Budúcnosť Gruzínska? Treba sa pozrieť do mapy

Týždeň som pozoroval nočné demonštrácie v Tbilisi a hovoril s množstvom ľudí. Protesty bez vodcov na mňa však pôsobia bezradne a pri pohľade do mapy chápem, že predvolebný slogan o mieri tu má oveľa väčšie oprávnenie ako na Slovensku. Gruzínsko sa za uplynulých tridsať rokov obrovsky posunulo, ale pre nastupujúcu generáciu je to málo. Chcú viac a gruzínsky premiér im to svojimi vyhrážkami rozhodne neuľahčuje.

Vrátim sa v čase o štvrťstoročie späť. Je pár rokov po rozpade Sovietskeho zväzu, občianskej vojne a po bojoch v Abcházsku a Južnom Osetsku. Túlam sa sám mesiac Gruzínskom, od mesta k mestu, od dediny k dedine. Verejná doprava neexistuje, elektrina vypadáva každý deň na dlhé hodiny, funkčná pošta patrí do ríše snov, a na cestu ma ľudia vybavujú listom pre známych o pár desiatok kilometrov ďalej. Chlap drží v ruke pluh a kôň ťahá. Za mesiac nestretnem jediného turistu. V preslávenom skalnom meste Vardzia ma rodina strážcu, ktorý márne čaká týždne na nejakú zahraničnú výpravu, hostí pečenými zemiakmi so žihľavami. Nič iné práve nemajú. Všetci hovoria po rusky.

V roku 2024 je Gruzínsko úplne niekde inde, ale ešte stále nie je také bohaté, aby znieslo porovnanie aj s chudobnejšími krajinami Európskej únie. Dôchodky bežných penzistov sa pohybujú pod 200 eur mesačne. Učiteľ informatiky, päťdesiatnik Georgi Parstchaladze, dostáva na univerzite v prepočte 750 eur. Pekný byt s veľkosťou 120 štvorcových metrov v škaredom socialistickom paneláku v širšom centre Tbilisi vychádza na 120-tisíc eur. K takýmto peniazom sa nikto bežnou prácou nedostane. Taxikár tridsiatnik Ašok mi hovorí, že jeho žena pracuje v tbiliskom McDonalde za 250 eur mesačne. On sám vraj o deň skôr zháňal pár lari, aby mohol nakúpiť jedlo.

Možno je Ašok svojím postojom typický Gruzínec. Protesty ho zaujímajú, ale nezúčastňujú sa ich. „Než sa začala vojna na Ukrajine, žilo sa nám celkom dobre. Potom sa však ceny veľmi zdvihli, takže musím strážiť každé lari, aby sme vôbec vyžili. Nechcem ani do Ruska, ani do Európskej únie.“ Ašok je po matke Armén, po otcovi Gruzínec a hovorí so mnou po rusky. Vraví, že len jazdí, vyspí sa a zase sadne do auta. „Ja chcem pracovať a normálne z toho žiť. Budem mať viac peňazí, keď vstúpime do Európskej únie? Ja neviem. Rovnako potom vyskočia aj ceny. Vy ste dnes môj prvý zákazník.“ Priemerný plat v Gruzínsku je zhruba trikrát nižší ako na Slovensku, hrubý domáci produkt na hlavu rovnako. Ceny sú, samozrejme, takisto nižšie, aj tak však káva v centre v prepočte za takmer dve eurá nie je pre každého.

Možno sú Gruzínci príliš netrpezliví. Mladým ľuďom sa však nie je čo čudovať. Vidia svojich rovesníkov v Európskej únii alebo všeobecne na Západe, sledujú online ich životný štýl a chcú žiť rovnako. Dokonca aj po anglicky hovoria rovnako dobre ako Európania, ruština ich nezaujíma. Na rozdiel od starších Gruzíncov a konzervatívneho vidieckeho obyvateľstva môžu študenti pri svojich znalostiach, schopnostiach a mladistvej odvahe z krajiny odísť, pracovať alebo študovať. Ich rodičia a starí rodičia ťažko.

A treba sa pozrieť aj do mapy. Poslednú vojnu zviedli Gruzínci s ruskou armádou pred šestnástimi rokmi. Rusi sa zastavili dobrovoľne, niekoľkodňový výprask výrazne menšiemu susedovi stačil. Tých 40 kilometrov mohli do Tbilisi dôjsť na tankoch bez problémov. Gruzínci majú smolu, ani Kaukaz ich pred ruskou armádou neuchráni. Ďalší spojenci široko-ďaleko nie sú. Každá gruzínska vláda musí s Ruskom v nejakom slova zmysle počítať a veľmi skúsene lavírovať. Na spojencov v Európe sa pri akomkoľvek konflikte s Ruskom spoľahnúť nemôžu. Stačí sa pozrieť na Ukrajinu. Tá má ešte to šťastie, že s Európskou úniou a s NATO hraničí. Gruzínsko, ktoré susedí len s jedným štátom NATO – Tureckom, také šťastie nemá.

Cez víkend čakajú Gruzínsko prezidentské voľby, ktoré vyhrá kandidát vládnej strany Gruzínsky sen a bývalý futbalista Manchester City Micheil Kavelašvili. Po zmene volebného systému volia prezidenta nie priamo občania, ale 150 poslancov parlamentu a ďalších 150 voliteľov z regionálnych rád a provincií. Dosluhujúca prezidentka voľby neuzná, opozícia takisto nie a demonštranti v uliciach už vôbec. Dôjde k možno silnejším protestom a zrejme bude nasledovať aj tvrdšia reakcia polície. Protesty potrvajú určite najmenej do Vianoc a veľa ľudí ešte poriadkové jednotky a maskovaní muži bez policajného označenia zmlátia.

Čo sa v Gruzínsku stane, predpovedať nedokážem. Viem však, že predchádzajúce protesty proti zákonu o zahraničných agentoch (takzvaný ruský zákon) trvali s prestávkami viac ako rok, takisto boli silné a napriek tomu ich parlament nakoniec schválil.