Denník N

Exprezident Schuster: Ako keby ľuďom chýbala vojna

Rudolf Schuster. Foto N – Tomáš Benedikovič
Rudolf Schuster. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prvý priamo zvolený prezident hovorí o výsledkoch volieb, stretnutiach s Andrejom Kiskom a Ivanom Gašparovičom, o imigračnej kríze aj Angele Merkelovej, zvláštnom vzťahu Slovákov k Európskej únii a svojom vzťahu s Pavlom Paškom.

Stretli sme sa v „požičanej“ pracovni v budove Stredoeurópskej vysokej školy v Košiciach. Rudolf Schuster (82) sedel za veľkým monitorom počítača a pracoval na dokumente z vlaňajšej cesty. „Prišli ste sa pýtať na to, čo robím, alebo chcete hovoriť o politike?“ Po ubezpečení, že záujem je o jedno aj o druhé, pustil sa do rozprávania. Stále si udržiava kontakty s veľvyslancami, stretáva sa s bývalými kolegami. S prezidentom Michailom Gorbačovom bol  nedávno na oslave jeho 85. narodenín a onedlho sa zrejme uvidia znova na Slovensku. „Keď bude v poriadku, tak v druhej polovičke mája príde, sľúbil mi to. To je tak, čím sme starší, tým viac spomíname na detské časy a on si často spomína na svojho otca, ktorý mu rozprával, že bojoval pri oslobodení Košíc a dokonca tu bol ranený. Povedal, že by chcel konečne vidieť tie Košice.“

Čo hovoríte na súčasnú vládnu zostavu? Bolo podľa vášho názoru možné vytvoriť aj inú vládu?
Áno, mohla vzniknúť aj iná vláda, aj keď neviem posúdiť, prečo sa to nakoniec nestalo. Keď sa však nedokázali dohodnúť na začiatku, asi by to nefungovalo ani neskôr. Vzhľadom na nastávajúce predsedníctvo Slovenska v Európskej únii je však podľa mňa lepšie mať stabilnú vládu ako provizórium. Okrem toho výsledok volieb považujem za dôkaz, že spoločnosť je prepolitizovaná.

Tradičné politické strany stratili svoje postavenie. KDH sa nedostalo do parlamentu, SMK sa to stalo už tretíkrát, SDKÚ je na pokraji zániku. Ako vidíte úlohu prezidenta v takejto situácii? Stretávate sa so súčasným prezidentom Andrejom Kiskom, hovoríte spolu o politickej situácii?
Má to veľmi ťažké, pretože jeho právomoci sú príliš malé. Občas sa stretávame. Za ten čas, čo je vo funkcii, nás už dvakrát zavolal, čo sa v minulosti nestávalo. Veľmi si to vážim. Pýta sa nás a my odpovedáme. Je vidieť, že chce poznať aj naše názory. Nie vždy sa zhodneme, aj s prezidentom Gašparovičom, lebo sme trochu rozdielni. Nielen v tom, že ja som východniar, ale aj v istých politických názoroch a v konaní.

Ako hodnotíte, že sa do parlamentu dostala aj fašistická strana?
Priznám sa, aj ja som bol prekvapený výsledkami volieb, ale asi to zodpovedá situácii a náladám medzi ľuďmi. Nastavili zrkadlo nám všetkým. Najhoršie na tom je, že ich volili aj starší ľudia z dedín, ktoré kedysi fašisti vypálili. Prečo ich volili? Len preto, že im sľubujú, že urobia poriadok s Rómami? Ale akým spôsobom? To sa v praxi nedá urobiť rýchlo. Dá sa to robiť len postupne, trpezlivo a len v spolupráci s nimi.

Urobil prezident Kiska dobre, že po voľbách neprijal Mariana Kotlebu v Prezidentskom paláci?
Ja by som ho prijal a snažil by som sa mu prehovoriť do duše. Čím viac budeme takúto stranu ignorovať, tým viac im budú stúpať preferencie.

Prečo?
To je na Slovensku nepísané pravidlo. Naháňame zlodeja, a keď ho chytia a začnú ho biť, tak začneme prosiť, aby sa mu neubližovalo. Títo ľudia si však neuvedomujú, čo bol fašizmus a čo spôsobil. Ja som ho zažil.

Aké sú vaše skúsenosti?
V roku 1945, keď sa skončila vojna, som mal jedenásť rokov a niektoré veci si dodnes dobre pamätám. Chodil som do nemeckej školy, pritom môj brat bol partizán. Utekali sme pred fašistami, lebo keby to boli zistili, tak by sme skončili aj my v koncentráku. Dnes sa mladí ľudia pozerajú na holokaust ako na minulosť, ku ktorej sa nemáme vracať. Ale to by bola najväčšia chyba. Rovnako ako keď Hitlera v Nemecku podcenili, robili si z neho vtipy a označovali ho za blázna. A ten blázon potom rozpútal svetovú vojnu a stálo to 55 miliónov životov. Nacionalizmus je to najnebezpečnejšie, čo môže byť. Prichádzame do obdobia, keď jeden druhého nenávidíme viac ako kedykoľvek doteraz.

foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Čím si to vysvetľujete?
Závisť a nenávisť panujú nielen u nás, ale na celom svete. Vývoj nie je dobrý a bude sa to musieť zmeniť. Bohatí sú stále bohatší a väčšinou na úkor najchudobnejších a to nie je dobrá perspektíva. Je to vidieť aj u nás. Jedni zbohatli zo dňa na deň, často aj nezákonne. A mnohí z nich dnes diktujú politiku a ovládajú aj médiá. Bojím sa, že to môže viesť aj k vážnejším problémom. Nechcem to hovoriť veľmi nahlas, ale vyzerá to tak, ako keby ľuďom chýbala vojna. Je to smutné konštatovanie. Ako keby sme sa už nevedeli zmestiť do kože. Sloboda, možnosť cestovať po Európe bez hraníc. To sú veľké vymoženosti. Nechce sa mi veriť, že by sme sa toho mali tak rýchlo vzdať. Ale mladí ľudia akoby si neuvedomovali, kam to smeruje a kde sa to môže skončiť. Je tu akýsi silný chlap, ktorý má silné reči, ale nemôžeme predsa len tak zničiť a zahodiť všetko, čo sme tu roky budovali.

Ako prezident ste podpisovali ratifikačné dokumenty o vstupe Slovenska do NATO aj Európskej únie. Ako vnímate snahy nacionalistov o vystúpenie z týchto zoskupení a čo hovoríte na rastúci euroskepticizmus?
Aj to je pre nás typické. Keď som vstúpil do politiky, boli sme izolovaní a hrozilo nám, že ako jediná krajina V4 ostaneme mimo integračných procesov. Nikto sem nechodil, žiadny premiér, prezident, žiadny kráľ. Mal som za úlohu získať kontakty a chodiť klopať na tie dvere. Napríklad cez nemeckého prezidenta Johannesa Raua a ministra zahraničných vecí Hansa-Dietricha Genschera, s ktorými som sa osobne dobre poznal. Bojovali sme o to, aby sme získali členstvo v NATO, pretože len tak sme sa mohli stať členmi Európskej únie. A keď sme sa tam horko-ťažko dostali a môžeme si užívať plody nášho členstva, zrazu sa nám to máli. Zrazu vidíme na Európskej únii len to zlé, a pritom ju my sami tvoríme.

Spomenuli ste Vyšehradskú štvorku. Na čele členských krajín kedysi stáli výrazné a medzinárodne uznávané osobnosti – Václav Havel, Árpád Göncz alebo Aleksander Kwaśniewski. Čo hovoríte na súčasnú zostavu Andrej Kiska, Miloš Zeman, János Áder a Andrzej Duda?
Bohužiaľ, jednota, ktorá kedysi vo V4 bola, tam už dnes nie je. Možno aj preto, že sme mali spoločný cieľ. Dnes sme najväčší kritici, chceme si odtrhnúť čo najviac, čo je logické, ale povedzme si úprimne, stačí sa len obzrieť. Nikdy v živote by sme na Slovensku nepostavili toľko ciest a diaľnic. Malý detail, ako sa zmenili tie mestá, a vo všetkom sú európske peniaze. Ako keby sme to nechceli vidieť. Vždy je málo, vždy je zle. Treba byť kritický, k Európskej únii, k byrokracii, ale musíme si uvedomiť, že tvoríme jej súčasť. Chceli sme tam ísť. Teraz, keď príde čas, že musíme aj my niečím prispieť, chceme zrazu rýchlo vystúpiť? Zobrali sme si, čo sa nám hodilo, a teraz poďme preč? Ale aj v tej V4, ako ste to menovali, naozaj to bola radosť sa stretávať. Keď nastúpil Václav Klaus, tak posledná V4 v Košiciach už bola poznačená jeho prístupom. Nechcel sa prispôsobovať, chcel mať svoj názor, ale ešte stále to bolo dobré. Teraz však vidím, ako ťažko sa V4 zjednocuje. Napríklad poľský prezident Kwaśniewski mal v tom čase veľmi dobrú pozíciu v USA, vo Francúzsku aj v Nemecku a v mnohom mi pomohol pri vytváraní kontaktov. Bolo to však aj preto, že sme si dobre rozumeli. Nielen v politike, ale aj v súkromí. Stretávali sme sa a to veľa robí.

Prezidenti krajín V-4 sa stretli 3. decembra 1999 v hoteli Hubert pri obci Gerlachov vo Vysokých Tatrách. Na snímke z¾ava: Árpád Göncz (Maïarsko), Rudolf Schuster (Slovensko), Václav Havel (Èeská republika) a Aleksander Kwasniewski (Po¾sko) Foto: Milan Kapusta/TASR
Prezidenti krajín V4 sa stretli v roku 1999 vo Vysokých Tatrách: Árpád Göncz, Rudolf Schuster, Václav Havel a Aleksander Kwasniewski. Foto – TASR

Hovorili ste, že aj vďaka vašim osobným kontaktom s prezidentom Rauom či šéfom diplomacie a vicekancelárom Genscherom tu boli dobré vzťahy s Nemeckom. Čo si myslíte o negatívnych vyjadreniach predsedu SaS Richarda Sulíka o kancelárke Angele Merkelovej a o jeho vystúpeniach v nemeckej televízii? Čo si o tom môžu podľa vás myslieť Nemci?
Je to chyba. Dobre sa kritizuje tým, ktorí nemuseli o členstvo v Únii bojovať. S bývalým prezidentom Rauom sme sa poznali ešte z čias, keď pôsobil ako primátor Wuppertalu (partnerské mesto Košíc – pozn. red.) a neskôr ako predseda krajinskej vlády v Porýní-Vesfálsku a Günter Verheugen (komisár pre rozšírenie EÚ) bol jeho pravou rukou v SPD. Práve títo ľudia nám pomohli pri prekonávaní najťažších rokovaní. A teraz sa im za to odvďačujeme. Treba si však uvedomiť, že Nemecko bude vždy Nemecko. Či budeme s nimi v Európskej únii, alebo nebudeme. Je lepšie mať za sebou takého silného partnera, ochotného sa vás zastať, ako si ho znepriateliť. Môžeme mať rozdielne názory na riešenie migračnej krízy, ale nemôžeme z toho viniť len Angelu Merkelovú. Problém vidím skôr v tom, že včas nekonala Európska únia ako celok.

Ako teda vnímate utečeneckú krízu a postoj slovenských strán k migrantom?
Angela Merkelová riešila len následky. Keď sa začal masový príliv migrantov na územie Európskej únie, Viktor Orbán začal podnikať kroky na jeho zamedzenie a všetci ho kritizovali. Namiesto toho, aby spoločne hľadali riešenie, ako ochrániť vonkajšie hranice schengenského priestoru. My tu strážime hranicu s Ukrajinou spolu s ľuďmi zo Zakarpatska, ktorí boli ešte nedávno našimi spoluobčanmi v Československej republike, kontrolujeme ich a na druhej strane otvoríme hranice na juhu, kde k nám húfne prichádzajú ľudia, o ktorých nič nevieme. To však nemôžeme vyčítať len Angele Merkelovej. Musíme si uvedomiť, že je to ona, kto bojuje za budúcnosť Európskej únie, a my by sme jej mali pomôcť a spolupracovať. Inak Európska únia nemôže fungovať.

Čo hovoríte na návštevu čínskeho prezidenta v Prahe a na to, že polícia požadovala, aby občania zvesili z okien tibetské zástavy? Nepodkladá sa Praha až príliš Pekingu?
Bol som v Číne a stretol som sa s prezidentom Ťiang Ce-minom. Dôkladne som pred cestou konzultoval, či mám otvoriť aj otázku ľudských práv.

Ako?
Zavolal som Klestilovi (bývalý rakúsky prezident Thomas Klestil), s ktorým som bol priateľ a ktorý sa odtiaľ práve vrátil, a opýtal som sa ho – povedz mi, Thomas, otvoril si ľudské práva? Odpovedal – Rudo, Američania sú tam, Nemci sú tam, všetci sú tam a nikto o tom už nehovorí. S Čínou treba spolupracovať, pretože to už nie je Mao Ce-tungova Čína z 50. rokov. Je to moderná Čína, ktorá ide so svetom. Na druhej strane by som nerobil vedu z toho, že niekto niekde v Prahe vyvesil tibetskú vlajku. Sme predsa slobodný štát a aj čínsky prezident si na to musí zvyknúť. Áno, treba využiť výhody ponúkanej ekonomickej spolupráce, nemalo by sa to však diať na úkor toho, že poľavíme zo svojich princípov.

foto - TASR
Foto – TASR

Spomínali sme aj českého prezidenta Miloša Zemana. Jeho vzťah k destilátom je známy, ochutnal niekedy vašu povestnú drienkovicu?
Ochutnal a musím povedať, že mi ju nelichotivo skritizoval. Keď sa naposledy chystal do Bratislavy, odkázal mi, aby som mu nenosil drienkovicu, ale radšej malinovicu. On a prezident Göncz boli jediní, ktorí uprednostňovali moju špeciálnu malinovicu. Prezidenta Zemana poznám veľmi dobre. Je svojský a každý si o ňom môže myslieť, čo chce, ale je to múdry človek a skúsený politik.

Vráťme sa na domácu scénu. Čo hovoríte na situáciu na Ústavnom súde a na to, že prezident odmieta vymenovať zvolených kandidátov za ústavných sudcov? Ako by ste postupovali vy?
Je to následok toho, čo sa začalo, keď jeho predchodca nevymenoval riadne zvoleného generálneho prokurátora. Ja by som ho bol vymenoval, pretože podľa môjho názoru a znalosti ústavy má prezident povinnosť vymenovať generálneho prokurátora. Keďže mu však dal Ústavný súd vtedy za pravdu, dnes je v ťažkej situácii, pretože prezident využíva len to, čo jeho predchodca vyskúšal. Ale nie je to dobré, pretože nemať kompletný Ústavný súd v situácii, keď má riešiť množstvo problémov, celkom isto nie je na prospech veci. Ale na druhej strane, keď sa pozriem spätne, začalo sa to ešte predtým. Toto sú len následky. Situácia sa však musí doriešiť, aby to nebolo na úkor tejto republiky. Nefunkčný Ústavný súd by som nechcel zažiť. Nechcel by som byť v koži pána prezidenta Kisku.

Opýtam sa na Roberta Fica. Je ešte stále ľavičiar?
Odpoviem protiotázkou. Kto môže byť ľavičiar, pri tom všetkom, čo tu dnes máme? To je už len taká hra na ľavicu a pravicu. Skôr by som sa opýtal, kto iný tu môže byť premiérom.

Vidíte tu teda nejaký politický talent, ktorý by mohol Roberta Fica nahradiť?
Po odchode Mikuláša Dzurindu tu nevidím politika, ktorý by reálne dokázal postaviť funkčnú vládu na celé volebné obdobie. Navyše tu ani nie je silná opozícia a nemá lídra, ktorý by dokázal ponúknuť alternatívu. Dnešní politici by chceli postupovať veľmi rýchlo. Prídu do parlamentu a často o politike nevedia vôbec nič. Vládnutie je však o pripravenosti a o zodpovednosti. Voliči ako keby si neuvedomovali, že poslanci v parlamente majú prijímať zákony, podľa ktorých sa táto spoločnosť riadi. A keď je kvalita zákonov zlá a každú chvíľu sa musia meniť, alebo sa prijímajú účelovo, spôsobuje nám to veľké škody. Bolo mnoho ministrov, ktorí mali byť potrestaní, a neboli. Podľa toho, čo všetko sme už zažili, môžem povedať, že tu chýba najmä zodpovednosť.

S tým, čo hovoríte, súvisia aj mnohé kauzy, ktoré sa objavili i počas predošlého funkčného obdobia vlády Roberta Fica. V týchto súvislostiach sa často spomínalo meno Pavla Pašku a takzvaného košického klanu. Ako poznáte Pavla Pašku? Čo si o ňom myslíte?
Paľa Pašku poznám, veď sme Košičania. Stretávame sa. Pomohol mestu v mnohých ohľadoch. Ale čo sa týka jeho podnikateľských aktivít a ekonomických záujmov, to posúdiť neviem.

Zostaňme ešte pri Košičanoch v politike. Stále viac poslancov pochádza z Bratislavy. Čo si myslíte o zastúpení Košíc a regiónov vo vláde a v parlamente?
Je to z extrému do extrému. Pavla Pašku odstavili, vlastne sa vzdal funkcie predsedu parlamentu sám. A teraz ako keby sme na východe boli všetci len tí zlí. Myslím si, že tu máme dosť schopných a poctivých ľudí. Otázka však znie, kto rozhoduje o tom, aby sa tam dostali tí najlepší. Všetko sa začína a končí pri predsedovi strany.

Autoritárske spôsoby boli vlastné skôr Vladimírovi Mečiarovi. Alebo si myslíte, že ich používajú aj iní politici?
Miestami mám ten pocit, pretože mám vlastnú skúsenosť. Pamätám sa na situáciu, keď predseda vlády a môj priateľ Mikuláš Dzurinda odvolal dvoch ministrov za jedno hlasovanie. Jedným bol dokonca jeho podpredseda. Predseda strany a premiér má veľkú moc a niekedy to zvádza k tomu, že v záujme presadiť svoj záujem ide až do krajnosti. Vo vláde aj vo vlastnej strane. Ale nebol to len Dzurinda a nefunguje to tak len na Slovensku. Ďalší príklad je maďarský premiér Viktor Orbán. Hovorím to napriek tomu, že ho považujem za svojho priateľa a sympatizujem s ním. Každý si o tom môže myslieť, čo chce.

Novoročné stretnutie prezidenta Schustera s vládou Mikuláša Dzurindu v roku 2004. foto - TASR
Novoročné stretnutie prezidenta Schustera s vládou Mikuláša Dzurindu v roku 2004. Foto – TASR

Založili ste Stranu občianskeho porozumenia a dlho neprežila. Bola tu strana ANO Pavla Ruska, teraz sú tu Sieť Radoslava Procházku, Sme rodina Borisa Kollára. Len Sulíkova SaS dokázala obhájiť svoje miesto v parlamente. Prečo sa podľa vášho názoru novým stranám nedarí dlho prežiť?
Aj malé strany majú v spoločnosti svoje miesto. My sme takisto zohrali svoju úlohu. Pamätám sa na stretnutie na Zlatých pieskoch. Zavolal si ma bývalý rektor Ekonomickej univerzity Juraj Stern. Bola tam celá vtedajšia opozícia a tam sa do mňa pustili. Podozrievali ma, že im chcem zobrať hlasy. Vtedy som im povedal, že keď mi všetci podpíšu, že získajú trojpätinovú väčšinu v parlamente, aby mohli zmeniť ústavu a voliť prezidenta priamo, aby sme viac nezažili tú hanbu, tak stranu nezaložím. Možno sa pamätáte na hodiny oproti Prezidentskému palácu a stav bez prezidenta, pretože sme ho nevedeli zvoliť v parlamente. Nakoniec sme získali 8,02 percenta a pomohli sme pri vstupe do NATO, pri vstupe do Európskej únie a pomohli sme zmeniť ústavný zákon a presadiť priamu voľbu hlavy štátu. Som však presvedčený, že keby som potom nebol šiel za prezidenta, tak SOP stále žije.

Teraz najčítanejšie