Nie je isté, či pápež František ešte navštívi Argentínu. O čom je jeho spor s prezidentom Mileiom

Koncom novembra sa mali vo Vatikáne stretnúť ministri zahraničných vecí Čile a Argentíny, aby si pripomenuli štyridsiate výročie podpisu mierovej zmluvy medzi juhoamerickými republikami. Vďaka sprostredkovaniu Svätej stolice sa vtedy ukončila napätá situácia.

Na prelome 70. a 80. rokov totiž krajiny ovládané vojenskými diktatúrami balansovali na pokraji vojny pre nejasné vymedzenie hranice v prielive Beagle v najjužnejšej ostrovnej časti Patagónie.

Súčasný prezident Argentíny Javier Milei však pre svoju nevraživosť k čilskému kolegovi Gabrielovi Boricovi prikázal šéfovi diplomacie Gerardovi Wertheinovi, aby neletel do Ríma.

Išlo o (ne)diplomatické štuchnutie namierené nielen do Santiaga, ale aj voči slávnemu krajanovi – pápežovi Františkovi. Ten bol do svojho zvolenia za hlavu katolíckej cirkvi pod svojím občianskym menom Jorge Maria Bergoglio arcibiskupom Buenos Aires.

František ako „zástupca zla na zemi“

Dvaja najslávnejší Argentínčania súčasnosti (Lionel Messi azda odpustí) stoja v mnohých ohľadoch, najmä tých hospodárskych, na opačných póloch politického spektra.

Jezuitský kňaz patril v rámci cirkvi naľavo, celý život presadzoval súcit a nutnú pomoc blížnemu chudobnému z prostriedkov celku. Gestami skromnosti to ukazuje aj vo svojom vatikánskom živote.

Libertariánsky ekonóm vždy odsudzoval akékoľvek prerozdeľovanie, ktoré nie je založené na kapitalistických vzťahoch v spoločnosti.

Keď vo vlaňajších prezidentských voľbách ako mimosystémový kandidát rozdrvil konkurenciu z tradičných strán, mával pri tom motorovou pílou a chcel ňou orezať štátne výdavky, ktoré sú podľa neho zbytočné. A ako najvyšší predstaviteľ republiky to napriek protestom odborov, študentov a ďalšej časti spoločnosti robí.

Aj rok po nástupe do úradu si pritom stále udržiava slušnú podporu spoluobčanov, hoci sa ešte nepriblížil svojmu hlavnému sľubu spasiť večne krachujúcu ekonomiku zavedením amerického dolára namiesto argentínskeho pesa.

Kým Milei vstúpil do politiky, bol televíznym komentátorom „s podrezaným jazykom“. Často si pri tom vulgárne kopol aj do pontifika. Pápež ako „zástupca zla na zemi“ podľa Mileia zároveň „prejavuje náklonnosť ku komunistickým vrahom“ a „svojou podporou sociálnej spravodlivosti porušuje desatoro prikázaní“.

František blahosklonne prehliadal jeho verbálne prejavy, ale bolo jasné, že sa mu kandidát okrajovej strany Sloboda vpred nepozdáva. Keď sa schyľovalo k tomu, že sa prostoreký politik môže dostať minimálne do prezidentského finále, v Buenos Aires sa objavili plagáty, ku ktorým sa nikto nehlásil.

Na čiernom pozadí bol na jednej polovici v pekelných plameňoch nápis „Milei ho neznáša“, na druhej polovici fotografia usmievavého pápeža v bielom rúchu a nápis „Ľud ho miluje“. Pod plagátom boli slová: „Na ktorú stranu sa postavíš ty?“

Nech už ich vylepil, kto chcel, Argentínčania sa pri volebných urnách rozhodli jasne. Po rokoch marazmu väčšinou pod vedením ľavicových a štát vzývajúcich peronistov hlasovali za radikálne riešenie: za muža, ktorý má štát bez preháňania za nepriateľa. A ľudia až tak veľmi neprežívali, že búši aj do všeobecne obľúbeného Františka.

Namiesto pápeža riešme infláciu

Rovnako neprežívali ani to, že Milei má ku kresťanstvu zvláštny vzťah. Vyhlasuje sa síce za katolíka, ale väčšie sympatie verejne prejavuje k judaizmu.

Hovorí o tom, ako sa venuje štúdiu židovských posvätných textov, že sa o osobných veciach radí s rabínom a že by dokonca chcel konvertovať. V praktickej rovine sa jeho náklonnosť prejavuje v tom, že automaticky podporuje akýkoľvek krok, ktorý urobí Izrael na svoju obranu – zatiaľ čo pápež konštatoval, že obvinenia z genocídy v Gaze treba riadne prešetriť.

Ale hoci je Argentína prevažne katolícka, to, ku komu sa modlí hlava republiky, nikoho príliš nezaujíma. Ani to, či sa o Svätom otcovi vyjadruje s taktom podguráženého štamgasta.

Trápia ju iné problémy, predovšetkým to, že peniaze rýchlo strácajú hodnotu.

Krásne sa to ukázalo počas debaty pred druhým kolom prezidentských volieb, keď proti Mileiovi stál za vládnucich ľavicových peronistov doterajší minister hospodárstva Sergio Massa. Stavil na pápežskú kartu a nútil súpera, aby sa Františkovi na mieste ospravedlnil.

Milei ho odbil s tým, že sa už dávno ospravedlnil (neexistuje o tom žiadny verejný záznam). Keď Massa ďalej naliehal, prešiel do útoku: „Prestaň ma šikanovať a radšej sa venuj znižovaniu inflácie.“

Keď Massu excentrický ekonóm vo voľbách prevalcoval, začal vysielať do Vatikánu zmierlivé gestá. O Františkovi už hovoril nie ako o „imbecilovi v Ríme“, ale ako o „najväčšom Argentínčanovi v dejinách“.

Vo februári došlo k ich prvému osobnému stretnutiu počas svätorečenia argentínskej rehoľníčky z 18. storočia Mamy Antuly v Chráme Sv. Petra.

Aj keď dovtedy spolu hovorili iba telefonicky, vyzeralo to ako vrelé stretnutie milovaného strýka a nevychovaného synovca. Pápež sa dal po omši zaviezť na invalidnom vozíku k lavici, z ktorej prezident sledoval kanonizáciu. Milei sa k nemu naklonil a začal ho objímať a František mu bezprostredne argentínskym spôsobom začal tykať: „Skrátil si si vlasy, čo?“ „Áno, dal som to do poriadku,“ odvetil mu muž, ktorý si v kampani z neposednej rockerskej hrivy urobil osobnú značku a nechal sa pre ňu nazývať Lev.

Druhý deň sa stretli na súkromnej schôdzke, ktorá trvala sedemdesiat minút. Žiadnemu z troch Mileiových predchodcov, s ktorými sa František vo Vatikáne stretol, takú dlhú audienciu neudelil.

Treba dodať, že ani s nimi nemal pontifik najvrúcnejšie vzťahy. Peronisti, ktorým posledných 20 rokov dominuje Cristina Fernández, zaviedli v Argentíne manželstvo pre homosexuálov a povolili potraty, a to napriek nesúhlasu pápeža, ktorého pritom v cirkevných kruhoch označujú v etických otázkach za nebývalého liberála.

Keď (ešte než sa stal pápežom) František kritizoval prvú spomínanú reformu ako „diablovo dielo“, vtedajšia prezidentka Fernández označila jeho názory za „stredoveké“.

Namiesto sociálnej spravodlivosti obranný sprej

V tomto ohľade má pápež k Mileiovi, ktorý chce zase zaviesť zákaz potratov, bližšie ako k jeho predchodcom. Zásadne sa však odlišujú v pohľade na ekonomiku.

Krátko po stretnutí, keď si obrazne aj doslova padli okolo krku, sa zmierlivosť skončila.

Keď v septembri protestovali proti Mileiovmu osekávaniu štátnych programov občania postihnutí škrtmi a polícia proti nim zasiahla obrannými sprejmi, pápež povedal na prezidentovu adresu: „Namiesto toho, aby zariadil sociálnu spravodlivosť, zaobstaral korenisté spreje.“ Doplnil to varovaním, že „bez dobrej prerozdeľovacej politiky bude pribúdať ľudí vyradených zo spoločnosti, čo prinesie násilie a skazu.“

Vymedzil sa aj proti inému rysu Mileiovej vlády, ktorý otočil argentínske zvyklosti naruby. Od konca vojenskej diktatúry panovala spoločenská zhoda, že zrejme najbrutálnejší režim v histórii Južnej Ameriky si zaslúži plné odsúdenie. Napokon mnohí z predstaviteľov tyranie vrátane tých najvyššie postavených skončili vo väzení. S novým prezidentom však prišlo aj k relativizácii ich činov.

Najviditeľnejšia je v tomto ohľade jeho viceprezidentka Victoria Villaruel. Podľa nej boli dôstojníci vojenskej junty hrdinovia, ktorí bránili Argentínu pred tým, aby sa stala ďalšou Kubou. Správy o mučení a zhadzovaní mŕtvol z vrtuľníka do mora sú podľa nej prehnané zvesti revolucionárov. Rovnako ako odoberanie detí zavraždeným a ich nezákonná adopcia rodinami, ktoré podporovali režim.

Milei je umiernenejší, možno aj preto, že sa s viceprezidentkou rozkmotril hneď na začiatku ich mandátu a neumožnil jej reálne sa podieľať na moci. Hlavnou oporou v politike je mu stále staršia sestra Karina, tá je aj v súkromnom živote slobodného päťdesiatštyriročného muža tou najbližšou osobou. Ten inak žije len s klonmi svojho milovaného mastifa Conana.

Prezident hovorí málo o téme zločinov proti ľudskosti. A keď už, tak napríklad spochybnil počet 30 000 politických vrážd, o presnosti ktorého sa skepticky vyjadrujú aj mnohí historici.

Pre pápeža je obdobie diktatúry dôležitá životná etapa, zatiaľ čo Milei ju zažil len ako školák. František (vtedy ako Jorge Mario Bergoglio) sa vtedy snažil balansovať medzi režimom podporujúcim najvyššie poschodia cirkvi a svojimi kňazmi, ktorí pracovali s obyvateľstvom a spochybňovali režim.

Sám bol vtedy najvyšším predstaviteľom jezuitského rádu v krajine, ktorý podľa neskoršej sťažnosti odmietol dvom kňazom pomôcť, keď proti nim zakročili represívne zložky. Pápež relativizuje ich svedectvo, ale zároveň opakuje, že všetky zločiny vtedajšej doby treba prešetriť, k čomu časť Mileiovej strany pristupuje rezervovane.

Tento rok v auguste sa pápež stretol s jednou z aktivistiek, ktorá pochádza z perzekvovanej rodiny, a cez ňu vyzval potomkov obetí diktatúry, aby „nepoľavili v uchovávaní spomienok“.

Pre Mileia, ktorý sa už rozhádal s mnohými latinskoamerickými ľavicovými prezidentmi a so španielskym socialistickým premiérom, to bolo ďalšie zasahovanie do vnútorných vecí Argentíny od hlavy katolíckej cirkvi, ktoré sa mu nepozdáva.

Čo si o vhodnosti pápežových komentárov k situácii v ich domovine myslí, ukázal práve v úvode spomínaným diplomatickým štuchnutím.

Dočká sa návratu domov?

Tým sa pravdepodobne zhoršujú šance pápeža Františka, že ešte navštívi svoju milovanú vlasť. Od marca 2013, keď biely dym nad Sixtínskou kaplnkou oznámil, že konkláve kardinálov vybralo nového pápeža, sa domov nevrátil.

Navštívil už väčšinu krajín v okolí, ale Argentíne sa vyhýbal, aby svojou prítomnosťou ešte viac nerozbúril tamojšiu polarizovanú situáciu. Ľahko by sa totiž mohlo stať, že sa ho predstavitelia tej alebo onej strany budú snažiť využiť ako zbraň vo vnútropolitickom boji.

Lenže pápežovo telo v 88 rokoch pochopiteľne ochabuje, takže neprekvapuje, že kým mu to zdravie dovolí, rád by ešte do vlasti priletel. Na to však treba aj vôľu zo strany hostiteľského prezidenta, ktorý si nemusí priať, aby mu jeho demontáž prebujneného štátu prišla (aj keď nepriamo) kritizovať a aj zatieniť väčšinou národa rešpektovaná osobnosť.

Vlani pápež naznačoval, že Buenos Aires figuruje v jeho plánoch na koniec tohto roka. Namiesto toho však odcestoval na svoju doposiaľ najdlhšiu pastoračnú cestu po Indonézii, Východnom Timore, Papue Novej Guinei a Singapure s tým, že by sa odkladaná Argentína mala dostať na rad v budúcom roku.

No po novembrovom diplomatickom faux pas jeho blízki spolupracovníci už o návšteve domoviny nehovoria.

Autor je spolupracovník Denníka N v Južnej Amerike