Bývalý policajný prezident Kovařík: Obvinenie mňa, no najmä rodinu zomlelo. Len som dodržiaval zákon

Keď Petra Kovaříka (57) v auguste 2021 obvinila policajná inšpekcia za to, že zmaril jej júlový zásah, odstúpil z funkcie policajného prezidenta a stiahol sa z verejného života. Ozval sa po troch rokoch, keď súd začal pojednávať v jeho prípade, a porozprával, ako sa stal jednou z obetí vojny v polícii a kto ju spustil.

„Keď vás obvinia v podstate za to, že dodržiavate zákon a že presadzujete, aby ho dodržiavali iní, tak to človeka zomelie,“ spomína spätne na leto 2021. V rozhovore opisuje pocit nepotrebnosti, ktorý aktuálne prežíva. Nie je ešte v dôchodkovom veku, ale žije ako výsluhový dôchodca. Nikto ho ako obvineného nechcel zamestnať.

Policajným prezidentom stihol byť len zhruba rok. Pod jeho vedením však polícia rozbehla vyšetrovania najväčších káuz. Vyšetrovatelia vtedy mali skutočne rozviazané ruky.

„Ak raz vyšetrovateľovi začne rozprávať svedok a začne mu rozprávať o citlivých kauzách, korupcii, o veľkých ekonomických kauzách, ten musí začať konať. Ak má v sebe vyšetrovateľskú hrdosť, nemá na výber, musí sa do toho pustiť,“ vraví v rozhovore Kovařík.

Dočítate sa aj o tom:

• prečo ani on sám do poslednej chvíle nevedel, na čom robí tím Očistec;
• čo sa začalo diať, keď NAKA obvinila vtedajšieho riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského;
• akú rolu zohral generálny prokurátor Maroš Žilinka vo vojne v polícii;
• či sa ešte niekedy budú vyšetrovať veľké kauzy.

Po tom, ako vás policajná inšpekcia v auguste 2021 obvinila, ste sa vzdali funkcie policajného prezidenta a stiahli ste sa z verejného života. Čo ste uplynulé tri roky robili? 

Najskôr som si musel dať do poriadku zdravie, trošku rodinné vzťahy, lebo oboje som zanedbával. A potom som bol vlastne v režime, že som robil to, čo ma baví. Chodil som prednášať študentom, pomáhal som pro bono jednej mimovládnej organizácii v otázke hybridných hrozieb. Pomáhal som trochu kamarátovi v jeho snahe presadiť sa. A pokiaľ sa dalo, tak som sa snažil užívať si život. To obvinenie mňa, ale najmä moju rodinu zomlelo. Ja som bol už „otrlejší“, veľa som zažil, ale rodina to ťažko znášala. Stiahol som sa a bol som rád, že som sa vlastne staral sám o seba.

Prečo vás to zomlelo?

Keď vás obvinia v podstate za to, že dodržiavate zákon a že presadzujete, aby ho dodržiavali iní, tak to človeka zomelie. Bez toho, aby vám dali možnosť vyjadriť sa, vám doručia uznesenie o obvinení. Od toho momentu sa do mňa pustili politici. Koaliční aj opoziční. Možno najviac sa ma však dotklo, že som zostal ako keby sám. Ako keby ma všetci hodili cez palubu a jediný, kto mi ako tak vyslovil nejakú podporu, bol minister vnútra.

Nečakali ste to obvinenie? 

Vedel som, že začali trestné stíhanie, a pripravil som si k tomu aj komunikáciu s ministrom vnútra, riaditeľom Úradu hraničnej a cudzineckej polície a s riaditeľom policajnej inšpekcie. Komunikoval som totiž o tej situácii veľmi aktívne. V podstate od začiatku bolo jasné, že došlo k porušeniu pravidiel o nasadzovaní zásahovej jednotky. Bolo zrejmé, že zásahová jednotka bola vyžiadaná nezákonne. Prokurátora to však vôbec nezaujímalo. V uznesení o vznesení obvinenia to odbil vetou, že pre neho je to irelevantné, či vyšetrovateľka Diana Santusová porušila predpisy.

Snažili ste sa počas tých troch rokov aj zamestnať? 

Snažil. Mal som aj rozbehnuté nejaké pohovory na zaujímavé manažérske funkcie. Všetko sa skončilo bez konkrétneho rokovania. Boli to pozície v súkromnom sektore. Asi mali strach, či sa nedotkne samotnej firmy, ak zamestnajú bývalého policajného prezidenta, ktorý je stíhaný. Pri prednáškach som sa o tom so stredoškolákmi a s vysokoškolákmi otvorene bavil. Mal som u nich podporu, ale v súkromnom sektore je to iné. Tam existuje obava z toho, aby som niekomu neskomplikoval život.

Z čoho teda žijete?

Mám našťastie odrobených 31 rokov v bezpečnostných zboroch, čiže mal som už nárok na výsluhový príspevok. Po prvých 30 rokoch som kdesi na strope, takže je to dosť na to, aby som zaplatil hypotéku a pokryl životné náklady.

Ste ešte v produktívnom veku, ale žijete z výsluhového dôchodku? 

To je na tom to, čo ma istým spôsobom vnútorne hnevá. Cítim sa plný sily, chcel by som ešte robiť veci, ktoré sú užitočné aj pre spoločnosť, alebo robiť niečo pre súkromnú firmu. Niečo, čo má hlavu a pätu a aj by ma napĺňalo. No a dostávam sa do pozície, že som vlastne výsluhový dôchodca.

Zažívate pocit zbytočnosti? 

Je to pocit nepotrebnosti. Na druhej strane každé ráno som vstal a robil veci, ktoré ma bavia. Necítil som sa zbytočne. Pred desiatimi rokmi sme kúpili dom, ktorý budem splácať do svojich 72 rokov. Okolo domu je stále čo robiť. Máme aj psa. Necítim sa teda odstrčený.

Oľutovali ste niekedy, že ste prijali ponuku stať sa policajným prezidentom? 

Zamýšľal som sa nad tým, ale povedal som si, že keby som nebol využil tú príležitosť, tak by som si možno vyčítal, že som mohol skúsiť urobiť niečo pre políciu a nevyužil som to. Za ten rok, čo som bol vo funkcii, som rozbehol množstvo reformných vecí. Zreformovali sme prezídium, zaviedli finančné vyšetrovanie a zaviedli seriózne výberové konania. Naozaj sme sa snažili obsadiť pozície profesionálmi.

Trochu odbočím, ale v bol som v skupine, ktorá pripravila výberové konanie na predsedu Úradu na ochranu oznamovateľov. Nastavili sme tam naozaj jedinečný mechanizmus výberu, keď politici vyberajú už z vybraných profesionálov. A to bola myšlienka, ktorú som chcel pretaviť aj do policajného zboru. To sa nepodarilo a dnes sme sa vrátili do minulosti a do režimu, keď sa vyberá len na základe rozhodnutia ministra.

Prináša to obrovskú neistotu, nespravodlivosť a aj riziko do budúcnosti, pretože vždy po voľbách prídu noví, ktorí urobia presne to isté – odvolajú celé vedenie polície a dajú si tam svojich ľudí. Preto nám odchádzajú tí schopní a do funkcie sa dostávajú takí, ktorí nemajú skúsenosti.

S vaším pôsobením sa však spomína najmä to, že polícia začala mať rozviazané ruky a začali sa vyšetrovať veľké kauzy. Bolo to skutočne tak, že policajti konali úplne slobodne? 

Som presvedčený, že mali rozviazané ruky. Tvrdo sme presadzovali mechanizmus, aby nikto nemohol ovplyvňovať vyšetrovanie. Ak raz začne vyšetrovateľovi rozprávať svedok a začne mu rozprávať o citlivých kauzách, korupcii, o veľkých ekonomických kauzách, ten musí začať konať. Ak má v sebe vyšetrovateľskú hrdosť, nemá na výber, musí sa do toho pustiť.

Na tých prípadoch robila Národná kriminálna agentúra a Úrad špeciálnej prokuratúry, s ktorým som aj ja dlho spolupracoval, keď som bol na Úrade boja proti korupcii. Vytvorili sa vzťahy dôvery medzi vyšetrovateľmi a prokurátormi. Keď vznikal tím Očistec, nastavil som vzťahy tak, že mi nebudú reportovať žiadne informácie operatívneho charakteru ani to, čo vychádza zo zápisníc, kto o čom vypovedá. Nastavili sme ten mantinel tak, že som sa dozvedel o kauzách až v momente, keď rozbiehali akciu. Ak vyšli o 6:00, tak ja som to vedel 6:03.

Prečo ste to potrebovali vedieť? 

Informáciu som dostal o tom, že riešia akciu a či zadržali alebo nezadržali dané osoby. Ale aj o tom, čoho sa daná kauza týka. So súhlasom vyšetrovateľa som dostával základnú informáciu, ktorú som mal pre médiá, ale aj pre ministra vnútra, aby vedel, čo sa deje.

Nelákalo vás vedieť to skôr? 

Vôbec. Keď sme zakladali Úrad boja proti korupcii, tak sme mali povinnosť raz mesačne písať správu, v ktorej bol obsah skutkov a úkonov, ktoré sa vykonali proti konkrétnym osobám, čiže po vznesení obvinenia. Boli tam reporty o počte vypočutých svedkov a podobne. Táto správa išla riaditeľovi úradu a potom aj ministrovi. A nám sa to veľmi nepáčilo. Pri citlivých kauzách sme napísali iba základnú informáciu. Dodali sme, že neposkytujeme ďalšie informácie, aby nedošlo k ich úniku. Podpora nezávislosti vyšetrovania je veľmi dôležitá. Keď vyšetrovatelia vedia, že niekto im číta a vyťahuje z ich správ to, čo potrebuje vedieť, tak oni potom strácajú motiváciu. Pýtajú sa, načo to vlastne robia.

To ste museli veľmi dôverovať vyšetrovateľom, že slobodu, ktorú im dávate, nezneužijú.  

Spočiatku som mal pocit, že oni mne veľmi nedôverujú. Keď som prišiel, nastavil som tie podmienky, tak sa na mňa pozerali, no keď som ich začal dodržiavať, tak už za mnou chodili. Prišli ma požiadať o pomoc, keď sa cítili ohrození, pod tlakom alebo keď ich sledovali. Rozoberali sme to a vtedy sa vytvorila medzi nami dôvera. Stále sme však nechali fungovať ten model, že mám vedieť iba veci, ktoré mám vedieť.

Ako dobre ste poznali Jána Čurillu a jeho kolegov, keď ste im dávali voľné ruky pri vyšetrovaní? 

Tým, že som poznal prokurátorov zo špeciálnej prokuratúry, tak oni mi o Janovi Čurillovi a celej tej jeho partii dávali dobré reporty. Že sa s nimi dá, teda že sú slušní, pôjdu do vyšetrovania a neuhnú. Keď som im hovoril, že budú mať voľnú ruku, tak som im povedal aj to, že idú robiť extrémne ťažké kauzy a že musia byť opatrní na každý pohyb, ktorý urobia. Varoval som ich, že musia dávať pozor na každý procesný postup, lebo sa im to môže negatívne vrátiť. Povedali, že sú si toho vedomí.

Keď som aj so špeciálnym prokurátorom a s jeho vtedajším námestníkom riešil, či nehrozí riziko, že by mohlo dochádzať k prepaľovaniu, že by vyšetrovatelia uleteli, hovorili, že to majú pod kontrolou. Vysvetľovali mi, že vedia, čo je v tých spisoch, a že nevidia žiadne riziko, že by mohlo dôjsť k nejakému zneužitiu moci.

Verejnosť vie, že na vyšetrovateľov útočili politici, predstavitelia opozície. Toto sú tie tlaky, ktoré ste spomenuli? 

Zo svojho spisu viem, že nejakú prvú správu o tých tlakoch mám od Jána Čurillu. Písal mi, že má za sebou sledku a že si tých ľudí preveroval. Boli zo Slovenskej informačnej služby. Túto SMS mám aj odloženú. Ten tlak bol teda otvorený. Mal charakter ako keby vyhrážok. Sledovali ich, raz im na východe odpadlo koleso počas jazdy, mali uvoľňované kolesá. Do toho prišli mediálne výstupy a zverejňovanie rôznych informácií.

A postupne im policajná inšpekcia začala zaisťovať spisy. To už bolo nad rámec všetkých štandardov. SIS tvrdila, že má dôkazy o zneužívaní pri vyšetrovaní, ale nikdy ich nedoložila. Predpokladal som, že inšpekcia bude riadne vyšetrovať tak, ako sme sa na tom dohodli s vtedajším riaditeľom. Ich úlohou bolo preveriť, čo prišlo, a objektívne zistiť, či to tam je alebo nie je.

Lenže dialo sa to, že ako keby ľudia z inšpekcie počúvali len informácie zo zákulisia, obchádzali svedkov a tlačili ich do výpovedí. Mám meno konkrétneho svedka, ktorý im povedal, že nie je pravda to, čo chcú, aby vypovedal. Oni mu povedali, že keď si to ešte rozmyslí, tak prídu za ním znovu. Prišli za ním druhýkrát a on im stále tvrdil to isté. Následne ho už ako svedka nevypočuli. To nemá oporu v zákone. Potom si už hovoríte, že to už nemá nič spoločné so slušným preverovaním.

A potom vám vyšetrovatelia rozprávali o tom, ako si dávali budík na skoro ráno, lebo chceli byť hore, keď príde po nich inšpekcia. 

Predpokladali, že ich prídu zadržať, a tak ráno o tretej, štvrtej vstali, uvarili si kávu a pootvorili dvere, nech im ich nevyrazia. To už mi pripadalo tak, že to prekročilo všetky rámce. Povedal som im, aby išli za bratislavským krajským prokurátorom. Rastislav Remeta ich vypočul a poslal preč. Hovorili mu o konkrétnych veciach, vzťahoch, podozreniach zo zaujatosti. Prokurátor si to vypočul a nič neurobil.

Už ste naznačili, že za spustením tých tlakov bola SIS. Prečo mala záujem o to, aby NAKA nevyšetrovala kauzy, ktoré siahali až k politickým špičkám? 

Slovenská informačná služba začala vyvíjať protitlak v momente, keď začali v tých kauzách vypovedať svedkovia. Teda asi v októbri, novembri 2020. Na SIS vznikla panika. A potom prišlo trestné oznámenie od riaditeľa informačnej služby a potom prišla jedna utajovaná správa a následne aj rovnaká druhá s nižším stupňom utajenia.

A do toho, ako keby to tak bolo mediálne nastavené, došlo k stretnutiu ústavných činiteľov v SIS, na ktoré pozvali aj pani prezidentku. Keď som dostal informáciu, že tam bude aj ona, bol som z toho prekvapený. Tie informácie, ktoré tam prezentovali, boli však o ničom. SIS prezentovala, kto má aké väzby, ale vynechala, že osoba, ktorú označovali ako toho, kto pomáha tímu Očistec manipulovať s výpoveďami, je aj jej informátor. A zabudli povedať, že tento človek bol aj informátorom Úradu inšpekčnej služby.

Bavíme sa o Petrovi Petrovovi?

Áno, o ňom.

O tej správe SIS a stretnutí sa následne dozvedeli aj médiá. Bol to zámer? 

Po týchto udalostiach zasadala Národná rada, kde unikli utajované skutočnosti. Podľa mňa účelovo, aby sa vytvoril obrovský tlak. Z tohto reťazca udalostí a zo stretnutia na pôde SIS mi nevychádza nič iné ako to, že služba chránila svojho riaditeľa a vyvolala tým snahu proti tímu Očistec. Chcela znížiť dôveryhodnosť svedkov, ale aj samotného tímu. Aby v rámci trestných konaní vznikli pochybnosti, či ľuďom, ktorí to vyšetrujú, môžeme vôbec dôverovať.

Chápem teda správne, že ak by sa tím Očistec nepustil do vyšetrovania vtedajšieho riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského, tak by takzvaná vojna v polícii nevznikla? 

Ten tlak by vznikol, ale nevznikol by zo strany SIS. Vznikol by zo strany politikov. V tom tíme vyšetrovali vplyvné osoby, či už vplyvné z hľadiska svojich majetkových pomerov, ale aj politikov. Pri takomto type káuz treba počítať s protitlakom. Čudoval by som sa, keby nevznikol.

Vojnu v polícii teda spustila SIS, ale verejnosť bola svedkami opakovaných tlačových besied predstaviteľov Smeru. Opozícia teda len šikovne využila situáciu, aby tlak na vyšetrovanie zvýšila? 

Osobám, ktoré boli vtedy stíhané alebo ktorým hrozilo stíhanie, táto situácia, ktorá vznikla, otvorila dvere. Bolo pochopiteľné, že to využili, a čudoval by som sa, keby to neurobili. Ale extrémne nebezpečné je, že sa dostávali k podkladom z odposluchov, ktoré zostrihali a následne používali na tlačovkách.

Keď sa na to pozerám čisto profesionálne, tak sa pýtam, ako sa mohli dostať tie odposluchy do rúk ľudí, ktorí to potom zostrihali a použili. Veď týmito odposluchmi nedisponovali ani samotní obvinení policajti. Marili im prístup k nim. Treba si preto položiť otázku, či ich niekto dal účelovo, kto to bol a kto mal k tomu prístup.

Nemalo by sa toto vyšetrovať ako trestný čin? 

Malo sa to vyšetrovať, ale zjavne Úrad inšpekčnej služby nie je schopný vyšetrovať sám seba ani spriaznené osoby a prepojenia medzi SIS a inšpekciou. Počul som, že sa nejaké CD nosiče s nahrávkami odovzdávali z ruky do ruky. Ale to sa nikdy v minulosti nedialo. SIS nikdy nedávala vlastné odposluchy, lebo tým ako keby prezrádzala svoje schopnosti a aktivity. A po druhé, ak by sa tak stalo, tak by sa to dialo prostredníctvom oficiálnych kanálov, čiže by to bolo odstúpené podpisom riaditeľa. Ale v tomto prípade dochádzalo k priamym väzbám.

Vladimír Pčolinský bol nominantom Sme rodina, teda vládnej strany. Vedeli politici, že ho NAKA vyšetruje, a čelili ste od začiatku aj politickým tlakom? 

Nie. Dokonca si pamätám, že keď zadržali Pčolinského, tak som to oznámil ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi a ten mi povedal niečo v duchu „tak to naozaj urobili“. Odo mňa sa dozvedel, že bol riaditeľ SIS zadržaný. Potichu sa mohlo hovoriť o tom, že sa k tomu schyľuje, keďže tie dôkazy tam boli relatívne silné, ale ani minister si nedovolil sa ma opýtať, či bude alebo nebude vznesené obvinenie.

Politici na vás netlačili, aby ste to stíhanie zastavili? 

Nie. Na sto percent môžem povedať, že na mňa nikto netlačil. A ak by sa tak aj dialo, mali sme s vyšetrovateľmi spomínanú dohodu, takže ja by som ten tlak ďalej nepustil. Bolo pre mňa neprijateľné zavolať si vyšetrovateľa a povedať mu, že toto rob alebo nerob. Vo vyšetrovaní všeobecne platí, že ak ho chcete viesť slušne, tak máte trestný čin a vy hľadáte páchateľa. Nie naopak, že si nájdete človeka, páchateľa, a k nemu hľadáte, čo spáchal. A neviem, či sa práve niečo také nedeje teraz.

Myslíte nedávne obvinenie bývalých operatívcov NAKA Branislava Dunčka a Róberta Magulu? 

Napríklad aj to. Keď som počul ten skutok, tak som zdvihol obočie a sám seba sa pýtal, či sa to skutočne dá pomenovať ako trestný čin.

Nad zákonnosťou trestných konaní má dohliadať generálny prokurátor. Akú rolu zohral vo vojne v polícii Maroš Žilinka? 

Budem hovoriť len fakty a jeden z nich je taký, že pán Žilinka všetky rozhodnutia, ktoré sa týkali paragrafu 363, nechával na iné osoby. Ako keby on chcel dať od toho ruky preč a nechal tú robotu urobiť niekomu inému. Nechcem predbiehať, lebo chcem, aby o tom na súde vypovedal svedok, ale ďalší fakt hovorí o istej kooperácii generálneho prokurátora s inšpekčným tímom Oblúk (tím Diany Santusovej, pozn. redakcia).

Tento tím vyšetroval údajné manipulácie pri vyšetrovaní NAKA a zameral sa na tím Očistec. Nie je to paradox, keďže aj vy ste na súde vypovedali, že Maroš Žilinka prispel k vzniku Očistca? 

Je to paradox. Nechcem veľmi politizovať a vyhol som sa tomu aj na súde, ale asi si treba pozrieť určité vzťahy. Kto bol navrhovateľom pána Žilinku do funkcie generálneho prokurátora, kto navrhol riaditeľa SIS do funkcie. Potom človeku napadne, či toto je ten bod zlomu.

Písali sme o tom, že Maroša Žilinku navrhovala Sme rodina, ktorá navrhovala aj Vladimíra Pčolinského. Ján Čurilla v rozhovore pre Denník N povedal, že generálny prokurátor podľa neho nekoná slobodne. Myslíte si to tiež? 

To si netrúfam povedať. Ako poznám Maroša Žilinku, on bol vždy dostatočne tvrdohlavý a vždy sa sám rozhodoval, čo urobí. Hovoriť o tom, čo urobí politický vplyv či tlak politikov, u ktorých hľadal podporu pre zvolenie, to by bola čistá špekulácia z mojej strany. Ja viem len to, že ešte pred mojím obvinením sme sa raz stretli a povedal mi, že sa už od všetkého a všetkých izoluje. Tlak na neho bol veľký a nechcel sa už s nikým stretávať. Na druhej strane je známe, že mal alebo má ochranku zo SIS. Či toto nezohralo nejakú rolu, či aj vďaka tomu nebolo väčšie prepojenie medzi ním a riaditeľom SIS, to neviem.

Potešili ste sa, keď sa stal generálnym prokurátorom? 

Preferoval som niekoho iného. Ale myslel som si, že aj táto voľba zabezpečí, aby bola generálna prokuratúra neovplyvniteľná, alebo aspoň bude veľmi problematické robiť na ňu nejaký tlak. Rozhodne som to teda nehodnotil tak, že je to zlá voľba.

Koho ste preferovali? 

Petra Kysela zo špeciálnej prokuratúry.

Pre mnohých je pôsobenie Maroša Žilinku sklamaním. Ako hodnotíte jeho štyri roky vo funkcii generálneho prokurátora vy? 

Nerozumiem tomu jeho obratu. Nerozumiem tým 363-kám. Nerozumiem zastaveniu trestného stíhania vo veci, keď NAKA chcela vyšetrovať podozrenia voči inšpekčnému tímu Oblúk. Vychádzali z podozrení, ktoré mohli viesť k tomu, že ten tím nekonal podľa zákona.

Keď vás obvinili, tak jeden z prvých, kto hovoril, že by ste mali skončiť vo väzbe alebo minimálne mimo služby, bol brat Vladimíra Pčolinského Peter, v tom čase poslanec Sme rodina. Prekvapila vás jeho reakcia? 

Nie. Tie tlaky tam z hnutia boli, ale politicky sa to ťahalo skôr cez ministra. Útočili na Romana Mikulca a časť Sme rodina otvorene hovorila, že budú podporovať jeho odvolanie. Až následne sa ten tlak prenášal cez ministra aj na mňa. Vyčítali mi každé drobné pochybenie, napríklad aj hodené vajce na parlament počas demonštrácií. Za ochranu Národnej rady pritom zodpovedá úrad na ochranu ústavných činiteľov. Animozita voči mne od tej politickej strany bola evidentná.

Keď som sa po obvinení rozhodoval, čo ďalej, tak som si povedal, že mi to za to nestojí. Videl som ten tlak a zároveň som počul zo zákulisia, že ak neodstúpim, tak že budú robiť tlačové besedy a budú ma takým spôsobom vyzývať na odstúpenie. Bolo tam aj obrovské riziko, že čokoľvek policajný zbor či NAKA urobí, cez moje trestné stíhanie by to spochybňovali. Nám v tom čase začala rásť dôveryhodnosť a teraz by sa to obrátilo proti zboru.

Do akej miery vaše rozhodovanie ovplyvnilo aj to, že by ste mohli skončiť vo väzbe? 

Dostal som aj echá o tom, že je záujem dať ma do väzby. Ale ten skutok je skutočne veľmi postavený na vode. Sklamalo ma, že prokurátor Juraj Chylo mi zatelefonoval, že sa potrebuje so mnou stretnúť. Keď som za ním prišiel, tak mi podal uznesenie o obvinení. Nemal vôbec záujem o to, aby som mu vysvetlil svoje kroky.

Prokurátor krajskej prokuratúry, na ktorej tím Očistec zasahoval pre korupciu, nepovažoval za potrebné sa ma spýtať, prečo som rozhodol tak, ako som rozhodol. On pritom musí preukázať úmysel. Je to znak trestného činu.

Pri obvinení zo zneužitia právomoci verejného činiteľa musíte preukázať motív. Čiže musel som konať v úmysle niekomu spôsobiť škodu alebo niekomu neoprávnený prospech. Keď mi doručil obvinenie, tak ma požiadal o vydanie telefónov. Išlo teda o to, aby mi ich mohol zobrať. Ak by ma požiadal o ich dobrovoľné vydanie, urobil by som to. V tom telefóne boli len dôkazy v môj prospech. Bol by som hlúpy, ak by som ich zlikvidoval, zahodil či spálil. Bolo v nich zaznamenané presne to, prečo som konal. Oni však v telefóne hľadali úplne iné veci.

Aké? 

Aj na súde som už vypovedal, že preverovali kontakty so sudcami Špecializovaného trestného súdu a s prokurátormi špeciálnej prokuratúry. Keďže s nikým z nich som nekomunikoval, nemal som problém telefóny vydať. Naopak, komunikoval som s tými, s ktorými som komunikovať mal.

Minister vnútra vás presviedčal, aby ste zostali vo funkcii? V tom čase čelil odvolávaniu v parlamente. Asi bolo aj pre neho jednoduchšie, aby ste odišli. 

Keď som po obvinení prišiel na prvú poradu, dozvedel som sa už o spomínaných politických tlakoch, ktoré vytváralo hnutie Sme rodina. Ale aj SaS sa začala vyjadrovať o tom, že by som mal byť postavený aspoň mimo služby. Pri predstave, že sa to bude aj dva roky vyšetrovať a ja budem mimo služby, bez riadneho príjmu, som si uvedomil, že môžem úplne ekonomicky zničiť vlastnú rodinu. Neplatiť hypotéku, prísť o dom. A ak do toho započujete reči o tom, že dajte si pozor, lebo je tam možnosť, že by ťa vzali do väzby, tak som si povedal „dosť“.

Keď bola nasledujúca porada u ministra, tak som oznámil svoje rozhodnutie, že končím. Chvíľu bolo ticho. Potom to bolo prijaté v zmysle „budeme hľadať spôsob, ako ďalej napredovať bez teba“. Mal som pocit, že sa tým ľuďom uľavilo, že tlak na ministra tým poľaví. A tak sa aj stalo, pretože keď som verejne oznámil svoj odchod, tak aj Sme rodina to vyhodnotila v štýle, že to bolo správne rozhodnutie. A voči ministrovi chvíľu nerobili otvorený tlak.

V úvode ste povedali, že minister vás ako jediný nehodil cez palubu. Z toho, čo hovoríte teraz, sa to nezdá. 

Ja som sa rozhodol a on to akceptoval. Bola tam podpora z jeho strany v kontexte, že mi dôveruje a že si myslí, že sme postupovali zákonne. Ale tá podpora mi pripadala ako taká povinná jazda.

O Jánovi Čurillovi a jeho kolegoch nedávno vyšla kniha. Čítali ste ju?

Nečítal som ju. Ja sa totiž snažím kvôli súdnemu procesu udržať si v hlave fakty, ktoré si pamätám, ktoré sú mi známe. Ak by som teraz čítal tú knihu, zahltím si pamäť a začnem strácať prehľad o tom, čo je z mojej hlavy a čo z bočných informácií.

Takže sa vyhýbate aj novinovým článkom? 

Úplne sa odstrihnúť nedá. Ale médiá sú predsa len povrchnejšie. Nejdete do takej hĺbky, aby ste mohli obsiahnuť to, čo hovorí napríklad kniha, pocity iných ľudí. Články teda čítam.

Mnohí policajti okolo Jána Čurillu vrátane jeho samého priznali v knihe, že boli voličmi Smeru. Vy ste boli vo funkcii za vlády Ivety Radičovej, ale aj Roberta Fica. Aj vy ste volili Smer? 

Nikdy som nebol voličom Smeru. V predposledných voľbách som volil Dobrú voľbu. Bolo to kvôli pánovi Druckerovi. Bol to krízový manažér, ktorý prišiel na ministerstvo vnútra, začal riešiť problémy, ale potom musel odísť. Videl som jeho kroky aj inde a mal som pocit, že je to človek, ktorý sa správa ako krízový manažér.

Ale veď nebol schopný odvolať policajného prezidenta Tibora Gašpara, a preto radšej odišiel z ministerstva.

Nebol, ale to je zase politika. Nie je to otázka vôle. Mal robiť krik na policajného prezidenta? Riešil to politicky a nemal to určite jednoduché. Som stredopravý volič a mal som pocit, že on je tá osoba, ktorá by dokázala spájať. Dnes už viem, že nie. Moje hodnoty sú nastavené jasne – som stredopravicový volič, proeurópsky a za euroatlantické ukotvenie, dodržiavanie zákonov a ochranu práv menšín. Takto som vnútorne nastavený a budem voliť túto líniu.

Otázky na to, koho policajti volili, vznikli aj v tej súvislosti, že Smer stále obviňoval NAKA, že koná na politickú objednávku. Nakoniec sa ukázalo, že nominantov Smeru zatýkali voliči tejto strany. Ako to bolo s tou politickou objednávkou? 

Nebolo to na politickú objednávku. Aj nám vo vnútri polície prekážalo, že politici si na tých kauzách ako keby prihrievali polievočku. Povedali, že oni nám rozviazali ruky, kreslili kalendáre a pexesá. To je strašne zlé pre políciu. Pre nás, ktorí sa snažili pracovať s dôkazmi. Slušnosťou politikov je nekomentovať trestné konanie. Mali by byť dostatočne odolní, aby sa nesnažili populisticky podlizovať svojim voličom, že oni sú za tými trestnými konaniami. Ale keď nešiel tlak odo mňa, tak neviem, kade mohol ísť. Ak sa vyšetrovateľ s niekým dohováral, tak s prokurátorom a nie s politikom.

Čo si myslíte o súčasných tlačových besedách policajného prezidenta s ministrom vnútra, keď spoločne – či už na pôde ministerstva, alebo prezídia – ohlasujú, ako špecializovaný tím vznikol a čo bude vyšetrovať? 

Je to protiklad nastavenia, aké som mal ja s ministrom. Keď som dostal informáciu od vyšetrovateľa o čom je daný skutok, tak som ju doniesol ministrovi a pýtal som sa ho, či mu to mám nechať. Odpovedal, že nech u neho žiadne papiere nenechávam. Nechcel vedieť viac ako to, čo som mu vysvetlil. Minister by si mal robiť dištanc od trestného konania. On tam nie je nato, aby do konania vstupoval. Ani policajný prezident by nemal do toho vstupovať.

NAKA zanikla. Polícia prešla reorganizáciou. Budú sa ešte vyšetrovať veľké kauzy? 

Nie. Ten vplyv politiky je evidentný. Ak siahnete na vplyvné osoby, zomelie to vyšetrovateľa, ktorý si to dovolil. Kto si dnes povie, že bude chodiť po nociach domov, cestovať po celom Slovensku, a keď sa dopracuje k výsledku, tak sa zmení politická klíma a niekto vás obviní, že ste zneužili právomoc? Kto z tých policajtov to bude chcieť robiť? Ktorý prokurátor si na to trúfne, keď rozbili špeciálnu prokuratúru? NAKA je rozbitá, ostalo tam len torzo. Všetci, ktorí robili, odišli na okresy, kraje. Prečo by sa ešte niekto chcel pustiť do takéhoto samovražedného konania?

Nezmení sa to po ďalších voľbách? 

Možno. Ale potom povedzme, že zaručíme nezávislosť polície. Postavme ten mantinel medzi prezidenta a vyšetrovateľa. Vymenujme prezidenta cez výberové konanie, kde budú rozhodovať ľudia z rôznych subjektov. Aby si politici nevyberali podľa toho, kto je kamarát. Komisia vyberie dvoch, troch a minister urobí výber z nich.

Ak by to bolo tak nastavené, prihlásili by ste sa do výberového konania? 

Naspäť? Nie. Keď ste v takej funkcii, tak to nie je život. Žijete s telefónom v ruke. Aj keď sme boli na dovolenke v Chorvátsku, aj na pláži som stále riešil služobné veci. Moja polovička mi povedala, aby sme išli domov, že aj tak stále telefonujem. Ale vy si nemôžete dovoliť nezdvihnúť ten telefón.

Chodil som do práce medzi siedmou a ôsmou ráno. Odchádzal som večer o desiatej, niekedy jedenástej. Musíte tam byť tak dlho, keď chcete aj čítať to, čo podpisujete. Robili sme aj na vízii, koncepcii rozvoja policajného zboru na desať rokov dopredu.

Čo sa s ňou stalo? 

Ostala u mňa v počítači. Mala si 80 strán a šesťkrát sme ju prerábali. Nedostali sme sa do finále. Nikto už o ňu nemal a nemá záujem. Policajný prezident už počíta s tým, že je tam len na štyri roky, kým sa vymení vláda. Načo sa teda bude snažiť niečo meniť?

Keď si prokurátor Michal Šúrek preberal ocenenie Biela vrana, ospravedlnil sa všetkým, že toho nestihli viac. Cítite to rovnako? 

Ako prokurátor, ktorý je zodpovedný za trestné konanie a vie, koľko zápisníc a dôkazov sa objavovalo v jednotlivých kauzách a koľko práce si to ešte vyžiadalo dotiahnuť do konca, tak chápem jeho vyjadrenie. Mňa skôr mrzí to, že sme nestihli urobiť systémové zmeny.

Dnes ste obžalovaný, pričom jedným z dôvodov je to, že ste boli policajným prezidentom. Stali ste sa obeťou vojny v polícii. Cítite nejakú zášť? 

Nie, v zásade voči nikomu necítim zášť. Nemám ani čo ľutovať, lebo som sa snažil svoju prácu robiť poctivo. Som však zdravo nahnevaný na to, že dva roky sa tu marili moje návrhy na dokazovanie. Bolo ich asi štyridsať. Prokurátor ich maril, teraz ich predkladám na súde. Len som zvedavý, čo si budú svedkovia po troch rokoch pamätať.

Môj hnev súvisí aj s tým, ako sa voči mne správali. Pripadá mi to tak, že prokurátor vie, že tie skutky sú o ničom, ale tvári sa, že je presvedčený o tom, že som niečo spáchal. A nielen ja, ale aj ostatní. Išlo o to tých ľudí ekonomicky zničiť, dostať z pozícií. Po štyroch rokoch naťahovania nebudú schopní splácať hypotéky, lebo budú sedieť doma. Psychicky sa rozsypú. Chcú sa dopracovať pravdy, aby im doplatili všetko, o čo teraz prichádzajú. A oni to, samozrejme, vyhrajú. Ale komu na ministerstve vnútra alebo prokuratúre záleží na tom, že budú žaloby? Veď to vyplatí štát. Mám taký dojem, že tu ide len o to, aby sa to naťahovalo.

Máte 57 rokov, čo je dosť na to, aby vás chceli zamestnať, ale málo na to, aby ste šli do dôchodku. Zničilo vám obvinenie život? 

Zničilo mi kariéru. Ak by som odišiel preto, lebo tam bol politický tlak, niekto mi povedal, že nie je so mnou spokojný, tak sa človek nebude hádzať o zem. Povie si – akceptujem to a idem preč. Ale mňa obvinili a som bytostne presvedčený, že neprávom. Dostal som sa do pozície odstrčeného, ktorý je vo vzduchoprázdne. Nie som ani zničený, ale nemám ani šancu ďalej fungovať a byť prospešný.