52 rokov robí na oddelení popálenín: Nikdy by som nepovedala, že rodičia detí, ktoré sa popália, zanedbali starostlivosť

Spočiatku nik nerátal s tým, že budú prijímať aj popálené deti. Niekedy ich však v izbe ležalo aj desať. „Aby sme ich zabavili, púšťali sme im na premietačke rozprávky Kremienok a Chocholúšik, Počkaj, zajac alebo Lolek a Bolek,“ spomína zdravotná sestra Helena Kapturová.

Na košickom oddelení popálenín, prvom a kedysi jedinom pracovisku svojho druhu u nás, začala pracovať pred 52 rokmi. Pacientov obliatych žieravinou, obarených či zasiahnutých elektrickým prúdom im vozili z celého Slovenska.

„Deti sa postupne zadaptujú, ide im to rýchlejšie ako dospelým. Dospelí o všetkom príliš premýšľajú,“ hovorí o zvládaní bolesti.

Ani po polstoročí práce sestry nedokáže vopred určiť, kto bude zvládať fyzické utrpenie ťažšie a kto ľahšie. „Ak sa pacient opúšťa, treba vyzdvihnúť jeho progres a pripomenúť mu, čo za posledné dni dokázal. Aj keď človek spočiatku nevládze, pomaly, po pár krokoch s ním nakoniec prejdem po celej izbe. Univerzálny spôsob, ako pacienta povzbudiť, neexistuje a nikdy existovať nebude. Musíte mať empatiu,“ hovorí.

Po štúdiu na strednej zdravotníckej škole ste sa chceli stať lekárkou. Ako ste sa vtedy, ešte bez praktických skúseností, dívali na poslanie zdravotníka? Vnímali ste, že sa budete denne stretávať s ľudským utrpením?

Brala som to normálne. Som z generácie, ktorá pre seba veľa nepožadovala. Na strednej zdravotníckej škole som mala triednu učiteľku, ktorá nás učila praktickú odbornú časť ošetrovania chorých. Mala vo výučbe systém, v ktorom každý prešiel všetkým. Začínali sme tým najjednoduchším, teda toaletou, čistotou, zanesením materiálu do laboratórií a úpravou lôžka. Pokračovali sme podávaním stravy, perorálnym podávaním liekov, pichaním venóznych injekcií, injekcií do svalu, infúzií a krvných derivátov. Nemohli sme sa vyhnúť žiadnemu výkonu. Keď som neskôr nastúpila ako sestra na oddelenie popálenín, nemala som s ničím problém. Síce som spočiatku mala strach, či to zvládnem, ale cítila som sa pripravená na všetko.

Prijali vás na medicínu, no nakoniec ste na štúdium nenastúpili. Prečo?

Po tom, ako ma prijali, sa vážne skomplikoval zdravotný stav mojej mamy. Otec by to sám nezvládol, boli sme štyria súrodenci, tak som nastúpila do zamestnania. Sama som sa tak rozhodla.

Keď som končila základnú školu, moja sesternica Marienka nastúpila na lekársku fakultu v Košiciach. Spolu s bratrancom sme vždy chceli robiť všetko to, čo robila ona. Raz k nám prišla na návštevu a povedala mojej mame, že študenti zdravotníckej školy to majú na medicíne ťažšie vo fyzike a v chémii, ale v odborných predmetoch sú skúsenejší ako absolventi gymnázia. Mama sa ma spýtala, či nechcem ísť na zdravotnú školu a ja som súhlasila. Vďaka tomu som sa neskôr nemusela rozhodovať, čo ďalej. V kariére sestry som sa našla.

Po štúdiu vám ponúkli prácu na novootvorenom oddelení popálenín v nemocnici Košice-Šaca. Také oddelenie dovtedy na území Slovenska ani nebolo. Čo ste vedeli o popáleninách?

Zo školy som toho vedela málo. Pamätám si, že v učebnici Chirurgia boli popáleniny na dvoch či troch stranách. Vedela som, že existuje deviatkový systém na percentuálny výpočet popálenej plochy tela pacienta a štyri hĺbky popálenín. Učili sme sa, že najmä u pacientov s rozsiahlejšími popáleninami sa rozvíja popáleninový šok a je potrebné rýchlo začať protišokovú liečbu a že popáleniny vznikajú vplyvom rôznych horúcich tekutín, pri plameni a výbuchom, chemikáliami, slnečným žiarením, elektrickým prúdom a v dôsledku omrzlín. To bolo asi všetko.

Prečo ste prijali miesto v odbore, o ktorom ste vedeli tak málo?

Miesto som najskôr zobrala preto, že sa blížil koniec augusta, a už som sa musela zamestnať. Zároveň to pre mňa bola aj výzva. Kládla som si otázku, či to zvládnem. Povedala som si, že ak nie, počkám, kým sa uvoľní miesto v Prešove na chirurgii, kam som pôvodne túžila nastúpiť.

Pamätám si svoj prvý deň na oddelení popálenín. Išla som sa oboznámiť s oddelením a zažila som hneď dve šokujúce veci. Prvou bol pohľad na francúzsku posteľ, na ktorej ležal popálený pacient udržiavaný v stálej teplote. Nikdy predtým som nevidela francúzsku posteľ, myslela som si, že je to ponorka. Ďalším prekvapením bola Vickersova bublina, čo je vlastne vyhrievaný plastový stan pre pacientov. Pýtala som sa samej seba, kam som to prišla.

Na ďalší deň som zažila ďalšie prekvapenie. Keď som vstúpila do šatní, kolegyne z nočnej zmeny práve odovzdávali službu denným sestrám. Sestrička z JIS-ky oznámila, že jedna z pacientok zomrela. Mala na sebe tmavofialové šaty a mne prišlo na um, že v Prešove som nikdy nevidela, že by sa sestry po úmrtí pacienta prezliekali do smútočných šiat.

Boli smútočné?

Nie. Onedlho som pochopila, že na popáleninovom oddelení platí bariérový systém ošetrovania. Primár naň od začiatku dbal. Na jednotlivých úsekoch oddelenia sme nosili odlišné farby šiat a plášťov. Prezliekanie bolo dôležité pre zamedzenie šírenia infekcie medzi jednotlivými úsekmi.

V 70. rokoch nemohli na oddelenie chodiť za pacientmi takmer žiadne návštevy, no ak niekto prišiel za lekárom alebo sme predsa len pustili nejakých príbuzných, tiež si museli obliecť plášte príslušnej farby. Bez plášťa som dnu nepustila ani ministra.

Čo ste urobili?

Raz k nám prišiel minister zdravotníctva Emil Matejček. Zachytila som ho až pred dverami operačnej sály. Vysvetlila som mu, že tam nemôže vojsť, že sa so mnou musí vrátiť, obliecť si plášť, galoše, čiapku a masku, a povedať mi, koho hľadá. Pozrel na mňa a povedal: „Ale ja som minister.“ Odpovedala som mu, že viem, že je minister, aj keď som to v skutočnosti nevedela. Nakoniec sa vrátil, obliekol sa, a pochválil lekára, že má dobre vycvičený personál.

Ako ste sa naučili starať o popálených pacientov, rany a teplom poškodené tkanivo? Kto vás všetko učil?

Pri nástupe do práce sme dostali materiály o popáleninovej medicíne, ktoré sme si museli naštudovať. Raz mesačne sme mávali na oddelení prevádzkovú schôdzu. Musel na ňu prísť každý, bez ohľadu na to, či bol po nočnej, pred nočnou alebo mal službu. Vždy nám tam odprednášali určitú časť z popáleninovej medicíny. Z kapitoly, ktorú sme preberali na predošlej schôdzi, sme písali test. Nebrali sme to ako terorizovanie. Opakovali nám, že ide o to, aby sme zistili, nakoľko sme pochopili teóriu. Bola som aj dva mesiace na stáži v Prahe na prvom popáleninovom pracovisku v Československu. Tam ma naučili určitú rutinu práce.

Prvým primárom nášho oddelenia bol doktor Štefan Šimko. Bol vojnovým lekárom a zaviedol prísnu disciplínu práce.

Ako na vojne?

To zasa nie, nikdy na nás nekričal. Vyžadoval, aby sme dodržiavali postupy a robili veci správne. Každému tykal a vždy opakoval: „Zapamätaj si, že sa musíš ku každému pacientovi správať tak, akoby to bola tvoja mama, ocko, dieťa alebo tvoj príbuzný.“ Keď videl, že je nočný stolík na nesprávnej strane postele konkrétneho pacienta, vyzval nás, aby sme si skúsili ľahnúť a predstaviť si, či by nám to takto vyhovovalo, ak by sme mali popálenú končatinu.

Počas druhej svetovej vojny pracoval vo vojnovej zóne. Operoval partizánov v lesoch v Juhoslávii. Po vojne bol náčelníkom chirurgického oddelenia vojenskej nemocnice v Košiciach, no o funkciu prišiel po tom, ako jeho syn emigroval z Československa v roku 1968. Mal skúsenosti s termickými úrazmi a oslovili ho, aby rozbehol oddelenie popálenín. Všetkých nás učil a vychovával. Bol to úžasný človek. Doprial nám všetko, čo sme potrebovali. Dal nám pocítiť, že každý člen tímu je rovnako dôležitý. Inštrumentárky, sanitári, sestry, lekári, všetci sme sa cítili rovnocenní a potrební.

V minulosti aj dnes u vás na oddelení pacienti ležia dlhodobo, niektorí niekoľko týždňov, iní aj celé mesiace. Mohli byť v čase, keď boli návštevy takmer úplne zakázané, aspoň v nejakom kontakte s blízkymi?

Po otvorení oddelenia sme boli jediným popáleninovým pracoviskom na území Slovenska a vozili k nám pacientov z celej krajiny. Návštevy neboli povolené. Za mnohými pacientmi zďaleka by príbuzní ani často chodiť nemohli. Ak niekto prišiel, vytlačili sme pacienta aj s posteľou na takzvanú spojovaciu chodbu medzi septickou a aseptickou časťou. Mali sme tam veľké okná, cez ktoré sa mohli s príbuznými kedykoľvek vidieť aj porozprávať.

Ako to znášali deti?

Kedysi nebolo možné prijímať s deťmi do nemocnice aj rodičov. Jedinou výnimkou boli dojčiace matky malých detí. Popálené dieťa drvia naraz tri veci, ktoré narušujú jeho komfort. Jednak je popálené a rany ho štípu a pália, najmä keď je obarené vriacou tekutinou. Zároveň je v cudzom prostredí a sú pri ňom cudzí ľudia.

Komunikácia s deťmi je náročnejšia ako s dospelými. Reagujú horšie, lebo nás spočiatku nepoznajú. Po pár dňoch si však každé dieťa nájde spomedzi zdravotníkov kamaráta a postupne je to preň ľahšie. Súčasťou tímu na našom oddelení bola od začiatku aj psychologička. Pacientom aj zdravotníkom veľmi pomohla. Po čase si my sestry začneme deti mojkať, brať ich na ruky. Vždy sme sa snažili vymýšľať množstvo hier, hrali sme s deťmi človeče, robili sme im bábkové divadlo. Mali sme malú oponu a zapájali sme deti do deja. Aby sme ich zabavili, púšťali sme im na premietačke rozprávky Kremienok a Chocholúšik, Počkaj zajac alebo Lolek a Bolek. Školopovinné deti sme nútili čítať. Večer po preväzoch sme sa s nimi učili a počítali príklady. Nemohli sme ich nechať bez učenia, niektoré totiž u nás ležali aj pol roka.

Bolo v minulosti viac popálených detí ako dnes?

Pri otvorení oddelenia nik nepočítal s tým, že budeme prijímať aj popálené deti, no v 70. a 80. rokoch bolo veľa detských úrazov popálením. Mali sme oveľa viac detí ako dnes. Popáleniny sa rôznili podľa ročných období. Na jeseň to boli najčastejšie obareniny, ktoré vznikali pri varení džemov a zaváraní. V zime to boli úrazy na zabíjačkách, na jar pri pálení trávy a v lete privážali deti s takzvanými prázdninovými popáleninami.

Na antiseptickej strane sme mali zriadenú detskú izbu. Bolo v nej osem postieľok, niekedy aj desať. Keď bolo treba, priniesli sme ďalšie. Okrem ošetrovania a zabávania sme sa museli o všetky deti postarať. Keď inštrumentárka doslúžila pohotovosť, automaticky prišla na oddelenie a pomáhala kŕmiť a prebaľovať. Všetci sa zapájali. Bola to ťažká práca, no keď človek neskôr videl dieťa, ktoré bolo popálené na 50, 60 alebo 70 percentách tela, ako odchádza domov, zabudol na všetko zlé.

Dnes už môžu byť s deťmi na oddelení rodičia a je to, samozrejme, pre ne oveľa lepšie.

Za niekoľko mesiacov musí medzi zdravotníkmi a pacientmi vzniknúť bližší vzťah, než keď sestra či lekár pracuje s pacientom jednorazovo alebo len zopár dní. Nenaviazali ste sa na niektoré deti až príliš? Nespôsobovalo vám to ťažkosti?

Naviažete sa, vytvoríte si blízke vzťahy, takmer rodinné. Mnohých pacientov beriem, akoby boli moji strýkovia, tety či iní blízki. Pri deťoch som bola vždy nielen ich zdravotná sestra, ale aj čosi ako mama alebo babička.

Hneď v začiatkoch, bolo to tuším v auguste, sme mali na oddelení asi desaťročného chlapčeka z Bratislavy. Bol s bratrancom na prázdninách u babky. Chlapci vymýšľali rôzne hry a jednou z nich bola súťaž, kto prvý vylezie na stožiar elektrického vedenia. Vyhral, chytil sa ho a prišiel o obe horné končatiny. V deň jeho operácie som nebola v práci. Keď som prišla do nočnej, išla som pozrieť pacientov. Keď som prišla za ním, najviac ma prekvapilo, že si nepýtal nič od bolesti. Iba sa ma spýtal: „Čo budem robiť, keď nemám ani jednu ruku?“ V takej chvíli neviete, čo dieťaťu odpovedať. Povedala som mu, že za ním na druhý deň príde pani doktorka a vysvetlí mu, čo všetko sa dá robiť. Vyšla som na chodbu a rozplakala som sa. Po nočnej som čakala na psychologičku, aby som jej o tom povedala a aby sa s ním porozprávala.

Volal sa Viktor a po odchode z nemocnice sme s ním časom stratili kontakt. Veľakrát som premýšľala, čo sa s ním stalo. V 90. rokoch som ho videla v jednej televíznej relácii. Robili s ním rozhovor a ukazovali zábery z chránenej dielne v Bratislave. Vysvitlo, že sa oženil, má dvoch synov a robí nohami veci, ktoré mnohí z nás nedokážu urobiť ani rukami. Videli to aj moje kolegyne. Keď sme na druhý deň prišli do práce, plakali sme. Nie preto, že by sme Viktora ľutovali, ale od šťastia a hrdosti, ako sa uplatnil.

Zmenilo materstvo vaše vnímanie práce s detskými pacientmi?

Áno. Najväčší problém som mala po svojej prvej materskej. Keď prišlo na oddelenie dieťa, ľahko som sa vyľakala. Pamätám si, že som raz ráno prišla do práce a v septickej časti sedelo na posteli dieťa chrbtom ku dverám. Bolo to dievčatko s krásnymi kučeravými vlasmi. Moja neter, dcéra môjho brata, mala vtedy tiež podobné tmavé vlasy. Keď som to dievčatko zbadala, veľmi som sa zľakla, že je to naša Janka. Samozrejme, nebola to ona, no bola to pre mňa nepríjemná skúsenosť.

Išli ste s tým za psychologičkou? Ako ste jej úlohu v 70. rokoch vnímali?

Veľmi pozitívne. Pomáhala nám v mnohom. Naučila nás, ako pristupovať k pacientom, čo si máme všímať a čo si, naopak, nevšímať. V období po materskej som si vďaka jej radám uvedomila, že treba byť k pacientom empatický, ale aj sa vedieť od práce odosobniť.

Ako?

Pomohla mi pochopiť, že ak spôsobujem dieťaťu bolesť, neubližujem mu zámerne. Robím úkon preto, že mu pomáha. Preväz, pichnutie, masáž jaziev aj polohovanie pomáha, aj keď zároveň bolí. Je dôležité pacientovi patrične vysvetliť, prečo mu robíte to, čo mu robíte. Keď im to vysvetlím, aj sama sa ľahšie nastavím na prekonanie pocitu, že som im zase ublížila. Mnohí mi napriek bolesti neskôr ďakujú.

Raz sme mali chlapčeka z košického sídliska. Bol s mamou v mangľovni bielizne, strčil ruku do mangľa a popálil sa. Volal sa Lacko. Lekári mu ruku zachránili, aj keď mu zostala oslabená. Ležal u nás veľmi dlho. Keď zmaturoval, prišiel nám to oznámiť a priniesol nám tortu. Prišiel, aj keď skončil vysokú školu, aj keď sa oženil a narodili sa mu postupne dve deti. Ľudia sú nám vďační, že sme pri nich stáli po celý čas hospitalizácie a liečby. V tom vidím obrovský zmysel.

Utkvelo vám v pamäti veľa detí?

Mnoho. Ozývajú sa nám, dávajú vedieť, že ukončili strednú či vysokú školu, oženili sa alebo vydali a že majú deti. Máme bankárov, ekonómov, dokonca aj lekára, ktorý je dnes súčasťou nášho tímu.

Mali sme aj pacientku Magdušku, ktorá mohla mať vtedy 12 rokov. S otcom v záhrade pálila trávu. Mladšia sestra hodila do vatry fľašu, v ktorej bola predtým zrejme nejaká chemikália. Fľaša vzbĺkla a oheň Magdu popálil na 70 percentách tela. Keď od nás odišla, zostali sme spolu v kontakte. V 90. rokoch jej schválili nákladnú liečbu aplikovaním poloumelej kože. Medzitým sa vydala a stala sa mamou. Na zákrok prišla s manželom aj s trojmesačným dieťaťom. Sestričky pre bábätko pripravili vaničku, kočík, oblečenie aj všetko potrebné, aby sa oň mohli postarať a aby mohlo byť s mamou po celý čas v nemocnici. Mali sme blízko oddelenia aj záhradu, kam ho chodievali kočíkovať. Keď Magdin manžel videl, ako to u nás funguje, povedal nám, že dovtedy nechápal, ako sa môže jeho žena tešiť na miesto, kde prežila toľko hrôzy. Dodal, že už to chápe. Po štyroch dňoch odišiel z nemocnice domov s tým, že vidí, že ho pri bábätku vôbec nepotrebujeme.

Čo dieťa potrebuje na to, aby zvládlo nielen hospitalizáciu, ale aj život s obmedzeniami, jazvami či popálenou kožou?

V 90. rokoch sme založili nadáciu pre popálené deti. Išlo najmä o to, aby sa mohli spolu stretávať a aby si vďaka tomu uvedomili, že nie sú samy a že žije aj mnoho iných zjazvených ľudí. Na stretnutia detí vždy chodil lekár, minimálne dve sestry, psychológ a fyzioterapeutky. Najmä školopovinné deti si vedia navzájom rečami o vzhľade alebo jazvách veľmi ublížiť. Psychologická podpora je pre popálené deti veľmi potrebná. Vďaka nej si uvedomia, že sa za svoje telo ani jazvičky nemusia hanbiť.

Zriadenie oddelenia popálenín v nemocnici Košice-Šaca súviselo s otvorením Východoslovenských železiarní. Ošetrovali ste veľa pracovných úrazov?

Závod bol vtedy nový a nebolo toľko bezpečnostných opatrení, ako je dnes. Mnohé z nich ešte len vyvíjali a zavádzali do praxe. Asi mesiac po tom, ako som začala pracovať na popáleninách, k nám naraz priviezli troch alebo štyroch takzvaných bielych murárov (venujú sa murovaniu elektrických pecí – pozn. red.). Vtedy som po prvý raz naživo videla oblúkovité vracanie popáleného človeka, o ktorom som sa učila v škole. Ani jeden z nich neprežil, ich zranenia boli nezlučiteľné so životom. Pracovných úrazov bolo oveľa viac, ako je dnes.

Ako znášali liečbu a následky tí, ktorí pracovné úrazy prežili?

Keď prijímame akéhokoľvek vážne popáleného pacienta, je v šoku. Najskôr ho musíme dešokovať. Niektorým podáme počas prvých desiatich hodín aj 14 a viac infúzií. Spočiatku sme museli fyzicky merať vitálne funkcie pacientov každú hodinu alebo v inom určenom intervale. Dnes to už za nás robia monitory a prístroje. Keď je človek v akútnom štádiu, nemá čas premýšľať nad tým, ako vyzerá alebo aké bude mať jeho zranenie následky. Každý pacient zvláda liečbu aj následky individuálne.

Aj s dospelými pacientmi pracuje psychológ. Mali sme napríklad 19-ročného pacienta z Nových Zámkov. Pre zásah elektrickým prúdom prišiel o dolnú končatinu a nemohol viac hrať hokej. Dlho sa s tým vyrovnával a pomoc psychologičky mu viditeľne pomohla.

Čo ste sa za 52 rokov praxe o bolesti naučili?

Deti sa postupne zadaptujú, ide im to rýchlejšie ako dospelým. Dospelí o všetkom príliš premýšľajú. Každý človek bolesť prežíva inak. Po čerstvom úraze je bolesť veľmi intenzívna. Popálené tkanivo strašne štípe a páli. Samozrejme, pokiaľ nejde o popáleniny tretieho stupňa, ktoré nebolia, lebo tkanivo je odumreté.

Bolesť je rôznorodá. Niekto jej znesie viac a niekto menej. U detí je to horšie ako u dospelých. Plačú, už keď prídu do ambulancie, lebo si pamätajú, že v nej naposledy zažili bolesť. Našťastie, dnes je viac možností tlmenia bolesti, ako bolo v minulosti. Kedysi sme mali oveľa menej prostriedkov, ktoré sme mohli podať.

Dokážete po toľkých rokoch praxe vopred určiť, ktorý pacient bude zvládať bolesť horšie a ktorý lepšie? Viete predvídať, ako bude kto reagovať?

Určite nie. To sa nedá. Predtým ako pacienta prehliadne lekár, rany zachladím a poradím mu, ako si má zmierňovať bolesti aj po príchode domov. Ale nedokážem vopred predvídať, ako na ňu bude daný človek reagovať.

Ako pracujete s popálenými pacientmi, ktorí strácajú duševnú silu a vôľu žiť?

Ak sa pacient opúšťa, treba vyzdvihnúť jeho progres a pripomenúť mu, čo za posledné dni dokázal. Aj keď človek spočiatku nevládze, pomaly, po pár krokoch s ním nakoniec prejdem po celej izbe. Univerzálny spôsob, ako pacienta povzbudiť, neexistuje a nikdy existovať nebude. Musíte mať empatiu. Platí to na každom zdravotníckom pracovisku, nielen na popáleninách.

Človeka, ktorý trpí, nie je dobré veľmi ľutovať a ani byť na neho pritvrdý. Ani jeden extrém nie je dobrý. Keď pacienti dostanú priveľa ľútosti, upadajú do pocitu, že sú chorí a ostatní ich musia počúvať a so všetkým im pomáhať. Blízki majú tendenciu uchyľovať sa k priveľkej ľútosti najmä v domácom prostredí. Keď pacient príde na kontrolu, musím mu pripomenúť, že masáže jaziev sú potrebné, aj keď bolia. Ale nekarhám ich. Len sa pousmejem, a keď prídu znova a je to lepšie, pochválim ich a povzbudím, aby masírovali ešte viac.

Sú dnešní pacienti iní, ako boli kedysi? Stavajú sa k ošetreniu, zdravotníkom alebo následkom popálenín odlišne ako v minulosti?

Dnes sa ľudia prejavujú arogantnejšie a agresívnejšie ako kedysi. Myslím si, že to súvisí s celkovou atmosférou v spoločnosti. Ale aj s tým sa dá pracovať. Niekto príde, zaklope na dvere ambulancie a dožaduje sa vyšetrenia. Keď povie, že má dvojdňovú popáleninu, pokojne mu vysvetlím, že už má za sebou to najhoršie. Zdôrazním, že bude ošetrený, no najskôr vezmeme pacientov s čerstvými popáleninami.

Ľudia dnes nie sú bezohľadnejší len na nás zdravotníkov, ale aj jeden na druhého. No neplatí to na každého. Mnohí sú príjemní a neskutočne vďační. Väčšina pacientov sa obáva, ako sa po odchode z nemocnice alebo ambulancie bude o svoje rany doma starať. Ukážem im, ako ich treba vyčistiť, vysušiť a natrieť. Aj keď sú z toho najskôr zhrození, po čase to pochopia a aj nás pochvália. Najviac ma poteší, keď sa pýtajú, či bude v deň ich vyšetrenia v ambulancii „tá staršia sestrička“.

Ako vás práca na oddelení popálenín ovplyvnila v osobnom živote? Ste pre všetko to, čo denne vídate, úzkostlivejšia mama a stará mama?

Áno, najmä v období po materskej som doma robila rôzne opatrenia. Zásadne som varila len na zadných platničkách sporáka a deti som neustále sledovala. Nikdy som napríklad nepoložila horúcu polievku na stôl s obrusom. Napriek všetkému som raz pri varení na chvíľu odišla do kúpeľne, a keď som sa vrátila, môj malý syn si otvoril rúru, postavil sa na dvierka a načahoval sa za horúcimi hrncami. Všetko nemožno predvídať.

Nikdy by som nebola povedala, že rodičia detí, ktoré sa doma obaria alebo popália, zanedbali starostlivosť. Človek, ktorý sa nestretáva so všetkými možnými úrazmi a ich okolnosťami, nedokáže odhadnúť, aké nebezpečenstvá môžu doma číhať. Uvedomíte si to, až keď sa stane úraz.

V 70. a 80. rokoch sme mali veľa prípadov popálených detí. Jedným z častých odporúčaní lekárov pri ochoreniach horných dýchacích ciest vtedy bolo naparovanie. Pri naparovaní z hrnca či lavóra hrozí veľké riziko obarenia dieťaťa. Chodili sme vtedy po materských aj základných školách a robili sme osvetovú kampaň zameranú na predchádzanie popáleniu. Inšpirovali sme sa osvetou, ktorú robili zdravotníci vo Švédsku, kde boli naši lekári predtým na praxi. Po debate s rodičmi a učiteľkami v materskej škole nám jeden otecko povedal, že im ukazujeme horory. Vysvetlila som mu, že to nie sú horory, ale skutočnosť. Vďaka osvete sa podarilo počet prípadov popálených detí trochu znížiť.

Menilo sa rokmi niečo na tom, ako ste sa vyrovnávali so smrťou pacientov?

Ako zdravotníčka už dopredu vnímam, v ktorých prípadoch by mohlo dôjsť k smrti pacienta. Nehovorím, že sa na to nejako chystám, ale ak sa nedarí, už viem, že sa to môže skončiť zle. V takých momentoch si vždy spomeniem na otcove slová. Hovorieval, že raz sme na tento svet prišli a raz z neho musíme aj odísť. Každý má svoju trasu vytýčenú, niekto ju má kratšiu, peknú a niekto ju má dlhšiu a možno musí znášať mnohé zlé. Moja mama zomrela, keď mala 60 rokov, ocko, keď mal 88. Zdôrazňoval, že keď dôjde do cieľa, nepraje si resuscitáciu. Pri pacientoch, ktorí zomrú, to beriem tak, že ich stav nebol zlučiteľný so životom. Takto som to brala od začiatku. Až podnes sa na tom nič nezmenilo.

Stále pracujete na plný úväzok. Nemáte chuť po tých rokoch odísť? Nielen pre náročnosť práce, ale aj pre nízke finančné ohodnotenie a celkový stav zdravotníctva?

Nie. Nikdy som neuvažovala, že skončím. Kým sa cítim fyzicky dobre, pracujem. Nechcem byť len doma, chcem sa ešte starať o pacientov. Zostávam aj preto, že je v systéme málo sestier. Niekto to robiť musí.

Mladšie generácie sestier sú iné. Majú viac možností, ovládajú jazyk, môžu chodiť a skúšať rôzne miesta a pracoviská. My sme nemohli. Kam by som ako mladá šla ja? Do socialistického Maďarska alebo Bulharska? To nie. Neboli sme naučení hľadať niečo iné, boli sme zmierení s miestom a prácou, ktorú sme robili, aj keď bola a dodnes je náročná. Mladým ľuďom prajem ich možnosti. Nech skúšajú. Možno v zahraničí nájdu to, čo hľadali doma, bude sa im dariť a zostanú vonku. A ak nie, možno sa vrátia. No ak to vôbec neskúsia, nezistia, že práca v zdravotníctve je lukratívna, aj keď nie finančne. Prinavracanie života a zdravia človeku je lukratívne samo osebe.

Vnímate mladších kolegov a kolegyne ako menej empatické, menej ochotné byť súčasťou tímu?

Myslím, že všeobecne sú dnes k sebe ľudia vzájomne menej empatickí. Ale to, že sestry nezostávajú na Slovensku alebo nezotrvávajú dlhšie na jednom pracovnom mieste, nesúvisí s nízkou empatiou. Súvisí to jednoducho s väčším množstvom možností, ktoré v živote majú.

Čo by podľa vás mohlo zvýšiť vzájomné pochopenie v spoločnosti?

Niekto má pre druhých viac pochopenia a niekto menej, je to individuálne. Ukázalo sa to aj počas covidu. Všetci vrátane lekárov a sestier dokážu byť k sebe empatickí, no najmä vtedy, keď na to budú mať vytvorené podmienky. A za to zodpovedá tento štát. Tí, ktorí ho riadia, by k tomu tak mali pristupovať.