Inú výchovu ako fyzické tresty som nepoznala, potom sa to vo mne zmenilo. Ako som prestala biť svoje deti

Podľa výskumu Centra Locika 63 % českých rodičov stále pri výchove používa telesné tresty. V inom výskume rovnakej organizácie z jari tohto roku 59 % rodičov uviedlo, že považujú za výchovne neakceptovateľnú bitku remeňom či vareškou, 47 % facku, 26 % je proti pohlavku a 17 % proti capnutiu na zadok.

Na jar tohto roku zverejnili dáta o fyzickom trestaní detí aj odborníci z Psychiatrickej kliniky 1. lekárskej fakulty Karlovej univerzity a Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe. Výsledky sú podobné: aj tu viac ako 57 % rodičov odpovedalo, že používa voči svojim deťom fyzické tresty. Viac ako tretina to navyše považuje za bežný spôsob výchovy.

Tieto čísla sú desivé a znamenajú státisíce traumatizovaných detí, ktoré sa musia ešte aj v ďalekej dospelosti vyrovnávať tým, že im ubližovali a ponižovali ich tí najbližší, ktorí im mali, naopak, poskytnúť ochranu a bezpečie.

Znamená to z podstaty traumatizovanú spoločnosť.

Žiadne dieťa nemrzí, že nebolo bité

Pred časom som sa zhovárala s asi dvanástimi dospelými ľuďmi, ktorí boli v detstve fyzicky trestaní. Zaujímalo ma, ako na to s odstupom času spomínajú.

Škála bitia sa pohybovala od pohlavkov cez facky až po každodenné kruté mlátenie za najmenší prehrešok či neposlušnosť. Všetci tí dnešní dospelí sú vysokoškoláci, majú rodiny, väčšina z nich aj deti.

Prekvapilo ma, ako si aj po desiatkach rokov do najmenšieho detailu pamätajú pocity poníženia, hnevu a nenávisti voči svojim rodičom, keď ich mlátili. Ako to poškodilo ich vzájomné vzťahy, ktoré sa niekedy už nepodarilo zlepiť.

Všetci, ktorí mali vlastné deti, mi povedali, že sa rozhodli, že ich nebudú vychovávať bitkou. Považujú to za neprijateľné práve preto, že to sami zažili. „Žiadne dieťa, ktoré nebolo bité, vám nepovie, že ho to mrzí a že by chcelo, aby ho rodičia mlátili, že by to z neho urobilo lepšieho človeka,“ povedala mi jedna respondentka.

Pre dieťa je traumou nielen pravidelné bitie remeňom, ale aj obyčajné zaucho alebo capnutie na zadok. Vždy to totiž vníma ako zásah do vlastnej integrity, ako poníženie a bezmocnosť.

Dosahy podobných tráum vidíme každý deň okolo seba a veľmi dobre ich opisuje vo svojich knihách napríklad kanadský lekár Gábor Maté.

Rešpektujúca výchova má len výhody, tvrdím ako matka

Sama som vyrastala v rodine s extrémne autoritatívnou výchovou. Navyše ma vnímali ako tvrdohlavé a spurné dieťa, ktoré bolo potrebné zlomiť, aby „nehnevalo“. Moji rodičia to inak nevedeli, pretože ich rodičia ich vychovávali úplne rovnako.

Generačný prenos tejto autoritatívnej výchovy sa v našej rodine dal vysledovať možno osemdesiat rokov spätne. Aj to napokon potvrdzuje výskum Psychiatrickej kliniky 1. LF UK: viac ako 60 % rodičov, ktorí dnes sami používajú fyzické tresty, boli ako deti týmto spôsobom trestaní.

Takže som automaticky začala používať fyzické tresty u svojich detí, pretože som nepoznala inú výchovu. Veľmi rýchlo som si však uvedomila, že vidím v očiach svojich detí strach. Že sa boja mňa, svojej vlastnej matky. Že keď trochu rýchlejšie zdvihnem ruku, aby som ich pohladkala, strhnú sa, pretože skôr očakávajú pohlavok.

A musela som si úprimne priznať, aký vzťah chcem, aby moje deti ku mne mali.

V ére nukleárnych rodín, keď rodinu tvoria len rodičia a deti, budeme odkázaní len sami na seba. Rozpad komunít a širších rodín spôsobil totiž okrem iného to, že úplne najdôležitejšie a nenahraditeľné sú vzťahy rodič – dieťa.

A ako vybudujem láskyplný vzťah založený na dôvere, blízkosti a zdieľaní, keď budem svoje deti biť? Ako sa ku mne budú správať v dospelosti, keď ich mlátim ako bezbranné?

Vzájomná blízkosť a dôvera sa predsa nevybudujú trestaním, a už vôbec nie fyzickým. Uvedomila som si, že chcem mať so svojimi deťmi pekné vzťahy a k tým cesta cez fyzické a vlastne ani cez akékoľvek tresty nevedie.

Každý má svoj hlas

Bez toho, aby som vedela, že sa to tak nazýva, som intuitívne začala praktizovať rešpektujúcu výchovu. Pristupovala som k deťom ako rovný k rovným, mohli spolurozhodovať o mnohých veciach, ktoré sa doma diali, od toho, aké poháre sa kúpia do kuchyne, po to, kam pôjdeme na dovolenku. Každé malo svoj hlas, primerane veku spolurozhodovalo o tom, čo sa s ním bude diať, a tým sa okrem iného učilo samostatnosti a zodpovednosti za svoje činy.

Pokiaľ totiž niekoho 18 rokov nútite, aby vás počúval na slovo, pretože ste jeho rodič (alebo iná autorita), tak sa musí učiť samostatnému životu až na prahu dospelosti. Čo je dosť neskoro. A tiež má tendencie sa proti vám vymedzovať, bojovať s vami o moc, súťažiť, kto vyhrá, vyvolávať konflikty. To už hovoríme o puberte.

Keď však dieťa celý čas zažíva dôveru, podporu a rešpekt, nemá sa proti čomu v puberte vymedzovať.

Takže ak mali moje deti v puberte nejaké problémy, nikdy sa netýkali vzťahu s nami, rodičmi, pretože sme sa dokázali dohodnúť na väčšine vecí v pokoji a bez boja. Skôr im prekážal autoritatívny prístup v škole alebo iných dospelých, pretože naň z domova neboli zvyknuté.

Teraz už môžem konštatovať, že rešpektujúca výchova je funkčná stratégia, a to dokonca aj v období puberty.

Áno, vysvetľovanie a vyjednávanie s deťmi je oveľa zdĺhavejšie, ako im jednu vraziť alebo na ne zarevať. Ale aj keď vysvetľovaním nedosiahnete svoje, je to pre deti obrovská vývojová pomoc.

Vy ako rodič viete, že pretože ich mozog dozrieva postupne, potrebujú zažívať hlavne stabilitu a vašu blízkosť a že ste tu na to, aby ste svoje deti viedli a podporovali, nie im rozkazovali. Deti samy potom vďaka bezpečnému prostrediu doma získavajú odolnosť, ktorú potrebujú napríklad v škole, kde sú autoritatívny prístup, manipulácia a princíp kolektívnej viny stále bežnými didaktickými metódami.

Rešpektujúca, teda netrestajúca výchova má aj tú výhodu, že sa vyhnete tomu, aby vám deti často klamali, pretože keď vedia, že im za chyby či zlé rozhodnutia nehrozia tresty, nemajú dôvod ich pred vami tajiť. A úprimnosť a dôvera sú základom každého dobrého vzťahu. Takže prečo nie vzťahu so svojimi deťmi?

Dnes už je časť mojich detí dospelých alebo skoro dospelých, takže môžem povedať, že výchova založená na rešpekte a vzájomnej úcte z nich urobila takých ľudí, ako som tajne dúfala. Sú samostatné, dokážu sa rozhodovať aj v ťažkých veciach, vedia požiadať o radu i pomoc, vedia, ako byť šťastné a spokojné, a uvedomujú si to, čo ich, naopak, ničí. Sú súcitné, priateľské a láskavé k ostatným ľuďom a zároveň poznajú vlastné hranice. Rozoznajú manipuláciu, povrchnosť a neznášajú lož.

V jednej diskusii som čítala ironickú poznámku, že „dnešným rodičom ide len o to, aby mali pekné vzťahy so svojimi deťmi, nie o výchovu“. Lenže práve tými dobrými vzťahmi predsa deti vychovávate. Pekný vzťah neznamená závislosť, poslušnosť alebo strach. Ale blízkosť, zdieľanie, stabilitu a dôveru.

Moje deti zažili tú premenu, keď som v istej fáze výchovy eliminovala najskôr fyzické tresty a potom akékoľvek. Vravia, že im to pomohlo uvedomiť si, že aj rodičia sú len ľudia a že sa sami môžu niekam vyvíjať, meniť názory a správanie, ak si uvedomia, že je to potrebné. A že si ma za to vážia.

Keď som sa ich pýtala, čo im dala rešpektujúca výchova, odpovedali:

Dieťa A: „Nezvládala som fungovať v škole alebo všeobecne v autoritatívnom prostredí. Neznášam to.“

Dieťa B: „Čo je pozitívne na rešpektujúcej výchove? Všetko. Rozmýšľam, čo jednotlivého vybrať, napadá mi veľa vecí. Možno že som netrpela?

Dieťa C: Nemalo náladu odpovedať.

Dieťa D: „Dala mi radosť, spokojnosť v živote.“

Možno keby sme sa viac pýtali svojich detí, čo chcú, a tiež keby sme sa pýtali sami seba, aké s nimi chceme mať vzťahy, nedopustili by sme poškodzovanie a rozvrat vzájomných vzťahov bitím. Pretože to je to, čo fyzické tresty robia so vzťahmi medzi deťmi a rodičmi. Ničia ich často tak, že sa už nedajú napraviť. Vedú k osamelosti, hnevu, nenávisti a utrpeniu. Traumatizujú deti aj rodičov. A tým celú spoločnosť.

Autorka je matkou štyroch detí, redaktorkou Deníka N a vyučuje žurnalistiku na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne.