Denník N

Začínala v Nepále, v Londýne ju žiaci zbili, na Slovensku chce školy bez päťkárov

Anna Maarová (28) študovala v Singapure, fyziku a filozofiu na londýnskej King´s College, a medzinárodné vzdelávanie na Oxforde. Vyučovala v Nepále, v Kolumbii, vyše dvoch rokov učila v chudobnej štvrti Londýna. Pracovala aj pre UNESCO či pre Teach for Thailand. Pre Teach for Slovakia pracuje dva roky, je šéfkou tréningu uchádzačov. Hovorí po anglicky, francúzsky, španielsky a po čínsky. Foto N - Tomáš Benedikovič
Anna Maarová (28) študovala v Singapure, fyziku a filozofiu na londýnskej King´s College, a medzinárodné vzdelávanie na Oxforde. Vyučovala v Nepále, v Kolumbii, vyše dvoch rokov učila v chudobnej štvrti Londýna. Pracovala aj pre UNESCO či pre Teach for Thailand. Pre Teach for Slovakia pracuje dva roky, je šéfkou tréningu uchádzačov. Hovorí po anglicky, francúzsky, španielsky a po čínsky. Foto N – Tomáš Benedikovič

Anna Maarová študovala v Oxforde a zažila školy po celom svete. Vrátila sa na Slovensko a ukazuje návod, ako za päť rokov zmeniť zabudnutú školu pri osade na ideálnu.

Cez program Teach for Slovakia posiela mladých ľudí do nehostinného prostredia slovenských škôl a rozpráva aj o tom, čo robia v Anglicku inak, keď dieťa nepozná jazyk, prečo tam nie sú päťkári, prečo je výhoda chodiť domov k rodičom a ako zastaviť násilie na školách.

 

Mali ste veľmi dobre rozbehnutú kariéru v zahraničí. Je slovenské školstvo na tom tak zle, že ste sa museli vrátiť?

Slovenské školstvo je na tom veľmi zle. Je to veľká výzva a dávalo mi zmysel sa vrátiť. Moja kariéra je vo vzdelávaní, aby fungovalo lepšie a pre všetkých, a myšlienka Teach for Slovakia do toho zapadla.

Prečo ste sa už počas štúdia na Oxforde rozhodli venovať vzdelávaniu detí z najchudobnejších rodín?

Vyrastala som v rôznych krajinách, skúsila som na vlastnej koži sedem rôznych škôl v šiestich systémoch. Rozmýšľala som, prečo sú tie školy iné, inak zamerané, iné veci mi dávali.

Skúsme v skratke. V čom sú francúzske školy iné ako všetky ostatné?

Dali mi veľmi dôsledné analytické myslenie. Dávajú dôraz na štruktúrované písanie, veľmi veľa čítania a analýzy textu. Maturita z francúzštiny trvá štyri hodiny. Dostanete jednu otázku a štyri hodiny píšete.

V čom sú iné anglické školy?

Tie dávajú oveľa väčší dôraz na spoluprácu a samostatnosť.

Video: V školách od Británie po Singapur: Kde čo robia dobre
autorka: Martina Pažitková

Kde je ešte inšpiratívny vzdelávací systém?

V kontexte našej možno reformy školstva je veľmi zaujímavý singapurský systém. V 60. rokoch si povedali, že sa niekam chcú dostať, a mali víziu na desať rokov. Začali od bodu, kde veľa ľudí nebolo gramotných. Povedali si, že o desať rokov budú všetci gramotní. Dosiahli to. Potom si povedali si, že o ďalších desať rokov sa všetci naučia kriticky myslieť, o ďalších desať rokov budú mať všetci IT vzdelanie. Týmto dosiahli obrovský pokrok.

Ako učiteľka ste začínali v škole v Londýne. Aké to bolo?

Prvýkrát som učila v Nepále počas štúdia, štyri alebo päť mesiacov na stáži. Dlhodobo som učila až na bežnej londýnskej škole. Bola to jedna z najchudobnejších štvrtí v Londýne.

Čo bolo na tom ťažké pre začínajúcu učiteľku v takej štvrti?

Správanie žiakov aj vysoké nároky na učiteľov. Môj nadriadený mal veľmi vysoké očakávania od mojich príprav až po výsledky mojich žiakov, ktorých často testovali. Ťažká bola aj spolupráca s rodičmi.

V čom?

V škole bolo 60 národností, teda aj veľa kultúr, ktoré som musela spoznávať, aby som nerobila prešľapy v komunikácii s rodičmi. Niektorí nevedeli po anglicky, iní vedeli, ale kultúra, v ktorej žili, bola veľmi odlišná od toho, v čom som žila ja.

Ani deti nevedeli po anglicky?

Mali sme deti, ktoré nevedeli po anglicky. Mali sme v škole aj Slovákov, Čechov či Rumunov.

Myslíte slovenských Rómov?

Aj, aj.

Čo sa dá robiť, ak dieťa nastúpi do školy a nepozná jazyk?

To robia anglické školy veľmi dobre. Škola preberie zodpovednosť za všetky deti, ktoré k nej prídu – od dieťaťa, ktoré je na vozíčku, ktoré nevie po anglicky, až po dieťa, ktoré nepočuje a nevidí. V škole sme mali všetky takéto deti. Na to, aby za ne škola prebrala zodpovednosť, musí mať slobodu a moc to urobiť, čo na Slovensku chýba. Keď som mala takých žiakov, mali niekedy asistentov, niekedy neboli na hodine, lebo mali extra hodiny angličtiny, spolupracovalo so mnou oddelenie pre špeciálne potreby žiakov v škole, povedali mi, ako im mám prispôsobovať hodiny.

U nás je častá výhovorka, že s rómskymi deťmi sa nedá pracovať, lebo nevedia po slovensky. Dalo by sa to preniesť na Slovensko?

Určite. Keď som prišla s rodinou do Francúzska, nevedela som po francúzsky ani ň. Mala som 11 rokov. Za pol roka som hovorila skoro plynulo po francúzsky, mala som podporu na to, aby som to dobehla. Bola som priamo v triedach, aby som sa to naučila veľmi rýchlo. Videla som to na všetkých deťoch, ktoré na našu školu v Anglicku prišli či už zo Slovenska, z Rumunska, Bangladéša, či na Rómoch. Za pol roka vedia rozprávať, za rok vedia aj dobre písať. Je tam podpora a celý kolektív berie zodpovednosť za to, že sa dieťa naučí čo najrýchlejšie jazyk. V Anglicku neexistuje, že by ste opakovali ročník. Prišli mi 15-ročné deti, ktoré nevedeli po anglicky, a na konci roka museli zvládnuť ťažké skúšky.

Čo ak je niekto, po slovensky povedané, päťkár? Ani ten neopakuje ročník?

Dieťa, ktoré je na nižšej úrovni ako priemer žiakov ročníka, dostáva extra podporu. Má doučovanie, asistentov, podporu učiteľov, lebo ja ako učiteľ som zodpovedná za to, že bude mať výsledky v mojom predmete, a podľa toho som aj hodnotená. Preto mám motiváciu ho doučovať vo voľnom čase, stretávať sa s rodičmi, aby som pozvala rodičov do školy, aby som im vysvetlila, aké podmienky dieťaťu majú doma urobiť, aby sa mu lepšie učilo. Som ako učiteľka hodnotená podľa toho, aké pokroky robia moji žiaci, nie podľa ich výsledkov. Systém hodnotenia bol v mojej škole závislý od pokroku žiaka, takže niekto so samými päťkami neexistoval. Boli školy, ktoré dosahovali menší pokrok ako ostatné.

Znie to veľmi draho.

Áno, je tam viac peňazí v systéme, je tam menej korupcie a využívajú sa efektívnejšie.

Poznali ste sa s rodičmi osobne?

S deväťdesiatimi percentami rodičov detí som sa poznala. Učila som asi 120 detí každý rok. Zhruba štyri – päť tried. Asi polovicu rodičov som poznala už pred začiatkom školského roka. Navštívila som ich doma alebo som ich pozvala na kávu do školy. Ostatných som spoznala počas prvého mesiaca.

Je to bežné alebo ste to robili len vy?

Robilo to aspoň päť ďalších učiteľov. Bola to obrovská škola, mala viac ako tisíc detí a asi 60 učiteľov.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď ste učili v Londýne, žiaci vás fyzicky napadli. Čo sa vtedy stalo?

Vylúčila som žiaka z hodiny, lebo príliš vyrušoval a nereagoval na upozornenia. Veľmi sa nahneval, bolo to po tom, čo som mesiace riešila jeho správanie. Keď som odchádzala zo školy, počkal si ma s kamarátom, zhodili ma z bicykla a trochu ma dokopali. Varovali ma, že to už nemôžem urobiť. Bol to môj prvý rok ako učiteľky a bola to veľmi komplikovaná trieda 15- až 16-ročných študentov.

Čo sa dialo potom?

Bol dva týždne vylúčený zo školy. Počas nich sme sa stretávali s riaditeľom školy, so sociálnymi pracovníkmi, aby sme sa posunuli ďalej. Podpísali sme dohodu o tom, ako budeme fungovať, medzi školou a jeho právnym zástupcom.

Bežne tam boli deti také agresívne?

Takto plánovane nie. Ale v rámci školy, že sa nahnevám a kopnem dvere do tváre učiteľa, to bolo časté. Aj medzi žiakmi boli bitky časté.

Čo s násilím môže urobiť slovenská škola?

Riaditelia majú na Slovensku určitú slobodu, ale nie až takú, akú by potrebovali. Nemôžu vyhodiť žiaka bez súhlasu rodiča. V Anglicku taký súhlas nepotrebujú. Žiak musí vedieť, aké dôsledky bude mať to, čo urobí. Ak sa rozhodnem, že napadnem učiteľa, musím vedieť, že nebudem dva týždne chodiť do školy, nebudem s kamarátmi, som v centre, kde dostávam veľa podpory, ale ľudia ma nenechajú samého a musím sa zaviazať, že budem extra robiť v škole, na hodinách. Keď som žiak na Slovensku, neviem, aké dôsledky bude mať takéto konanie. Skôr viem, že žiadne nie sú, a to ovplyvní moje rozhodovanie.

Ako to teda riešiť u nás?

Slovensko nemá pripravené postupy pre takéto krajné prípady, pretože si hovoria, že ich netreba mať, lebo sa nestávajú často. Nemáme postup, keď žiačka otehotnie v dvanástich rokoch. Nemáme na to systém, a treba ho. Nemôže len prestať chodiť do školy.

Stretávajú sa ľudia z Teach for Slovakia s násilím v slovenských školách?

Určite. Nestalo sa nám, že by ich fyzicky napadli tak ako mňa. Nebolo k tomu však ďaleko a so šikanou sa stretávajú často.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo mladí ľudia volia Kotlebu?

Časť odpovede je, že u nás v školách nepodporujú kritické myslenie. Schopnosť pochopiť, porozumieť informáciám, spracovať ich do argumentu a vedieť o tom diskutovať je vec, ktorá sa robí okrajovo.

Keby ste mali dať 15-ročnému študentovi dobrú domácu úlohu o Slovenskom štáte, čo by to bolo?

Dátumy by to neboli. Bolo by to spojené s reálnym zážitkom – napríklad zisti niečo od starej mamy, porovnaj to, čo si prečítaš v texte, a povedz aj svoj názor. Ten musíš obhájiť, dostaneš desať otázok od spolužiakov.

Vy ste neučili dejepis, ale chémiu, fyziku, biológiu a matematiku. Tieto predmety študenti veľmi nemajú radi.

V Anglicku ich majú veľmi radi.

Prečo u nás nie?

Lebo sa ich učia veľmi nudne. Skoro som sa rozplakala na jednej hodine fyziky na Slovensku. Ako sa majú učiť chémiu bez jedinej pomôcky? Keď som učila v Anglicku, takmer na každej druhej hodine sme robili pokus. Mala som na to pomôcky, podporu, to bol štandard. Tieto predmety boli najobľúbenejšie, lebo deti mohli robiť pokusy a rozprávať sa o reálnom svete a ako veci fungujú.

Ako to robia ľudia z Teach for Slovakia?

Nakúpia pomôcky za svoje peniaze, tak ako veľmi veľa učiteľov na Slovensku.

Akých máme učiteľov v školách v najchudobnejšom prostredí?

Určite existujú kvalitní učitelia. No učitelia v ťažkých regiónoch a v školách s veľkými sociálno-ekonomickými problémami nemajú dlhodobo podporu a sú dlhodobo vyhorení.

Ako sa to prejavuje?

Robia absolútne minimum, lebo viac nevládzu. A keď sa aj snažia robiť viac, nevidia výsledky.

Minimum, teda prídu do školy, odučia, idú domov a nič viac ich nezaujíma?

Áno, to je presne to, čo robia vyhorení ľudia.

Čo učiteľom chýba?

Nik ich nenaučí zvládať konflikty, nedostanú komunikačné zručnosti, psychologickú podporu. Ich príprava je úplne neadekvátna. Aj tí, čo sa snažia, to vydržia tak päť, možno desať až pätnásť rokov. A ak sa niekto snaží pätnásť rokov, má môj rešpekt, ja by som to v týchto podmienkach nedala.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na Slovensku ste dva roky, chodíte do škôl?

Asi tretinu času trávim v školách.

V čom najviac zaostávajú?

Keď sa zamýšľam, ako by vyzerala ideálna škola v rómskej osade, tak by mala obrovskú slobodu – aby si nastavila, ako dlho trvá vyučovací deň a z čoho sa skladá. Neskladá sa zo 45-minútových hodín s prestávkami. Nebolo by to päť dní v týždni, ale asi šesť. Cez leto by neboli dva mesiace prázdnin, ale boli by tam povinné aktivity. Škola by bola komunitné centrum pre celú komunitu. Počas dňa by sa tam vzdelávali deti, večer rodičia.

Na Slovensku sú čisto rómske školy, ktoré fungujú celý deň. Nie však preto, že by sa o deti starali aj po vyučovaní, ale preto, že jedna veľká skupina sa učí predpoludním, druhá popoludní. Ako z takejto školy spraviť tú vašu ideálnu?

Je to zmena tak na päť rokov. Je na to viacero štúdií z krajín, kde sa školy menia veľmi často. To u nás nefunguje. My sme nezatvárali školy, čo je divné.

Poďme si spolu prejsť tých päť rokov zmeny. Ako by to vyzeralo?

V dnešnom systéme by sa škola musela stať súkromnou, no bez poplatkov. Aby zriaďovateľom mohol byť niekto, kto je aj lídrom školy. Aby nespadala pod starostu, ktorý väčšinou nemá zručnosti na vedenie školy. Takže škola potrebuje najskôr lídrov na mieste zriaďovateľa a riaditeľa, ktorí jej dajú víziu.

Nemôžeme zo všetkých slovenských škôl urobiť súkromné. Nie je cesta posilniť riaditeľov na úkor starostov?

Alebo nastaviť systém tak, aby šéfom riaditeľa nebol starosta, ale regionálny superriaditeľ. V niektorých štátoch ho dosadí politická strana, v iných to funguje lepšie a vyberajú si ho profesionálne združenia.

Čo ďalej?

Dohodne sa s rodičmi na tom, čo chce škola dosiahnuť. Napríklad aby jej absolventmi boli samostatní ľudia, ktorí majú zručnosti a postoje, aby sa dostali na vysokú či strednú školu alebo sa naučili kreatívne myslieť.

Čo treba potom?

Potom sú dôležití učitelia, takže riaditeľ si potrebuje nájsť dobrých učiteľov, podporiť ich, vyškoliť a celkovo zladiť ako tím.

Nechceli by ste tu vytvoriť takúto modelovú školu?

Ja nie, ale sú tu ambície niektorých našich účastníkov, ktorých v tom budeme podporovať. Takéto školy sú v zahraničí a aj pri našich zákonoch sa dajú urobiť. A na Slovensku sú školy, napríklad v Spišskom Hrhove, ktoré sa tomuto modelu približujú. Sú minipríbehy, ale chceli by sme to potiahnuť ďalej.

V Spišskom Hrhove to funguje tak, že keď dieťa z osady skončí školu, má šancu sa uplatniť v živote?

Neviem, či by som povedala až takto. Ale po mnohých stránkach táto škola dosahuje dobré výsledky. A to pri žiakoch, o ktorých väčšina hovorí, že sú odpísaní a nevzdelávateľní.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Deti z rómskych osád často ostávajú v špeciálnych školách. Ako sa to dá riešiť? Treba ich zrušiť?

Ideálny stav je, že špeciálne školy existujú v minimálnom počte pre minimálny počet detí s veľmi ťažkým postihnutím. Je asi horšie zrušiť špeciálne školy a poslať deti do bežných škôl, ktoré na to nie sú pripravené, nemajú špeciálnych pedagógov, psychológov ani sociálnych pracovníkov. Ideálne by bolo, aby dieťa so špeciálnymi potrebami dostávalo taký veľký normatív, teda toľko peňazí od štátu, že si zaň škola môže dovoliť adekvátnu podporu pre dieťa.

Ako presvedčíte rodičov, ktorí odmietajú, aby s ich dieťaťom v škole či dokonca v lavici sedelo rómske alebo postihnuté dieťa?

Na lokálnej úrovni sa vraciame k lídrovi školy, ktorý musí pracovať s komunitou tak, aby sa to dalo. Viacerým riaditeľom sa to darí. Poznám prípady škôl, kde riaditeľ komunikuje s rodičmi a neočakáva, že to bude fungovať samo.

Je bežné, že máme na čele školy lídra?

Tak ako učitelia nemajú podporu, aby vedeli viesť svoju triedu so špeciálnymi potrebami v ťažkých podmienkach, tak som šokovaná, aké podmienky majú na Slovensku riaditelia. Majú neadekvátnu prípravu aj podporu na to, aby viedli školy a kolektívy.

Robíte Teach for Slovakia aj preto, aby ste vychovali dobrých riaditeľov škôl?

Určite. Boli by sme radi, keby z nich boli riaditelia.

Čo by mala urobiť nová vláda v školstve, aby sme mali lepšie výsledky?

Prvú vec, ktorú musíme urobiť, aj keď sama osebe nič nevyrieši, je zvýšenie platov učiteľov.

Prečo?

Bez toho nedostaneme viac kvalitných ľudí do školstva a spoločnosť bez toho nebude mať vysoké nároky na učiteľov a na školy.

V zdravotníctve dostali lekári vyššie platy, ale nič sa zásadne nezmenilo.

Preto hovorím, že to nebude stačiť. Ak to však neurobíme, ostatné reformy nebudú fungovať.

Štrajkujúci učitelia chceli o 140 eur viac. Koľko by mal zarábať učiteľ?

Nejde mi o to, aby učitelia zarábali veľa, ale o to, aby deti mali kvalitné vzdelanie. Platy by sa mali zvýšiť o 50 percent. Som za to, aby boli odstupňované podľa nákladov na život. Mám s tým skúsenosť z Anglicka, kde mali rôzne platy, a zdá sa mi to logické. Rýchlejšie treba zvýšiť platy začínajúcich učiteľov.

Čo hovoríte na nového ministra školstva?

Nestretla som sa s ním.

V akých slovenských školách je program Teach for Slovakia?

Snažíme sa byť na takmer všetkých typoch škôl okrem výberových a súkromných. V regiónoch sme okolo Tatier, v Košiciach a budeme v Michalovciach a v Bratislave.

Podľa čoho vyberáte školy, kam pôjdete?

Základné kritéria sú, aby išlo o základnú, nevýberovú školu. Najmä ak má podpriemerné výsledky v Testovaní 5 alebo 9, ale robíme aj výnimky, ak je to škola v regióne, kde chceme dlhodobo pôsobiť, alebo sa škola snaží o veľkú zmenu a chceme pomôcť.

Máte školy najmä na východe a tri na západe. Prečo vôbec nie ste na strednom Slovensku?

Do istej miery sú školy tam, kde máme sponzorov. Sme občianske združenie a sme financovaní donormi. Ak nás chce niekto financovať, často povie, že chce financovať školu v danom regióne. A musíme tiež nájsť školy, ktoré nás chcú. Chceme ísť do škôl, ktoré sú v ťažkých ekonomických aj sociálnych podmienkach.

Učiteľov si vyberáte z veľkého množstva prihlásených. Ako sú pripravení na túto prácu?

Hľadáme ľudí, ktorí majú za sebou prekonanie nejakej výzvy, nemusí byť ani úspešné. Niečo sa snažili zaviesť, zmeniť, prekonať – nejakú iniciatívu, školský projekt. Nejaký malý úspech. Napríklad vyhrali súťaže.

V minulosti ste nenašli toľko kvalitných uchádzačov, aby ste obsadili všetky miesta. V čom bol problém?

Nemáme kvóty, nevezmeme tridsať ľudí len preto, aby sme mali tridsať ľudí. Vezmeme ľudí, o ktorých sme presvedčení, že tie dva roky zvládnu a posilnia ich natoľko, aby mohli meniť systém. Nemôžem však povedať, že každý, koho sme odmietli, to nemohol zvládnuť. Možno sme my urobili chyby vo výbere.

Čo konkrétne chýba mladým ľuďom?

Chýba nám výchova k zodpovednosti a k hodnotám. Ľudia často uprednostnia projekty, ktoré nesmerujú k dobru pre spoločnosť, ale skôr pre nich. Problém je aj v tom, že naši najlepší odchádzajú do zahraničia a už sa nevracajú späť.

Pri výbere robíte aj simulované hodiny. Uchádzač má viesť hodinu a niekto od vás ho provokuje ako neposlušný žiak. Testujete tak, či to zvládnu?

Ukážu sa postoje a hodnoty. Jedno z našich kľúčových východísk je, že každé dieťa je schopné sa učiť a dobre sa správať. V týchto situáciách sa ukáže, či ten človek žiaka ignoruje a sústredí sa na ostatných, alebo reaguje negatívne a berie to osobne, prípadne či sa snaží postupovať pozitívne. Neočakávame, že to zvládne na jednotku, len chceme vidieť, ako reaguje.

Program Teach for Slovakia je v Bratislave v jedinej škole, vo Vrakuni. Prečo tam?

Je to škola s podpriemernými výsledkami žiakov v testovaní 9 a je tam riaditeľka, s ktorou sa nám dobre spolupracuje. Chodia tam aj deti z Pentagónu a je to výzva vzhľadom na správanie niektorých detí.

Ako sa vám tam darí?

Myslím, že dobre. Naša účastníčka tam mala veľmi ťažký rok, ale vo svojej triede dosiahla pokrok. Nebudem hovoriť konkrétne, ale predstavte si triedu, ktorá v októbri pri veľmi dobre pripravenej a zaujímavej hodine, pri dobrých technikách učiteľa, keď väčšinou v triede fungujú na utíšenie, vyskakuje z okien. A v apríli už pracuje v miniskupinkách a prekrikuje sa o tom, ako vystrihnúť štvorec.

Zostanete na Slovensku?

Zatiaľ áno. Neviem, čo budem robiť o 20 rokov, ale zatiaľ áno.

Aký je váš cieľ s Teach for Slovakia?

Chceme, aby programom prešlo tisíc ľudí a aby boli na kľúčových miestach – riaditeľov, na ministerstve, v biznise, v školách, v médiách. Aby tlačili na to, že každé dieťa má mať dobré vzdelanie.

Zatiaľ prešlo koľko?

V programe je teraz 20 ľudí. Teraz končí prvých desať absolventov.

Čo budú potom robiť?

Niektorí ostávajú učiť. Niektorí idú do biznisu, niektorí majú menšie projekty okolo školstva, niektorí pôjdu aj do politiky, iní založia sociálne biznisy.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie