Úradník – Žubajík – Plavčan
Na pôde ministerstva planých nádejí sa schyľuje k najväčšej blamáži posledného štvrťstoročia. Zadanie totiž znie: namiesto reformy vytvoriť reformné zdanie.
Minister školstva Peter Plavčan vyhlásil, že chystá najväčšiu reformu školstva za posledných dvadsaťpäť rokov. Trápnučké sebaokiadzanie, povie si človek v prvej chvíli. Sebahodnotiace vyhlásenie akútneho pána ministra má však aj vážnejší rozmer. Lebo pokiaľ ide o avizovanú reformu, to, čo o nej preniklo na verejnosť, sa k reformnosti má asi tak ako prievan v starom komíne k tajfúnu.
Viem si predstaviť ten cvrkot na ministerských chodbách. Všetci ministrovi muži sú ako v tranze. V ministrovej pracovni sa svieti dlho do noci. Riaditelia striedajú tajomníkov. Referenti riaditeľov. A tí len neochotne prepúšťajú miesto zástupcom odborov a učiteľských iniciatív. A všetci spoločne kolaborujú, robia ústupky, ktoré sa na kompromisy už ani len nepodobajú. Lebo čas tlačí. Politická vôľa nepustí. Prikyvujú rozhodnutiam, ktoré tých útlocitnejších budú ešte roky budiť zo sna. Postupne ochabujú, otupievajú, rezignujú. Najlepšie nápady putujú naspäť do zásuviek. Skutočne reformné koncepty nebolo ani kedy predložiť. Hoci pracovali štrnásť hodín denne a určite aj na donášku pizze došlo. Ba nie, teraz už letí suši. Pri tom sa lepšie, modernejšie upadá do rezignovaného premietania pocitu márnosti do vlastného života.
Áno, tak to vyzerá, keď robia dejiny ministerskí úradníci. Dôkaz? Jeden za všetky – peniaze budú školy dostávať aj naďalej podľa toho, koľko majú žiakov. Tak to stojí v programovom vyhlásení vlády.
Ide a reformuje
Pamätá sa ešte niekto na cirkus okolo Hupsovho šlabikára? V jednom z motivačných textov tam prišiel do neúplnej rodiny opraviť pokazenú práčku sused Žubajík. Slovo dalo slovo a na mamičke, ktorá suseda takto neuvážene pustila do bytu, neostala nitka suchá. Zašlo to tak ďaleko, že biskupi Slovenska napísali otvorený list. Že to a tak, veď vieme, ako to chodí, nech Žubajík ide na prietrtky inam, nie do šlabikára, amen.
Pozoruhodné na tom bolo nielen to, že to Žubajík, neborák, schytal za celý pofidérny šlabikár, ale predovšetkým to, že z rozhodnutia a s požehnaním ministerstva školstva bol ten šlabikár zbúchaný za necelé štyri mesiace. V júni vypísalo zadanie, v septembri už strašil biskupov aj školákov. A odvtedy ticho a potmehúdsky psuje nezadanú ženu ďalej, na prizerajúce sa prváčence nehľadí.
Žubajík sa tak stal pre mňa stelesnením ministerského úradníka, ktorý trpezlivo derie súkno nohavíc, stráži šuplíky plné dobrých nápadov, tu niečo posunie, tam čosi pozdrží, čo treba zapotroší, znepriechodní, uspí. Lebo ministri prichádzajú a ešte častejšie a rýchlejšie odchádzajú.
A zrazu bác, vytrhli ho z dvadsaťročného práchnivenia a on ide a reformuje, Žubajík jeden. To je ako keby ten v šlabikári sám odseba, bez demiurgovho zásahu, bez prispenia biskupov prišiel a požiadal susedu o ruku. Včera potmehúdsky kurevník, dnes hrdina titulných stránok. Prváčence sa takejto verzii jeho príbehu možno aj potešia, ale my už nie sme prváčence. Tento druh nevinnosti sme si prehajdákali už dávno.
Rezort planých nádejí
To, čo na mňa kuká z programového vyhlásenia vlády, žiadna reforma školstva nie je. Ježišikriste, Pane Sladký, čo je reformné na tom, že znížite počet stredných škôl? Čo je reformné na tom, že budete modernizovať a podporíte telocvik? Naše školy už modernizované boli! Prechádzalo sa z griflíka na ceruzku, z ceruzy na plniace pero, dokonca aj guľôčkové bolo svojho času vyhlasované za dôkaz pokroku vo vzdelávaní. Za Márie Terézie a Jozefa II., za Apponyiho, za Masaryka, za Siváka sa modernizovalo len taký hrmot. A potom za Nejedlého. Aj za Slafkovskej, nominantky SNS. A okrem nej za sedemnástich predchodcov tohto chvíľuministra si generácie žiakov užili prísľubov reformného úsilia nad hlavu. Boli aj takí, ktorí pre to vychytali obdobie, že od piatej až po deviatu triedu mali učebnice slovenskej literatúry až v júni.
Jasné, potrebujeme modernizovať a vytvoriť základné spoločenské, ekonomické a legislatívne predpoklady pre chod školstva na úrovni doby. Ale to je psia povinnosť každej vlády, ktorá nesie zodpovednosť za stav spoločnosti. Kde je reformnosť v tom, že budú Cigánčence opäť sedieť v jednej triede s deckami z tej istej dediny? To všetko tu už bolo. Nás bolo v triede 21, z toho 13 Cigánčeniec. Keď sme boli siedmaci, Mariene Pačajovej matka cez veľkú prestávku priniesla decko, aby ho vzadu za skriňou nakojila. S Mišom Čonkom sme sa bili ako psi a dodnes sme kamaráti.
Segregácia! Inklúzia! Kohézia! A v prístupe k hodnotovým a metodickým východiskám vzdelávania sme ešte stále nedosiahli úroveň odporúčanú Janom Amosom Komenským. Diderotom. Smelým zajkom a tromi múdrymi kozliatkami. Pamätáte sa na Osobu poľakanicu z tej skvelej Hronského knižky? Na Dreveného tata od Tomáša Janovica? Na Válkových Panpulónov? Myslím, že áno. Ale mená slovenských reformátorských žubajíkov si pamätajú len takí masochisti, ako je autor tohto textu. Pri predstave, že tak málo stačí na to, aby bolo možné odhadnúť šance tejto reformy na úspech, je mi do plaču.
Nie, nebudem plakať. Hromžím. Prosím. Žiadam. Pán ministerský úradník, teraz chvíľu minister, nehovorte o reforme, keď to, čo chystáte, je len upratovanie zásuviek pracovných stolov, vetranie skríň ministerských úradníkov a alibistické vágne sľubovanie ziskov z kože medveďa, ktorého sa bojíte aj zazrieť, nieže uloviť. Kuká z toho akurát tak najväčšia blamáž za posledných dvadsaťpäť rokov.
Lebo o tom, ako si prácu učiteľa váži váš kolega premiér, ste sa mohli presvedčiť, keď sa pred voľbami štrajkujúcich učiteľov pýtal, čo urobili pre túto spoločnosť. Minister financií v tejto vláde je tvrdý gunár na šklbanie. Združeniu miest a obcí Slovenska takisto nepredsedá dvanásť mesiačikov. Prečo by mali púšťať z rúk majetok, do ktorého roky nalievali peniaze? Teraz, keď si presadili zákon zvyšujúci vplyv miestneho zastupiteľstva na rozhodovanie o tom, kto smie byť riaditeľom školy? Pán minister, na to, aby ste vôbec pochopili, čo slovo reforma naozaj znamená, by ste nesmeli dvadsať rokov vajatať na ministerstve, pre ktoré história iné meno, než ministerstvo planých nádejí, ani hľadať nebude.
Slohové cvičenie
Ak si niekto myslí, že preháňam, nech si prečíta programové vyhlásenie vlády, ktorá samú seba označuje za vládu dohody, kontinuity a pokroku. Sú to také vznešené prívlastky, že keby sa im podarilo vládnuť tak, aby si ich zaslúžili, načim by bolo opäť zaviesť onikanie jej členom a audiencie pokľačiačky. Kto má pochybnosti o tom, akou prioritou je vzdelávanie pre ňu naozaj, stať venovanú školskej politike nájde až za polovicou tohto sedemdesiatstránkového dokumentu. Ďaleko za takými kapitolami, ako je Občan v zahraničí a Ostatné druhy dopravy.
Našiel som tam aj jeden konkrétny údaj – záväzok zvyšovať platy učiteľov o 6% ročne. Ak to urobia tak, ako za predošlej Ficovej vlády, teda zo zákona učiteľom platy zvýšia, ale samosprávam peniaze na pokrytie tohto zvýšenia neposkytnú, máme sa opäť raz na čo tešiť. A to už nehovorím o tom, že je to nedôstojne málo na to, aby po takomto zvýšení neostala učiteľom horká pachuť v ústach.
Ale vo všeobecnosti som oveľa viac rozčarovaný z toho vágneho, byrokraticky vynaliezavého, no v skutočnosti nič nehovoriaceho slohového cvičenia zaumných podržtaškov, ktorým sa o vzdelávaní a školstve v programovom vyhlásení hovorí. Pri troške úsilia a s minimálnou mierou argumentačnej vynaliezavosti sa z takto formulovaných záväzkov vyklame aj siedmak pripravujúci sa na okresné kolo Rétorického Uhrovca. Áno, aj takúto vtákovinu pestujeme za zadnými stavmi nášho milovaného ministerstva školstva.
Zaslúžite si to
Ospravedlňujem sa za vzrušený a málo úctivý tón, ale som zhrozený z toho, ako ľahkovážne sa táto vláda stavia k téme vzdelania. Po všetkých tých predvolebných vyhláseniach je to alebo sabotáž, alebo kvintesencia cynizmu. A koaliční partneri mlčia. Biskupi Slovenska tiež. Učiteľské odbory opäť hrajú svoju perfídnu hru na bububu bez reálnej snahy postaviť sa tomuto hazardovaniu s budúcnosťou. Iniciatívu učiteľov jeden Crmoman, pri všetkej úcte a sympatiách, nezachráni. Ešteže máme SNS. Tá veľa znesie. Zrejme v tom tkvie čaro jej štandardnosti.
Je mi ľúto, pán minister Peter Plavčan, že ste sa stali prvým žubajíkom tejto koalície. Ale komu niet rady, tomu niet pomoci. Zaslúžite si to. Lebo zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by ste sa stali ministrom pre niečo iné ako preto, že ste ako jeden z mála povolaných boli ochotný kývnuť na toto zadanie: namiesto reformy vytvoriť reformné zdanie. A ak to robíte nevedomky, tým horšie pre nás a naše deti.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
