Ako prežiť vianočné sviatky v zdraví a spokojnosti

Vitajte pri ďalšom pokračovaní podcastu, v ktorom sa s Tomášom Hudákom rozprávame o mužských veciach. Aj keď Hudák ešte stále neprišiel a podľa mňa ani nikdy nepríde. A ani podcast to vlastne nie je. Ale medzitým sme mali spolu diskusiu a v januári budeme mať ďalšiu.

Mnohí sa nás pýtate. Teda nepýtate sa nás, ale mňa. A vlastne sa ani nepýtate. Napriek tomu – ako správny politik – odpoviem aj na to, na čo sa nikto nepýta: ako prežiť vianočné sviatky v zdraví a spokojnosti?

Predsa to nevyhodíme

Vianoce by mali byť sviatkami hojnosti. Namiesto toho sú sviatkami divokého nadbytku. Treba si uvedomiť, ako znie základná téza. Základná téza znie: to sa zje. Platí pre všetko a v akomkoľvek množstve.

Je to vlastne taký začarovaný kruh: najprv sa varí veľa, oveľa viac, než treba, aby určite bolo dosť. Potom sa konzumuje – a aj to veľa, oveľa viac, než treba. Prečo? Nuž, v prvom rade preto, že sa nenavarilo len dosť, ale priveľa, no a teraz to treba zjesť. Veď to predsa nevyhodíme.

V druhom rade veľa konzumujeme preto, že tak to jednoducho chceme. Pamätám si, ako som minulý rok cez sviatky vstal a na raňajky si buchol desať koláčov. A vlastne to ani neboli raňajky, bolo to ešte pred nimi. Následne som nemal na výber a ďalšie dve hodiny som musel v glykemickom šoku stráviť na gauči sledovaním tých vianočných filmov, o ktorých sme si hovorili minule.

Skrátka, neexistuje také množstvo potravín, ktoré by sa nedalo vyprodukovať. A neexistuje také, ktoré by sa nedalo zjesť.

Vianočné nástrahy

Vianoce by okrem toho mali byť sviatkami pokoja, ale namiesto toho im predchádza stres. Stres podstupujeme preto, aby sme potom mali ten pokoj. Lenže aj potom, keď už ten pokoj má byť, je namiesto neho stres.

Balla v jednej zo svojich kníh píše, že práve počas Vianoc sa kumulujú všetky rodinné krízy (je to voľný citát). Vyplýva to z toho, že nemáme na výber, musíme spolu tráviť čas, veľa času. A väčšinu toho času nemáme čo robiť.

Veľa času znamená veľa tém – nič napríklad neosvieži štedrovečerné posedenie pri stole tak ako diskusia o pôvode Protokolov sionských mudrcov. Znamená to aj veľa otázok. Napríklad či dobre žiješ ten život. To je nepríjemná otázka, lebo väčšina ľudí sa nerada zamýšľa nad tým, či dobre žije ten život.

Samostatnou kategóriou je napríklad zdobenie stromčeka. Tým sa to začne a potom to už len pokračuje.

Vešanie svetielok? Absolútny krízový bod. Nefungujú. Ak fungujú, tak sú príliš krátke. Ak nie sú príliš krátke, tak sú pridlhé a stále sa zamotávajú. Odkiaľ začať? Ako ich vešať? Kto ich minulý rok zmotával? Kto za to môže? Že za čo? No predsa za všetko!

Aj na samotné zdobenie stromčeka má názor každý. Vlastne aj na stromček ako taký. Každý má názor na všetko. Niekoľko názorov na všetko. Dlhodobo si myslím, že človek by mal mať radšej menej a kvalitnejších názorov. Viete, čo si napríklad myslím o tom, ako má vyzerať vianočný stromček niekoho iného? Vôbec nič.

Cesta jedla po republike

V zásade som presvedčený, že máme pocit, že chceme nerobiť nič, ale keď nerobíme nič, zisťujeme, že nerobiť nič naozaj nechceme. Ničnerobenie totiž vedie k otázkam. Otázky môžu viesť k pochybnostiam. Alebo dokonca k sebapoznaniu. No a sebapoznanie je nepríjemné. Len málokto sa chce naozaj spoznať. A na Vianoce? Tak to už vôbec.

Predpokladajme však, že sme prežili: ozdobili sme stromček, najedli sme sa, rozdali sme si darčeky, bez neliečiteľných jaziev sme strávili čas. Prichádza najlepšia časť: rodičov sme navštívili, na rade je transport zvyškových potravín cez polovicu republiky alebo aj cez celú.

Treba povedať, že tie zvyškové potraviny existujú preto, že ich v prvom rade bolo zbytočne veľa. Treba povedať, že sú to v zásade potraviny zbytočné. Treba povedať, že vám veľmi pravdepodobne nikdy nebudú vôbec nanič. Ale musíte ich zobrať. Prečo? No lebo to sa zje.

Ešte zábavnejšie to je, ak máte pred sebou zastávku u druhej polovice rodiny – u partnerky alebo partnera. A už tam cestujete so zaváraninami, s uhorkami, koláčmi. Koláče sú určené pre tú druhú polovicu rodiny – akoby ich oni nemali, akoby nerozmýšľali presne rovnako, akoby vás tam nečakalo presne to isté.

Dorazíte teda na miesto určenia, k záplave jedla pridáte druhú záplavu jedla, potom (ak vládzete) jednu záplavu jedla zjete, lenže druhá záplava jedla aj tak ostane, a tak k tej záplave jedla, ktorú si už nesiete, pribudne ešte ďalšia záplava jedla, čiže napokon na cestu vyrazíte s dvoma záplavami jedla na zadnom sedadle.

Akoby v Bratislave (alebo teda tam, kde bývate) panoval hladomor. Akoby ste sa o seba nevedeli postarať aj napriek tomu, že sa o seba niekoľko desaťročí a pomerne úspešne staráte (od hladu ste napríklad evidentne nezomreli).

No a okrem toho na cestu vyrazíte – ako by som mohol zabudnúť – aj so záplavou dóz, ktoré treba šanovať, skladovať a vrátiť, ale nielen tak obyčajne, ale správne. Pretože, a to vieme všetci, len na máločom v skutočnosti záleží tak ako na tom, aby všetky dózy boli na poriadku.

Svet je v skutočnosti postavený na dózach, dózičkách a nádobkách. Áno, naozaj existujú ľudia, ktorí sa v nich orientujú (voláme ich matky). A potom sme my ostatní.

To sa zje

Cez Vianoce sa chystajú, jedia a potom po republike cestujú tony jedla, a keď sa opýtate načo a prečo, odpoveď je, že to sa zje. Každé jedno auto na diaľnici vezie niekoľko kilogramov šalátu a/alebo klobás a koláčov.

Iste, je to vo svojej podstate zbytočné, ale myslím si, že to nie je dôležité. Je to vyjadrenie starostlivosti. Náležitosti. Rodiny. Vyjadrenie toho, že nech tie sviatky boli akékoľvek – a nech tá rodina je akákoľvek –, tak nám na sebe aj naďalej záleží. A to vôbec nie je zlé.

Na otázku, ako prežiť Vianoce vo fyzickom zdraví, teda odpoveď neexistuje. Rovno si povedzme, že je to skrátka nemožné; veď presne na to máme novoročné predsavzatia.

V psychickom zdraví ich možno prežiť, ak si uvedomíme, že spolu nie sme preto, aby sme všetko vyriešili (a ešte aj mali pravdu), ale preto, aby sme spolu jednoducho boli. (Sem patrí aj nepopulárny názor, že máme právo vybrať si spoločnosť a aj množstvo času, ktoré v nej strávime.)

No a ako ich prežiť v spokojnosti? No veď ideálne tak, že si spokojnosť nezameníme za nadbytok. Ale aký nadbytok? Veď to sa zje. Predsa to nevyhodíme.

Ďakujem, že ste nášmu výnimočnému a výnimočne triviálnemu podcastu počas celého roka zachovávali takú masovú priazeň. Veselé Vianoce a dovidenia v roku 2025.