Slovenskej spoločnosti akútne chýba empatia, píše Samo Marec v ukážke z novej knihy

Ďalšou novinkou je hrozba, že tieto zmeny s cieľom zabezpečiť Ficovu beztrestnosť budú mať nezvratný charakter a zásadný vplyv na demokratickú povahu Slovenska. Opäť povedané ľudským jazykom: že sa agresivita, zastrašovanie a útoky budú stupňovať, že sa ocitneme na Slovensku, ktoré bude svojou politickou povahou niekde medzi orbánovským Maďarskom a Poľskom za vlády PiS‑u (samozrejme, s lokálnymi špecifikami).

Jednoducho, existuje oprávnená obava, že onedlho budeme žiť v akomsi pokrivenom a neliberálnom zriadení, ktoré síce navonok bude vykazovať známky demokracie, ale žiadna demokratická súťaž v ňom v skutočnosti existovať nebude.

Čítate ukážku z knihy Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a poraziť Roberta Fica. Knihu si môžete kúpiť na obchod.dennikn.sk.

Myslím, že je fér povedať, ako na tom som ja osobne. Ekonomicky sa zmietam medzi silným presvedčením, že každý by mal mať maximálnu a slobodnú možnosť na sebarealizáciu, a rovnako silným presvedčením, že nie všetci túto možnosť majú a mali by sme byť solidárni. Zásadný rozpor medzi týmito dvoma tézami si uvedomujem, ale neviem ho vyriešiť.

Ako človek som zároveň presvedčený, že každému by sme mali dopriať toľko občianskej slobody, koľko sa mu zažiada, aj keď s ním nesúhlasím. Vo svojej podstate si myslím, že vecí, do ktorých sa mám starať, je pomerne málo. V slovenskej spoločnosti – o politike radšej nehovoriac – mi dlhodobo a čoraz akútnejšie chýba empatia.

Som pevným zástancom členstva Slovenska v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii, som presvedčený, že máme obrovské šťastie, že ich členmi sme. Ak by sme neboli, mali by sme sa celkom určite horšie, a to nielen materiálne, ale aj občiansky, civilizačne a bezpečnostne. Rovnako som presvedčený, že nič lepšie ako liberálnu demokraciu západného typu sme doteraz aj napriek jej chybám nevymysleli. Práve preto som rovnako presvedčený, že najväčšou hrozbou dnes je Robert Fico.

Posledné parlamentné voľby, pri ktorých si ľudia ako ja mohli povedať, že dopadli naozaj dobre, sa konali v roku 2010, vláda vtedy vydržala rok a pol a ani ten nestál za veľa. Predtým by som to isté vedel povedať o voľbách v roku 2002, v ktorých som prvýkrát disponoval volebným právom. Vtedy som bol takmer ešte tínedžer, dnes mám po štyridsiatke, parlamentné voľby sa za ten čas na Slovensku konali spolu sedemkrát, ale podľa mojich predstáv dopadli len dvoje. Od roku 2010, teda fakticky pätnásť rokov, nič. Ešte aj v roku 2020 sme síce „vyhrali“, ale v skutočnosti sme prehrali: prehralo presvedčenie, že môže existovať alternatíva, a to, čo si volič ako alternatívu vybral, sa skončilo debaklom.

Je to dlhodobo frustrujúce a navyše dnes, s Robertom Ficom v jeho mimoriadne agresívnej verzii, už aj veľmi vážne. Viem, vidím, počujem a čítam, že nie som sám, kto to tak cíti. Je to dokonca aj pochopiteľné: ľudia cítia sklamanie, strach a úzkosť. Mnohí so strachom čakajú (a Robert Fico sa im vyhráža), mnohí sa naozaj ľudsky trápia (a Robert Fico sa im vysmieva).

Tá frustrácia je obrovská a je aj pochopiteľná – ľudia z mojej generácie majú za sebou dlhé roky pozorovania, ako to nejde. Ľudia z generácie, ktorá porazila Mečiara, majú zrazu do činenia s autoritárskym Ficom. Aj ja som si v roku 1998 ešte ako šestnásťročný fafrnok, síce bez volebného práva, ale s pevným protimečiarovským étosom, myslel, že všetko už je vyriešené, všetky otázky zodpovedané, všetky boje vybojované a teraz bude už len dobre. To isté som si myslel aj v roku 2002, keď Mikuláš Dzurinda so šťastím poskladal druhú koalíciu, a ešte viac v roku 2004, keď sme vstupovali do Európskej únie. Je hotovo, teraz už len byť.

Takto to ale v žiadnom prípade nefunguje a navyše sa ukázalo, že to bol aj pomerne zásadný a škaredý omyl. Čiastočne ho, našťastie, môžem pripísať na vrub mladíckej naivity, ale to je dnes jedno: píše sa totiž rok 2024, štvrtýkrát vládne Robert Fico a situácia nielen na Slovensku, ale aj v jeho bezprostrednom okolí je taká vážna ako už dávno nie. Ten boj nás čaká znova, je našou generačnou úlohou a my ho musíme uchopiť do rúk.

V radoch ľudí ako ja je teda pochopiteľná frustrácia z dlhoročných prehier znásobená vážnosťou situácie. Agresívna politická atmosféra vyvoláva agresivitu v spoločnosti a tá vedie k sklamaniu, strachu, bezmocnosti, beznádeji a úzkosti. Práve strach, bezmocnosť a beznádej sa však zároveň, bohužiaľ, zmenili na akýsi začarovaný kruh, ktorý nás ťahá stále hlbšie a hlbšie. Myslím si, že je načase, aby moja generácia prevzala iniciatívu, ozvala sa, ponúkla riešenie a sformulovala nádej. Príbeh o proruskom a zbabelom Slovensku, ktorý si dnes hovoríme, totiž nekopíruje realitu a navyše nás k riešeniu nepribližuje, ale od neho vzďaľuje. Ten príbeh je nepravdivý; to je tá dobrá správa.

Zlá správa je, že slovenská spoločnosť dnes nie je polarizovaná, lebo polarizácia predpokladá dve strany. Naša spoločnosť je dokonale fragmentovaná a tých deliacich čiar je množstvo. Vysvetlím, prečo za kľúčové považujem delenie na spoluprácu a izoláciu, ale okrem neho existujú aj ďalšie: liberálno‑konzervatívne delenie alebo delenie na mesto a vidiek.

No a ešte horšia správa je, že z tejto fragmentácie jednoznačne ťaží Robert Fico. Ak teda fragmentácia pretrvá, bude z nej ťažiť aj naďalej. Práve on je totiž v takejto situácii schopný vytvoriť väčšinu a vládnuť. V knihe sa budem snažiť vysvetliť, prečo to tak je a prečo je teda preklenutie fragmentácie v našom záujme. A ako by malo vyzerať.

Dnes je pre nás mimoriadne dôležité, aby sme pochopili, aké mýty si hovoríme o sebe samých, o tých druhých a o Slovensku a aj to, ako sme sa k nim dostali. Ak sa chceme totiž pohnúť ďalej a poraziť Roberta Fica, musíme pochopiť, kde dlhodobo robíme chyby – my ako ľudia, aj my ako elity. Áno, aj my potrebujeme istú sebareflexiu. Situácia je dnes už naozaj vážna a omnoho viac príležitostí mať nemusíme.

Svoj podiel na tomto stave mám aj ja. Dlhé roky som predsa písal a hovoril o tom, ako veľmi je na Slovensku zle – až kým zrazu nie je naozaj zle. Dlhé roky som písal, ako sa nič nedá a nebude dať. Niekto by dokonca mohol povedať, že som si na tom postavil značku.

No a potom, jedného dňa niekedy na jar v roku 2023, som si uvedomil, že ma to nebaví už nielen písať, ale ani čítať. Nie preto, že by situácia bola ružová, ale preto, že takto môžem písať pokojne ešte niekoľko ďalších desaťročí, ale ak ma nebaví čítať vlastné texty, je to vážny varovný prst. Naozaj sa chcem stať človekom, ktorý nebaví sám seba? Na to som predsa primladý a nezodpovedá to ani mojej povahe.

Veľa som potom rozmýšľal o tom, čo vlastne moje texty robia s čitateľmi. Ako sa asi cítia, keď ich čítajú? Čo to v nich vyvoláva, keď si na nich vyventilujem frustráciu, ktorá sa vo mne za týždeň nazbierala, a nechám ich tak? S čím potom vykročia do sveta, na ulicu, do svojho dňa? Rozumiete – písať viem, ale ako s týmto nadaním narábam?

Snažím sa to odvtedy robiť inak. Nie preto, že by situácia bola ružová – je skôr presne opačná –, ale jednoducho preto, že aj realita sa dá opisovať presne, výstižne, trefne, ba dokonca aj vtipne bez toho, aby z nej kričala beznádej.

Kniha nič nemaľuje naružovo, veď veľmi ani nie je čo. Namiesto neustáleho utápania sa vo vlastnej bezmocnosti a hneve si však za cieľ dáva pomenovanie problémov a ponúknutie riešenia. Nepíšem ju preto, že Robert Fico päťkrát zvíťazil v parlamentných voľbách a je štvrtýkrát premiérom. To sa úspešným politikom síce zriedka, ale predsa len podarí. Nepíšem ju ani preto, že prešiel niekoľkonásobným politickým prerodom; aj to je prirodzené, najmä ak človek v politike pôsobí štvrté desaťročie.

Čítate ukážku z knihy Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a poraziť Roberta Fica. Knihu si môžete kúpiť na obchod.dennikn.sk.

Píšem ju práve preto, že Robert Fico dnes podľa môjho názoru predstavuje hrozbu pre demokraciu a bezpečnosť Slovenskej republiky. Koná v príkrom rozpore so slovenskými strategickými záujmami a na ich úkor presadzuje výlučne záujem vlastný. Prekáža mi to nie ako publicistovi s istými politickými preferenciami a hodnotovým nastavením, ale v prvom rade ako občanovi, ktorý chce na Slovensku bezpečne, čo najlepšie a najdlhšie žiť.

Robert Fico často hovorí, že ľudia ako ja nemajú radi Slovensko a nezáleží im na ňom, ba dokonca, že ho nenávidia. Je to presne naopak: túto knihu píšem práve preto, že mi na Slovensku a na jeho budúcnosti záleží. A práve preto som zároveň presvedčený, že v záujme Slovenskej republiky je aj nájdenie spôsobu, ako Roberta Fica demokraticky, mierumilovne a kultivovane nahradiť takou vládou, ktorá hrozbou pre demokraciu a bezpečnosť Slovenska nebude.

Ak sa teda chceme poučiť, potrebujeme pochopiť, kto a prečo volí strany na opačnej strane spektra. Potrebujeme pochopiť, aký je slovenský antisystém, z čoho pramení proruský sentiment a čo vlastne znamená. Dianie na Slovensku potrebujeme zasadiť do svetového kontextu a potrebujeme pochopiť svet, v ktorom na tom istom Slovensku žijú iní ľudia. Len tak môžeme pochopiť, s ktorými z nich a ako vieme spolupracovať. Ich počet je totiž prekvapujúco vysoký. Spomínal som už, že v slovenskej spoločnosti mi najviac chýba empatia?

Počas práce na tejto knihe som sa s rôznymi ľuďmi rozprával práve preto, že som sa snažil slovenskú spoločnosť pochopiť čo najkomplexnejšie. Dnes, dvadsať rokov po miklošovských reformách, by sme už mali vedieť, že človek nie je excelovská tabuľka. To ani náhodou nie je útok na Ivana Mikloša, len otázka, či nám tí ľudia náhodou nehovoria práve toto.

Na Slovensku je množstvo ľudí ako ja, teda ešte stále pomerne mladých, ale zároveň už nie úplne hlúpych. Myslím, že je čas, aby sme sa v spoločenskej diskusii ozvali aj my a aby nás v nej bolo omnoho viac počuť. Proti Ficovi to dvadsať rokov skúšame jedným spôsobom a dostali sme sa sem. Evidentne to teda nefunguje, no a keďže situácia je naozaj vážna, musíme to zmeniť. Aj my máme čo povedať.

Po parlamentných voľbách v roku 2023 sa začalo veľké pátranie po tom, aké vlastne to Slovensko je. Výsledok prezidentských volieb z jari 2024 toto pátranie ešte znásobil. To je skvelé – zároveň však mám pocit, že tomuto pátraniu chýba snaha o skutočné poznanie a úplne si vystačíme s lákavými tézami, ktoré nás utvrdia v morálnej prevahe, ale zároveň aj v pocite, že sa nič nedá robiť.

Nie som prehnaný optimista, naopak: veľmi dobre vidím, čo sa deje, a veľmi dobre si viem predstaviť, čo sa ešte diať môže. Práve preto si táto kniha kladie dve otázky: aké vlastne je Slovensko? A aké je riešenie? No a ako uvidíte, Slovensko na tom nie je vonkoncom tak zle a riešenie existuje.

Robert Fico dnes podľa môjho názoru predstavuje pre demokratické a európske Slovensko bezpečnostnú hrozbu a mne trochu prekáža, keď mi niekto chce kaziť život. Potrebujeme ho poraziť a dá sa to takto.