Ficovo „preSmerovanie“ zahraničnej politiky

Autor je poslancom SaS

Už keď premiér Fico a jeho predĺžená ruka na ministerstve zahraničných vecí Juraj Blanár zadefinovali domácej verejnosti i svetu objavný rozmer svojej suverénnej zahraničnej politiky na štyri svetové strany, zostali sme v šoku. Väčšina z nás, ktorí premiéra dokážu dokonale čítať, už vtedy tušila, čo to predznamenáva. Že sa ide protismerne meniť hodnotový vektor našej orientácie zo západného predovšetkým na východný.

Od vyhlásení, že táto koalícia ide robiť nekolenačkovú, nezávislú a hrdú slovenskú zahraničnú politiku na všetky štyri svetové strany, uplynul rok a na stole už máme jej prvé výsledky: suverénne sme poškodili nadštandardné vzťahy s Českou republikou. Zmrazili sme pozastavenie fungovania formátu V4. Neutíchajúcimi výhradami k pripomienkam EÚ sme vystavili krajinu hrozbám pozastavenia platieb eurofondov v nečase konsolidácie. Vládna koalícia tým Slovensko vystavuje nebezpečenstvu postupnej izolácie. Našu krajinu naši najbližší spojenci a partneri obchádzajú. Zriedkakedy sa k nám niekto z našich spojencov a partnerov unúva.

Na ministerstve zahraničných vecí sa naplno rozbehlo také rozsiahle kádrovanie diplomatov, že sa dá skôr hovoriť o čistkách. Blanár v diplomatických službách zjavne uprednostňuje prorusky orientované mladé kádre, ktorých primárnou výbavou je papagájovanie kremeľských predstáv o nevyhnutnosti demilitarizácie Ukrajiny aj za cenu jej územného okyptenia. Pretože už len emancipačným snom o svojom začlenení do EÚ a NATO údajne ohrozuje bezpečnostné záujmy Ruska.

Ukrajine by najradšej vnútili aj nespravodlivý mier. Nové metly slovenskej diplomacie namiesto tvrdej kritiky ruského agresora volia narážky na zlý Západ, Brusel, NATO. Strašia hrozbami jadrovej vojny, ak Ukrajinu bude v boji o prežitie všestranne podporovať Západ. Dokonca trúsia po svete reči o tom, že za vojnu na Ukrajine nemôže Rusko, ale Ukrajinci podnecovaní Západom. A na dôvažok dokonaného obratu prestali zdôrazňovať prioritu nášho spojenectva s euroatlantickými partnermi, ale začali sa pýšiť novými strategickými, čo tam po tom, že autoritárskymi krajinami.

Šliapeme po vlastnej ukotvenosti

Najalarmujúcejšie na tom je, že premiér Fico a jeho minister Blanár sa takýmto „preSmerovaním zahraničnej politiky“ zahrávajú s naším doterajším hodnotovým, bezpečnostným i ekonomickým ukotvením v elitnom zoskupení EÚ a NATO. A to väčšinu z jej prívržencov u nás doma minimálne znepokojuje. Nehovoriac o tom, že aj našich spojencov v EÚ a NATO, ktorí to pozorne sledujú. Takýmito zásadnými a očividnými zmenami nášho kurzu vláda podkopáva dôveru voči Slovensku na medzinárodnej scéne.

Z kukly onej suverénnej zahraničnej politiky Slovenska na všetky štyri svetové strany sa začína zjavne liahnuť čoraz viditeľnejšia a demaskovateľnejšia otvorená kolaborácia s nedemokratickým Ruskom, ktoré vedie zničujúcu vojnovú agresiu voči susednej Ukrajine a voči nášmu civilizačnému priestoru.

Výsledkom Ficovej suverénnej zahraničnej politiky sú totiž zväčša nelichotivé výsledky. Predovšetkým sa nám rozpadol doterajší zahraničnopolitický konsenzus s najbližšími spojencami. Na prvom mieste s Českom. Zamrzli dokonca i spoločné rokovania vládnych kabinetov oboch krajín. S ďalším zakladajúcim partnerom V4, Poliakmi, s Tuskom, sa takisto stretávame nanajvýš v pohraničí ako s Ukrajincami. Ďalej, do hlavných miest a na oficiálne štátne návštevy sa už ani nepokúšame dostať. Prestali sme si suverénne akurát tak rozumieť. Robertovi Ficovi zostal v EÚ jediný chápavý partner – Viktor Orbán. V4 prestala fakticky fungovať.

Suverénne, ale do izolácie?

Nikto z našich najbližších spojencov a partnerov k nám nechodí. V zásade neevidujeme nejakú významnejšiu zahraničnú návštevu od nástupu Fica IV., ktorá by do Bratislavy zavítala z členských krajín EÚ a NATO na oficiálnu alebo aspoň pracovnú návštevu. Francúzsky prezident Macron už Fica po jeho indiskrétnosti s úvahami o vyslaní vojakov na pomoc Ukrajine priamo vyčiarkol z protokolu partnerskej dôveryhodnosti. Nemecký kancelár Scholz si so slovenským rustikálnym socialistom nemá čo povedať.

Dostávame sa do čoraz hlbšej izolácie zo strany najbližších spojencov. Z „preSmerovania“ našej zahraničnopolitickej orientácie prestáva byť čitateľné, kto je vlastne naším priateľom a spojencom, na ktorého sa v prípade ohrozenia budeme môcť spoľahnúť, a kto naopak. Sú to ešte stále členské krajiny NATO alebo EÚ, ak ich Robert Fico v Rosiji 1 označuje na rozdiel od „svojho mierumilovného Slovenska“ za vojnychtivé? Sú to Spojené štáty americké, ak Fico a spol. ešte donedávna strašili jeho mierumilovných obyvateľov obrannou zmluvou s USA, ktorá vraj smeruje k strate našej suverenity vybudovaním amerických základní? Aby im zrazu po nástupe k moci už neprekážala? Veď obvešali krajinu bilbordmi s menami zradcov, ktorí ju schválili…

Z pohľadu nášho bezpečnostného ukotvenia preto visí, pán premiér Fico, vo vzduchu niekoľko kategorických otázok. Kto vlastne Slovensko zo zahraničia ohrozuje? Zlý Západ, zlé Spojené štáty, ktorým akoby sme nevedeli prísť na meno len preto, že podporujú brániacu sa Ukrajinu pred ruským agresorom? Sme na strane Ruska, ktoré podľa vašej dezinterpretácie iba reagovalo na podnecovanie ohrozenia Ruska zo strany Západu? Na koho strane je vlastne Slovensko za vašej vlády, pán Fico? Keď formálne síce hovoríte o porušení medzinárodného práva Ruskom, ale jedným dychom trúsite reči, že si za to môže Ukrajina aj sama, lebo sa opovážila snívať vlastný suverénny sen o svojom začlenení do EÚ a NATO? Ona na to ako my azda nemala rovnaké suverénne právo?

Pán premiér, pán minister Blanár! Nekľučkujte. Neseďte na dvoch stoličkách našej bezpečnosti. Z jednej sa opierať o garancie našich spojencov z EÚ a Aliancie, pretože sme sa z vlastnej vôle stali ich členmi. A z druhej ofukovať záujmy Ruska, ktoré nás má na zozname svojich nepriateľov, ale vy si idete svoju nebezpečnú hru na dve nezlučiteľné strany. A aj vám musí byť jasné, že tým najviac zrádzate bezpečnostné záujmy vlastnej krajiny.

Totálnym obnažením presadzovania záujmov Ruska bolo veto Fica a Orbána pri schvaľovaní uvalenia sankcií EÚ na gruzínskych vládnych predstaviteľov, ktorí sa úplne okato odovzdali do náručia moci Kremľa a zastavili prístupové rokovania s EÚ.

Tak teda priamo, na rovinu ľuďom tejto krajiny, ktorej premiérujete, povedze, kto nás vlastne ohrozuje? Odkiaľ, z ktorej strany máme chrániť našu infraštruktúru? Ohrozujú ju azda naši spojenci z EÚ a NATO, či skôr to vami zbožňované a rešpektované Rusko?

Odpoveď na túto bytostnú otázku by ste nemali odkladať až do vycestovania na oslavy 80. výročia víťazstva nad fašistickým Nemeckom v Moskve, ale občania našej krajiny by si zaslúžili poctivú jasnú odpoveď už teraz. Lebo inak nás „naSmerujete“ na slepú koľaj našej bezpečnosti.

Šťuka v pasci predátora

Vrcholom slovenského diplomatického amaterizmu ministra Blanára v drese ruských záujmov je okrem iného aj neodškriepiteľný fakt, že azda okrem ministra zahraničných vecí Maďarskej republiky Pétera Szijjártóa si iba náš minister častejšie podal ruky so svojím partnerom z Ruska, Sergejom Lavrovom. Len tak mimochodom, s Putinovým predátorom, ktorý je na sankčnom zozname členských krajín EÚ.

Lavrov posledný spoločný stisk rúk s naším zelenáčom diplomacie na Malte okamžite využil v prospech ruskej propagandy. A pompézne svetu vytrúbil, že jeho úlovkom v sieti užitočných idiotov Ruska sa zatrepotalo Slovensko i Maďarsko, vraj ich zaujal projekt nového eurázijského bezpečnostného rámca, ktorý Lavrov predstavil na nedávnej medzinárodnej konferencii o eurázijskej bezpečnosti v Minsku.

Zaskočený Blanár musel záujem, ktorý by bol pre Slovensko prinajmenšom diplomatickou diskvalifikáciou a blamážou, hneď po svojom návrate z Malty okamžite dementovať.

Kto však z našich euroatlantických partnerov a spojencov tomuto diplomatickému faux pas Blanára a jeho dementovaniu uverí po verklíkovaných Ficových eskapádach suverenizmu? Zbavili sme sa tým narastajúcich podozrení, že v kuloároch poškuľujeme po novom eurázijskom spojenectve?

Zvlášť v kontexte, keď Blanár vyhadzuje z diplomatickej služby najskúsenejších kariérnych diplomatov a nahrádza ich viacerými pokútnymi nominantmi Smeru. Prípadne siahne po kádroch odchovaných ruskou školou diplomacie, ktorou je povestné MGIMO (Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov), prípadne Petrohradská univerzita, pre ktorých je pochopenie ruských záujmov i otvorená kolaborácia s Ruskom mliekom ich „alma mater“.

Skrytá privatizácia obnovenia ruského vplyvu

Juraj Blanár aj na bruselskom stretnutí ministrov zahraničných vecí NATO zameranom najmä na vojnu na Ukrajine obhajoval neoblomnú pozíciu Ficovej vlády zachovávať komunikáciu s Ruskom za každých okolností. „Rusko ostane aj po skončení tohto konfliktu v našom blízkom susedstve, preto musíme nastaviť dialóg s výhľadom do budúcnosti, zachovať komunikačné kanály a chceme, aby to bolo zapracované do novej stratégie.“

Jej základné postuláty predstavil vlastne už Robert Fico, ktorý si cestou na „návštevu roka“ do Číny odskočil do ruského propagandistického kanálu Rossija 1, aby svetu predostrel svoj mierový plán na úkor agresiou znivočenej Ukrajiny. Aby z nej šíril konšpiračné podozrenia o ukrajinskom podiele na svojom napadnutí a neschopnosťou USA, EÚ i Aliancie dospieť k mieru. Pretože očami Fica sú iba podporovateľmi bratovražednej vojny Slovanov. A tým si vlastne vypýtal aj „pozývací list“ od Putina na oslavy 80. výročia víťazstva nad fašizmom do Moskvy. Chystá sa s hrdosťou pokloniť ruskej armáde, ktorá nevyprovokovane napadla a viac ako tisíc dní devastuje a gniavi Ukrajinu.

„Suverénna zahraničná politika na všetky štyri svetové strany“ naformulovaná Ficom je v princípe skrytou privatizáciou obnoveného ruského vplyvu na Slovensku vetchou a rozpadávajúcou sa koaličnou mocou. Náreky Fica, Blanára, Smeru, SNS, ale i Hlasu nad tragédiou bratovražednej vojny Slovanov sú falošné. Pretože vždy napokon „Smerujú“ iba k zohľadneniu nárokov Ruska a menej k solidárnej podpore Ukrajiny.

Strácame dôveru spojencov

Napriek ubezpečeniam premiéra Fica a jeho „šťuky“ Blanára, že zostávame súčasťou EÚ a NATO, nás suverénna zahraničná politika tohto tandemu evidentne ťahá von z ukotvenia smerom na východ. Strácame partnerov, prichádzame o dôveru spojencov. Strácame postavenie a dôveryhodnosť na medzinárodnej scéne. Prepriahame v našej zahraničnej politike smerom na východ, kde sa nomenklatúrne kádre Smeru cítia lepšie, lebo tam sa nehľadí na ich zlyhania, potláčanie občianskej spoločnosti, slobôd a korupciu. Opúšťame hodnotový svet, kde slová ako sloboda, ľudské práva, právo na slobodné rozhodnutie vybrať si svoju budúcnosť, nemajú pre túto vládnu koalíciu žiaden význam.

Slovenskú republiku tak vystavujú rizikám rapídne sa meniaceho bezpečnostného prostredia a narastajúcemu napätiu, ktorému v tomto nastavení bez jasných priorít a hodnôt nebude vedieť efektívne a osamotene vzdorovať. Vystúpenie premiéra Fica v ruskej štátnej televízii, kde opakoval naratívy ruskej propagandy, ako aj neúspešné pokusy o kompenzovanie našej postupnej izolácie návštevami Číny a Brazílie jasne dokazujú, že výzvam nadchádzajúceho obdobia sa nedokážeme postaviť.

Ficovo apelovanie na mier na Ukrajine je až príliš podobné tomu, čo hlása Kremeľ. Ako sused Ukrajiny, ktorý sa skôr stáva trójskym koňom ruských záujmov, zohrávame v tomto procese len marginálnu úlohu. Sami sme sa však do tejto roly vmanévrovali. Ocitli sme sa bez dôvery našich spojencov a partnerov, čo bude mať aj negatívny efekt na investície a rozvoj obchodných vzťahov s Ukrajinou do budúcnosti.

To veľké „Hurá!“ po výhre Trumpa a škodoradostné výkriky o porážke liberálov a progresivizmu Trumpom sa onedlho môžu z pohľadu Ficovej koalície zmeniť na veľký problém a opätovné ponosy na USA. Dá sa totiž očakávať, že Trumpova administratíva bude požadovať zvyšovanie výdavkov na spoločnú obranu Aliancie aj od spojencov v Európe, ktorému sa Fico doteraz bránil. Dá sa očakávať aj narastajúce napätie medzi USA a Čínou. USA budú očakávať podporu od európskych spojencov v postupe voči Číne. Jedinými členskými krajinami, ktoré podpísali strategickú spoluprácu s Čínou, sú Slovensko a Maďarsko.

Predstavy, že tieto dve krajiny dokážu zohrať rolu akýchsi dezintegrátorov v EÚ, a tým si vyslúžia podporu Trumpa, sú prinajmenšom naivné. Nadbiehaním Číne sa, naopak, môžeme dostať nielen do nepriazne Trumpovej administratívy, ale zároveň nás to môže vysunúť aj na okraj vplyvu a pôsobenia v EÚ i NATO.

Záverom rečnícka otázka, pán premiér Fico. Posúvame sa s Orbánovým Maďarskom mimo EÚ a NATO? Prepriahame? Lebo tak to z realizovania suverénnej samostatnej zahraničnej politiky na štyri svetové strany i z personálnych čistiek v diplomatickom zbore uskutočnených doteraz na prvý pohľad vyzerá. Dobre tomu rozumieme? Alebo by sme sa už konečne mali prestať tváriť, že hráme na všetky strany, keď vás to ťahá iba na jednu?

Na východ. Steinbeck by možno sarkasticky dopovedal, že od „raja“.