Denník N
Všetkých štyroch ich spája, že tento rok prišli o prácu, ktorú milovali.
Vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry Ján Čurilla je v domácom väzení, odstavený od práce, on aj jeho kolegovia čelia aj obvineniam.
Alexandra Kusá už nie je riaditeľkou Slovenskej národnej galérie.
Metod Špaček musel odísť z diplomatických služieb. Po tom, ako skončil vo funkcii vedúceho kancelárie prezidentky, mal nastúpiť ako veľvyslanec Slovenska pri OSN v New Yorku – namiesto toho ho z diplomacie prepustili.
A Milan Olekšák už zasa nie je riaditeľom Národného parku Slovenský kras.
Spája ich aj to, že keď sme sa osobností verejného života pýtali, kto je Osobnosťou roka 2024, často padli aj tieto štyri mená. Osobnosť roka Denníka N je napokon kolektívna – sú to odvážni ľudia, ktorí sa nevzdali. Táto anketa však má aj konkrétne tváre: Ján Čurilla, Alexandra Kusá, Metod Špaček a Milan Olekšák napísali osobné texty o tom, aký bol pre nich tento rok.
Ján Čurilla, vyšetrovateľ zrušenej NAKA: Ďakujem Ficovi za trináste dôchodky
Rok 2024, bohužiaľ, nebudem môcť zaradiť do množiny pozitívnych rokov môjho života. Najväčším sklamaním pre mňa bol postoj ľudí, ktorí by si mali ako prví ctiť zákon a spravodlivosť, ako napríklad minister vnútra, ktorý mňa a mojich kolegov nezákonným spôsobom dočasne pozbavil výkonu štátnej služby, čím sa snaží (podľa politickej objednávky) nás finančne a spoločensky zruinovať a docieliť tak náš odchod do civilu.
Obrovským sklamaním je pre mňa postoj generálneho prokurátora Maroša Žilinku, ktorý sa tvári, ako keby azda ani nežil na tejto planéte, a svoje štvorročné pôsobenie vo funkcii ohodnotil tak, že je v podstate veľký profesionál a žiadna nezákonnosť sa na Slovensku nedeje – samozrejme, okrem stíhania nominantov politickej strany Sme rodina, bez pomoci ktorej by sa generálnym prokurátorom nestal.
V neposlednom rade je to neúnavná snaha prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava Michala Žeňucha plniť priania vládnej moci a za každú cenu obviniť kohokoľvek, kto sa čo i len náznakom podieľal na vyšetrovaní spoločensky citlivých káuz, kde boli aj právoplatne odsúdení viacerí prisluhovači súčasnej koalície.
Môj rodinný život sa v roku 2024 zmenil na výkon trestu domáceho väzenia. Som nútený zdržiavať sa na určenom mieste v určenom čase pod hrozbou sankcií s možnosťou až prepustenia zo služobného pomeru. Keďže som bol vládnou mocou a jej prisluhovačmi nezákonne donútený tráviť so svojou rodinou len obmedzený čas, určite mi to nepridalo na psychickej pohode a každým dňom stráveným v takejto izolácii sa to len zhoršuje. Práve preto patrí moja obrovská vďaka mojej manželke a rodine, bez podpory ktorých by som to už dávno zabalil.
Ako pozitívnu vec vnímam vydanie knihy Mareka Vagoviča a postoj slušných občanov tejto republiky, ktorí sa aj napriek neustále sa zvyšujúcemu úsiliu „mocných“ o podsúvanie dezinformácií nedali oklamať a rozhodli sa podporiť verejnú zbierku, ktorej účelom je pomôcť mne a mojim kolegom zvládnuť obdobie, keď sme v podstate odkázaní na poberanie minimálnej mzdy.
Chcem vyzdvihnúť prácu Nadácie Zastavme korupciu, platforme Donio, ako aj médií a novinárov, vďaka ktorým môžem spolu s kolegami toto nešťastné obdobie prežiť, čo mi dodáva obrovskú silu, odvahu a chuť bojovať ďalej tento zdanlivo prehratý súboj Dávida s Goliášom. Práve vďaka tejto práci príčetných novinárov, médií, vytrvalosti mojich kolegov a mravenčej práci advokáta Petra Kubinu a jeho kolegov verím, že tento súboj nakoniec zvládneme a spravodlivosť, zákonnosť nahradia temnú stenu zlomyseľnosti, pomsty a vlastného obohacovania sa na úkor občanov.
Verím, že beznádej, ktorá bola mojím dennodenným spoločníkom v priebehu roka 2024, čoskoro vystrieda radosť z postupných úspechov v našom boji s nespravodlivosťou a bezcharakternosťou „mocných“ – a postupne na svetlo sveta preniknú dôkazy svedčiace o nezákonnom postupe vládnej moci, ako aj OČTK voči mne a mojim kolegom. A parafrázujúc slová môjho kolegu a super kamaráta Pavla Ďurku dúfam, že udalosti roka 2024 otvoria občanom tejto krajiny oči minimálne tak, ako mne otvorili oči dôkazy vyplývajúce z trestných konaní, ktorých som mohol byť hrdým účastníkom.
A aby to nevyzeralo, že celý rok 2024 bol pre mňa iba negatívny, musím jedným dychom dodať, že práve udalosti roka 2024 mi vo veľa veciach aj otvorili oči a dokázal som odfiltrovať kamarátov od „kamarátov“. Takže v podstate mi to pomohlo.
P. S.: Chcem ešte poďakovať súčasnej koalícii pod vedením Roberta Fica za schválenie trinásteho dôchodku v roku 2024, ktorý nám teraz dôchodcovia posielajú do verejnej zbierky, keďže ani dôchodcovia sa nedajú kúpiť za jednorazovú almužnu.
Alexandra Kusá, odvolaná riaditeľka SNG: Som hrdá na našich hostí a kolegov, ďakujem za humor a dobrú náladu
Pri otázke, aký som mala rok, mi ako prvé napadne jediné: Uf!
A pritom sa to vôbec nezačalo zle, pamätám si to celkom presne. Všetko úsilie sme v začiatku roka v galérii upriamili na nové stále expozície a prvé výstavy, pretože tak sme sa pri otvorení zaviazali – mať to do leta hotové. Vládlo u nás absolútne nadšenie, ako predvedieme verejnosti prvýkrát naplnenú galériu. To sme stihli.
Odkedy ma v lete odvolali, má galéria tretieho dočasne povereného riaditeľa. Mám pocit – a asi nie som sama –, že som v nejakom divnom filme. Asi to bude čierna komédia.
Keď sa nedávno zamestnanci a ľudia v publiku otočili chrbtom k novému riaditeľovi počas jeho príhovoru, musím povedať, že som bola na našich hostí a kolegov hrdá, a je mi ľúto, že som tam nebola. Bolo to silné občianske gesto s nečakane estetickým rozmerom. Osobne nerozumiem, ako mohol niekto prísť otvoriť výstavu kolegom, ktorých sám urážal.
S tou mojou výpoveďou, ktorú som už dostala, to zatiaľ nie je také jednoznačné. Je to úplný „binec“ ako všetko momentálne úradovanie v galérii. Moja výpoveď podľa organizačnej zmeny aj jej dôvody sú v rozpore s usmernením ministerstva kultúry aj ministerstva financií. Takisto nie sú upravené žiadne následné kroky, takže ako to nakoniec dopadne, vlastne neviem.
Či si to dokážem predstaviť, že už nebudem v galérii pracovať? Moja predstavivosť od leta zaznamenala veľký, naozaj veľký posun. Okrem „za každé nové ráno“, a to myslím vážne, som napriek tomu všetkému, čo sa tento rok stalo, naozaj vďačná za prejavy podpory a solidarity od našich návštevníkov, ale aj kultúrnej obce. A vďačná som aj za ten neuveriteľne silný pocit kolegiality, ktorý u nás zažívam.
A nakoniec – aj keď nikdy takéto nehovorím, ale aj ja som človek, nielen bývalá štatutárka, tak aspoň tu poďakujem za humor a dobrú náladu, ktorú dostávam od rodiny, priateľov, susedov, spolužiakov, známych a občas aj okoloidúcich. Čo nás v galérii čaká budúci rok, vôbec neviem, ale verím, že lepšie časy.
Metod Špaček, bývalý vedúci kancelárie prezidentky: Diplomaciu vedú sily, ktoré to so Slovenskom nemyslia dobre
Tento rok bol pre mňa veľmi turbulentný. Súviselo to s tým, že som uzavrel jednu kapitolu, ktorú som mal s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, to znamená po skončení jej mandátu som opustil Prezidentský palác a následne som bol odídený z ministerstva zahraničných vecí.
Bol som teda prinútený hľadať si inú úlohu v inom priestore. Okrem toho, že mi tento rok priniesol životné zmeny a sklamania, vnímam ho tak, že mi v osobnej rovine priniesol aj nové výzvy, za ktoré som aj vďačný.
Z hľadiska rezortu zahraničných vecí môžem povedať, že sa do jeho vedenia dostali sily, ktoré to so Slovensko nemyslia dobre. Zahraničnú politiku nebezpečne odkláňajú z hodnotového sveta, kam sme po roku 1989 jednoznačne patrili. Naším príklonom k Rusku strácame významné spojenectvá, ktoré sme ťažko nadobudli. Slovenská zahraničná politika stratila kredit, ktorý dlhé roky mala.
Evidentne sme sa vytratili z priestoru, v ktorom slovenskí diplomati pri kľúčových rokovaniach, či už na pôde EÚ, v medzinárodných organizáciách, alebo pri bilaterálnych rokovaniach mali silnú pozíciu. Je to spojené s odchodom viacerých kľúčových odborníkov z ministerstva zahraničných vecí a ide to ruka v ruke so snahou o ideologickú obmenu ministerstva.
Mám obavu, že pokiaľ nedôjde k zmene na čele rezortu, tento proces sa nebude dať zvrátiť a smeruje k tomu, že okrem straty pozície zahraničná služba stratí aj svoje know-how a že sa vytratia aj skúsenosti, ktoré sme získali. A to si neskôr bude vyžadovať naozaj veľmi intenzívnu a radikálnu obnovu. A to je na dlhší proces než pri klasickej výmene vlád, ktorá, predpokladám, jedného dňa nastane a Slovensko sa nestratí v tomto zahraničnopolitickom navždy alebo na dlhší čas.
Milan Olekšák, prepustený riaditeľ Národného parku Slovenský kras: Zavýjajú vlci, bocian vyhadzuje z hniezda mláďa, našli sme leoparda
Január.
Spúšťame novú vizuálnu identitu národného parku. Do platnosti vstupuje nariadenie vlády o zonácii. Konečne. Teším sa a začíname sa pripravovať na prevzatie pozemkov od Lesov SR a Slovenského pozemkového fondu. Koncom mesiaca konečne prvá porada s novým vedením ministerstva na úrovni štátnych tajomníkov. Štefan mi požehnal, Filip ani ruku nepodal (Kuffovci – pozn. red.). Vyzývam ich na okamžité spustenie delimitačnej komisie. Odvolávanie kolegov riaditeľov pokračuje.
Február.
Delimitácia stojí. Opäť mi ministerstvo zamietlo podpis zmluvy na nové návštevnícke centrum. Peniaze máme pripravené. Už druhý mesiac sa v regióne hľadá môj nástupca. Nikto to nechce zobrať, ale je to len otázka času. Na Sahare si užívam východ slnka a ešte v Maroku viem, kto ma nahradí.
Marec.
Konečne zasadá delimitačná komisia na ministerstve. Zákonné lehoty bežia a čas sa kráti. Súcitím s kolegyňou zo Slovenského pozemkového fondu, ktorá sa dožaduje zápisnice. Zbytočne. Kladiem otázky a dochádza mi, určite ma nechajú dorobiť delimitáciu. Prvé stretnutie s Gabrielou (Matečnou, štátnou tajomníčkou – pozn. red.). Vysvetľujem zmysel reformy a predstavujem vízie Slovenského krasu. Pár hodín pred uplynutím zákonnej lehoty Lesy SR oznamujú, že delimitačné protokoly nepodpíšu.
Apríl.
Podávame prvý projekt z OP Slovensko a máme pripravený zámer na budovanie infraštruktúry zo švajčiarskych fondov. Je víkend a kras je biely, kvitnú trnky. Milujem túto časť jari, prilietajú prvé tropické migranty. Spolu s holandskými ornitológmi vyrážame do terénu a o chvíľu už dokumentujeme nový vtáčí druh pre Slovensko – penicu fúzatú. Prvé stretnutie s Tomášom Tarabom. Počúvať, koľko miliónov máme na výsadbu stromčekov v národných parkoch, sa mi nechce. Filip mu prízvukuje, treba doriešiť delimitáciu a rokovať s Richardom Takáčom. Mesiac po termíne podpisujem delimitačné protokoly. Konečne.
Máj.
Je druhé májové ráno a v močiaroch Košickej kotliny zavýjajú vlci. Pripravujem sa na monitoring. Zvoní telefón a na displeji svieti „Kamil“. Viem, čo ma čaká. Oznamujem polohu. Naháňačka po močiaroch sa nekoná. Stretávame sa na obecnom úrade v Períne. Ja od blata, Kamil (Kyšela, šéf odboru národných parkov na ministerstve – pozn. red.) v peknom ministerskom outfite. S odvolacím dekrétom zvolávam poslednú poradu a poďakujem zamestnancom. Tretie májové ráno začína boj. Najskôr to vyzerá, že musím odísť úplne, poobede už podpisujem novú pracovnú zmluvu a tykám si s novým riaditeľom. Odľahlo mi, som znovu zoológ. Odovzdanie riaditeľskej agendy? Nezáujem. Utekám zastúpiť riaditeľa na diskusný plenér o prírodnom turizme do Košíc a nakoniec namiesto neho cestujem do Moravského krasu na stretnutie riaditeľov a zamestnancov krasových území Európy. V diskusii s nimi som na chvíľu pyšný, čo sa nám na Slovensku podarilo.
Filip prvýkrát prekračuje prah správy parku. O pár hodín nato už sedím v riaditeľni. Počúvam: „Kázal som ti prísť o 7.30, nie o 7.20.“ Všade chodím radšej skôr. Čakám teda pred dverami, a to ešte netuším, že veličina minúty bude v novom elektronickom dochádzkovom systéme najdôležitejšou agendou v nasledujúcich mesiacoch.
Začína sa druhý boj pracovať tu. Prehrávam, ale chvíľu som vďačný za generáciu, ktorá nevie čítať zákony s porozumením.
Jún.
Čakajú ma posledné pracovné dni. Bociany na komíne správy majú päť mláďat. To posledné výrazne zaostáva vo vývoji a prichádza radikálne rozhodnutie. Dospelý bocian mláďa vyhadzuje z hniezda, a to tesne míňa riaditeľa. Počuť krik: „Urobte s tými bocianmi dačo! Načo to znáša toľko vajec, keď to nevie uživiť!“
Príroda vždy vie, čo robí.
Leto.
Čerpám dovolenku. Dva mesiace. Zomiera otec, zomiera dlho, je čas sa s ním rozlúčiť a pripraviť sa na to. Otec odchádza a ja tiež. Po 26 rokoch na správe parku.
Jeseň.
Užívam si krásnu jeseň. Sledujem vtáky. Občas ma niekto príde pozrieť, ale jediné spojenie s civilizáciou je mobil. Kolegovia na správe dávajú výpovede. Ja odlietam s vtákmi do južnej Afriky. Je večer 18. novembra, som hlavný osvetľovač na nočnom safari, hľadáme lelky a sovy. Telefón mám stíšený, ale prichádzajú gratulácie za ocenenie Biela vrana. Veľmi ma mrzí, že nemôžem byť teraz v Bratislave. Sústreďujem sa radšej na svetlo, našli sme leoparda, fotíme a pozorujeme. Ráno sa pripravujeme na cestu do Lesotha, zo skupinky Slovákov a Čechov si berie slovo Miloš. Správy došli až sem, prijímam gratulácie a lomcujú mnou emócie. Drevená africká biela vrana potešila. Vôbec sa mi nechce vracať na Slovensko.
Rok 2024 bol krásny so slovenskou prírodou!
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
