Správu od polície som dodnes neotvorila, vraví mama študentky Sáry, ktorá neprežila streľbu v Prahe

To, čo iní sledujú v médiách ako veľkú tragédiu, ona so svojou rodinou priamo zažíva.

„V prvom rade mi ide o pripomenutie ľudí, ktorí prišli o život,“ zdôvodňuje Lucie Lidická, prečo súhlasila s tým, že pri príležitosti smutného výročia rozpovie svoj a Sárin príbeh, aj keď je to pre ňu stále bolestivé a neuzavreté.

O svojej dcére aj dnes občas hovorí v prítomnom čase. Zmieriť sa s tým, že už nepríde domov, je ťažké. Ak nie nemožné.

Bezprostredne po incidente mala Lucie Lidická pocit, že v spoločnosti nastal hon za senzáciami a snaha vytiahnuť príbehy o vrahovi, jeho rodine alebo o tom, čo mala polícia urobiť lepšie a prečo sa to nestalo. „Do toho príbehu som nechcela byť zapojená,“ vysvetľuje.

Každá zo štrnástich pozostalých rodín sa so stratou vyrovnáva po svojom.

„Ja som si v záujme zachovania vlastného zdravia vytvorila bublinu, do ktorej nepúšťam žiadne podrobnosti. Články o udalosti nečítam, vyhýbam sa im. Aj správa z policajného vyšetrovania mi leží doma v obálke tak, ako prišla. Na otázky, prečo to urobil alebo čo ho k tomu prinútilo, si aj tak nikdy nedokážeme odpovedať a ponesieme si ich so sebou ako nezodpovedané,“ opisuje zdravotníčka s 25-ročnými skúsenosťami.

Práve presné pracovné postupy a dni nabité stretnutiami s inými ľuďmi jej pomáhajú držať sa nad vodou a neutápať sa v myšlienkach na dcéru. O udalostiach sa nerozpráva ani s blízkymi, pre účely terapie alebo rozhovoru s novinármi však urobí výnimku.

„Musí tam byť nejaký presah, potom si to dám ako úlohu. Ponoriť sa do emócií ma hrozne vyčerpáva a ubližuje mi to.“

Všetko úplne zle

Na 21. decembra pripadá najkratší deň v roku, zimný slnovrat. Ten vlaňajší bol pre Luciu Lidickú najtemnejším dňom v živote, nasledovaným nie menej temnou nocou.

Bol štvrtok, a keďže mala na ďalší deň naplánovanú veľkú rodinnú oslavu, vydala sa na nákup do obchodného domu v meste, kde pracuje ako hlavná sestra v nemocnici.

„Do obchodu mi volala moja staršia dcéra Týnka, že sa na filozofickej fakulte strieľa, sú tam štyria mŕtvi a že sa nemôže dovolať Sáre. V prvej chvíli mi vôbec nedošlo, že je to Sárkina fakulta. Mala som skrat a pokračovala som v nákupe,“ spomína štyridsaťpäťročná žena.

Domnievala sa, že dcéra už v tom čase nemá výučbu a že ju jej priateľ vyzdvihne v škole a privezie domov, ako boli dohodnutí.

Prebral ju až druhý telefonát, od jej brata. „Oznámil mi, že v televízii sa už hovorí o jedenástich mŕtvych, a pýtal sa, čo má Sára na sebe, aby ju mohol hľadať na záberoch. Ja som však nevedela, čo si obliekla, pretože som odchádzala do práce skôr ako ona do školy.“

V tej chvíli jej došla vážnosť situácie, nákup nechala v obchode a utekala k autu. Chcela zaparkovať v Prahe na Zličíne a ku škole sa dostať metrom, ale cesta bola nekonečná. Zotmelo sa, pršalo, bolo pár dní pred Vianocami…

„Vždy keď odvtedy idem na Zličín a je tma a prší, som v panike. Rovnako sa mi veľmi zle chodí nakupovať do toho obchodu,“ priznáva.

Keď sa jej podarilo dostať do centra, zistila, že metrom ku škole nedôjde, polícia stanicu Staroměstská uzavrela.

„Vystúpila som skôr a bežala som vianočnou Prahou ku škole. Tam už to bolo ohradené páskou, všade policajti a krízoví interventi. Pri páske som sa stretla so Sárkiným priateľom Dominikom, ktorý tam stál a čakal.“

Na miesto dorazil aj Sárin otec so svojou priateľkou, od ktorých sa dozvedela, že študenti boli evakuovaní do vedľajšej budovy Rudolfina. „Lenže keď som tam prichádzala, už ich púšťali von. Sára nikde a stále sme sa jej nemohli dovolať,“ líči Lidická.

Sárin priateľ Dominik zistil, že telefón podľa zdieľania polohy leží niekde pred fakultou a už dve hodiny sa nepohol. „To vo mne vyvolalo obrovskú paniku. Mohla ho stratiť pred budovou, keď utekala. Ale ja som už nejako vedela, že je to zlé.“

Lidická potom ako zdravotníčka využila svoje kontakty a obvolávala pražské záchranky, aby zistila, do ktorých nemocníc odvážali ranených. Potom ich začali spolu so Sáriným otcom postupne navštevovať.

„Postrelené deti tam priviezli s kartičkami na krku, na ktorých boli čísla, a postupne ich stotožňovali. Takže sme si urobili okruh po nemocniciach a zistili sme, že niekde určite nie je. Niekde ešte neboli všetky deti stotožnené.“

Asi o tretej hodine v noci jej volal Sárin otec, ktorý absolvoval ešte druhý okruh po nemocniciach. Oznámil jej, že stotožnili posledné dievča. A Sára to nebola.

„Potom sme už len čakali, kto nám to príde povedať.“ O piatej hodine ráno dorazili policajti a krízová interventka a ukázali Sárinej mame fotku dcériných okuliarov, či ich spoznáva. „Opísali, ako vyzerá ona. A potom už bolo jasné, že je všetko úplne zle.“

Nasledujúce hodiny a dni sa v spomienkach Lucie Lidickej zlievajú do nekonečnej šmuhy. „Vôbec sme nevedeli, čí sme a čo máme robiť.“

Nasledoval kolotoč telefonátov o tom, kde je Sára, kedy ju vydajú rodine, kam si majú prísť po veci…

„V prvom záchvate zúfalstva som nechcela robiť pohreb. Bála som sa toho gejzíru emócií, aby sa tam niekomu niečo nestalo, niekto sa nezrútil,“ priznáva. Nakoniec však bola rada, že nepodľahla prvotným obavám a po rozhovoroch s blízkymi a príbuznými sa rozhodla urobiť poslednú rozlúčku.

Prišlo mnoho ľudí, takmer sa nezmestili do smútočnej siene. „Vedela som, že je Sára všeobecne obľúbená, že ju majú ľudia radi. Ale nečakala som také davy. Boli tam aj ľudia, ktorých som nepoznala, vyučujúci, kamaráti zo strany môjho priateľa,“ vymenúva.

Počas rozlúčky Sáre hrali pesničky z jej obľúbených filmov, napríklad z Harryho Pottera. Vence zdobili kvety v jej obľúbenej fialovej farbe. Na rodinnom hrobe aj teraz pribúdajú kvety, sviečky, rôzne drobnosti a odkazy.

„Ja ich beriem domov a dávam jej ich do izbičky, aby sa nezničili. Urnu máme stále doma,“ podotýka Lidická.

Najťažšie chvíle po dcérinej smrti sú pre ňu tie, keď je sama so svojimi myšlienkami: počas cesty z práce v aute, pred zaspaním a po prebudení. „Často mi napadá otázka, na ktorú mi nikto neodpovie: prečo pre takého človeka a ďalších mladých ľudí nebolo na tomto svete miesto, keď pre iných áno?“

Na krku má krížik, dostala ho ako darček na pamiatku od svojich kolegýň, keď sa presúvala na iné oddelenie.

„Nie som veriaca, ale mám pocit, že tu nie sme úplne sami, že nám nejaká vyššia sila usmerňuje životy, ak nás priamo nevedie. Aj preto je pre mňa to, čo sa stalo, úplne nepochopiteľné. Obvykle majú veci v živote nejaký zmysel, toto mi však žiadny zmysel nedáva.“

„Lepšia ako my“

Život Sáry Lidickej môže podľa jej matky inšpirovať ostatných, a to na niekoľkých úrovniach. „Svojimi rozhodnutiami ukazovala, že by ľudia mali robiť to, čo ich bude baviť a bude im dávať zmysel,“ opisuje.

Hoci Sára vyštudovala na samé jednotky obchodnú akadémiu a bez prijímačiek ju prijali na vysokú školu ekonomickú, zvolila si inú cestu.

„Vo svete ekonómie by obstála a bola by fakt dobrá. Ale nenapĺňalo by ju to,“ vraví Lidická. Dcéru opisuje ako energickú perfekcionistku, ktorá si nedala pokoj, kým nebola vo všetkom najlepšia, najrozumnejšia a najkrajšia.

„Nebola prehnane súťaživá, ale niečo vo vnútri ju stále hnalo vpred.“

Keď Sára pred maturitou v časopise s prehľadom vysokých škôl narazila na odbor jazyky a komunikácia nepočujúcich, naznačila, „že by to mohlo byť hrozne cool“.

Nakoniec sa dostala na všetky odbory, na ktoré sa prihlásila, vrátane knihovníctva a vybrala si práve ten, kde sa učí posunková reč. „Toto bol jej svet. Na znakovanie mala pohybový talent a výbornú pamäť,“ spomína Lidická.

Sáriným snom nebolo tlmočiť televízne prenosy alebo prestížne akcie. Svoj um chcela využiť pri práci s deťmi, ku ktorým mala blízko aj ako vedúca tábora. A kedykoľvek sa objavila v škôlke, kde pracovala jej babička, dokázala deti zaujať a zabaviť.

„Všade jej bolo plno. Kam vošla, tam svietila,“ opísala ju rodina v smútočnej reči.

Veľmi jej záležalo na ostatných, podľa matky niekedy až príliš. „Veľmi trpela, keď mala ísť na školské atletické preteky. Bála sa totiž, že by to spolužiakom pokazila. Pre tieto obavy som ju musela nechať doma,“ spomína matka.

Dievča malo podľa nej aj „démonov“ v podobe pochybností o sebe samej.

„Potrebovala, aby ju niekto ubezpečoval, že na svete nie je zbytočná, že ju ľudia majú radi. Vždy, keď mala ťažký deň, prišla ma objať alebo mi položila hlavu na rameno. Vyžadovala kontakt v podstate od narodenia, keď na mne bola pre separačnú úzkosť ako bábätko dva týždne prisatá.“

Aby mohla Sára ďalej rozdávať plné náruče lásky, potrebovala ju načerpať.

V tom jej pomáhali jej rodičia, sestra Valentína, s ktorou sa rady ironicky doberali, aj priateľ Dominik.

„Ako veľa mladých ľudí, ktorí sú dnes plní pochybností, aj Sára trpela obavami, že nie je dosť dobrá. Úplne neoprávnene sa napríklad bála, že bude ‚najblbšia z rodiny‘, že nezíska titul. V mnohých ohľadoch bola pritom lepšia ako my a nepotrebovala na to papier,“ zdôrazňuje jej mama.

Príbeh dievčaťa podľa nej ukazuje aj to, že by mladí nemali podliehať svojim obavám, pretože vždy sa niekde dá nájsť cesta alebo podpora.

„Sára bola vždy veľmi prívetivá. Dokázala byť sarkastická, ale snažila sa to nerobiť ľuďom, ktorí sa nemôžu brániť. Mala opatrovateľské sklony, a keď videla, že je niekto vyčlenený z kolektívu, začala sa s ním rozprávať, aby ho vtiahla späť,“ vyzdvihuje Lucie Lidická ďalšie cnosti svojej dcéry.

Najšťastnejšia bola v partii kamarátov z dediny, s ktorými cestovala na dovolenky do Chorvátska alebo do hôr. Keď však už bolo všetkého príliš veľa, zavrela zaťahovacie dvere do izby a rodina vedela, že chce byť sama.

Na nespravodlivosti alebo ťažkosti sveta jej pomáhalo zabúdať hranie počítačových hier, napríklad The Sims alebo Zoo Tycoon; milovala rozprávky a kórejské telenovely.

A aj Vianoce. „Bola vianočný škriatok. S niekoľkomesačným predstihom vymýšľala darčeky, ktoré potom aj často vyrábala,“ opisuje Lidická.

Doma ju považovali za strojcu vianočnej atmosféry, ktorá sa nezaobíde bez svetielok v celom dome, poriadne veľkého stromčeka a cukroviniek.

„Najradšej mala vanilkové rožteky, linecké alebo kokosové guľôčky. Koláčiky, ktoré sme spolu piekli vlani, sú ešte stále na balkóne. Vôbec nemám odvahu ich vyhodiť,“ priznáva mama.

Tohtoročné Vianoce jej rodina neoslavuje, rovnako ani narodeniny. „Vždy pri tom to dievča bolo. Nie je to kompletné. A mne to prekáža.“

Rešpektovať pozostalých

Aj keď od udalosti ubehol rok, spomienky na dcéru sú pre ňu stále boľavé. „Rok je možno z hľadiska časového obdobia celkom dlhý čas, ale vyrovnávanie sa so situáciou je otázkou na roky, možno desaťročia. Možno k tomu nedôjde nikdy, len človek otupie a prijme to,“ naznačuje Lidická.

Dodnes, keď doma počuje buchnutie dverí, čaká, že začuje Sárine kroky na schodoch. „Ako jediná z rodiny vždy pekne treskla dverami a nepoužívala kľučku,“ dodáva s tým, že v sebe ešte nemá celú vec uzavretú.

Vysvetľuje, že so situáciou, kde nie je žiadna nádej, sa dá len veľmi ťažko vyrovnať.

„Tá nádej zhasla pred rokom. Takže zostáva upnúť sa k niečomu, čo vás nenechá utápať sa v myšlienkach. V mojom prípade je to práca, staršiu dcéru zase zamestnáva doktorandské štúdium.“

Univerzálnu radu, ako by sa malo okolie správať k človeku v podobnej situácii, Lucie Lidická nemá. Pretože každý potrebuje niečo iné.

„Stretávanie s ľuďmi mi nerobí dobre, chcem byť doma a mať tam svojich blízkych. Nepotrebujem prejavy ľútosti ani to, aby sa ma niekto pýtal, ako sa mám. Niekto, naopak, vyžaduje spoločnosť a zdieľa svoje emócie, ja sa ich snažím významne ovládať,“ opisuje Lucie Lidická.

Podľa nej hlavne treba naozaj rešpektovať rozhodnutie pozostalých. „A treba počkať, kým človek dozreje a opustí svoju bublinu.“

Keď sa zamýšľa, ako tragická skúsenosť zmenila jej pohľad na svet, napadajú jej dve veci.

Teraz úplne chápe ľudí, ktorí ju v nemocnici prosia, aby mohli svojho blízkeho ešte krátko po smrti vidieť. Aj napriek námietkam zdravotníkov, že zosnulý človek často vyzerá inak a nemusí byť ľahké ho takto vidieť.

„Oni ho však aspoň môžu vziať za ruku a rozlúčiť sa s ním inak ako ja, ktorá som v dôsledku vyšetrovania videla Sáru až v truhle,“ upozorňuje. „Potrebovala som však to dievča vidieť. Potrebovala som vidieť, že tam leží moje dieťa.“

Druhá skutočnosť, ktorej vnímanie jej tragédia prevrátila naruby, je pocit bezpečia.

„Teraz si už myslím, že je úplne zbytočné hovoriť: ‚Jazdi opatrne, nehazarduj.‘ Je síce vyššie riziko, že sa človeku niečo stane, keď tomu ide naproti, ale aká je pravdepodobnosť, že vám zastrelia dieťa na akademickej pôde v jednej z najbezpečnejších krajín sveta? Takže ‚dávaj na seba pozor‘ je úplne zbytočná veta. Evidentne nemáme svoj život tak úplne vo svojich rukách,“ hovorí Lucie Lidická.