Denník N

Po vojne syna poslali do bezpečia do Izraela, vycestovať za ním mohli až o pätnásť rokov

David Sivor s rodičmi (vľavo). Foto - Post Bellum
David Sivor s rodičmi (vľavo). Foto – Post Bellum

Matka Davida Sivora prežila Terezín, majetok im po vojne zhabali komunisti. Rodičia syna poslali do Izraela, kde pracoval v kibuci. Domov sa dostal prvýkrát v 50. rokoch, ostatní vycestovali až v roku 1964.

David Sivor sa narodil 28. júla 1934 v Bratislave v židovskej rodine. Až do roku 1946 bol jedináčikom. Rodina mala v Bratislave dom so súkromným bytom na poschodí, na prízemí mal Davidov starý otec obchod spolu s dielňou. Tu pracoval aj Davidov otec. Rodina jeho matky vlastnila hotel Kriváň v Liptovskom Svätom Mikuláši.

Rodičia síce dodržiavali židovské sviatky, ale inak neboli veľmi konfesionálne založení. Doma sa rozprávali väčšinou po nemecky a po maďarsky, dobre po slovensky sa David naučil až neskôr v škole.

„Do siedmeho roku som hovoril len po nemecky a maďarsky, pretože tak sa vtedy hovorilo v Bratislave. Len keď som šiel do prvej triedy, začal som rozprávať po slovensky a nemčinu s maďarčinou som zabúdal. Aj môj otec hovoril väčšinou po nemecky.“

 Podporte občianske združenie Post Bellum. V našej práci pomôžu aj vaše 2 percentá!

Použijeme ich na: 
  • dokumentovanie príbehov ľudí 20. storočia
  • workshopy pre žiakov stredných a základných škôl
  • výstavy na Slovensku
  • ​​slávnostné odovzdávanie Cien pamäti národa
 Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Ste na zozname, zmiznite

Pokojné detstvo rýchlo prerušili udalosti druhej svetovej vojny a šíriaca sa nenávisť k Židom. Bezprostredné ohrozenie života zastihlo aj Davida a jeho rodinu.

Spomína si na príhodu, keď s mamou unikli deportácii len vďaka pomoci známeho a rýchlemu konaniu.

„Bola doba, keď sme sa už báli. V štyridsiatom prvom roku sa začali deportácie a v štyridsiatom druhom som bol v Liptovskom Mikuláši s mamou, keď náš dobrý priateľ, policajný prokurátor v Bratislave, ktorý býval vedľa nás na Škovránkovej ulici, mame zatelefonoval, aby sme zmizli, pretože sme na listine a zajtra nás vezmú. Tak v ten deň sme opustili Mikuláš a vrátili sme sa do Bratislavy. Škoda bola, že môj strýko a sesternica nechceli opustiť hotel. Zostali tam, vzali ich a deportovali do Sobiboru. Po vojne sa nevrátili.“

Majetok prevzali arizátori

V Bratislave nebola situácia o nič bezpečnejšia. Rodina musela opustiť svoj domov aj obchod, ktorý bol ich živobytím.

„Dostali sme oznámenie od polície, že musíme opustiť byt. Ten prevzali arizátori. Tak sme našli nejaký iný hore na Kolibe. Nebolo to priamo skrývanie, ale nenašli nás tam. Býval tu jeden Bielorus, ktorý ušiel z vojska generála Vlasova. Mal drevený dom a dve dcéry, jedna sa volala Táňa a bola v mojom veku. Mama pracovala v nemocnici pri kostole svätej Alžbety a otec mal povolenie pracovať ako zámočník v jednej stavebnej firme.“

Kým to bolo možné, chodil David do školy. Dokončiť ju však nemohol a vzdelanie si neskôr musel dopĺňať v Izraeli. „Cez vojnu som vlastne nemohol dokončiť školu. A potom sme dostali vysvedčenie retroaktívne, ale bolo úplne prázdne. Len učiteľ ho podpísal, lebo sme nič nepreberali.“

Pokus o záchranu prekrstením

Rodičia sa snažili ochrániť jediného syna pred deportáciami prekrstením. Všetko sa im podarilo dohodnúť s evanjelickým kňazom v Bratislave.

„Ešte dnes si pamätám, že na mňa nalial vodu, urobil kríž, ja som sa pomodlil Otčenáš a vydal mi rodný list na úplne iné meno. Ondrej Šlosiarik.“

Neskôr už David do školy nechodil, rodičia pracovali v meste na falošné doklady. V dome na Kolibe sa prestávali cítiť bezpečne a neustále sa obávali, že ich domáci udá.

Ďalší úkryt im mal zabezpečiť ich strýko.

„Býval v malom byte v centre mesta a s ním sme sa dohovorili, že keď bude u nás nebezpečne, prídeme k nemu. Ale keď to nebude bezpečné ani uňho, dá na okno biely uterák.“

Strýka napokon zatkli ešte skôr a odviedli na políciu.

Takmer na ceste do Osvienčimu

30479-photoKeď sa David rozhodol bez vedomia svojich rodičov strýka navštíviť a zistiť, čo sa s ním stalo, dostal sa nechtiac do situácie, v ktorej mu išlo o život. So šťastím na poslednú chvíľu unikol.

„Bol som zvedavý, čo sa stalo so strýkom Jóžim. Tak som sám odišiel z domčeka a šiel som sa pozrieť, čo s ním je. Prišiel som k nemu na Kolárovu ulicu č. 7. Stál tam policajt v sivej uniforme. Pýta sa ma: Chlapec, čo tu hľadáš? a ja som mu povedal: Hľadám niekoho. Nemal som na sebe židovskú hviezdu, lebo som ju nechcel nosiť. Chytil ma za ruku a viedol na hlavnú políciu v Bratislave. Pýtal som sa ho, kam ideme, a on len povedal: Chlapec, poď so mnou!

„Prišli sme na nádvorie policajnej budovy a uvidel som zrazu nejakých 30 – 40 Židov s hviezdami. A medzi nimi bol aj môj strýko Jóži. Obaja sme sa videli, ale nešli sme k sebe, aby nevedeli, že sa poznáme. O dve hodiny ľudí zobrali na otvorené autá a aj mne povedal ten policajt: Sadni si do auta. Keď sme prechádzali popri mieste, kde bol drevený domček, v ktorom sme bývali, začul som, ako mi strýko potichu povedal: Skoč. Bol som poslušný chlapec, tak som sa zdvihol, skočil a padol na cestu do snehu. Obrátil som sa a videl som, že auto nezastavilo. Nezbadali, že som skočil. Strýka zobrali do Osvienčimu.“

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Hodinky, ktoré prežili Terezín

Na svoje desiate narodeniny dostal David od rodičov ako darček náramkové hodinky. Tie sa stali súčasťou zaujímavého príbehu, našťastie, s dobrým koncom.

David Sivor ich má na pamiatku dodnes. Ako s radosťou dodáva, stále fungujú.

„Na desiate narodeniny v júli 1944, vtedy sme sa už skrývali, mi rodičia kúpili švajčiarske hodinky Doxa. Tieto! To sú hodinky, ktoré som dostal. Idú dodnes. V deň, keď moja maminka šla do práce s falošnými papiermi, sa jej pokazili hodinky. Tak som jej požičal svoje. Ona si ich vzala do nemocnice, ale už sa nevrátila. Išla odtiaľ rovno – Patrónka a Terezín, s mojimi hodinkami. Po vojne 8. mája 1945 Terezín oslobodili. Maminka sa vrátila okolo 20. mája, aj s hodinkami, takže prešli veľmi dlhú a zaujímavú cestu. Sú pre mňa dôležitou pamiatkou.“

Oslobodená Bratislava

Po deportácii matky, strýka a starej mamy sa cesty rodiny na čas rozišli. Davida ukrývali v kresťanských rodinách vo Veľkých Levároch a v Podunajských Biskupiciach.

Nevedel, kde je otec, ale nakoniec sa s ním stretol v úkryte v Bratislave, kde sa spolu dočkali príchodu Červenej armády a konca vojny.

Vrátili sa do svojho bytu, ktorý unikol pustošeniu. Stále však nevedeli, čo je so zvyškom rodiny.

„Keď 4. apríla oslobodili Bratislavu, vrátili sme sa do bytu. Mali sme tam rádio. Každý deň tam hlásili, kto sa zachránil z koncentračných táborov, obzvlášť z Terezína. Jeden deň sme počuli meno mojej maminky, babičky a strýka. Tak sme boli radi. Oni mohli od 8. mája, keď Terezín oslobodili, posielať listy cez Červený kríž. Tak sme dostali list, v ktorom nám oznámila: Žijeme a vraciame sa do Bratislavy.

Odchod do Izraela, práca v kibuci

Rodina sa pustila do opravy zabraného majetku, ktorý im po vojne vrátili. David začal po nútenej prestávke opäť chodiť do školy. Onedlho však prišiel rok 1948, vládu prevzali komunisti a Davidovi rodičia sa rozhodli poslať ho do Izraela.

Vysvetlili mu to až neskôr: „Povedali mi: ,Bol nacizmus, tam sme trpeli, a potom sa začal komunizmus a nám sa zdalo, že je to pokračovanie. Odvtedy som bol v jednom kibuci s Čechoslovákmi.“

V roku 1949 mali v pláne odísť aj Davidovi rodičia, no pre vysoký vek starej mamy nechceli odcestovať hneď. Neskôr sa im to už pre zavreté hranice nepodarilo.

David tak do Izraela dorazil sám. Na strastiplnú cestu si po rokoch spomína veľmi živo. „Odišiel som so skupinou 44 mladých z bratislavskej stanice 14. februára 1949. Išli sme do Viedne, kde sme prespali jednu noc v tábore židovskej komunity, a potom sme šli vlakom do Janova, kde sme tiež prespali. A z Janova takou malou loďkou do Izraela. Tá loď patrila anglickej vojenskej flotile a volala sa Medex, bolo nás tam 250 mladých. Rodičia sa báli, že nebudem mať čo jesť, a zabalili mi husacinu. Zavesil som si ju na špagátik. Bola to strašná cesta, všetci vracali a ja som zajedal husacinu. Keď sme prišli 23. februára do Haify, tak si len pamätám, že sme všetci spievali hore na lodi hymnu Izraela Hatikva a boli sme veľmi rozrušení.“

Život v Izraeli

V Izraeli začal David pracovať a učiť sa v jednom z kibucov. „Kibuc, to je niečo podobné, ako bol v Rusku kolchoz. Lenže kolchoz, to bola nedobrovoľná vec, kibuc dobrovoľná. Mohol som pracovať, kde som chcel, mohol som kibuc opustiť a nikto ma nedržal. Bolo to pracovné sociálno-demokratické hnutie, kde heslo bolo Každý robí, čo môže, a dostane, čo potrebuje. Dnes sa to všetko zmenilo.“

„Ja som pracoval pri rybníku s kaprami, keď sa robil výlov. Inak som bol traktorista a hospodár a dlho, pätnásť rokov, som bol vedúci pri kravách.“

Priamo z kibucu narukoval na prezenčnú službu do izraelskej armády. Ukázalo sa, že je vynikajúcim súťažným strelcom z pušky. Celkovo ho šport vždy bavil a aktívne sa mu venoval.

„Ako 18-roční sme narukovali do armády 3. septembra 1952 a ja som šiel do jednotky, ktorá sa volala Nachal, to bola mládež, ktorá narukovala z kibucov a mala základ v poľnohospodárskej práci. Zúčastnil som sa majstrovstiev v streľbe a vyhral som, s českou puškou! Potom som bol vyše roka stále na prípravných táboroch, pretože som bol dobrý strelec. Pracoval som v spojárskej jednotke.“

V kibuci. Foto – Post Bellum
V kibuci. Foto – Post Bellum

Majetok po vojne znárodnili

Rodičia ani brat za ním zatiaľ prísť nemohli, udržovali však aspoň písomný kontakt. Bál sa však, aby rodičia pre to nemali nepríjemnosti.

„Listy šli. Pravdou však je, že určite ich komunisti kontrolovali, ako všetky listy z cudziny. A tak nikdy nepísali nič protištátne, rodičia vždy písali – a aj ja im – len o svojich osobných veciach.“

Vedel, že rodine sa nedarí najlepšie, pretože po krátkom čase im majetok opäť štát zobral.

„Cez vojnu sme museli všetok majetok opustiť. Po vojne rodine z maminej strany vrátili hotel, ale v päťdesiatom druhom ho zase zabrali komunisti. Bolo to znárodnené.“

Doma vďaka spartakiáde

Do Československa sa mu podarilo prvýkrát od odchodu dostať v roku 1955. Konala sa prvá celoštátna spartakiáda a David na ňu spolu so svojím kamarátom dostali víza. Stretol sa s rodičmi a zaskočila ho atmosféra strachu, ktorá vládla medzi ľuďmi.

„Cítil som sa ako slobodný človek, slobodne som hovoril. Keď som však išiel s po ulici v Bratislave a hovoril som normálnym hlasom, tak ona stále: Prestaň hovoriť, prestaň, počúvajú! Vtedy bola strašná situácia, ľudia sa tak báli. Pre mňa to bolo niečo úplne iné, pretože som bol zvyknutý rozprávať slobodne, je demokracia, môžeš hovoriť, čo chceš. Tam to však nešlo. Ľudia mali stále strach.“

Dostal dokonca povolenie ísť sa pozrieť na prácu v rámci jednotných roľníckych družstiev. Mohol tak porovnať vtedajšiu pracovnú morálku izraelských kibucov a tunajších družstiev.

„Išli sme sa pozrieť s Povereníctvom poľnohospodárstva na Slovensku na zber marhúľ do sadu. Priviezol nás tam šofér z povereníctva, bolo tam veľa ľudí a oberali marhule, ale nikto nepracoval a všetci sedeli na zemi. Nevedeli, že sme prišli z Izraela, hovoril som po slovensky, tak som sa ich opýtal, že prečo sedíte, prečo nepracujete? A oni mi odpovedali: A za čo máme pracovať? Za komunistov? Tak mi to povedali vtedy, v päťdesiatom šiestom! V kibuci to tak nebolo, každý pracoval a bol verný, aj keď našli sa aj lajdáci, ale väčšinou ľudia mali v sebe veľa ideálov.“

 S rodičmi v 50. rokoch. Foto – Post Bellum
S rodičmi v 50. rokoch. Foto – Post Bellum

Konečne spolu

V roku 1964 konečne dostali povolenie na vycestovanie do Izraela aj Davidovi príbuzní – mama, otec a brat. Zostali tam už natrvalo, v Československu však museli nechať väčšinu svojich osobných vecí.

David Sivor sa do Československa vrátil aj v lete roku 1968. Mohol situáciu porovnávať s náladami a atmosférou 50. rokov. V spoločnosti cítil prebiehajúcu veľkú zmenu.

„V roku 1968 som bol v Prahe a večer sme šli na pivo. A to bola doba, že plno tých Čechov, čo tam sedeli, spievali, bola to veselica. Zavolal som manželke a hovorím jej: Počúvaj, to nie je normálne, čo sa tu deje, ako sa ľudia zabávajú. A ona mi vraví: Rýchlo sa vráť, to ešte nie je koniec. Bolo to 16. júla 1968 a 21. augusta prišli ruské vojská.“

V kibuci pracoval David Sivor až do roku 1976, keď dostal ponuku stať sa profesionálnym trénerom plávania. Presťahoval sa do Jeruzalema a aktívne trénoval až do roku 1988. Česko-Slovensko navštívil prvýkrát po revolúcii v roku 1991, a aj keď žije v Izraeli, na Slovensko a do Českej republiky sa pravidelne vracia.

 

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200. Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia!

Zapojte sa a vyhrajte vo veľkej dokumentaristickej súťaži. Pýtajte sa rodičov, prarodičov, známych, susedov a nechajte si rozprávať ich spomienky na 20. storočie.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie