Bývalý riaditeľ NAKA Daňko: Vedel som sa na výsluchoch vytočiť, ale na Jána Čurillu nemám

Od trinástich rokov vyrastal bez otca. Po jeho tragickej smrti sa o Ľubomíra Daňka (1978), jeho brata a sestru starala len mama. „Bolo to ťažké,“ spomína po rokoch.

Zároveň hovorí, že to jeho aj súrodencov ovplyvnilo v tom, že sa dokázali skôr o seba postarať a sú priebojnejší. „Všetci traja sme úspešní v oblastiach, ktoré robíme,“ povedal v rozhovore, v ktorom zo svojho súkromia po prvý raz odkrýva aj čosi viac.

Vysvetľuje aj to, prečo sa rozhodol v knihe Mareka Vagoviča Čurillovci pre coming-out. Ako ho nahnevalo, keď o jeho sexuálnej orientácii začal ako prvý verejne hovoriť Ján Kaľavský, expolicajt NAKA, ktorý sa stal agentom policajnej inšpekcie a začal usvedčovať bývalých kolegov po tom, ako ho obvinili z korupcie.

Daňkovi blízki spolupracovníci a rodina pritom o jeho sexuálnej orientácii vedeli. Od 26 rokov sa ňou totiž netajil. „Keď som sa zamiloval do svojho priateľa, čo bola vlastne láska na prvý pohľad a som s ním doteraz, tak som vedel, že nechcem žiť nejakým utajovaným spôsobom. Pretvarovať sa,“ vraví.

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

• či bolo jednoduchšie vypočúvať členov mafie alebo takzvané biele goliere;
• ako prežíval zrušenie NAKA, ktorej bol posledné roky riaditeľom;
• prečo tím Očistec, ktorý vyšetroval závažné kauzy, dráždi policajnú inšpekciu a prečo ho obvinili.

Od 1. januára ste po 25 rokoch odišli z polície do civilu. Keď sa vás na to začiatkom roka pýtala kolegyňa, tak ste jej hovorili, že prežívate taký pocit nepotrebnosti. Ako by ste mi na tú otázku odpovedali teraz, po takmer roku? 

V tom čase to skutočne bol pocit nepotrebnosti. V polícii som bol 25 rokov a zrazu som bol pre nich nepotrebný, aj keď si myslím, že som mal ešte čo ponúknuť v tejto oblasti a stále mám čo ponúknuť. Prešiel však už nejaký čas a musím povedať, že sa opäť cítim potrebný. V podstate som rád, kde teraz som, v Nadácii Zastavme korupciu. Sú to nové skúsenosti, robím prácu, ktorá ma baví. Ďalej som v oblasti, v ktorej sa venujem korupcii, ale aj ďalším témam, podozreniam z rôznej trestnej činnosti.

Predtým ste boli riaditeľom NAKA a skončili ste v mimovládnom sektore. Bola to dobrá voľba? 

Určite neľutujem svoje rozhodnutie. Musím povedať, že ten kolektív je síce malý, ale naozaj skvelý. A moja šéfka je naozaj super. (Nadáciu vedie Zuzana Petková – pozn. red.)

Chýba vám práca policajta? 

Momentálne by som sa do polície za tejto situácie asi nevrátil. Ale, samozrejme, celý život som pracoval ako vyšetrovateľ, bojoval s trestnou činnosťou a niekedy si poviem, že mi to chýba. Napĺňalo ma to.

Prečo ste sa vlastne chceli stať policajtom? 

Ťažká otázka, ale jednoduchá odpoveď. Bol som na vojne na hraničnej a cudzineckej polícii. Ako vojaci sme slúžili s policajtmi na hraniciach. Zistil som, že by som chcel robiť túto prácu, najmä so psovodmi. A aj som sa tým smerom vybral. Keď som vstúpil do policajného zboru, tak ma zaradili na hraničné oddelenie v Rusovciach, kde som po čase mohol naozaj robiť psovoda, pracovať so psami a tak ďalej. K psom som mal a mám naozaj blízko. Ale potom ma niečo zasiahlo, keď som išiel študovať na strednú policajnú školu. Právo tam učil doktor Repa, nie je to príbuzný známeho prokurátora Ondreja Repu, ale to trestné právo ma nadchlo. Veľmi ma to bavilo, tak som si povedal, že sa tej oblasti chcem ďalej venovať.

Okrem policajnej školy ste vyštudovali aj právo. Nechceli ste byť potom radšej advokátom alebo skôr prokurátorom? 

Po strednej policajnej škole som si urobil policajnú akadémiu, ale povedal som si, že si urobím aj právo. Ale tá práca v polícii ma bavila, nechcel som ísť preč. Právo som si urobil len pre istotu, keby som musel niekedy z polície odísť, aby som sa vedel uplatniť v civilnom živote.

Z knihy Mareka Vagoviča sa o vás čitatelia dozvedia, že ste v trinástich rokoch prišli o otca. Ako vás táto strata ovplyvnila? 

Bolo to ťažké. Mama nás musela vychovávať sama. Boli sme traja súrodenci a museli sme jej teda pomáhať, upratovať, vedieť sa o seba postarať. A v tom nás to určite ovplyvnilo. Všetci traja sme úspešní v oblastiach, ktoré robíme. Sme asi priebojnejší. Takže na jednej strane som vyrastal bez otca, ale na druhej som skôr dospel.

Žili ste v dedine pri Bardejove. Aké to bolo detstvo? 

Naozaj nádherné. Mal som tam a stále tam mám kamošov, ktorých som síce dlho nevidel, ale ako deti sme skutočne stále šantili. Po škole sme hrávali futbal, boli stále vonku. Úplne iná doba ako teraz. Nevyrastal som ako dieťa za počítačom a televízorom. Vždy sme boli vonku. Keď sme došli domov, mali sme kopec povinností. Chovali sme hydinu, sviňu. Mama chodila do práce, tak sme museli všetky tieto povinnosti skĺbiť. V zime sme chodievali na rybník korčuľovať sa, hrávať hokej. Na detstvo skutočne rád spomínam.

Na strednú ste chodili na odbornú školu spojov do Košíc, kde ste mali v triede len spolužiačky. Nebolo to čudné? 

Na začiatku áno. Vôbec som nepredpokladal, že tam budú samé dievčatá. Bohužiaľ to tak vyšlo, lebo to bol odbor zameraný skôr na poštu. Ale aj tak to bolo veľmi pekné obdobie, pretože tie baby sa o mňa viac starali. Hýčkali si ma.

V knihe ste sa rozhodli urobiť coming-out. Opisujete, že v 26 rokoch ste si to uvedomili a povedali okoliu. Koho tá informácia, že ste queer, prekvapila viac: vašu mamu, ktorá vás vychovávala v duchu katolíckej viery, alebo kolegov v polícii?

Nie je to tak, že by som si to uvedomil až v 26 rokoch. Uvedomoval som si to skôr, ale nechcel som si to v podstate pripustiť. Možno práve tým, že som bol vychovávaný vo viere, to nebolo ľahké obdobie. Ale jedného dňa som si povedal, že s tým hold nič neurobím. Takže keď som sa zamiloval do svojho priateľa, čo bola vlastne láska na prvý pohľad a som s ním doteraz, vedel som, že nechcem žiť nejakým utajovaným spôsobom. Pretvarovať sa. Postupne sa to teda dozvedeli moji známi, priatelia, moja rodina.

Je to ťažká otázka, že pre koho to bol väčší šok. Pre maminu to nebola ľahká informácia, hlavne keď žila na dedine. Ale už je to o. k. A pokiaľ ide o kolegov, naozaj to zobrali normálne. Asi to všetkých prekvapilo, ale musím povedať, že mám naozaj dobrú skúsenosť. Doposiaľ som nemal nikdy negatívny pohľad od kolegov.

Nezneužil to nikto nikdy v práci proti vám? 

Nie.

Ani obvinení či ich advokáti?

Ja som nemal potrebu to až tak verejne komentovať. Je to moje súkromie. Ale teraz som sa rozhodol to povedať. A to aj preto, že bývalý kolega Ján Kaľavský to zneužil a verejne prezentoval moju sexuálnu orientáciu v jednom rozhovore. Vtedy som si povedal, že nedovolím iným ľuďom, aby o tom rozprávali. Keďže som to nikdy netajil, nemal som potrebu neodpovedať na také otázky.

Nemali ste obavu, že keď sa stanete riaditeľom NAKA, tak to zneužijú politici?

Vopred som na to upozornil policajného prezidenta. Pýtal som sa, či nebude mať s mojou sexuálnou orientáciou niekto problém. Ja sa za to nehanbím, neviem to nijako zmeniť, ale nechcel som, aby to inštitúciu ako takú priviedlo do nejakých problémov. Viem, že policajný prezident Hamran sa o tom bavil s ministrom vnútra.

Čo vám povedal? 

Že nikto s tým nemá problém. Takže som sa ani v tomto prípade nedostal do diskomfortu.

V knihe Čurillovci sme si prečítali, že vyšetrovateľ Ján Čurilla pri výsluchoch zvyšoval hlas. Aj vy ste dokázali zakričať? 

Ja nemám takú povahu, ale keď to bolo potrebné, povedal som si svoje. Ak ma jednoducho niekto celý čas oblboval, tak som mu na rovinu povedal, že klame. Opýtal som sa, či chce dotyčný naozaj pokračovať vo výsluchu takýmto spôsobom.

Spomínam si, že som vypočúval jednu osobu a tá klamala ostošesť. Naozaj to bolo pekne vidno. A keď na takého človeka potom vyvalíte argumenty, že prečo klame, tak zrazu sa zasekne. Vidíte tú reakciu, že ste ho prichytili pri klamstve. Potom mu poviete do duše, že dokedy chce ešte klamať, a možno aj zahrešíte, že nech si už nerobí z vás „prču“ a že vy ste seno nežrali a podobne. A on vám potom povie, že no dobre, tak ja vám poviem, ako to bolo. A pokračuje už pravdivo. V tomto prípade išlo o podvod s DPH, takže tam doklady nepustili.

V takýchto prípadoch poviete aj vulgárne čosi. Niekedy sa teda viete aj vytočiť, ale určite na Čurillu v tejto oblasti nemám.

Takže ak by ste boli spolu pri výsluchu, on by bol ten zlý a vy ten dobrý policajt?

Asi áno.

A platí vôbec, že vždy ste dvaja – aby jeden mohol byť ten dobrý a druhý zlý?

Keď to mám povedať zjednodušene, tak áno. Mali sme jednu vraždu a pri spomienke na to vyšetrovanie sa už aj s kolegami smejeme, ale nebyť dobrého a zlého policajta, tak by sme ju nikdy nevyšetrili. Neviem, či si pamätáte ešte na vraždu v Kolte, kde sme v studni našli zavraždené osoby. Kolega, ktorý bol ten dobrý policajt, operatívec, vedel, že ten obvinený mal rád jedlo. Bol to jedák. Tak mu podonášal jedlo, a keď ten videl ten láskavý prístup, zrazu mu rozpovedal, ako sa to stalo. Priznal sa k všetkému. Pri výsluchoch je často dôležitá aj psychológia. Ako vyšetrovateľ musíte vedieť pôsobiť aj psychologicky. Ak by sme boli len striktní, poučili ľudí, prečítali im ich práva, tak polovicu vecí by sa nepodarilo vyšetriť.

Kde je tá hranica, čo je ešte prípustné pri výsluchu a čo už nie? Teraz skôr myslím pri snahe dostať podozrivého pod tlak. 

Nesmiete ho nútiť k tomu, aby sa priznal. Viete mu dohovárať, hovoriť mu, že tu máme taký dôkaz, tu taký a že nejako nesedí to, čo rozpráva. Buď ho konfrontujete, alebo mu poviete pravdu. Napríklad ak máte pred sebou bieleho koňa, poviete mu: Ja viem, že vy ste z toho nič nemali, že pomaly žijete na ulici, ale hrozí vám vysoký trest a nemali ste z toho vlastne ani žiaden úžitok. Na rovinu sa opýtate, či má zmysel, aby zatĺkal a kryl tých druhých.

Niektorí s vami nebudú komunikovať, niektorí prídu hneď s obhajcami. Tí sa s vami ani nebavia. Sú potom takí, ktorí naozaj vedia, že urobili niečo zlé, a keď to zahráte na ich svedomie, tak sa priznajú.

Tá hranica je teda v tom, že ich nesmiete nútiť. A už nehovorím o fyzickom napadnutí. To, čo sa stalo v Košiciach, je úplne cez čiaru. Nemá význam, aby ste vy prišli o prácu preto, lebo chcete niečo nasilu objasniť. U nás sa nikdy nestalo, že by sme niekoho trýznili či niečo podobné. Násilie, ani psychické, tam nemôže byť. Skôr vysvetlíte, čo im hrozí, aké sú možnosti spolupráce.

A keď človeka poučujete o jeho právach, nikdy to nesmiete robiť formálne. To nemá zmysel, len prečítať zákon. Dotyčnému to treba ľudsky vysvetliť, aby tomu porozumel. Ľudia nemajú naštudovaný zákon. Ak im vysvetlíte polopate, čo im hrozí, tak to pochopia.

Čo bolo jednoduchšie: vypočúvať vrahov, členov klasickej hrubokrkej mafie alebo biele goliere, vysokopostavených úradníkov? 

Nezjednodušoval by som to tak. Máte mafiánov, pred ktorými máte rešpekt, pretože sú naozaj inteligentní, bystrí. Musíte sa na nich vedieť pripraviť, ak ich chcete niekam dostať. Príprava na výsluch je naozaj veľmi dôležitá. A potom závisí veľa aj od dôkazov, ktoré máte. Niekedy potom ani tých inteligentných nemusíte ani veľmi presviedčať, sami prídu, že chcú ísť do spolupráce. Niekedy vás to až prekvapí, že sa ani toľko nemusíte trápiť a tá osoba sama pochopí, čo jej hrozí.

Hlavná je dôvera, že ju neoklamete. Ten človek sa na vás musí spoľahnúť, že čo mu sľúbite, respektíve čo môže sľúbiť prokurátor, to aj dodržíte. No skôr ako sa výsluch skončí, vy neviete nič sľubovať. Obdobie medzi tým je veľmi dôležité. Počas nej si musíte získať dôveru. A keď si ju už získate, potom aj tí kumpáni hovoria, choďte za tým a za tým, oni vás neoklamú. Stačí však, že raz nedodržíte, čo ste povedali, a spálite si všetky mosty. Tí páchatelia sa o tom dozvedia.

Kedy ste si ako vyšetrovateľ uvedomili, že naša krajina má skutočne problém s korupciou? 

Nejde len o korupciu, ale aj daňové podvody. Keď vidíte, ako tu ľudia ľahko robili podvody s DPH a štát bol na to prikrátky. Veľa ľudí na DPH zbohatlo. V podstate nám utiekli milióny. Mohli sme sa mať lepšie. Potom, keď začnete tieto veci vyšetrovať, až sa vám rozum zastavuje z toho, čo vypovedajú, a nechcete tomu ani veriť. A s korupciou je to to isté. Keď začnete vyšetrovať a ľudia vám hovoria, že tu bolo 50-tisíc eur, tu 100-tisíc eur…

Takže po roku 2020 ste si to uvedomili? 

V podstate áno, pretože dovtedy sme to nevyšetrovali.

Ktorý z prípadov vás svojou veľkosťou zaskočil?

Pokiaľ ide o objem, tak to bola akcia Vírus, ktorá sa týkala vojenského spravodajstva. Tam sa škoda šplhá pomaly k 60 miliónom eur. A prokurátor v tom nevidí trestnú činnosť, preto nedávno zastavil vyšetrovanie. Som zvedavý, dokonca sa budem na to osobne pýtať, v čom nevidel trestnú činnosť. Pretože obstarávať niečo o 100 percent drahšie je naozaj problém.

Jeden človek nám povedal, že to, čo sme začali stíhať, bol len vrchol ľadovca tých nákupov. Takých nákupov je tam vraj strašne veľa.

Čiže ak sa bavíme o jednej veci, kde je 60 miliónov eur, a vy dostanete operatívnu informáciu, že je ich tam oveľa viac, že to je nič oproti tomu, aké nákupy tam boli, a dodnes to nikto nepreveril, tak sa mi naozaj rozum zastavuje, aké miliardy, milióny sa mohli ukradnúť. Nehovorím, že sa ukradli, lebo to nie je preverené, ale mohli. A je to od ľudí, ktorí tú trestnú činnosť páchali, nie od niekoho, kto si čosi len myslí.

A nebudú tie skutky premlčané, kým sa začnú vyšetrovať? 

Niektoré veci budú a niektoré nie. No myslím si, že legislatívne by sa to dalo vyriešiť. Nechcem hovoriť ako, ale už sme sa bavili o tom, aby to premlčané nebolo.

V polícii ste boli 25 rokov, čo znamená, že ste vyšetrovali množstvo prípadov. Spomeniete si na ten prvý?

Boli to nebankovky. Niečo ako BMG Invest, ale menšie. Dostal som po kolegovi spis, a keď som ho otvoril, bola to vlastne celá skriňa. A ten spis bol v dezolátnom stave. Nebolo to nijako zoradené. Vyšetrovateľ nemal šancu to v takom stave riešiť. Bolo tam asi 200 poškodených. Bola to éra, keď bol problém získať úver, tak si všetci požičiavali cez nebankové subjekty. Boli to podvodníci, ktorí nasľubovali peniaze za nízke úroky.

Ako ste sa vyrovnávali so situáciami, keď ste aj mali dobré operatívne informácie, ale kľúčový dôkaz vám chýbal a nedokázali ste toho podozrivého obviniť? 

Takých prípadov bolo viacero. Jednoducho ten kľúčový dôkaz chýbal. Aj keď sme vedeli, kto za tým je, nepreukázalo sa to. Žiaľ, s tým sa musíte zmieriť.

Ako sa s tým dá zmieriť?

Tak, že budete pracovať na ďalších spisoch. Niekedy máte zlé obdobie, nedarí sa vám, máte skoro až depresiu. Ale potom príde prípad, ktorý objasníte, a vidíte aj na poškodených pocit, že nejaká spravodlivosť predsa len existuje. Povzbudí vás to. Takže raz ste hore a raz dole. S tým nič neurobíte. Pokiaľ máte zmysel pre spravodlivosť, nedá sa s tým nič robiť.

A čo ste zažívali, keď sa vám podarilo páchateľa obviniť, bola na neho podaná aj obžaloba, ale súd ho oslobodil? Sledovali ste vôbec, ako to dopadlo?

Väčšinou som sa snažil svoje prípady dosledovať. Niekedy viete predpokladať, ako to dopadne. Ak viete, že tá dôkazná situácia nie je na sto percent, viete, že bude problém. Na policajtovi a prokurátorovi je vec dokázať, ale súd je rozhodca. Na obvinenie stačí menej a na súde platí pravidlo „in dubio pro reo“ (v prípade pochybnosti v prospech obvineného). Musíte byť profesionál.

Sú však aj prípady, keď sa to zvrtne až na súde, prokurátor neustojí dôkaznú situáciu. Možno aj pochybí v tom, že sa neopýta to, čo by sa mal. A potom sú situácie, keď vidíte, že sudca to zámerne ťahá spôsobom, že zapochybujete, či na tom nemá nejaký záujem. Vedeli sme o niektorých sudcoch, že ak prípad dostanú, skončí sa to oslobodením. Nič sme im však nevedeli dokázať. A niekedy sa im možno aj krivdí, pretože len majú iný cit pre právo. Nie je to totiž matematika, kde čísla nepustia.

Niekedy je zase problém, že sa prípad ťahal roky. Aj svedkovia majú potom problém si spomenúť, vypovedať presvedčivo. Preto som vždy razil teóriu, že vyšetrovanie, hoci aj ťažké, treba do roka ukončiť.

Akou veľkou zmenou bol pre vás prechod z polície do nadácie? 

Nedá sa to porovnávať s prácou policajta, aj keď možno tá oblasť spravodlivosti je stále rovnaká. Vyšetrovateľ má úplne iné kompetencie a inú zodpovednosť za prípad, ktorý vyšetruje. V pozícii riaditeľa NAKA som mal pod sebou skoro šesťsto ľudí. Mal som veľkú zodpovednosť za celú inštitúciu a v podstate aj za to, akú verejnú mienku bude mať polícia. Verejnosť vnímala NAKA veľmi citlivo a zároveň sa o ňu naozaj zaujímala.

V nadácii je tá práca iná a ťažko sa mi to porovnáva. Niektoré veci som sa musel učiť. Najmä čo sa týka prípravy článkov a komunikácie s verejnosťou. To majú naozaj dobre prepracované. Predtým som tretí sektor nejako veľmi nevnímal, ale teraz je to úplne iné tým, že som v ňom.

NAKA už neexistuje. Ako ste prežívali jej zrušenie? 

Bral som to ako normálny človek, že je to vývin spoločnosti na Slovensku. Ale samozrejme, že som to vnímal negatívne. Uvedomujem si, že ak máte nejaký zákon, ten sa dá zmeniť ihneď. Ak však budujete inštitúcie, ktoré sa tu naozaj budovali dvadsať rokov, tak v podstate ich zrušenie znamená návrat, cestu späť.

Ak by ste ich chceli teraz aj nanovo vrátiť, tak to nebude také jednoduché. Ani za desať rokov to nikto nedá dokopy. Z tohto pohľadu som to vnímal veľmi negatívne. Myslím si, že Slovensko ešte doplatí na zhoršenú bezpečnostnú situáciu, zvýšenú kriminalitu, ktorá sa môže objaviť, hoci ja dúfam, že sa neobjaví. NAKA už mala rešpekt aj medzi páchateľmi a tento rešpekt už teraz páchatelia nemajú voči komu mať.

Jedným z argumentov ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka (Hlas), prečo chcel NAKA zrušiť, bolo tvrdenie, že je to moloch. Vraj tam boli len samí špecialisti, ale policajti v iných zložkách chýbali. Čo si o tom myslíte?

S tým by som vôbec nesúhlasil, pretože aj keď tam bolo veľmi veľa policajtov, tak oni mali svoju náplň práce. A teraz to bude musieť robiť niekto iný, takže tí ľudia sa nemohli stratiť.

Minister vnútra argumentoval, že v NAKA bolo veľa riadiacich funkcionárov a že málokto pracoval. V nadácii sme teda porovnali tie čísla. Po zrušení NAKA vznikli samostatné tri úrady – Úrad boja proti organizovanej kriminalite, Protiteroristická centrála a Národná protidrogová jednotka. A tých riadiacich funkcionárov je tam zrazu viac. Už len rozdelením na tri útvary sa to nedalo urobiť tak, aby tam bolo menej funkcionárov. Takže tento argument ministra neobstojí.

Ak by sme dali na stôl všetky odborné argumenty, tak NAKA mala opodstatnenie. Slovensko je malá krajina a nepotrebujete mať tri samostatné úrady. Stačí jeden, ktorý sa špecializuje presne na tie oblasti, na ktoré sa má špecializovať. Otázka bola, či mala NAKA vyšetrovať všetky extrémistické trestné činy, všetky korupčné trestné činy, teda všetky trestné oznámenia, aj tie nezmyselné. Ale na to nebolo potrebné rušiť Národnú kriminálnu agentúru. Mala sa zmeniť vecná príslušnosť.

Zrazu to prerozdelili a polovica ľudí odišla – či už do civilu, alebo skončili na okresných, krajských riaditeľstvách. Na Úrade boja proti organizovanej kriminalite, ktorý by mal byť nástupcom NAKA, zostali takí, ktorí nemajú až také odborné znalosti. Aj spisy prerozdelili a mnohé prípady skončili na okresoch. A to je naozaj nezmysel, aby vyšetrovateľ na okresnom riaditeľstve dostal spis, ktorý má toľko strán, že sa nezmestí do jednej skrine.

Prečo nedokáže vyšetrovateľ na okresnom riaditeľstve vyšetriť taký veľký prípad? 

Nemá čas, aby takú veľkú vec vyšetroval. Teraz chodia títo vyšetrovatelia aj vypomáhať do hliadok, pretože je málo policajtov. Lenže tej bežnej kriminality je toľko, že ju musia pomaly riešiť ako na páse. Ak by sa zrazu začali zaoberať len jedným veľkým prípadom, tak zrazu budú zahádzaní tými ďalšími.

Čo je to bežná kriminalita? 

Keď vám niečo ukradnú z dvora, ukradnú auto, niečo poškodia, posprejujú. Takých prípadov je veľmi veľa. Neviem teraz presné štatistiky, ale ak vyšetrovateľ dostane desať nových prípadov mesačne a ďalších 10 až 20 už drží, tak musí aspoň tých desať mesačne ukončiť. Ak ich neukončí a bude sa hrajkať s jedným prípadom, tak zrazu bude mať 30 – 40 spisov a zahltí ho to tak, že nebude schopný vyšetrovať. Na okrese naozaj nie je priestor, aby tam boli vyšetrované nejaké zločinecké skupiny, organizované skupiny, sofistikovaná daňová trestná činnosť, a to nehovorím o nejakých legalizačných schémach.

Ak takéto prípady skončili na okresoch, ako dopadnú? 

Zle. Sú tam síce aj naozaj šikovní vyšetrovatelia, pri ktorých vidíte aspoň nejaký náznak, že by sa im to mohlo podariť vyšetriť, ale ten časový priestor ich nepustí. Nebudú môcť ísť do takej hĺbky, ako by mohli ísť na NAKA. Stane sa to, že budeme vyšetrovať drobnú kriminalitu, ale tá sofistikovaná, vážna, organizovaná trestná činnosť, o ktorej ľudia bežne ani nevedia, ale pri ktorej vám môžu unikať milióny, 40 aj 50 miliónov eur, sa vyšetrovať nebude.

Platí, že kriminálne prostredie sleduje, čo sa deje s políciou, a už ožíva? 

Štatisticky kriminalita ani nebude narastať, pretože to nikto nebude vyšetrovať. Ak nebude trestná činnosť odhalená, neprejaví sa v štatistikách. Ale ľudia to pocítia. Aj novinári budú o tom písať, pretože budú mať zrazu podnety od ľudí – tu sa niečo ukradlo vo veľkom, tu sa nehospodárne nakladá s majetkom a podobne. Môže vzniknúť medzera pri výbere DPH. Páchatelia sa teraz nebudú báť. A to si treba povedať na rovinu.

Keď už sme v posledných rokoch išli pri vyšetrovaní korupcie skutočne vysoko, prejavovalo sa to aj preventívne. Bežní úradníci sa báli brať úplatky. Poznal som niektorých zločincov, keďže som po celý život s nimi pracoval, a tí mi hovorili, že už sa nedá nikde nič vybaviť, pretože sa každý bojí. Ak viete obviniť pomaly najvyššieho politika v štáte, tak to tí úradníci pochopia – kedykoľvek môžu prísť aj po mňa a zatvoriť ma. Už ich nikto nechránil.

Keď tu však zrazu takýto úrad nebude, je to aj psychologický moment a ten je dosť dôležitý. Zrazu si povedia, že keď nikto nevyšetruje, tak ani nás nikto nechytí.

Prečo potom Národnú kriminálnu agentúru zrušili? 

Dobrá otázka, na ktorú je úplne jednoduchá odpoveď. Nechceli, aby si NAKA dovolila vyšetrovať vysokopostavených oligarchov, politikov a podobne. Ľudia, ktorí dostali moc po voľbách, potrebovali Národnú kriminálnu agentúru zničiť, rozprášiť, aby naozaj trestné veci ich a ich blízkych, známych, kamarátov nikto nevyšetroval. Veď tu ľudia jasne vypovedali, ako to celé fungovalo. Ako sa „naši“ ľudia vedeli dostať k zákazkám a podobne. Nikto nechce zažiť to, aby bol vyšetrovaný. My sme išli skutočne „padni, komu padni“. Stále som hovoril – vyšetrovatelia, máte voľné ruky, choďte po dôkazoch, a ak ich budete mať, my sa za vás postavíme.

Ten prienik politikov, odkedy nastúpil na čelo polície Štefan Hamran, tam nebol jednoducho možný. Nikto si nedovolil nič vybaviť. A preto zrazu nastala panika, strach ľudí, ktorí naozaj páchali trestnú činnosť na vysokej úrovni a mali dovtedy krytie, možno až politické. Preto sa zrazu potrebovali týchto orgánov – vrátane Úradu špeciálnej prokuratúry aj NAKA – zbaviť.

To je vysvetlenie, prečo obvinený Tibor Gašpar, bývalý policajný prezident, dnes poslanec Smeru, dopustil, aby sa zrušila NAKA, ktorú sám zakladal?

Nejde len o jeho osobu, ale, samozrejme, aj on k tomu prispel. Ani jeden argument, prečo ju treba zrušiť, nesedel. Ani ten, že keď sa zrušila špeciálna prokuratúra, tak musí skončiť aj NAKA. Veď aj v iných štátoch nemajú špeciálne prokuratúry, ale majú špecializované policajné útvary. Či už v Česku, Maďarsku a podobne. Obdobné inštitúcie ako NAKA tam existujú.

Hovorili ste o analýze počtu funkcionárov na NAKA a po jej zrušení. Predpokladám, že sa ju podarilo napísať aj vďaka vašim skúsenostiam z polície. Ako dlhoročný policajt však zrejme máte aj informácie o podozreniach voči rôznym ľuďom, možno aj vplyvným, ktoré sa nepodarilo preukázať. Viete ich teraz využiť? 

My to aj využívame. V podstate ide o operatívne informácie, ktoré sa k vám dostanú. Neviete ich zverejniť len tak, pretože by ste mohli čeliť žalobám. Tvrdili by ste niečo bez dôkazov.

Nie je problém, že ste ako bývalý policajt viazaný mlčanlivosťou? Môžete pracovať s takými informáciami? 

Do určitej miery je to problém. Ak pracujete už inde, musíte získať niečo nové a potom to už viete zverejniť. Ak sa vám nepodarí zistiť niečo nové, neviete ani tie pôvodné informácie využiť.

V jednom z predchádzajúcich rozhovorov ste povedali, že nemáte strach z revanšu, ak sa vtedajšia opozícia dostane k moci. Viete, čo ste robili a čo nie. V lete vás obvinili spolu s prokurátorom Michalom Šúrekom a vašimi kolegami Jánom Čurillom a Pavlom Ďurkom. Čakali ste to?

Nečakal, lebo viem, že som sa ničoho nedopustil. A teraz sa smejem nad tým, za čo som stíhaný. Nemá to šancu na žiaden úspech. Na sto percent ide len o naťahovanie času. Ja ho mám, lebo nie som v zbore. Nie som postavený mimo služby ako kolegovia. V nadácii sa za mňa postavili, lebo som im vysvetlil, prečo ma obvinili. Je to nezmyselné, účelové trestné stíhanie.

V skratke sa dá zhrnúť, že ste stíhaní za to, že ste viedli takzvaný technický spis a nesprávne evidovali výsluchy svedkov.

Také technické spisy sme viedli aj za pani Evy Mišíkovej (dnes advokátka, predtým prokurátorka generálnej prokuratúry, ktorá dozorovala vyšetrovanie zločineckých skupín – pozn. red.). Keď sme vyšetrovali aj pod ňou, tak bol hlavný spis a z toho sa vylučovali potom ďalšie. Ak teraz vyšetrovateľ inšpekcie hovorí, že je to trestné, tak potom asi nikdy nevyšetroval závažné trestné činy, zločinecké skupiny.

Dnes sa smejete, ale čo vám prvé napadlo, keď ste si prevzali uznesenie o obvinení? 

Začal som si ho čítať a bavil som sa nad tým, aké zvraty a nezmysly tam dokázal vyšetrovateľ použiť. Tvrdí tam veci, ktoré nemá ničím podložené. Napríklad hovorí, že som viedol trestné konanie spolu s Čurillom a Ďurkom v tom spise na základe spoločnej dohody. Snažil som sa dopátrať, ako k tomu vyšetrovateľ inšpekcie dospel, lebo ja som ani nevedel, že také konanie bolo začaté. Žiadne uznesenie, žiaden úkon som neurobil.

Zo svedkov, ktorých vypočul, ma ani jeden nespomína. Jeden ma spomenul, ale potom sa opravil, že to bolo iné trestné konanie. Tak na základe čoho tvrdí takú hlúposť, keď zo spisu jasne vyplýva, že som nikdy také konanie neviedol? A potom som si prečítal odôvodnenie, kde sa píše, že vyšetrovateľ Čurilla mal volať s Ďurkom a sa ho pýtal, či dané trestné stíhanie sme začali my alebo na základe realizačného návrhu. A následne si sám odpovedal, že to sme začali my. Na základe toho slovíčka my dospel vyšetrovateľ k tomu, že som zodpovedný aj ja.

Nesúvisí to s tým, že v minulosti ste viedli tím Očistec, ktorý riešil väčšinu politicky exponovaných káuz?

Viete, ak tam je to slovíčko my, tak tam môžete doplniť hocikoho. Aj s Čurillom, keď sa stretneme, tak sa vždy smejeme na tom, ako sa mu podarilo mňa do toho nanominovať, že nerozumieme. Bez ohľadu na to, že to nie je ani len trestný čin, keď už sa o tom bavíme. Samozrejme, budeme sa brániť zákonnou cestou.

Už vás aspoň vyšetrovateľ vypočul, keďže štyri mesiace nemal čas? 

Mňa nie. Mal som mať výsluch 5. decembra, ale potom ho vyšetrovateľ zrušil. Najskôr som nevedel prečo, ale teraz už viem, lebo mali tú akciu, keď zadržiavali našich dvoch kolegov operatívcov (Branislava Dunčka, Róberta Magulu – pozn. red.). Vyšetrovateľ mi avizoval, že ma predvolá opäť, ale zatiaľ som nič nedostal.

Nebáli ste sa, že vás budú chcieť dať do väzby? 

V tejto veci bol vyšetrovateľ zrejme uzrozumený s tým, že to obvinenie je účelové, a keby s tým išiel na súd, tak by asi neuspel. Ťažko by sa mu tá väzba aj odôvodňovala. Ja som stále aj kolegom hovoril, že pokiaľ majú načítaný celý spis a vedia do piatich minút povedať dôvod väzby, tak návrh na väzbu treba podať. Ak tie dôvody nevidia, nemá zmysel do toho ísť.

Prečo ten tím Očistec tak dráždi policajnú inšpekciu? 

Odpoveď máte v podstate od politikov, ktorí na tlačových besedách vykrikovali, že sa pomstia. Že to tak nenechajú. A teraz je ten tlak na inšpekciu niečo hľadať. Oni v podstate nevyšetrujú nejakú trestnú činnosť. Oni hľadajú niečo, čo je trestné. Plnia len politickú objednávku. Ten tím riešil veľmi veľa prípadov, tak teraz preberajú každý jeden spis a snažia sa niečo nájsť. Nejakú chybu, za ktorú by mohli vzniesť obvinenie.

A pokiaľ ide o samotnú kauzu Očistec, kde boli stíhané naozaj špičky polície aj z účasti v zločineckej skupine, tak to už pravdepodobne nevedia zmiesť zo stola. Hoci sledujem, že súd nie je už tri roky schopný otvoriť hlavné pojednávanie. Stále tam dochádza k námietkam zaujatosti voči sudcom v senáte, a tak sa jeho zloženie doposiaľ neustálilo. I keď pôvodne to mal jeden sudca, ktorý prerušil konanie. Ani tí sudcovia teda nechcú do toho veľmi ísť, boja sa.

Bolo to vidieť aj pri rozhodovaní o väzbe pre Dunčka a Magulu. Na Mestskom súde Bratislava I rozhodoval až tretí sudca. Prvá sudkyňa sa vylúčila a tá druhá zahlásila, že je práceneschopná. Viete, to už zaváňa kadečím, keď hneď ochoriete, keď máte rozhodovať.

Vaše obvinenie vychádza z odposluchov kancelárií NAKA. Čurilla a Ďurka mali podozrenie, že ich sledujú, že sa chystá ich diskreditácia. Netušili, že im odpočúvajú kancelárie? 

Aj teraz v nadácii si niekedy povieme, že možno nás odpočúvajú. A potom dodáme, však nech počúvajú, veď nemajú čo. Nepáchame žiadnu trestnú činnosť. A tak to bolo aj s tými kanceláriami. Veď okrem množstva účelovo podsúvaných tvrdení verejnosti nie je na tých nahrávkach nič, čo by nám malo uškodiť.

A potom – kam máte ísť pracovať? Mimo kancelárie stále chodiť? Okrem toho, na druhý deň už na to ani nemyslíte. Máte toľko povinností, že pri práci na to aj zabudnete.

Napadlo by vám pred rokmi, že keď začnete vyšetrovať také veľké kauzy, tak sa to nakoniec obráti proti vám a vy budete obvinený? 

Nie, pretože keď pracujete, tak to tak neberiete. Do tímu Očistec som sa dostal tak, že mi povedali, že potrebujú ďalšieho človeka. Opýtali sa, či tam pôjdem. Ja som si nikdy nevyberal, akú trestnú činnosť budem vyšetrovať. Povedal som, že ak ma tam dajú, tak tam budem. Mohol tam skončiť hociktorý iný vyšetrovateľ. Dostal som spisy a začal ich vyšetrovať. Idete len podľa dôkazov. Áno, zastavuje sa vám hlava z toho, čo všetko sa tu páchalo, ale ste v tom, že inú možnosť ani nemáte. Veď to bola moja práca. Za to ma platil tento štát, aby som to vyšetroval. Nikdy som nekalkuloval s tým, že by sa to mohlo zvrtnúť.

Ani ste to spätne neoľutovali? Napríklad aj to, že ste zobrali funkciu riaditeľa NAKA?

Nie. Nikdy. Ani tú funkciu, ani to, že som vyšetroval citlivé veci. Ak by to bolo potrebné, urobil by som tak aj dnes.