Únia nesmie hrať podľa pravidiel Kremľa

Autor je vydavateľ Euractiv.sk

S blížiacim sa nástupom Donalda Trumpa do prezidentského úradu narastá počet a sebavedomie strategických géniov, ktorí – určite v najlepšej viere a úplnou náhodou – ponúkajú variácie na rétoriku Kremľa: Veď nám to hovorili od začiatku. Ukrajina nemôže vojensky vyhrať. Mala s Rusmi rokovať, lebo len rokovania prinesú mier. Každý rozumný človek predsa podporuje mier! Teraz keď Kyjiv stratí podporu Washingtonu, aj tak mu iné neostane. Mohol to urobiť už dávno a ušetriť mnoho životov.

Poďme najprv k logickým dieram. V prvom rade, hovoriť niečo „na začiatku“ a „teraz“ nie je to isté. Vo februári 2022 Rusi nechceli mier (k otázke, či ho chcú teraz, sa ešte dostaneme). Ani v marci. Dokonca ani vtedy, keď sa s hanbou sťahovali od Kyjiva. Ich cieľom bola porážka Ukrajiny, či už čisto vojensky, ako na začiatku agresie, alebo kombináciou vojenského tlaku a teroru voči civilnému obyvateľstvu. Porážka mala viesť k faktickému zničeniu ukrajinskej samostatnosti a slobody. Ak by aj formálne Ukrajina ďalej existovala, len ako vazalský štát. Súčasťou tohto plánu bola, usudzujúc zo slov ruských predstaviteľov a správania ruských vojsk na okupovanom území, kultúrna a fyzická genocída.

Z trojdňovej špeciálnej operácie sa však stala pomaly trojročná vleklá a nákladná vojna. Napriek pomalému postupu Rusko vyčerpáva svoje kapacity viesť boje týmto spôsobom. Prispôsobuje sa. Prešlo na vojnovú ekonomiku, získava stále viac vojenskej pomoci zo zahraničia (Severná Kórea, Irán, Čína) a – zatiaľ nepriamymi signálmi – rastúcou ochotou hovoriť o „mieri“. Vyzerá to ako koordinovaná taktika. Medvedev a ďalší tvrdia hru, strašia jadrovými zbraňami a údermi na európske hlavné mestá. Za ich krytom sa hlavné sily sústreďujú na hladkanie Trumpovho ega a ešte väčšie rozbitie jednoty Európy. Cieľom je, aby spojenci dokopali Ukrajinu k „mieru“.

Tu prichádzame k druhému problému. Nie je dôvod myslieť si, že Putin revidoval svoje ciele voči Ukrajine. V skutočnosti teda nechce mier, len prímerie. To mu dovolí preskupiť sily a v útoku pokračovať spôsobom a v čase, keď bude cítiť, že má opäť navrch. Na to potrebuje tri veci. Po prvé, dať spojencom Ukrajiny ilúziu, že problém je „vyriešený“. Trump sa bude môcť cítiť ako mierotvorca, v Európe zosilnia hlasy, že Ukrajine už toľko netreba pomáhať. Bonusom môže byť oslabenie protiruských sankcií.

Druhým cieľom je nanútiť Ukrajine čo najhanebnejší „mier“. Oslabí tým prezidenta Zelenského, krajinu politicky destabilizuje a zníži jej schopnosť brániť sa ďalšej agresii. S tým súvisí tretí cieľ: zabrániť akýmkoľvek zmysluplným bezpečnostným garanciám. Putin sa pripravuje na konflikt so Západom, no chce mať kontrolu nad tým, kedy a akým spôsobom ho začne.

Ukrajinci si tieto problémy uvedomujú. Mali by si aj európski lídri na dnešnom samite. Nástup Donalda Trumpa môže výrazne ovplyvniť vývoj ruskej agresie voči Ukrajine, dlhodobú budúcnosť krajiny aj bezpečnosť Európy. Pre Spojené štáty je to druhoradý bezpečnostný problém. Ruská agresia ich nijako priamo neohrozuje, strategický záujem majú inde. Z dlhodobého hľadiska by ich ruské víťazstvo poškodilo, no Trump pokojne uprednostní krátkodobý záujem.

Európa je však v inej pozícii. Porážka Kyjiva a jeho premena na vazala Ruska je strategickou hrozbou. Nielen preto, že ide o kandidátsku krajinu – prípadný proruský režim by možno prístupový proces zmrazil a neskôr zrušil sám. Ukrajina je však len jedným z krokov v plánovanej obnove ruského impéria s hranicou vplyvu niekde v strede Európy. Je možné, dokonca pravdepodobné, že Moskva na takýto projekt nemá dosť sily. Napriek tomu sa o to Putinov režim pokúsi, ak dostane príležitosť.

Zahraničnú politiku Spojených štátov nevieme priamo ovplyvniť. Vieme však ovplyvniť, ako sa zachová Európska únia. Dôležité je, aby nehrala podľa nôt Kremľa. Nevzala Ukrajine reálnu možnosť európskej budúcnosti. Neprinútila ju k hanebnému prímeriu, nenechala ju napospas ruskej agresii bez reálnych bezpečnostných garancií.

Na to bude Európa potrebovať odvahu a vynaliezavosť. Okrem iného aj v tom, ako sa vyrovnať s lídrami, ktorí (z akýchkoľvek dôvodov) podporujú záujmy Kremľa. Ak budú Orbán či Fico blokovať kroky potrebné pre zaistenie európskej bezpečnosti, bude ich musieť urobiť „koalícia ochotných“.