Rok útlaku a rok vzdoru – 2024

Britský konzervatívny sudca a právny filozof Patrick Devlin povedal v roku 1959, že „spoločnosť nemôže existovať, ak nemá základnú zhodu na tom, čo je dobré a čo je zlé“, a rozpadne sa, ak sa nevie zhodnúť „na ideách politiky, morálky a etiky“.

Slovenská spoločnosť v roku 2024 potvrdzuje pravdivosť tohto výroku. Zvykneme hovoriť, že je polarizovaná, ale ona sa v skutočnosti rozpadáva. A z uplynulého roka je zjavné, že vládna koalícia sa o tento rozpad vedome usiluje.

Ideu politiky, ktorá má byť službou verejnosti, zvrátila v opak, keď politika slúži len politikom, ktorí sú pri moci. Zákonom udelili amnestiu sebe a svojim oligarchom.

Ideu morálky, ktorá jasne rozlišuje medzi násilníkom a jeho obeťou, prevrátila v opak, keď z Ruska, ktoré napadlo Ukrajinu, robí obeť (Západu) a z Ukrajiny násilníka, ktorý potláča práva Rusov na svojom území.

Ideu etiky, ktorá je súborom pravidiel slušného správania, prevrátila v opak, keď vládni politici hovoria agresívnym a vulgárnym jazykom, obviňujú však z agresivity opozíciu a médiá.

Vládna koalícia vnucuje svojim voličom prevrátený pohľad na dobro a zlo, aby ich potom udržiavala v presvedčení, že sú to práve oni, ktorí bojujú za správnu vec.

Ich snaha o rozpad spoločnosti je zámerná, lebo takýmto spôsobom sa vládna koalícia dostala k moci a je to aj jediný spôsob, ako si ju udržať. Vládna koalícia vie, že keby pripustila spoločenskú zhodu na ideách politiky, morálky a etiky, ako ich chápe európska civilizácia, prehrala by.

Ilúzia zmierenia

Z tohto dôvodu bola ilúziou nádej, že keď vládna koalícia dosiahne svoje hlavné ciele, ktorými bola amnestia, ovládnutie polície a justície (vrátane zrušenia špeciálnej prokuratúry), pokúsi sa utlmiť vášne. Je to naopak: súčasná moc zvyšuje obrátky, lebo potrebuje svojich voličov udržať v napätí. Vyhlásila neformálny výnimočný stav a každý deň vnucuje svojim voličom, že Slovensko je v ohrození vinou médií, mimovládok a opozície.

Je to úspešná taktika, lebo práve vďaka nej sa stal Peter Pellegrini prezidentom. On a vládna koalícia zmobilizovali svojich voličov, aby v hrôze pred Ivanom Korčokom, ktorého koalícia opisovala ako stelesnené zlo, prišli vo vysokých počtoch k urnám.

Stav neustáleho ohrozenia je zároveň vhodným argumentom pre politiku útlaku. Inak než ako útlak sa totiž nedajú nazvať čistky na všetkých úrovniach štátnej správy. Vládna koalícia utláča aj umelcov, ochranárov či občianskych aktivistov a robí to podľa princípu prevrátenej morálky – oni sú tí zlí, preto ich treba potlačiť.

Po takomto opise stavu je namieste položiť si otázku, či je Slovensko ešte stále demokratickou republikou. Ak si predstavujeme demokraciu ako systém, v ktorom sú si všetci občania rovní pred zákonom, a ako systém bŕzd a protiváh, ktoré znemožňujú jednej skupine utláčať inú, tak v demokracii nežijeme. Ale tiež sme v takej demokracii v skutočnosti nikdy nežili, lebo vždy tu boli utláčané skupiny od Rómov až po LGBTI+ ľudí. A vždy tu bola privilegovaná vrstva tých, na ktorých sa zákony nevzťahovali.

Ak si však predstavujeme demokraciu ako systém, v ktorom má väčšina voličov právo uplatňovať svoju vôľu aj na úkor menšiny a pritom zostáva zachovaná sloboda prejavu či zhromažďovania a možnosť zmeniť tento stav férovými voľbami, potom ešte stále žijeme v demokracii.

Vládna koalícia sa síce po celý rok snažila obmedziť práva občanov na protesty a ich práva na informácie, ale netrúfla si na priamy zákaz.

Demokracia môže občas vyzerať veľmi nepríťažlivo. Štát ničí kultúru, prírodu a nepísanú spoločenskú zmluvu o tolerancii, ale robí to so súhlasom svojej voličskej väčšiny. Vládna koalícia je presvedčená, že v duchu demokracie na toto ničenie dostala od voličov mandát a ona ho len napĺňa.

Hlúposť ako hrozba

Rok 2024 bol rokom úpadku, aký Slovensko v moderných dejinách nezažilo. Ešte aj rok 1993 po rozdelení Československa, keď vláda Vladimíra Mečiara tiež chápala demokraciu ako právo väčšiny utláčať menšinu, bol popri tom aj rokom budovania. Vláda musela vytvoriť nové inštitúcie od národnej banky až po ministerstvo zahraničia či Ústavný súd.

Súčasná vláda Roberta Fica však buď len s námahou udržiava v chode základné funkcie štátu od železničnej dopravy až po zdravotníctvo, alebo aktívne ničí to, čo už bolo ako-tak vybudované.

Obetí je veľa a vo všetkých prípadoch ide o úmyselné ničenie, ktorého účinok je však násobený udivujúcou hlúposťou.

Prípad kultúry je notoricky známy. Ministerka Martina Šimkovičová chce kultúru zničiť vyhladovaním, lebo ju chápe ako nezaslúženú výsadu nepriateľskej menšiny. Hlúposť však násobí škody, lebo ministerka nechápe, že kultúra je tmelom, ktorý drží spoločnosť pokope. Robert Fico, ktorý ministerku chváli, to, naopak, chápe veľmi dobre. Jeho cieľom je totiž spoločnosť rozložiť.

Ale hlúposť Roberta Fica sa prejavuje v jeho prístupe k zahraničnej politike. Jeho orientácia na diktatúry, ako sú Rusko a Čína, je do istej miery úklonom k jeho voličom, ktorí si takúto politiku želajú. Fico sa pred nimi snaží tajiť, že zároveň v Bruseli bez odporu hlasuje takmer za všetky návrhy vrátane európskych sankcií proti Rusku a že slovenské zbrojovky výdatne zásobujú Ukrajinu.

Lenže celkovým výsledkom je kolaps zahraničnej politiky. Slovensko sa potáca v geopolitickej búrke bez akejkoľvek vízie a stráca spojencov. Je to dôsledok hlúposti, vinou ktorej je ohrozené budúce prežitie samotnej republiky, ako to Ficovi pripomenul Peter Pellegrini, keď povedal, že bez členstva v EÚ a v NATO Slovensko „neprežije“. Napriek tomu Fico hovorí o možnom rozpade Európskej únie tak, ako keby si ho želal.

Politické skúsenosti Roberta Fica nezaručujú jeho politický rozum. Aj Eduard Beneš bol politicky skúsený, napriek tomu bola jeho zahraničná politika hlúpa a s katastrofálnymi následkami, keď odovzdal Československo najprv Hitlerovi a potom Stalinovi.

Tri javy

Tri javy ma v tomto roku zaujali, lebo sa mi vidí, že vyjadrujú podstatu toho, čo sa v uplynulom roku stalo.

Stal sa atentát na Roberta Fica v máji a stala sa vražda bezdomovca Ľubomíra v novembri. Zdanlivo spolu nesúvisia, ale len zdanlivo. Porovnanie oboch udalostí totiž odhaľuje charakter štátu pod vedením vládnej koalície.

Holé fakty sú také, že reprezentanta štátu sa pokúsil zabiť človek z ľudu, frustrovaný dôchodca. Ale iného človeka z ľudu, anonymného bezdomovca, umlátil k smrti reprezentant štátu.

Obe udalosti súviseli s postavením obetí v spoločenskej hierarchii: premiér Robert Fico bol postrelený preto, lebo v tejto hierarchii stojí najvyššie; bezdomovec Ľubomír zomrel preto, lebo v nej stál najnižšie.

Obe udalosti mali teda politický charakter.

V demokratickej republike by mal mať život občana rovnakú hodnotu bez ohľadu na jeho spoločenské postavenie. Príznačné pre vládnu koalíciu však je, že kým pri politickom atentáte hádže kolektívnu vinu na opozíciu, o politickej vražde (svojvoľné zabitie človeka policajtom takou je) hovorí ako o zlyhaní jednotlivca a snaží sa ju ignorovať. Samotný premiér sa k nej dokonca ani raz nevyjadril, hoci o atentáte na seba samého hovorí v každom prejave.

Tento jav svedčí o tom, že vládna koalícia vníma ako samozrejmosť, že život člena vládnucej triedy má vyššiu cenu ako život občana. To je postoj typický pre autokracie.

Ďalším javom, ktorý má veľký význam sám osebe, ale je zároveň súčasťou širšieho javu, je úspešná obrana novinárov v spravodajstve TV Markíza proti tlaku majiteľov (českej firmy PPF) vychádzať viac v ústrety vládnej koalícii. Podrobnosti pozorný čitateľ Denníka N pozná, takže ho nimi nebudem zdržiavať, dodám len, že tento príbeh ukazuje, čo všetko je potrebné pre obranu nezávislosti: hlboké presvedčenie o spoločenskom význame slobodnej žurnalistiky, inteligentná tvorivosť pri obrannej taktike (Viktor Vincze), sebaobetovanie (Michal Kovačič), solidarita a ochota riskovať (všetci novinári spravodajstva).

Tento príbeh je súčasťou širšieho javu: vládna koalícia sa síce môže spoľahnúť na bulvár a dezinfoweby, ale nepodarilo sa jej ovládnuť kľúčové nezávislé médiá, dokonca ani verejnoprávna televízia a rozhlas sa (zatiaľ) nestali úplne bezduchou hlásnou trúbou moci podľa vzoru Maďarska.

Klasická poučka znie, že demokracia sa mení na autokraciu vtedy, keď sa moci podarí ovládnuť justíciu a médiá, lebo potom sa jej podarí zrušiť slobodné a najmä férové voľby.

Robert Fico považuje nezávislé médiá za svojho najväčšieho nepriateľa a jeho inštinkt je správny. Proti vládnej koalícii, ktorá sa usiluje prevrátiť naruby hodnoty dobra a zla a lož vydáva za pravdu, stoja médiá, ktoré každý deň vracajú slovám ich pôvodný zmysel. Je to fascinujúci súboj, v ktorom niekoľko stoviek novinárov a novinárok (ale s veľkým davom čitateľov a divákov za chrbtom) stojí proti mocenskej mašinérii štátu. Víťazstvo a prehra majú v tomto prípade iný než obvyklý význam. Médiá nedokážu poraziť moc, to môžu len politické strany a ich voliči, ale ich víťazstvom bude, ak si udržia nezávislosť. To je zároveň aj prehrou vládnej moci.

Tretí jav je tiež už veľakrát popísaný, jeho význam sa však nedá preceniť. Sú ním protesty verejnosti.

Slovensko už v minulosti zažilo viacero vĺn protestov rôzneho typu (aj tie protipandemické) a v rozpore s našou predstavou o poddanskej mentalite patríme ku krajinám s najvyšším počtom (aj účasťou) protestov na svete.

Uplynulý rok však bol zvláštny nielen množstvom protestov, ale aj pestrosťou ich organizátorov od opozície cez občianskych aktivistov až po kultúrnu obec. A aj tým, že sa odohrávali aj v menších mestách po celej krajine. To, čo mali spoločné, bol odpor voči politike vládnej koalície.

Bolo by naivné očakávať, že moc ustúpi ich požiadavkám, ich význam je však v niečom inom. Účastníkom dodávajú energiu k obrane demokracie a vytvárajú nové prepojenia a siete, ktoré prídu vhod aj v budúcom roku. Aj tí, ktorí na protesty nechodia, o nich vedia a jedného dňa sa môžu pridať. Vládna koalícia je z nich veľmi nervózna aj preto, lebo si nemôže byť istá, či a ktorí jej poslanci už nebudú ochotní znášať hnev časti verejnosti, ktorú oni sami nepovažujú za nepriateľa. Je totiž zrejmé, že drvivá väčšina účastníkov protestov patrí k strednej triede a časť dokonca k spoločenskej elite.

O slobode

Uplynulý rok bol pre demokratický tábor iste frustrujúci, ale jeho záver naznačil, že vládna koalícia ten ďalší nemusí prežiť.

To by nás však nemalo odvádzať od dvoch kľúčových zistení. Tým prvým je to, že tábor voličov antisystému sa zmenšil len nepatrne, ak vôbec, a že jeho časť prešla k otvoreným fašistom. To znamená, že pokračuje rozpad spoločnosti, ktorá sa nedokáže zhodnúť na ideách „politiky, morálky a etiky“.

Druhým zistením je, že v demokratickom tábore sa pod tlakom surovej politiky vládnej koalície čoraz jasnejšie pomenúvajú hodnoty, na ktorých naozaj záleží. Ich základom je sloboda.

Lenže ako píše vo svojej novej knihe historik Timothy Snyder (O slobode), naším cieľom nemá byť „negatívna sloboda“, teda sloboda od niečoho. Našou ilúziou v roku 1989 bolo, že ak sa zbavíme komunizmu, budeme slobodní.

Nie je to pravda, pretože zbavením sa nejakej prekážky ešte slobodu nezískame. Našou úlohou je premýšľať o tom, ako uplatňovať „pozitívnu slobodu“, to znamená, ako budovať spoločnosť, ktorá umožní všetkým jej členom ju aj žiť, ktorá im umožní vzdelanie, slušný život a pocit, že spoločnosť, v ktorej žijú, je férová.

Tento rok bol – a možno aj niekoľko ďalších ešte bude – obdobím obrany proti útlaku vládnej koalície, ktorá sa opiera o svojich voličov. Úlohou brániacej sa demokratickej menšiny je nevzdávať sa. To si bude vyžadovať veľa energie.

Zároveň je však toto obdobie vhodné aj na to, aby sme už teraz premýšľali nad tým, prečo toľko ľudí odmieta demokraciu a prečo sa v nej necítia dobre. Premýšľať nad tým, ako premeniť negatívnu slobodu na pozitívnu. Obávam sa, že až doteraz žiadna demokratická politická trieda v duchu tejto pozitívnej slobody nepremýšľala, lebo bola presvedčená, že každý človek si je sám strojcom svojho osudu. Hovorí sa tomu neoliberalizmus.

Vzbura antisystémových voličov na celom Západe ukazuje, že sme podľahli omylu. Nerovnosť podmienok, do ktorých sa bez vlastného pričinenia rodíme, poskytuje niektorým oveľa viac slobody ako iným.

Obdobie sebaobrany by teda malo byť aj obdobím premýšľania, ako sa vyhnúť chybám minulých vlád, až sa jedného dňa – a verím, že ten deň príde – vráti vláda do rúk demokratov.