Potrebujem o nej hovoriť, bojím sa, aby sa na ňu nezabudlo, vraví mama Anety, ktorá zomrela pri streľbe v Prahe

S Janou Porubkovou sa stretávame v ponurej kaviarni v pevnosti Josefov, v prvý deň adventu. Toto obdobie jej dcéra Aneta Richterová milovala.

Každoročne si robila vianočný playlist, nezaobišla sa bez rozprávky Grinch a na všetkých stromoch v záhrade museli visieť svetielka, ktoré sa všetky v jednom momente zapli.

„Najprv som si myslela, že tento rok nebudem robiť žiadnu výzdobu. Nemám na to energiu. Potom sa to však vo mne ozvalo a povedala som si, že to vlastne robím pre ňu, že by mala radosť. A tak som na jeseň vydlabala tekvicu a teraz budeme oslavovať Vianoce, aj kvôli môjmu synovi,“ hovorí.

Ukazuje fotografiu veľkého svietiaceho snehuliaka, ktorého rodina umiestnila na Anetkin hrob.

Presne pred rokom, v prvú adventnú nedeľu, bola dvadsaťročná študentka naposledy doma s rodinou aj na rozsvietenie vianočného stromčeka. Potom odišla do školy v Prahe, kde sa o pár týždňov neskôr stala jednou z obetí streľby.

„Človek sa bojí, že sa na nich zabudne. Takto bude ich odkaz žiť ďalej,“ vysvetľuje, prečo súhlasila s rozhovorom.

Jelítko a dúha

Aneta o sebe hrdo vravela, že je dievča z dediny. Na členku mala dokonca vytetované jelítko. Podobné tetovanie si dali pár dní po jej smrti urobiť aj jej brat so svojou priateľkou.

„Ja som si zase dala na rameno vytetovať farebnú dúhu, akú mala ona,“ vyhŕňa rukáv Anetina mama. „Vysvetľovala to tým, že po všetkom zlom príde niečo pekné, tak ako po daždivom počasí je vždy zase pekne a objaví sa dúha.“

Pod staršie tetovanie s anjelikom si po dcérinej smrti dala doplniť jej dátum narodenia a anglickú vetu Love lives forever (Láska žije navždy).

„Bola priamočiara, úprimná, žiadna práca nebola pre ňu problém. Hovorím, že bola taký farmár,“ spomína Jana Porubková.

Keď bolo treba, Aneta pomohla okolo domčeka v Litíči na Jaroměřsku, kde vyrastala s matkou, o tri roky starším bratom a dedkom, aj s chovom zvierat, stiahnutím králikov z kože, upratovaním.

„Ničoho sa nebála. Krátko pred tým, ako nastúpila na vysokú školu, sa starala o svojho umierajúceho deda. Cestovala za ním do nemocnice, a keď už sme ho mali doma, umývala ho, strihala,“ opisuje mama.

Bola parťák, na ktorého sa dá spoľahnúť, a tak bola vždy obklopená množstvom kamarátov a kamarátok. Či už v škole, v krúžku orientálnych tancov, alebo v zbore dobrovoľných hasičov, s ktorým už od škôlky cestovala na tábory. „Vtedy ešte nemala predné zuby a nevedela čítať a písať, ale tábor zvládla ľavou zadnou,“ hovorí Porubková.

Neskôr vozila dcéru na preteky, opekačky či večierky. Alebo nechávala doma prespať aj dvadsaťčlennú skupinu dcériných kamarátov.

Pre Anetu bolo typické, že sa púšťala aj do vecí, ktoré jej neboli práve príjemné: „Ten, kto ju dobre poznal, vedel, že neznášala lezenie po horách. Síce frfľala, ale vždy na ten kopec vyliezla,“ hovorí s úsmevom mama.

Aj preto sa rodina rozhodla – s humorom Anete vlastným – pripomínať si jej pamiatku každoročným výstupom na Sněžku, vždy okolo 21. júna, pol roka po smutnom výročí.

Keď si Aneta potrebovala oddýchnuť od aktivít s priateľmi, zaliezla do izbičky, kde si čítala svoje milované anglické knihy alebo počúvala hudbu a maľovala.

Mala rada rozprávky alebo komédie – napríklad film Najväčší showman o nákazlivo nadšenom vizionárovi Barnumovi. S rovnakou vášňou sledovala aj preteky Formuly 1.

„V škole mi je dobre“

Čo však Anetu podľa jej blízkych vystihovalo asi najviac, bolo jej veľké srdce a ochota pomáhať a starať sa o ostatných.

Preto doučovala deti, preto bola dobrovoľnou hasičkou a vedúcou v táboroch. A aj preto si po maturite na gymnáziu v Jaroměři vybrala odbor jazyky a komunikácia nepočujúcich na pražskej filozofickej fakulte.

„Spomínam si, akú mala radosť, keď sa mohla dorozumieť s nepočujúcim pánom, ktorý chodil do obchodu s čokoládou na Černém Mostě, kde brigádovala počas školy,“ hovorí mama.

Práve počas štúdia odboru, kde sa učila posunkový jazyk, bola Aneta podľa nej konečne naozaj spokojná.

Pár týždňov pred tragickou smrťou si to poznačila aj do svojich zápiskov: „Prvý týždeň školy takmer za mnou. Som tu oveľa radšej ako tam. Chcem, aby to konečne vyšlo, ale nechcem dopadnúť ako vlani. Začínam filozofovať, sedím vo voľnej zóne v knižnici filozofickej fakulty. Začína sa to prejavovať, všade okolo mňa umenie na stenách.“

Asi aj preto, že Aneta bola v škole šťastná, sa tam jej matka rada vracia. „Bola som prekvapená, ako mi je tam dobre. Najradšej by som tam chodila každý deň,“ vraví.

S dcérou si predtým rady robili výlety do Prahy, pochodili obchody, dali si obed. Keď má dnes cestu do hlavného mesta, zanesie na fakultu kvetinu (najčastejšie slnečnicu) alebo zapáli sviečku.

Dcérina cesta k odboru bola spletitá. V maturitnom ročníku ju zastihli uzávery škôl pre covid a v kombinácii s plánovaním stužkovej to pre Anetu podľa jej mamy znamenalo, že sa príliš nesústredila na výber školy.

Pre jej lásku k angličtine padla voľba na odbor cestovný ruch, ale ten nakoniec dievča kvôli ekonomickým predmetom nebavil až tak, že by ho chcela doštudovať.

A tak si znalosti angličtiny doplnila v jazykovej škole a prihlásila sa na filozofickú fakultu. „Milovala jazyky a lákalo ju naučiť sa znakovať, preto si vybrala tento odbor,“ dopĺňa Jana Porubková.

S dcérou bola v častom kontakte, denne si volali. Naposledy sa videli vlani 17. decembra na filharmonickom koncerte vianočnej hudby v Rudolfíne.

„Potom sme si ešte niekoľkokrát volali. Často vytočila moje číslo, keď čakala na električku alebo autobus. Vtedy práve riešila, že sa im v študentskom byte pokazila platnička a že to musí vyriešiť.“

Dúfanie do poslednej chvíle

Spomína, že v deň, keď Aneta zomrela, bolo zamračené a pršalo. „Bola som u priateľa a v pokoji som si písala vianočný nákupný zoznam, aby som mohla na druhý deň zájsť do obchodu,“ vracia sa k udalostiam z 21. decembra 2023.

Zrazu jej zavolala dcérina kamarátka, či nevie, čo je s Anet, že jej neberie telefón a že sa na fakulte strieľa.

„Tak som rýchlo prepla televíziu a povedala som, že jej dám vedieť. Potom nastal kolotoč telefonátov a sledovania televízie. Snažila som sa volať, kam sa dalo, sledovala som internet a komunikovala som so synom, ktorý mal Anetke niečo opraviť v byte a potom ju vyzdvihnúť neďaleko školy,“ opisuje potichu.

Najskôr bola dcéra s bratom Ondřejom v kontakte, potom mu prestala dvíhať telefón. Brat s priateľkou následne čakali pred fakultou a chodili po pražských nemocniciach, aby Anetu našli. Nie všade im vyšli v ústrety, a tak sa pred polnocou vrátili do bytu, kde dievča bývalo s kamarátkou.

„Ja som zatiaľ skontaktovala učiteľa, ktorý bol v čase streľby na fakulte. Zistil mi, u koho Anetka práve bola, poslal e-maily sekretárke a ďalším. Potom som na Instagrame našla skupinu, kde zverejňovali zoznamy hľadaných, tak som im napísala, aby mi ju tam pridali. Každú chvíľu som sledovala aktualizácie.“

Vo chvíli, keď sa ukázalo, že išlo o rovnaký odbor, ako študovala Aneta, začala jej matka tušiť najhoršie.

„Vedela som, že môj telefón pozná a napísala by, keby mala možnosť. Ani nedokážem opísať, ako som sa cítila. Do poslednej chvíle som dúfala, že bude medzi zranenými. Syn potom začal znovu navštevovať nemocnice.“

Keď o štvrtej ráno vytočila špeciálnu krízovú linku, odkázali ju už na policajný telefón. „Potom som si na mobile omylom stlačila letecký režim, takže syn volal priateľovi, že sa mi polícia nemôže dovolať a že stojí u nás pred domom.“

Keď policajti dorazili k domu priateľa Jany Porubkovej, požiadali ju o stotožnenie. Z fotografie krku s retiazkou spoznala, že je to jej dcéra. „Povedali mi, že ani nebola v nemocnici.“

Posledná fotka v mobile

Vďaka rozprávaniu jednej z Anetiných spolužiačok, ktorá bola priamo v triede a prežila streľbu so zraneniami, Porubková vie, čo sa počas tragických momentov dialo.

„Potrebovala som to vedieť, pretože aj tak nad tým človek premýšľa a v nevedomosti by som sa zožierala oveľa viac,“ vysvetľuje žena, ktorá využíva možnosť nazerať do policajných spisov.

Zisťovala napríklad aj to, kto kde v danú vyučovaciu hodinu sedel. Ukladá si všetko, čo si o téme prečíta.

„Aj tak sa človek nedozvie všetko. Napríklad o momente, keď mala zomrieť. Či sa to stalo náhle, alebo či sa jej dalo pomôcť. Myšlienok, ako sa asi cítila, aké to bolo a že som tam nemohla byť s ňou, sa asi nezbavím,“ pripúšťa.

Keď si neskôr prezerala dcérin telefón, vrátený políciou, v jednej chvíli jej prišlo zle. „Bola tam fotka z 21. decembra zo 14.56 h. Vravela som si, že si zo mňa asi niekto robí srandu.“ Útok na fakulte sa začal podľa dostupných informácií o 14.55 h.

Fotografia bola snímkou ​​obrazovky telefónu. „Či to bola ona alebo niekto iný, kto siahol po telefóne, sa už nedozviem. Ten obrázok som však vytlačila – možno to bolo to posledné, čo urobila.“

Aj keď Porubková zbiera rôzne čriepky informácií, niektoré nechce a nepotrebuje poznať. „V istom čase sa veľmi riešil motív, prečo to vrah urobil. To ma nezaujíma. Pretože žiadny motív nemôže ospravedlniť jeho činy,“ zdôrazňuje.

K práci policajtov má výhrady – vadí jej napríklad, že pred útokom dostatočne neprehľadali celú školu.

„Keby som bola nestranná, možno by som bola zhovievavejšia a brala to tak, že urobili, čo mohli. Alebo že mal vrah náskok a hral sa s nimi ako mačka s myšou. Ja to však vidím očami obete.“

Napriek tomu považuje celý súbeh udalostí za uzavretý. Vyšetrovanie sleduje, ale podľa nej už neprinesie nič zásadné a nezmierni bolesť.

Rozumieť si bez slov

Zmierňovať utrpenie jej, naopak, pomáha podpora okolia. Naštartovala sa už vo chvíli, keď dobrovoľní hasiči začali spontánne pomáhať Anetinmu bratovi a jeho priateľke s organizáciou poslednej rozlúčky.

Konalo sa v divadle a prišlo okolo dvesto ľudí, ktorí si pripli stužky v tyrkysovej a lila farbách, Anetiných obľúbených.

„Tie predtým chystali u nás doma v kuchyni. Zrazu sa tam zišlo veľa ľudí a vyrábali veci, objednávali kvety, vyberali hudbu a fotky,“ spomína mama. Hasiči potom držali pri rakve čestnú stráž.

Tie dni dnes Jana Porubková vníma ako niečo, čo prebehlo, ale dodnes si nepripustila dcérinu smrť. „Ani teraz nedokážem prijať, že už ju neuvidím, nebudem počuť. Pánbohzaplať za videá. Je to proces a zatiaľ to stále spracovávam,“ vysvetľuje.

Krátko po udalosti sa veľmi potrebovala spojiť s niekým, kto prežíva to čo ona. A úplnou náhodou sa stalo, že remeselník, ktorý prerábal hrob na uloženie Anetinej urny, spomenul, že pozná ďalšiu z matiek obetí z filozofickej fakulty.

O pár dní neskôr jej kolegyňa v práci narazila v Katolickém deníku na spoveď otca inej zosnulej študentky a redakcia pomohla prepojiť rodičov.

Ďalších rodičov spoznala vo februári, keď univerzita zorganizovala prvé stretnutie pozostalých. Tí sa stretli aj na svojpomocnej skupine usporiadanej organizáciou Dlouhá cesta, pomáhajúcej tým, ktorí prežili svoje deti.

Medzi ostatnými rodičmi, ktorí prišli pred rokom na fakulte o dieťa, je jej dobre. „Máme niečo, aj keď smutné, spoločné. Nemusíme si veľa vecí vysvetľovať. Niektorým sa o ich deťoch sníva, mne ešte nie. Myslím, že to znamená, že to ešte nemám uzavreté.“

Aj keď každá zo štrnástich zasiahnutých rodín prežíva situáciu po svojom, niektoré z nich sa niekoľkokrát za rok stretli, či už na spomienkových podujatiach organizovaných univerzitou, alebo na stretnutiach pripomínajúcich jednotlivých zosnulých.

„Prišli sme napríklad podporiť rodičov Magdaleny Křístkovej pri novembrovej výsadbe ruží Magdalena v záhrade liečivých rastlín v Hradci Králové, odkiaľ rodina pochádza.

V Starej Boleslavi sa zase v máji organizoval atletický memoriál na pamiatku Kláry Holcovej, ktorá bola úspešnou guliarkou. Tak sme sa vychystali a vydali sa tam,“ vymenováva mama Anety Richterovej. Na jeseň sa rodiny mohli stretnúť aj na krste zbierky básní Vlčí poezie zosnulej Lucie Fríbertovej.

„Asi s piatimi rodinami sme v častom kontakte. Ale sú medzi nami rozdiely, nie každý zo zasiahnutých sa potrebuje družiť,“ vraví.

Aj napriek rôznosti prístupov sa univerzite podarilo pozbierať príbehy všetkých obetí, ktoré sú umiestnené na webovom pamätníku aj na tom hmatateľnom – odkazuje k nim kód na balvane umiestnenom pred fakultou pol roka po útoku. A ďalšie pripomienky mien a osudov sa chystajú.

Štát ich neochránil

Zatiaľ čo verejnosť sleduje príbehy z filozofickej fakulty nárazovo, zasiahnuté rodiny ich žijú a celý uplynulý rok bol pre ne náročný.

Pre Janu Porubkovú bolo paradoxne najťažšie leto: mala viac voľného času a v období, keď si ľudia užívajú teplo a prázdninové dobrodružstvá so svojimi blízkymi, najviac cítila, že jej chýba dcéra.

„Keď sa mi však ozývajú známi a chcú so mnou niečo podniknúť, som vďačná. Ja sama zatiaľ nemám ten hnací motor, aby som všetko organizovala,“ priznáva.

Keď sa zamýšľa nad tým, v čom je jej skúsenosť iná ako nešťastie iných rodičov, ktorým zomrie dieťa, prichádza na to, že istú úlohu zohráva aj štát a jeho pravidlá.

„Obetí bolo veľa, život mali pred sebou a zomreli na pôde školy. Je predsa strašné, keď pošlete dieťa do školy a už sa nevráti. Práve preto mám pocit, že by sa nám štát mal ospravedlniť za to, že naše deti neochránil. Že jeho zákony umožňujú, aby sa mladý človek dostal k takému arzenálu zbraní vrátane tlmičov,“ myslí si.

To niektorí rodičia riešili aj na stretnutí s premiérom Petrom Fialom alebo s prezidentom Petrom Pavlom.

Jana Porubková si o téme písala aj s ministerkou obrany Janou Černochovou, ktorá vyhlásila, že vrah by mohol rovnako ublížiť aj nožom, čo Anetina matka považuje za neprimerané porovnanie.

„Necítim z nich politickú vôľu k zmene. Tvrdia, že nie je jednoduché zmeniť zákony. Ale nič nie je jednoduché. Keby tam mali svoje deti, videli by to inak. To je jednoduché,“ je presvedčená.

Pamiatku na svoju dcéru má neustále pri sebe: z jej popola si dala vyrobiť sklo vsadené do prívesku v tvare srdiečka, ktorý nosí na krku.