Denník N

Sú zriedkavé chvíle vnútornej harmónie

Foto - Peter Piovarcsy
Foto – Peter Piovarcsy

V bratislavskej Galérii 19 je do 1. mája výstava Vladimíra Havrillu Komiksy, sochy, prílepky.

V Galérii 19 v Bratislave vystavuje Vladimír Havrilla (1943), sochár, maliar, grafik, tvorca animovaných filmov a predovšetkým umelec, ktorý na slovenskej scéne hrá tak trocha úlohu dvojitého agenta. Je to dokonca aj názov jednej z jeho starších kresieb – inštalácie, prekrývajúcej reálny roh izby kresbou, ktorá ho imitovala, tak­že zároveň budila zdanie reálneho rohu miestnosti.

A podobne je to aj s jeho nejednoznačnou umeleckou identitou. Hovorí, že „miluje modernú sochu Henryho Moora, Alexandra Archipenka či Aristida Maillola, a najkrajšou situáciou, ktorú by si vedel predstaviť, by bolo postaviť sa pred veľký kamenný blok, z ktorého by vytesal veľkú sochu v štýle týchto obľúbených sochárov, aby vytvoril mäkké oblé formy. A Bratislava by konečne uvidela, ako má vyzerať elegantná socha“. A inde tvrdí, že „mu je blízke umenie zenových majstrov, ich meditovanie v pár ťahoch štetca, keď sa v pokore dokážu stotožniť s papierom a s farbou. Bez začiatku, bez zakončenia, bez ambícií. A ak je možnosť, tak papier treba hodiť do rieky a sledovať, ako ho unáša“.

Na inom brehu

hvrlljblnsk_001Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, ale predstava o tesaní najelegantnejšej sochy a zbavenie sa vlastnej kresby v prúde rieky sú dve strany tej istej mince. Možno nejde o dvojitého agenta, ale skôr o agenta provokatéra, ktorého robí šťastným hľadanie krásnej formy vybrusovaním mramoru, a zároveň poznajúc múdrosť zenových majstrov vie, že iba v neuchopiteľnosti je podstata všetkého.

Keďže VŠVU skončil v roku 1968 ako sochár vyškolený tradičnými sochármi Fraňom Štefunkom a Rudolfom Pribišom, dalo by sa čakať, že jeho umelecká kariéra bude vydláždená sochárskymi a pomníkovými realizáciami. Normalizácia však rozhodla, že bude veľkorysá iba k poslušným. Havrilla sa dobrovoľne stiahol do ústrania, aby pomaly prešiel na iný, undergroundový breh výtvarnej scény.

Aj keď bol jej príbeh nadiktovaný predovšetkým pravidlami normalizácie, vo vzduchu bolo aj niečo iné, čo citlivejší umelci začali vnímať ako ich autentické bytie v prikázanej nemožnosti slobodne tvoriť. Bola to prevažne generácia, ktorej postoje a názory boli ovplyvnené filozofiou a poéziou beatnikov, hippies, prekladmi Malevičových utopických vízií, očarením magickými zenovými textmi starej Číny, či ich európskym variantom – Hesseho Siddhárthom.

Zároveň na VŠVU prišiel v polovici 60. rokov charizmatický český sklár Václav Cigler, ktorý do nášho výtvarného prostredia vniesol nový spirituálny rozmer. To, akokoľvek už zo svojej umeleckej podstaty liberálne, bolo uväznené medzi dvomi hodnotovými mantinelmi – tradičným vidieckym kresťanstvom a materializmom, deklarovaným vtedajšou ideológiou. Cigler študentom „daroval“ nielen minimalistickú sklenú plastiku, ale sprostredkoval aj poznanie východnej tradície, chápania výtvarného diela ako myslenia a meditácie „o ceste k sebe a cestou od seba k druhému“.

Očarenie kamerou

hvrlljblnsk_005S prvými výsledkami tejto atmosféry sa dalo stretnúť už na prvej väčšej akcii alternatívnej scény v roku 1970, na 1. otvorenom ateliéri v dome Ruda Sikoru na Tehelnej ulici v Bratislave. Stretli sa tam takmer všetci tí, ktorí v nasledujúcich rokoch vytvárali gro alternatívnej výtvarnej komunity. Dalo by sa povedať, že na istú chvíľu priam kolektívne objavili čaro pominuteľnosti, zviditeľňovania neviditeľného, odhmotňovania fyzického. Tu sa aj začalo dobové hľadanie ticha a prázdna, či transcendentna a absolútna.

Aj keď vtedy nikto z organizátorov akcie Havrillu nevyzval na účasť, aj on v tom istom roku odkladá sochárske dláto a kupuje si kameru. Spomína, že ho v prvom rade ohromila informácia, že Andy Warhol točí vo svojej Factory filmy, asi dvadsať krátkych snímok, kde necháva svoje „herečky“ levitovať, alebo rozplynúť sa. Strácanie, preskupovanie hmôt, odtelesnenie postáv či zhmotňovanie duší sa ako opakujúce motívy objavovali v jeho kresbách, maľbách a sochách s príznačnými názvami ako Nevidia nás či Mimikry.

Celoživotná obsesia

Bola to pravdepodobne skúsenosť s filmom, ktorá zapríčinila Havrillovu celoživotnú obsesiu nakresliť a namaľovať zdanlivo nemožné, akým len môže byť transcendentné prechádzanie priestorom či plynutie v čase. Preto v jeho kresbách a maľbách (neskôr aj v počítačovej grafike) vystupujú strácajúce sa postavy, postavy, ktorých pokožka „chveje sa a kmitá“ vďaka krehkej čiarkovanej drobnokresbe, či postavy rozpohybované rozhovormi vpísanými do komiksových bublín.

Na druhej strane pohrávanie sa s hmotou patrí aj do povinnej výbavy sochára, takže Havrilla iba zmenil médium a nástroje. Pritom sa vyznal, že v tých rokoch stále „tesal do dreva figurálne sochy“, ale žiadnu nedokončil. Aj keď nedá dopustiť na klasické materiály, tvoril čoraz menšie a menšie sochy z „neušľachtilých“ – z netrvácej sadry, lacného polystyrénu a predovšetkým z papiera vo forme priestorovej pop up geometrie. A kde hľadá spomínanú krásnu a elegantnú formu, „naklonuje sa na Brancussiho, Moora a Maillola ako na najlepšie matrice – stavebnice moderného umenia, s ktorými sa môže hrať ako s Legom“.

Úplné zjednotenie

havrilla2016_004 (1)Aj keď tu svoj rukopis vedome potláča vo vyskúšaných modernistických formách, pred­sa sa podpisuje. Jeho rozpoznateľným podpisom sú dutiny, otvory, diery v takmer v každej soche, ktoré pripomínajú rozrezané plátna Lucia Fontanu ako metafory prieniku dvoch svetov – prázdna a hmoty.

Na výstave nainštaloval toto všetko, ale s čerstvejším datovaním, aj keď v jeho tvorbe neplatí vtedy a teraz. Marian Mudroch v texte k výstave napísal, že sú to predovšetkým Havrillove túžby, ktoré sa stávajú príbehmi jeho výtvarných predstáv. Túžby, prerozprávané do konania postáv, do aranžovania scén. Ako režisér svojich starších filmov predpisuje úlohy, píše im repliky. Záhadné krásne dievčatá, niekedy ako vesmírne bytosti, niekedy ako androgýnne figuríny, nás v meditatívnom pokoji uisťujú o svojom neistom svete. Niektoré ako modelky čakajú na zvečnenie, ďalšie suverénne komunikujú s inými prítomnými v obraze.

Vladimír Havrilla vždy, kde môže, tvrdí, že chce, aby v jeho prácach bola radostnosť a pohoda, pretože to považuje za najťažšie. Bojuje s tým, lebo vraj nepatrí k radostným povahám, ale dopracovať sa k jednoduchej a čistej kráse – v tom vidí poslanie umenia, ako urobiť svet lepším.

Raz o tom napísal: „Sú zriedkavé chvíle vnútornej harmónie, ktoré každý z nás pozná, alebo sa na ne hmlisto rozpamätáva. Niekoľko temp v bazéne alebo v jazere, tráva, ležadlo, horúce slnko a letmý dotyk milovanej bytosti. V tej chvíli zastane čas, priestor sa zväčšuje, a napokon sa stráca. Alebo naopak. Husto sneží, stojíte sám so šálkou čaju, hľadíte von oknom. Z diaľky sa ozve tiahle zahúkanie lodnej sirény. Zastane čas a vy máte pocit Všetko Jedno. Úplné zjednotenie. Svet a vy ste jedno.“

Teraz najčítanejšie