Nagazdovať si teraz, to je služba vlasti! Oscar pre Obchod na korze má 50 rokov

„Sme jedna rodina a ak si nenagazdujeme, ako Boh a vládca prikázali, tak kedy? To je služba vlasti, to si zapamätaj!“ Obchod na korze je film, ktorý má pol storočia, ale stále je moderný a nadčasový. A to nielen v dialógu, kde postavu Tóna Brtka presviedča na arizáciu švagor-gardista. Pre viacero dôvodov sa film oplatí znovu pozrieť.

1. Vyrovnanie s dejinami

„Po obsadení ČSR Hitlerovou armádou a po vyhlásení takzvaného Slovenského štátu bolo jedným z prvých politických činov Tisovho režimu dobrovoľné prijatie norimberských zákonov…“ V čase, keď do parlamentu zasadajú kotlebovci a verejné velebenie slovakštátu patrí medzi obľúbené a beztrestné taktiky na upútanie pozornosti, môžeme obdivovať jasný postoj, akým éru fašistickej republiky definujú režiséri Elmar Klos a Ján Kadár hneď v úvodnom titulku.

Príbeh stolára Tóna Brtka, z ktorého sa stane pod tlakom okolností arizátor, je navyše geniálny v tom, že vraví o podstatnom bez klišé a nepriamo. V snímke nenájdete blonďatého esesáka, o transporte sa tu iba rozpráva, vojna je pre každodennosť malomesta niečo vzdialené. Ak si k tomu zoberieme, že od vojny delia film dve desaťročia, môžeme sa oprávnene rozčuľovať, kde zostal v našom filme podobne nekompromisný obraz 50. rokov či éry normalizácie. Dokedy si budeme navrávať o potrebnom časovom odstupe?

 

2. Ľudia nechcú fašizmus, chcú blahobyt

„A tebe by sa mala huba skriviť, keby si mal zrevať Na stráž? Ruka by ti zdrevenela, keby si ju zodvihol na pozdrav?“ zaznie v hádke manžela a ambicióznej manželky.

Ak je niečo, čo nám príbeh z vojnového malomesta dokonale odhaľuje, tak práve to, že prisluhovať režimu sa dali ľudia pre dve veci: väčší pocit bezpečia a zvýšenie materiálnej úrovne. Postavy sa nenechajú vyrušovať otázkami morálky, ich myšlienky vyčerpáva svet spotreby: rum, chalupa, kožuch, kaviár. Gardistické uniformy si obliekli bývalí povaľači či chudobní živnostníci, ktorí sa „učia byť pánmi“ v nových pomeroch. Takýchto ľudí sotva vzruší ideológia, sú to čistí pragmatici. „Keď nebudem arizovať ja, bude to niekto druhý.“

„Máme hojnosť, čo jesť, čo piť, slobodienku“ – presne v tomto poradí vymenuje gardista výhody nového zriadenia a divákom vysvetľuje, prečo sa v pamäti neoľudákov slovenský štát zafixoval ako éra hojnosti. Mimochodom, požaduje niečo iné dnešný volič Kotlebu?

3. Moderná forma

Film nestarne aj pre formu, ktorou príbeh tlmočí. Hneď úvodná scéna živo navodzuje atmosféru slovenského malomesta. Kamera najprv zhora zaostruje na nádvorie väznice a švenkuje na vedľajšiu ulicu, kde sa korzujú „slobodní“ občania. Prvé štyri minúty sú úplne bez dialógov, všetko, čo je podstatné, sa dozvedáme obrazom. Nasleduje scéna, kde vidíme dedinčana pozorovať vlak s vojakmi mieriacimi na front. Malé dejiny sa tu preťali s veľkými.

Moderné herectvo, vnútorné monológy, nápaditá kamera Vladimíra Novotného, snové zábery, nehovoriac o brilantne vyriešenom dychberúcom finále – v polovici 60. rokov sa aj starší režiséri dali strhnúť hravosťou a energiou novej vlny mladších kolegov. Prirátajte k tomu ešte hudbu Zdeňka Lišku. Skladateľský génius československého filmu dokonale slúži príbehu. Ľudové a dychovkové témy pomiešal so znepokojujúcim motívom huslí, len v závere nevynechal svoje typické chorály, z ktorých mrazí takmer ako v horore.

4. Šťavnatý jazyk

Truľo, gauner, chumaj, sviňa simulantská! Ty kôň! Ako čistý pôžitok sa dá opísať jazyk postáv v dialógoch. Až sa ani ne­chce veriť, že táto zmes archaickej vidieckej slovenčiny, nemčiny a židovských slovíčok pôsobí tak zábavne a živo. Výrazy ako „banda gardistická všivavá“, „ty alibaba alibistická“, stupňované „terka, baterka, tabaterka“ sú v podaní Jozefa Kronera zľudovenou klasikou. Nie všetkým to vyhovuje, bratia Česi sa sťažujú, že by sa im k tomu zišli titulky, v preklade by sa však toho veľmi veľa stratilo. Keľo stojí táto húska?

5. Kombinácia humoru a tragédie

Možno práve tu sa vzalo pokušenie, ktoré trápi slovenský film dodnes. Silou-mocou zamontovať do tragédie komédiu. V tom, ako by to malo fungovať, zostáva Obchod na korze do dnešných dní nedostižným vzorom. Smejeme sa na Brtkovi vo chvíľach, keď nemotorne hajluje a paroduje Hitlera („Vyzerám ako Chaplin“), či pri pitke hádže o zem poldecáky, mrazí nás, keď film vyústi do tragédie, čo obnažuje existenciálne korene zla.