Stotisíc ľudí na koncerte v Bratislave, kto je slovenský kráľ streamov, Pohoda ako téma takmer každý mesiac. Rok 2024 v hudbe

Bilancia hudobného roka 2024 sa dá urobiť v niekoľkých bodoch s pripomenutím niekoľkých albumov. Čo boli teda hlavné udalosti na domácej aj zahraničnej scéne?

Začnime na Slovensku.

Veľkou témou jesene sa stala nová úprava štátnej hymny, o ktorú sa postaral Oskar Rózsa. Okolnosti jej vzniku boli dosť neštandardné, v každom prípade výsledok bude mať oficiálnu premiéru o polnoci na Silvestra.

Naživo si to budú môcť vypočuť návštevníci novoročného koncertu Slovenskej filharmónie, ktorý odvysiela večer Dvojka. Hneď po ňom bude nasledovať dokument o histórii našej hymny a o príprave novej podoby s názvom Nad Tatrou sa blýska.

1. Veľké čísla a dôležité gestá

Prvý veľký koncert roka na Slovensku bol v máji.

Jean-Michel Jarre už síce predtým u nás hral, no tentoraz išlo o špeciálny koncert. Veľká audiovizuálna šou vznikla na objednávku putovného medzinárodného festivalu vedy a umenia Starmus, kvôli nej bola zastavená doprava na Novom moste a na pódiu sa objavil aj Brian May zo skupiny Queen.

Vstupné sa nevyberalo, podľa odhadov prišlo 30-tisíc ľudí, ďalšie desaťtisíce sledovali priamy prenos na obrazovke Dvojky alebo online stream. Slovenský koncertný rekord to však nebol, ten padol o dva mesiace neskôr.

Keď v júli na starom letisku vo Vajnoroch vystúpila skupina AC/DC, prilákala vyše 100-tisícové publikum. Žiadny iný koncert na Slovensku doteraz nemal vyššiu návštevnosť.

Austrálske rockové legendy priviezla rovnaká agentúra, ktorá stojí aj za augustovým festivalom Lovestream. Ten je odvlani oficiálne najväčšou letnou hudobnou akciou na Slovensku, pretože sa postaral o koncertné premiéry mien ako Red Hot Chili Peppers či Dua Lipa Imagine Dragons.

Rok 2024 však patril najmä Pohode. Bola témou takmer každý mesiac. A nielen doma.

V januári dostala v Holandsku cenu European Festival Award v kategórii Best Medium Sized Festival. Z najprestížnejšieho showcase festivalu v Európe zamierila do Kyjiva, kde zorganizovala akciu Pohoda Loves Ukraine. Kým premiér Fico tvrdil, že v Kyjive žiadna vojna nie je, spoločný večer slovenských a ukrajinských hudobníkov bol prerušený pre ruský raketový útok.

V programe bol aj český muzikant Michael Kocáb, ktorý sa po roku 1989 ako predseda parlamentnej komisie zaslúžil o odsun ruských vojsk z Československa. Na Ukrajine strávil viac dní, okrem Kyjiva bol aj v Iziume, kde pri rozbombardovanom dome nakrútil videoklip k pesničke Sebastián s ukrajinskou pianistkou Anastasijou Ščerbakovou z Avdijivky.

Pre Pohodu nešlo o jednorazové gesto. Michal Kaščák už dlho spolupracuje s najväčším ukrajinským festivalom Atlas, ich vzťahy prerástli do priateľstva a po ruskej invázii do pravidelnej solidarity aj podpory.

Preto vo februári v Bratislave Pohoda zorganizovala benefičný Koncert pre Ukrajinu.

Vlnu podpory a solidarity zároveň pocítila aj sama Pohoda. Najskôr pár dní pred začiatkom nečakane prišla o koncert skupiny Queens of the Stone Age a potom musela byť predčasne ukončená po búrkovej smršti a páde stanu. Organizátori ďalších akcií z celého Slovenska sa však spojili a vyzbierali 168-tisíc eur, ktoré Pohode venovali.

Trenčiansky festival koncom roka tradične zorganizoval v Bratislave nielen Koncert pre všímavých a benefičné podujatie Doma dobre pre bezdomovcov. V spolupráci s platformou Otvorená kultúra! pridal ešte jeden špeciálny večer s názvom Za budúcnosť kultúry, na ktorom vystúpil aj Pavol Habera.

Čo sa týka známych mien, ani v roku 2024 sa na hudobných streamoch nestali najpočúvanejšími slovenskými interpretmi raperi. Najviac poslucháčov za mesiac na najpoužívanejšej službe Spotify nemali Separ alebo Rytmus. Dokonca ani obaja dokopy sa vôbec nechytajú na Petra Breinera.

Pri bilancovaní na domácej scéne stoja za špeciálnu zmienku aj dve nečakané témy. Policajné razie v bratislavských kluboch sa opakovane konali naposledy v 90. rokoch a po prvýkrát literárnu Cenu Dominika Tatarku udelili hudobnému albumu. Konkrétne skupine Drť za nahrávku Kruh alebo špirála?, ktorú otextoval a naspieval o generáciu starší nemuzikant Fedor Gál.

2. Koprodukčné úspechy

O medzinárodných koprodukciách sa hovorí väčšinou v súvislosti s filmami, ale tento rok ich bolo viac aj v hudbe.

Po dlhej štúdiovej pauze Jana Kirschner prišla s novým albumom Obyčajnosti. Nahrala ho s londýnskym triom Mad Mad Mad a partnerom Eddiem Stevensom ako producentom. Po viacnásobnom počúvaní sa vyjavia zaujímavé piesne so silnými výpoveďami a nádhernými melódiami, zaoberajúcimi sa jej osobným životom, ale aj rozdelenou slovenskou spoločnosťou.

Slovensko-britský je aj album Elevator Music, spoločné dielo Vlada Nosáľa (ex-Queer Jane, The Avedons) a Boo Hewerdina. Jeho meno vám možno veľa nepovie, ale presadil sa ako autor skladieb do televíznych seriálov či pre iných spevákov. Dvojica nahrala príjemný album s jasným odkazom na 60. roky s príchuťou easy listening music, ktorá sa hodí do výťahov, ale aj do obývačky.

Violončelista Jozef Lupták dal so svojím tímom z festivalu Konvergencie dokopy projekt Building Bridges s nórskymi muzikantmi už dávnejšie. Na jar 2024 však nahrali album Spev, ktorý sa dostal na 4. miesto hitparády World Music Chart Europe a odohrali sériu koncertov na Slovensku aj v nórskych mestách Oslo a Hamar.

3. Trojnásobná premiéra na Glastonbury

Festival Glastonbury bol pre našich hudobníkov dlho nedostupným miestom, no toto prekliatie sa podarilo zlomiť skupine The Tolstoys. Kapela na najväčšej európskej hudobnej open-air akcii odohrala až tri vystúpenia a možno pootvorila dvere aj pre ďalších slovenských interpretov.

4. Výrazné autorské výpovede

Vyšlo niekoľko albumov so silnými autorskými výpoveďami od mladej generácie, kombinujúcej rap s punkom a ďalšími alternatívnymi žánrami. Konečne sme sa dočkali debutovej platne Poor But Sexy od Berlin Manson. Kapela so spevákom Adamom Dragunom stihla ešte koncom roka pridať aj EP Polámeme svoje ID? a z rovnakého súdka treba spomenúť novinku Dušana Vlka Duša undergroundu či nahrávku Viktora Oriho Lepšie nebolo, nikdy dobre nebude, s ktorou vo veľkom štýle uzavrel existenciu skupiny Shallov a spievanie v angličtine.

Neuveriteľne ďaleko sa posunuli Vojtik a Nina Kohout.

Mladý spevák a skladateľ rok po hite Detviansky sen prišiel s albumom Messiash IX. Ten je mixom melodramatického pesničkárstva, šansónu či dokonca gospelu a silnou správou o živote mladého človeka, ktorý prechádza peklom, no zároveň dokázal svoje životné peripetie pretaviť na niečo vznešené.

Nina Kohout má tiež len krátko po dvadsiatke, no už hrala na Pohode, na festivale Viva musica! aj na Bratislavských jazzových dňoch. To nie je náhoda ani protekcia. Speváčka žijúca v Anglicku na novom albume Gentle Autopsy ukazuje, že počúva vyberanú hudbu, že vyštudovala dve elitné britské školy a výrazne sa zlepšila v produkcii vlastných skladieb. Jej prejav je čoraz suverénnejší a sugestívnejší.

Výrazný album s názvom Námestie slobody sa podaril aj dvojici Vec & Supa. Neklasickí raperi s neklasickými témami zložili poctu bratislavskej štvrti, v ktorej boli susedmi, a zároveň jasne pomenovali aj boľavé témy súčasného Slovenska.

5. Comebacky a odchody

Rok 2024 bol aj rokom návratov. Marika Gombitová vypredala dvakrát pražskú O₂ arénu napriek tomu, že sa na verejnosti zjavuje len občas.

Miro Žbirka k nám stále prehovára nielen cez staré hity, ale aj vďaka novej piesni Nora, ktorá vznikla pomocou umelej inteligencie. Mekyho manželka Katka spolu so synom a producentom Davidom si otestovali, aké sú dnešné možnosti technológií. V pozostalosti majú totiž materiál, ktorý by vystačil na ďalší posmrtný album.

Pripomenula sa aj kultová undergroundová skupina Ľahká múza s novým albumom Piesne ticha a následným koncertným turné. Po dlhšom čase dala o sebe vedieť košická skupina Kolowrat, ktorá sa pripomenula skvelým EP Kristal.

Našu hudobnú scénu, žiaľ, poznačili aj úmrtia. A to vo všetkých generáciách.

Zomrel klasik Ladislav Burlas, autor silnej panychídy k augustu 1968 Planctus (aj úpravy štátnej hymny používanej od januára 1993 do januára 2025).

Prišli sme aj o ďalšieho z lídrov slovenskej bítovej revolúcie Jozefa Barinu, o pilier undergroundu Ľuboša Dzúrika zo skupiny Chór vážskych muzikantov a o mladú basgitaristku/gitaristku Stanku Apfelovú.

Najvýraznejšie zahraničné albumy

V roku 2024 vo svetovej hudbe dominoval najmä ženský pop. Taylor Swift dobyla svet svojou Eras Tour, najúspešnejšou koncertnou šnúrou všetkých čias. Veľa sa hovorilo o nových albumoch Beyoncé, Billie Eilish, Charli XCX alebo Sabriny Carpener či Chappell Roan.

Z koncoročných ankiet o najlepšie nahrávky roka sme vybrali desať titulov, ktoré sa skloňovali v rebríčkoch prestížnych hudobných časopisov.

• Nick Cave & The Bad Seeds: Wild God

Kým album Ghosteen bol naplnený strádaním a vyrovnávaním sa so stratou syna Arthura, Nick Cave sa na novinke vrátil k svojej dlhoročnej skupine. Wild God ukazuje premenu umelca, ktorý prešiel vnútorným peklom, no vrátil sa ako nový človek so silnou skúsenosťou. Každá pieseň odkazuje na nejaké konkrétne obdobie jeho života, no tentoraz sa fenomenálny pesničkár a skvelý performer pozerá na svet predsa inými očami. „Všetci sme zažili smútok, teraz je čas na radosť,“ spieva Cave v piesni Joy, ktorá by mohla byť mottom tohto krásneho a zvukovo kryštalicky čistého albumu.

• Billie Eilish: Hit Me Hard and Soft

Romantické vzťahy a láska sa tiahnu takmer každou skladbou, nie však ošúchanými spôsobmi. Priamočiare a niekedy až intímne texty opisujúce pocity bytosti uväznenej v klietke, zvuková prepracovanosť.

Z obsahovej stránky sa novinka Billie Eilish dá považovať za uzatvorenie trilógie, ktorá sa týkala speváčkinho dospievania. Ponúka náhľad do toho, čo prežíva a ako uvažuje súčasná generácia začínajúcich dvadsiatnikov.

• The Smile: The Wall of Eyes + Cutouts

The Smile prekvapili dvomi novinkami. Najprv sa objavila nahrávka Wall of Eyes a pred koncom roka pribudla Cutouts, čo svedčí o tom, že táto skupina prežíva veľmi silné tvorivé obdobie. Spevák Thom Yorke a gitarista Jonny Greenwood spolu s bubeníkom Tomom Skinnerom dali dokopy „najradioheadovejší“ počin zo všetkých bokoviek tejto britskej kapely.

Tvorba The Smile sa vzpiera akýmkoľvek škatuľkám – neexistuje žiadne univerzálne pomenovanie, ktoré by obsiahlo bohatý hudobný svet tohto tria. Pohybujú sa medzi pesničkami a modernou klasickou hudbou. Do širokého rozpätia môžeme prirátať progrock, postpunk, psychedéliu, mathrock, folkrock, funk, afrobeat, džez a mnohé ďalšie štýly či žánre, ktoré presakujú z ich nahrávok. The Smile sú synonymom objavovania a hudobnej slobody.

• Kendrick Lamar – GNX

Našťastie pre svojich fanúšikov sa Kendrick Lamar nevenoval len výmene drsných diss-trackov s Drakeom. Ku koncu roka ich prekvapil novým albumom, kde sa tejto téme už nevenuje. Je to stále dielo z kategórie must hear, prepracované, s niekoľkými zaujímavými témami aj hosťami, tentoraz viac priamočiare než introspektívne.

Na Pulitzerovu cenu, ktorú dostal za album DAMN. (2017), by to však nebolo. Ale na druhej strane pozvanie vystúpiť začiatkom roka 2025 počas finále Super Bowlu, ktoré sleduje okolo 120 miliónov ľudí, jasne ukazuje, kto je momentálne hiphopovým kráľom.

• Beth Gibbons: Live Outgrown

Dobrých vecí je ako šafranu. Dokazuje to skupina Portishead, ktorá za tri dekády nahrala len tri albumy, aj jej speváčka Beth Gibbons, ktorá vydala druhú sólovú nahrávku. Síce nemá nič spoločné s trip-hopom a so samplami z hudobných soundtrackovov, je to skôr artové folkové dielo, ale vyžaruje rovnakú silu ako diela Portishead. Live Outgrown je z rovnakého súdka ako posledné nahrávky Johnnyho Casha, Boba Dylana či Nicka Cava.

Beth Gibbons vždy spievala o tom, čo sa dialo v jej živote, no toto je jej najviac autobiografické dielo. Je to ťažký album o jeseni života, v ktorom sa speváčka pýta, čo všetko je človek ochotný zniesť, o chradnúcich telách, o spomienkach na naše predošlé životy, no umenie má tú silu, že ani jedna z piesní poslucháča neťahá dole, ale drsnú realitu života premieňa na krásu.

• Kim Gordon: The Collective

Aj toto je druhý sólový album a kritika tiež takmer jednohlasne skladá pochvaly. Ide pritom o celkom tvrdé sústo. Do uší sa hrnú nekompromisné bíty, sprevádzané škrípajúcou gitarou a zabalené do industriálneho temna. Nad tým všetkým sa vznáša ženský hlas deklamujúci útržky prúdu vedomia.

Autentická nálož odetá do najsúčasnejšieho zvuku od hudobníčky, ktorá bola súčasťou kapely Sonic Youth. Vynárajú sa však aj širšie témy. Ako hudobne zostarnúť a nestať sa voskovou figurínou samej seba? Ako v kráľovstve retro kultúry siahať stále po čomsi novom? Okrem odvážnej platne príklad sympaticky radikálneho starnutia.

• Jack White: No Name

Americký spevák a gitarista Jack White sa po čase vrátil k svojmu starému soundu z čias kapely The White Stripes.

Bezmenný album sa počúva ako jazda na divokom kolotoči. Je to surová štúdiová nahrávka, ktorá prešla minimálnou postprodukciou. Je to garážový rock, hlučné blues, protopunk. Možno všetko v jednom, ale celkovo tento album znie ako protest proti modernej vyumelkovanej hudbe alebo ako tá pravá rocková nahrávka pre 21. storočie.

• Fontaines D.C.: Romance

Írski postpunkeri a ich štvrté štúdiové dielo sa pravidelne objavovali v rebríčkoch o najlepší album tohto roka. Právom. Kým na predošlých nahrávkach mala kapela bližšie k postpunku, novinka znie jemnejšie, farebnejšie a sofistkovanejšie, čo však neznamená, že táto pätica zľavila z vlastného soundu, ide skôr o výsledok prirodzenej evolúcie.

Album vznikal medzi koncertmi na turné, Fontaines D.C. sa pri skladaní a nahrávaní inšpirovali aj japonskou manga kultúrou či talianskou kinematografiou, no v prvom rade je to kolekcia skvelých distopických lovesongov o bláznivom svete. Naživo si ju môžete vypočuť v júli 2025 na Pohode.

• The Cure: Songs of a Lost World

Pri počúvaní a sledovaní skupiny The Cure hrajúcej novú platňu máte dve možnosti. Prvou je pokrčenie pliec pri pohľade na frontmana s vizážou indiánskej babičky, ktorý v siahodlhých piesňach plačlivým hlasom konštatuje, že to už nie je, čo bývalo. Druhou môže byť prekvapenie, že po štyroch dekádach existencie skupiny narazíte na skladby, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo The Cure kedy vytvorili.

Nový album tejto anglickej partie okolo speváka Roberta Smitha je právom jednou z najväčších udalostí tohto roka, a to nielen preto, že vyšiel po dlhých šestnástich rokoch od poslednej radovej dosky. Jej hlavným motívom je smrť. Téma finálneho štádia je tu rozohraná v osobnej, ale aj v univerzálnej rovine. Smith sa neskrýva za žiadne zložité metafory. V pozadí osobného príbehu beží film dnešného naštrbeného a zneisteného sveta.

• Beyoncé: Cowboy Carter

Podobne, ako si Elvis Presley v začiatkoch prisvojil rokenrol ako hudbu prevažne černošských interpretov, Beyoncé sa nateraz zamerala na country ako takmer výlučne belošský žáner a testovala, čo všetko sa s ním dá dnes robiť. Svojím spôsobom priniesla aj etnomuzikologický výskum pretavený do vlastnej tvorby.

V každej skladbe je podpísaných niekoľko ľudí – spevákov, muzikantov či producentov naprieč žánrami a generáciami. Okrem McCartneyho napríklad počujete Stevieho Wondera, Dolly Parton či Miley Cyrus. Pri tvorbe piesní a postprodukcii vypomohli Jon Batiste alebo Pharrell Williams. Znejú citáty piesní Beach Boys aj Chucka Berryho. Niekomu sa to stopercentne bude zdať ako priveľký guláš a vypne to. Kto má však eklektický vkus, slabosť pre konceptuálne albumy a formát unplugged, príde si na svoje.