Osobné svedectvo o zneužívaní, rozhovory o nevere, alkohole a detstve s egocentrickými rodičmi (texty roka z rubriky rodina a vzťahy)

1. Nike Macinskej trvalo roky, kým dokázala spracovať traumu zo zneužívania blízkymi mužmi. Prehovoriť o tom verejne ju prinútila debata o skrátení premlčacích lehôt pre trestný čin znásilnenia, ktoré by podľa niektorých vládnych politikov mali ženy motivovať k skoršiemu nahlasovaniu sexuálneho násilia. Je to najväčšia blbosť, akú som za posledné obdobie počula, povedala vtedy Macinská v rozhovore s Ivetou Tanoczkou.

O „hnuse“, ako nazýva sexuálne násilie, sa rozhodla rozprávať, aby povzbudila iné obete zneužívania. „Nechcem, aby si ženy, ktoré zažívajú akékoľvek násilie, po prečítaní môjho príbehu povedali, že im sa predsa nestalo čosi také hrozné ako mne, a preto by o tom možno mali mlčať. Nemali. Akákoľvek forma násilia je zlá a nikto z nás ju nemusí strpieť.“

2. Pokiaľ ide o tému partnerských vzťahov, český párový terapeut Pavel Rataj je ideálnym respondentom. Nebojí sa púšťať aj do tém, ktoré sú pre mnohých tabu. Napríklad o nevere sa u nás bežne rozpráva ako o príbehu páru. Ale čo ten tretí alebo tretia? Prežívanie milencov a mileniek je málokedy témou.

„Jedným z atribútov nevery je, že je to tajomstvo. A keď o tom chce Rataj hovoriť, písať, pre niekoho to znamená, že milenecké vzťahy podporuje. Mnoho slušných a morálnych ľudí to skrátka dráždi.“ A pritom, ako pripomína v rozhovore s Janou Močkovou, až 80 percent ľudí, ktorí skončia v nevere alebo v mileneckom vzťahu, nikdy milenecký vzťah neplánovali a sú to morálni a svedomití ľudia.

3. Náš kolega Vlado Šimíček je nielen výborný fotoreportér, ale aj autor. Píše však skôr výnimočne, keď na to má naozaj pádny dôvod. Keď v septembri napísal o príbehu svojej dcéry, ktorú musí od jej narodenia voziť do viedenskej kliniky, upozornil tým aj na nefunkčný systém zdravotnej starostlivosti na Slovensku.

„Prečo celá naša politika rieši všetky možné zástupné problémy namiesto tých skutočných a my jej to umožníme? Prečo je verejná debata vzdialenejšia bežnej realite ako tiene v Platónovej jaskyni?“ pýta sa vo svojom osobnom texte.

4. Veronika Folentová robila celý rok na sérii článkov o závislosti od alkoholu. Najväčší ohlas vzbudil rozhovor so spevákom Jurajom Benetinom. Nie preto, že ide o frontmana kapely Korben Dallas, teda verejne známu osobu. Išlo skôr o to, že mnohí sa v jeho príbehu spoznali, hlavne v tej časti, kde opisuje svoju minulosť.

Keď pred niekoľkými rokmi začal uvažovať, že prestane piť, nevnímal sa ako alkoholik. Uvedomil si to až v Sanatóriu AT, ktoré pomáha so závislosťami. „Povedali mi, že mám v podstate stále v krvi nejakú hladinu alkoholu. Neklesá mi. A keď klesne, tak idem za fľaškou,“ opisuje Benetin, ktorý nepije už šesť rokov.

5. Tatiana Páleníková si spolu s manželom osvojila dvoch chlapcov, tretieho majú v pestúnskej starostlivosti. „Často sa stretávame s tým, že sme urobili super vec a že sa naši chlapci majú. Ale ja to vnímam tak, že to my sa máme, že ich máme,“ hovorí v rozhovore, ktorý s ňou urobila Iveta Tanoczká.

Ľudia podľa nej často odsudzujú rodičov, ktorí dali svoje deti na adopciu. „Nikto by to neurobil s radosťou a dobrovoľne, keby k tomu nebol donútený okolnosťami alebo ťažkou životnou situáciou. Cítim vďaku voči biologickým rodinám našich detí. Vďaka nim máme krásnu rodinu, krásnych chlapcov.“

6. Psychiatrická nemocnica v Pezinku je pre mnohých synonymom pre „blázinec“ či miesto, kam chodia buď len alkoholici, alebo drogovo závislí. „Skončiť v Pezinku“ sa vníma ako životné zlyhanie, hovorí v rozhovore divadelný dramaturg Martin Krč.

Koncom januára vo verejnom statuse na Facebooku napísal, že po viac ako dvoch mesiacoch ukončil liečebný pobyt v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela. „Podstúpil som ho dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia. Nie preto, že by som bol na dne, či preto, že by som sa psychicky zrútil. Podstúpil som ho preto, že som chcel viesť plnohodnotný život, z ktorého sa budem môcť tešiť,“ vysvetlil v otvorenom rozhovore, ktorý s ním viedla Dominika Chrastová.

7. Pavel Houdek je známy český inovátor v oblasti sebaobrany, kriminológ a feminista. Za jeho feminizmus ho mnohí muži na sociálnych sieťach osočujú, zosmiešňujú, vyhrážajú sa mu. Kurzy sebaobrany, ktoré vedie s manželkou Jasmínou Houdek, navštevujú verejne známe ženy, političky, ale i veľa žien, ktoré sa v živote stretli so slovným alebo s fyzickým obťažovaním či násilím.

Houdek hovorí, že práve denný kontakt s obeťami agresívnych mužov ho priviedol k otvorenému propagovaniu feministických myšlienok. „Každý muž má okolo seba ženy, na ktorých mu záleží. Či je to dcéra, manželka, matka, kamarátka, predsa nikto nemôže chcieť, aby sa tým jeho ženám diali zlé veci. Máme moc to zmeniť, ak my všetci muži budeme proti negatívnym javom vystupovať, začne sa to meniť,“ hovorí v rozhovore, ktorý s ním urobila Beáta Obradovičová.

8. Keď mala Petra Banášová 13 rokov, lekári jej zistili svalovú dystrofiu. Na začiatku sa za svoje ochorenie veľmi hanbila. V dvadsiatich piatich rokoch však spoznala svoju partnerku Ninu Solčanskú, s ktorou sú spolu už sedem rokov. Práve Nina je Petrinou najväčšou oporou a pravidelne jej pomáha s úkonmi, ktoré už sama nezvláda.

„Keď sme s Ninkou prišli na spoločný spôsob, ako ma postaviť, prinieslo mi to aj zvláštne uvoľnenie, že môžem tú zodpovednosť nechať na niekom inom. Cítim sa pri nej v bezpečí,“ hovorí Petra. Dominika Chrastová do rozhovoru zapojila aj Petrinu partnerku Ninu a článok je tak zároveň príbehom ich vzťahu a toho, ako sa im žije v krajine, kde nemajú rovnaké práva ako heterosexuálne páry.

9. O výchove detí s Aspergerovým syndrómom častejšie rozprávajú matky. Nidala Saleha inšpiroval jeho syn k napísaniu knihy rozprávok s názvom Ďakujem, že si iný.

„Čudovali by ste sa, koľko ľudí to stále nechce akceptovať. Zaznievajú vety, že je to nevychované dieťa, že je to len výhovorka a dokonca že autizmus neexistuje. Nedokážu vidieť za tú pomyselnú fasádu,“ hovorí Nidal Saleh o vnímaní inakosti detí na autistickom spektre. V rozhovore s Beátou Obradovičovou však otvorene hovorí aj o tom, ako skutočnosť, že majú syna s inakosťou, zmenila aj ich vzťah s manželkou.

10. V edícii Denníka N vyšla tento rok kniha Vyrástla som na mori, v ktorej Suzanne Heywood opisuje, ako ju rodičia ako sedemročnú zobrali na plavbu okolo sveta, ktorá nakoniec trvala desať rokov. V rozhovore, ktorý s ňou urobila Zuzana Vitková, opisuje, ako ďaleko to malo od romantického dobrodružstva.

„Jednou z motivácií napísať túto knihu bol pocit, že si takzvané extrémne detstvo romantizujeme,“ vysvetľuje Heywood, ktorej cieľom bolo ukázať, že neštandardné detstvo pre dieťa rozhodne nemusí byť romantikou. Jej vlastný príbeh je skôr príbehom o osamelom vyrastaní na mori s extrémne egocentrickými rodičmi.