Paradoxná teória zmeny a iné tipy, ako ustáť Vianoce

Autor je spisovateľ a lektor kritického myslenia

Vianoce nie sú sviatkom pokoja a pohody. Nie vždy. A zďaleka nie pre všetkých. Pravda, ide o sviatky s najlepším marketingom v blízkej galaxii, to im treba férovo uznať. Reklamy však obvykle nehovoria celú pravdu.

Sviatočný čas funguje skôr ako akési zväčšovacie sklo. Zvýrazní a zintenzívni to, čo prežívame vo všedných dňoch. Kto je osamelý, bude osamelejší. Kto cíti lásku svojich blízkych, bude ju v najbližších dňoch piť plnými dúškami. Kto je nervózny z detí či zo svojej polovičky, bude už na Štefana napoly vyskočený z kože.

Nečudo teda, že Vianoce patria podľa psychológov medzi stresové udalosti. Intenzitou sa radia kamsi medzi letnú dovolenku a moment, keď vás zastavia policajti, pretože ste nedali prednosť v jazde.

Od štedrovečerného stola totiž niet úniku.

A to je i dobré. Vianoce sa tak stávajú šancou popasovať sa s tým, čo je v našich životoch ťaživé. Ako na to? Mám pre vás tri tipy, ktoré sám (s občasnými úspechmi) používam.

Zmena sa deje, keď sa silou-mocou nesnažíme zmeniť

Prvým z nich je takzvaná paradoxná teória zmeny. Takto ju nazval terapeut Arnold Beisser vo svojom rovnomennom článku z roku 1970. Beisser tvrdí, že v psychologickej terapii platí nečakané pravidlo:

Ak sa človek snaží stoj čo stoj zmeniť, pretože je nešťastný z toho, aký je, obvykle k žiadnej skutočnej zmene nepríde. Človek ostane rovnaký. A rovnako nešťastný. Ak však naplno a naozaj prijme, kým je, so všetkými svojimi dobrými a zlými stránkami, vtedy sa – paradoxne – zmena v jeho živote začne odvíjať takmer automaticky, sama od seba.

Prečo to tak je? Dajme slovo Beisserovi:

„Zmena sa nedeje pomocou ‚skúšania‘, ‚donútenia‘ či ‚presviedčania‘ ani pomocou vhľadu, rozumovej interpretácie, ani žiadnou podobnou metódou. Zmena môže skôr nastať vtedy, keď klient opustí, aspoň na okamih, svoje predstavy o tom, kým sa chce stať, a pokúša sa stať tým, kým už je. Predpokladáme totiž, že človek musí stáť na jednom mieste, aby mohol mať pevnú oporu a dokázal vykročiť, a že je zložité či dokonca nemožné pohnúť sa ďalej bez tejto opory.“

Slovom, keď som zaseknutý medzi tým, kým v súčasnosti som, a svojou ideálnou predstavou o sebe, nie som ani jedným. Som ako človek sediaci na dvoch stoličkách naraz. A to je, ako isto uznáte, nepríjemná, paralyzujúca poloha.

Poviem to ešte inak, menej učene. Ak chce človek sám seba zmeniť, potrebuje sa mať najskôr rád. Taký, aký v súčasnosti je. Pozvať do svojho vnútra i časti, ktoré sa mu na ňom samom nepáčia. A stať sa tak opäť celistvým, nie rozbitým na „toto je moje ja, na ktoré som hrdý“ a na „toto hnusné by som od seba najradšej odrezal“.

Kto chce zmeniť svoje deti či manžela, musí ich mať predtým rád. So všetkým, aj so zlozvykmi a s podivnosťami. A kto chce meniť Slovensko, musí ho v prvom rade mať rád také, aké je práve teraz. Aj s rozpadajúcim sa zdravotníctvom, popletenými ľuďmi a rozbitými cestami.

Tí, ktorí radia druhým, čo by mali robiť, a zároveň im dávajú najavo, že nimi pohŕdajú, takmer s istotou zlyhajú. Či už ide o politiku, vzdelávanie, morálku, dezinformácie, alebo čokoľvek iné, toto nie je cesta. Veď kto z nás by prijímal rady od niekoho, kto ho predtým ponížil?

Sú Vianoce, dovoľte mi teda sto gramov pátosu: Všetko, čo má dušu, reaguje v prvom rade na lásku a prijatie. Nie na príkazy, zákazy či výčitky. Platí to o našich blízkych, nás samotných aj o krajine ako celku.

K štedrovečernému stolu si sadneme ako prudko nedokonalí, a predsa láskyhodní ľudia. Ak sa s týmto zrejmým faktom dokážeme zmieriť, pokoj a pohoda majú dvere otvorené.

Myslenie protikladov

Ako však akceptovať človeka, ktorý je vskutku neznesiteľný? Každý z nás niekoho takého pozná. Môže ísť o strýka milujúceho Fica. Panovačnú babičku. Rozmaznaného synovca. Alebo aj o nás samých. Veď kto z nás sa občas nemučí tým, že si v duchu katalogizuje svoje slabosti či zlyhania?

Trik, ktorý v podobnej situácii používam, som si interne pomenoval „myslenie protikladov“. Ide o to, aby sme druhého človeka (alebo aj seba samého) vnímali v jeho plnosti, nesplošťovali ho na nejakú dvoj- či dokonca jednorozmernú karikatúru.

Pomôžme si prirovnaním s jedlom. Predpokladám, že do kapustnice dávate všetko možné. Kapustu, zemiaky, klobásu, hríby, sušené slivky, jablká, smotanu. A ešte kopu iných vecí. Akú má potom takáto sviatočná polievka chuť? Kyslú? Určite. Ale aj sladkú, vďaka slivkám. A korenistú i slanú, keďže v nej sú klobásy. A lahodnú vďaka smotane. Slovom, je v nej mnoho chutí naraz. Preto je taká dobrá.

A podobné je to i s tým nešťastným strýkom. Miluje Fica a neznesiteľne dlho reční o politike. Zároveň je však šikovným rezbárom a včelárom. A vašim deťom priniesol med. Panovačná babička má zas zvláštnu slabosť pre punčové rezy. A po poháriku či dvoch je veľmi vtipná. Jej sarkastické historky z komunistickej nemocnice nemajú chybu. Rozmaznaný synovec síce hlasno škrieka, keď sa mu niečo nepáči, ale zato krásne kreslí.

Dobré filmové či románové postavy v sebe obvykle skrývajú závažné vnútorné rozpory. Často sú naraz hrdinské i bojazlivé, zrelé i detinské, dôstojné i trápne. Sú takými preto, aby sa podobali reálnym ľuďom. Teda nám samým.

Trik spočíva vo vnímaní človeka, s ktorým som, v jeho plnosti. Nie je iba neznesiteľný, nie je iba super. Je veľmi pravdepodobne neznesiteľný i super zároveň.

Aby sme si rozumeli. Nejde mi o vyvažovanie či ospravedlňovanie zlých vlastností tými dobrými. Vyrobiť z druhého človeka akýsi mdlý, nemastný-neslaný kompromisný stred. (Kto z vás by chcel jesť kapustnicu, ktorú predtým niekto zmixoval v mixéri, aby sa všetky jej chute zliali?) Nie, náš hypotetický strýčko je na plný plyn neznesiteľným konzumentov hoaxov. A zároveň na plný plyn milovníkom včiel, o ktorých bude zaujímavo básniť celé hodiny.

Nechcem sa ani hlásiť k mravnému relativizmu. Jasné, nie je správne ospravedlňovať povedzme Hitlera tým, že mal rád psy. Ani ruského vojaka na Ukrajine tým, že volá večer svojej priateľke a vyznáva jej lásku. Nech ich spravodlivo súdia svetské i nebeské súdy.

Nepredpokladám však, že za štedrovečerný stôl zasadnete s Berijom, Pol Potom či s Goebbelsom. Napokon, ani my sami nie sme certifikovanými sudcami v poradnom orgáne svätého Petra.

Poznanie a blízkosť

Za posledný tip vďačím istej pražskej kaviarni, v ktorej sa káva servíruje potme. Aj keď pôvodným účelom tohto podniku je priblížiť hosťom, aké je žiť so zrakovým postihnutím, mne osobne presso, ktoré som v nej pomaličky vypil, odhalilo čosi iného.

Tma, v ktorej sme sa ocitli, bola prekvapujúco príjemná. Bezpečná. Nevideli sme na seba, a predsa sme sa veľmi dobre porozprávali. Dodnes neviem, ako vyzeral čašník ani komu patrili hlasy pri ostatných stoloch. A vôbec to neprekážalo.

V tej kaviarni som si – pred dvomi desaťročiami ešte ako študent – naplno prežil, že poznanie a blízkosť sú dve celkom odlišné veci. V tme sme prišli o väčšinu informácií o svete (zrak je predsa dominantným ľudským zmyslom), ale na pocite blízkosti či bezpečia to nič nezmenilo.

Na to, aby sme k našim blízkym mali blízko, ich nemusíme do posledného detailu poznať. Nemusíme rozumieť každej ich motivácii a činu. Stačí, aby sme si navzájom uverili, že si nechceme ubližovať.

Vráťme sa ešte raz k našim vymysleným príbuzným. Nemusíme rozumieť tomu, prečo má strýčko slabosť pre Fica, ani tomu, či to nejako súvisí s otcom, ktorý mu umrel ešte v detstve. Ani tomu, prečo je babka taká panovačná. Nemusíme analyzovať, akých konkrétnych výchovných chýb sa dopustila sestra, že svojho synka tak rozmaznala.

Dokonca nemusíte vedieť ani to, aké traumy z detstva si nesiete vy sami, na to, aby ste si boli blízko. Človek predsa nie je rovnica, v ktorej je potrebné vypočítať každé neznáme x.

Blízkosť sa buduje inak. Súvisí s bezpečím. S ochotou otvoriť sa. S uvoľnenosťou, s bezstarostnými vtipmi. S objatiami, so spoločným jedlom.

A predovšetkým súvisí s rešpektom.