Historik Hruboň: Stretnutie Fica s Putinom je horšie ako to Tisovo s Hitlerom

Po nedeľnej ceste Roberta Fica za Vladimirom Putinom sa na mnohých miestach šíri dvojitá fotografia, ktorá prirovnáva cestu slovenského premiéra do Kremľa so stretnutím prezidenta slovenského vojnového štátu Jozefa Tisa a vodcu nacistického Nemecka Adolfa Hitlera.

Historik Anton Hruboň vysvetľuje okolnosti vzniku fotografie z 13. marca 1939 a aj to, ako vníma nedeľnú fotografiu Fica s Putinom.

V rozhovore odpovedá:

• či bude fotografia Putina a Fica súčasťou učebníc dejepisu;
• aký dosah bude mať stretnutie na Slovensko a jeho vnímanie;
• ako sa menia dejinné epochy a ako by sa v Rusku chceli vrátiť k Sovietskemu zväzu.

Veľa ľudí zdieľalo fotografiu Roberta Fica s Vladimirom Putinom, ktorú porovnávali s fotografiou Adolfa Hitlera s Jozefom Tisom. Ako vnímate takéto porovnanie?

Ako prvoplánový pokus o hľadanie analógie v minulosti. Viackrát som upozorňoval, že stotožňovať súčasné putinovské Rusko s nacistickým Nemeckom nie je úplne optimálne. Chápem to, lebo je to prvá vec, ktorá človeku napadne, pretože druhá svetová vojna je posledný veľký globálny konflikt v Európe, ku ktorému máme emočnú väzbu a na ktorý sa vždy upíname pri hľadaní historických paralel. Chápem, že to je snaha o stotožnenie sa s historickým zlom, ktoré máme aj my, slovenská spoločnosť, zapísané v kolektívnej pamäti. Ale nepripadá mi to úplne adekvátne.

Prečo?

Postavenie slovenského štátu v časoch druhej svetovej vojny a aj mantinely Jozefa Tisa sú diametrálne odlišné ako tie, ktoré má dnes Slovensko ako naozaj suverénny štát.

Napísali ste v statuse, že cesta Roberta Fica do Moskvy je „z hľadiska slovenskej zahraničnej politiky násobne horšia“ než stretnutie Tisa s Hitlerom. Prečo si to myslíte?

Doplním to: predovšetkým jej mediálny vizuál. Počas rokov 1939 až 1945 nemala slovenská zahraničná politika veľa možností. Od prvého dňa, po 14. marci 1939, reálne nemala iné východiská ako bezprostrednú väzbu na nacistické Nemecko, čo potvrdila aj ochranná zmluva, ktorá bola podpísaná 18. respektíve 23. marca 1939. Slovensko nebolo v období druhej svetovej vojny v oblasti zahraničnej politiky svojprávnym štátom. Jozef Tiso ako prezident aj jeho ministri zahraničných vecí, či už to boli Ferdinand Ďurčanský, Vojtech Tuka, alebo na konci vojny Štefan Tiso, mali veľmi obmedzené, limitované pole pôsobnosti. V súčasnosti, aspoň zatiaľ, je Slovenská republika stále suverénnym štátom. Ideu suverenity ponímam asi trochu inak, ako to prezentuje možno súčasná slovenská diplomacia či – presnejšie povedané – jej časť. Slovensko je integrované v štruktúrach Európskej únie, Severoatlantickej aliancie, a to sú naši spojenci, nie Rusko. A takéto stretnutia v medzinárodnom prostredí najmä v Únii a NATO nemôžu vyvolávať žiadne pozitívne reakcie. Obzvlášť nie v medializovanom formáte.

Takže kým Jozef Tiso na výber nemal, lebo Slovensko nebolo v Európe uznané, Robert Fico má dnes veľa možností a napriek tomu si vybral cestu do Moskvy?

V období druhej svetovej vojny štáty, ktoré dnes definujeme ako Západ, diplomaticky neuznávali samostatný slovenský štát. Slovensko nemalo žiadne diplomatické vzťahy so Spojenými štátmi americkými, so Spojeným kráľovstvom, prakticky ani s Francúzskom. Slovensko pre ne skrátka ako aktér medzinárodných vzťahov neexistovalo, Tisovými vládami pohŕdali a v internej i vo verejnej komunikácii ich označovali ako „Hitler’s puppets“, teda doslova Hitlerove bábky. To, čo my dnes považujeme za Západ, to je povojnový konštrukt po roku 1945. V období vojny sa to označovalo skôr ako nejaké dekadentné plutokracie, ako tá prehnitá časť západu, pretože k Západu ako civilizačnému rámcu sa hlásilo aj nacistické Nemecko, aj satelitné štáty nacistickej „novej Európy“, ktorá sa formovala vrátane Slovenska. Išlo o krajiny, ktoré sa hlásili k odkazu a dedičstvu kresťanskej kultúry. Zásadný rozdiel oproti obdobiu druhej svetovej vojny je, že Slovensko je dnes súčasťou Západu aj súčasťou západných štruktúr v tej najabsolútnejšej možnej miere.

Politicky rozumiem tomu, že spoločnú fotografiu potreboval slovenský premiér aj prezident Ruskej federácie. Obaja z iných dôvodov. Otázne je, do akej miery to korešponduje so slovenskými národnými záujmami. Ak ide len o plyn, každý diplomat vám povie, že to sa dá vyriešiť aj na inej úrovni stretnutí.

Fotografia Adolfa Hitlera a Jozefa Tisa bol historický moment a je súčasťou učebníc dejepisu. Bude takýmto momentom aj fotografia Roberta Fica a Vladimira Putina?

Je to dobrá otázka, na ktorú dnes nevieme jasne odpovedať. Nevieme, ako sa budú vyvíjať dejiny a ako budú vyzerať učebnice dejepisu o 30, 40 či 50 rokov. A akým spôsobom sa bude interpretovať toto stretnutie. Bude to závisieť aj od toho, kam bude Slovensko smerovať v najbližších rokoch v oblasti medzinárodných vzťahov, ale aj „spoločenským duchom“. Či to bude prehlbovanie postupnej plazivej integrácie smerom na Východ, alebo či dôjde k tomu, že sa naše smerovanie obráti a zapneme spätný chod.

Ak by ste si mali tipnúť, bude táto fotografia raz v učebniciach?

Nerád odhadujem budúcnosť, profesijne sa venujem prioritne minulosti s presahmi do súčasnosti. Ale určite je to jeden z momentov, ktorý Robertovi Ficovi budú v budúcnosti historické syntézy pripomínať. Otázka je, kto bude dejiny v budúcnosti interpretovať.

Ak je porovnanie s Adolfom Hitlerom a Jozefom Tisom prvoplánové, dá sa návšteva Roberta Fica s Vladimirom Putinom prirovnať v histórii k inému okamihu?

Osobne nemám rád takéto akoby násilné vyťahovanie asociácií. Premiér tam išiel s nejakým zámerom. Nepoznám presné detaily, o čom sa tam rozprávali, ani širší kontext. Snažím sa to vnímať skôr z pohľadu gest, čomu sa odborne venujem v kontexte štúdia nedemokratických režimov, akým v súčasnosti Rusko je. Ťažko je na to odpovedať.

Ako vnímate to gesto?

Vnímam to tak, že politické vedenie strany, ktorú Robert Fico reprezentuje, a minimálne časť koalície kalkulujú s tým, že sa bude v najbližších rokoch medzinárodnopolitický poriadok zásadným spôsobom meniť. Z tohto hľadiska vnímam, že si chcú vytvoriť dobrú východiskovú pozíciu do budúcich vzťahov s Ruskou federáciou alebo s ďalšími štátmi, ktoré sú vnímané ako nové póly budúceho usporiadania. Je to akoby predpríprava na budúcu realitu, stavenie žetónov do novej hazardnej hry. Z týchto pozícií už z môjho pohľadu asi nie je možný únik naspäť, teda do politiky „starého Smeru“ o dekádu a viac spätne, keď sa Slovensko pod vedením Roberta Fica snažilo integrovať do jadra Európskej únie. Z tejto konštelácie už nie je žiadna dobrá exit stratégia. Ak sa v nasledujúcich rokoch dramaticky neposunie celá Únia doprava, respektíve aspoň jej kľúčoví hráči, a ak sa nacionalistický konzervativizmus nestane dominantným mainstreamom, Slovensko čaká v lepšom prípade nálepka formálneho partnera z pragmatického donútenia prilepená tým najsilnejším lepidlom na trhu. A tá, ako vieme, sa zoškrabáva len veľmi ťažko.

Aký to na nás bude mať dosah?

Bohužiaľ to formuje medzinárodnopolitický obraz Slovenska v súčasnosti. Pritom sú aj prieskumy, ktoré ukazovali nesúhlas slovenskej populácie s takouto politikou. Pretože návšteva ako taká nemusí byť problém, ale dôležité je to gesto – podanie rúk, fotografické zvečnenie tejto udalosti a jej následné propagandistické využitie. Pretože presne to Ruská federácia potrebuje, nejakú sebalegitimizáciu pred medzinárodným prostredím. Aby ukázali, že aj na Západe, ktorý oni vyhlásili za nepriateľský, sú dobrí vodcovia a že Rusko nie je medzinárodnopoliticky v tomto prostredí také izolované a nie je ním také opovrhované, ako sa to deklaruje.

Zároveň to má aj B – Slovensko bolo súčasťou ruskej, presnejšie sovietskej sféry či, ak chcete, „kolektívneho Východu“ štyri desaťročia. Veľmi krátky časový úsek svojich dejín. Naše historické a kultúrne väzby sú upnuté na západný civilizačný priestor, či sa to niekomu páči alebo nie. V Rusku to veľmi dobre vedia a zároveň vedia aj to, že nie sme autenticky rusofilskou krajnou, čo koniec koncov dokazujú aj dáta z prieskumov. Sme však tvarovateľnou spoločnosťou, s kovateľnou identitou, na základné otázky smerovania krajiny nám chýba konsenzus naprieč politickým spektrom a Rusi sa s tým snažia pracovať. Sú v tom veľmi šikovní. Každý posun je pre nich zadosťučinením procesu nápravy traumatizujúcej „historickej nespravodlivosti“, za aký ruské politické elity považujú rozpad Sovietskeho zväzu a stratu jeho dohľadu nad stredovýchodnou Európou. No a pole na revíziu sa práve otvára.

Môže takéto gesto zmeniť našu akceptáciu, či už v Európskej únii, alebo v NATO?

Už ju pomaly menia. Je to dlhodobý proces, zlom nenastáva zo dňa na deň. Je to ako v histórii: keď sa menili epochy, boli zlomové momenty, ktoré rozdeľujú napríklad antiku od stredoveku – zlomový moment však nepredstavovala len jedna udalosť, ale bol to súbor viacerých udalostí, ktoré prispeli k zmene charakteru éry. A tak to je aj pri zahraničnopolitickej reflexii Slovenska. Ak budú takéto momenty pribúdať, Slovensko stratí tú dlho a krvopotne budovanú reputáciu v zahraničí pred našimi partnermi. Tými skutočnými partnermi, lebo Rusko, aj pri pohľade na štatistiky zahraničného obchodu, k top partnerom nepatrí a Slovensku reálne nemá čo ponúknuť. Nech sa nad tým každý zamyslí: Čo vo svojej domácnosti má z Ruska? Nedávno som si robil takú sondáž a zistil som, že lacné poháre z jedného obchodného reťazca. To je všetko.

Vnímate toto stretnutie ako znak, že sa Slovensko viac prikláňa k diktátorským režimom a autokracii?

Viackrát som napísal, že na Slovensku podľa mojej mienky nie je možné vybudovať funkčný autokratický režim. V politike neexistujú kamarátstva, iba konjunkturálne partnerstvá, a matadori to musia vedieť. Prosím, nerobme si ilúzie, že by Rusko vnímalo Slovensko ako suverénny štát. Na papieri sme pre nich nepriatelia, a to aj za vlády súčasnej vládnej zostavy. Na margo tej bývalej sa dokonca na propagandistických kanáloch Rusi vyjadrovali ako o „bratislavskom režime“, čo je prakticky pohŕdanie našou štátnosťou. My musíme svoju suverenitu napĺňať v rámci existujúcich väzieb, ktoré máme a ktoré sa zaslúžili o náš rozvoj. Rusko vo svojej zahraničnej politike berie vážne iba mocnosti alebo rastúce mocnosti, teda Spojené štáty americké, Čínu, Indiu. Ale o Slovensku ako štáte fakticky nemá veľkú mienku. To platí aj o Maďarsku. Krajiny, ktoré z medzinárodnopolitického hľadiska nemajú veľký výtlak, pretože ho ani nemôžu mať, lebo sú príliš malé, geograficky, ekonomicky i vojensky, Rusku dokážu veľmi flexibilne poslúžiť v legitimizovaní stratených pozícií, ktoré Rusko vo svojom imidži na medzinárodnej scéne malo.

Česko vníma Rusko inak a kritickejšie. Môže toto stretnutie úplne pokaziť vzťahy s Českom?

Dúfam, že v Českej republike si uvedomujú, že takéto momenty nereprezentujú celú slovenskú spoločnosť. Na druhej strane to môže byť spúšťačom ešte hlbšieho odklonu od partnerstva so Slovenskom. Ale nepretrhne sa, nech je klíma akákoľvek. Česko-slovenské vzťahy budú pretrvávať, ak nie na vládnej a politickej úrovni, tak aspoň na osobnej, personálnej. Keďže však Česko onedlho čakajú parlamentné voľby, česko-slovenské vzťahy môžu dostať nový impulz. A európsky tábor populistických kabinetov sa rozšíriť o nového člena.

Mnoho ľudí vníma stretnutie premiéra s Putinom ako popretie SNP a novembra 1989. Ako to vnímate?

Takéto asociácie mi nenapadali, keď som tú fotografiu videl. Typ politiky, ktorú Smer reprezentuje v zahraničí, vnímam tak, že sa prepol do nastavenia, keď plní to, čo voličom sľúbil. Nevnímam to ako výrazný odklon od toho, ako sa táto strana posledné roky prezentovala na sociálnych sieťach. Problémom je to pre Slovensko ako krajinu. Pre naše zahraničnopolitické vzťahy, ale aj pre obraz Slovenska v zahraničí. Ale ak hovoríme o strane Smer, neprekvapilo ma to, skôr by ma prekvapilo, keby tam Robert Fico nešiel.