Denník N

Ľudia chcú vidieť aj tvár sudcu, hovorí český sudca Baxa

Josef Baxa (56) vyštudoval právo na Karlovej univerzite. Ako sudca začal v roku 1984 pôsobiť na okresnom súde v Plzni, neskôr prešiel na krajský súd. V rokoch 1998 až 2002 bol štátnym tajomníkom ministrov spravodlivosti. Od roku 2003 stojí na čele Najvyššieho správneho súdu. Do Bratislavy prišiel diskutovať o dôvere a efektívnosti súdnictva na pozvanie združenia sudcov Za otvorenú justíciu (www.sudcovia.sk). Foto N – Tomáš Benedikovič
Josef Baxa (56) vyštudoval právo na Karlovej univerzite. Ako sudca začal v roku 1984 pôsobiť na okresnom súde v Plzni, neskôr prešiel na krajský súd. V rokoch 1998 až 2002 bol štátnym tajomníkom ministrov spravodlivosti. Od roku 2003 stojí na čele Najvyššieho správneho súdu. Do Bratislavy prišiel diskutovať o dôvere a efektívnosti súdnictva na pozvanie združenia sudcov Za otvorenú justíciu (www.sudcovia.sk). Foto N – Tomáš Benedikovič

Český Najvyšší správny súd vybudoval na zelenej lúke. Keď dnes o ňom hovorí, cítiť v jeho hlase hrdosť na to, čo sa podarilo. Josef Baxa sa však nebojí priznať aj chyby.

Na stránke vášho súdu sú fotografie všetkých jeho sudcov. To bol váš nápad?

Áno.

Prečo?

Myslím si, že je to súčasť dôveryhodnosti súdu. Ľudia, ktorí sa naň obracajú, by mali vedieť, kto o nich rozhoduje. Meno a priezvisko často nestačia. Ľudia chcú vidieť aj tvár. O to je to dôležitejšie pri vyšších súdoch, ktoré často rozhodujú bez toho, aby účastníkov konania videli. Musia im dať právo, aby sa na nich aspoň takto pozreli. Ďalší krok je, aby sa verejnosť dozvedela, kto ten sudca vlastne je a čo má za sebou, nakoľko je vzdelaný, aké má odborné skúsenosti.

Od začiatku ste to zaviedli na súde?

Hneď ako sme zriadili internetovú stránku. Na súde tomu však predchádzala veľká diskusia.

Museli ste kolegov veľmi presviedčať?

Veľmi. Dnes to s odstupom času vyzerá zábavne, ale v tom roku 2003 nebol internet vôbec natoľko rozšírený a ani takýto spôsob informovania. Našim sudcom sa do toho nechcelo. Niektoré argumenty zneli až bizarne.

Aké boli?

Jedna sudkyňa napríklad hovorila, že ju spoznajú na ulici. Ďalší nielen, že ho spoznajú, ale ho aj vykradnú. K tomu sa pridali aj vznešenejšie argumenty o tom, že tu existuje ochrana súkromia a ústavné právo na súkromie.

Čo ste im na to povedali?

Hovoril som, že si musíme vybrať. Ak chceme byť ústavnými činiteľmi so všetkým, čo k tomu patrí, a ako sa radi do tejto roly štylizujeme, tak sa nemôžeme oháňať Zákonníkmi práce či Občianskym zákonníkom a tváriť sa ako justičný proletariát, ktorý má len nejaké práva a žiadne povinnosti. To je jednoducho neoddeliteľná súčasť funkcie, ktorú zastávame. Nepodceňujem nebezpečenstvo, ktoré sudcom hrozí. Predsa len sudcovské povolanie nepatrí k tým najobľúbenejším, mnohí ľudia pociťujú voči nim zlosť a radi by im niečo urobili. To však nesmie byť dôvod na to, aby sme sa báli a schovávali. Aj na prezidentov sa predsa páchajú atentáty a tí sú ako veľmi strážení!

Je iná pozícia trestných sudcov, ktorí rozhodujú o vrahoch a nebezpečných zločincoch?

Aj ja som bol v minulosti trestným sudcom a tiež som odsúdil niekoľkých vrahov. Jednoducho to neobstojí. Musím dokázať povedať tomu človeku do očí, že je vinný. Malo by byť súčasťou spomínanej dôvery, že sudcovia budú vnímaní v takej vážnosti, že útok na jedného z nich bude spoločnosť vnímať ako útok na strážcu práv a slobôd, a teda bráňme ho. Nevylučujem nejaké špecifické situácie, keď bude sudca v špeciálnom režime. Inak však sudca musí byť stále súčasťou spoločenského života. Predsa jeho okolie vie, že je sudcom. Moji susedia vedia, kto som, sledujú, kde bývam, či mám pokosený trávnik a či si umyjem auto, keď ho mám špinavé. Aj to, ako sa správam, keď idem večer do reštaurácie, ako sa správam k manželke alebo deťom, to všetko sa o mne vie a aj to je súčasťou tej dôvery či nedôvery.

Čiže sudcovia by si mali dávať pozor nielen na to, ako sa správajú, aj mimo pojednávacej siene?

Je to neoddeliteľné a možno, čo je paradox, je to pre ľudí, ktorí v živote neprečítali ani jeden môj rozsudok, dôležitejšie. Viac dôvere pomôže, že budem vnímaný ako slušný človek.

Prečo si myslíte, že v Česku takáto prezentácia sudcov je možná a na Slovensku nie?

U nás bola táto diskusia intenzívnejšia v minulosti a dali sme určité príklady, ktoré sa postupne nasledujú. Boli napríklad časy, keď sa sudcovia vôbec nechceli ani mediálne vyjadrovať nad rámec toho, čo napísali v rozsudku.

foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Takto sa bránia aj naši sudcovia. Prečo to nie je v poriadku?

Je to veľká rana aj pre samotnú presvedčivosť rozsudku. Veď predsa vo chvíli, keď rozhodujem, musím byť schopný povedať nielen to, ako som rozhodol, ale aj to, prečo. A to musím povedať takým zrozumiteľným spôsobom, že tí, ktorým je adresované, budú to rozhodnutie akceptovať. A to aj vtedy, ak nevyhrajú. Aj mnohí advokáti povedia, že nie je ani tak problémom prehrať súdny spor, ako nevedieť, prečo ho prehrali.

Darí sa to medzi českými sudcami?

Ako kde. Určite aj na našom súde sú rozdielne prístupy, ale snažíme sa. Máme to jednoduchšie v tom, že rozhodujeme bez účastníkov konania a rozhodnutie zverejníme vtedy, keď je už aj zdôvodnené. To sa nedá na prvostupňovom súde, na ktorom sa ledva ukončí dokazovanie a už nasledujú záverečné reči. Senát sa poradí a musí hneď rozhodnúť. Ale aj tak musí sudca ústne zdôvodniť svoj rozsudok. Nemôže povedať, že pre krátkosť času odkazuje na písomné vyhotovenie, ktoré dostanú účastníci poštou.

Prečo by to tak nemali robiť?

Môže to lákať aj k tomu, že dôvody, ktoré sudca mal vo chvíli, keď rozhodol, bude dopĺňať o nejaké ďalšie. Napríklad rozsudok vyvolá veľkú reakciu, bude okamžite kritizovaný a keď budete to zdôvodnenie písať o mesiac, tak začnete polemizovať s touto kritikou, ktorá však nezaznela, keď ste rozhodli. To zdôvodnenie sa bude teda vzďaľovať dôvodom, pre ktoré ste rozhodli. Aj preto je napríklad dôležité, aby boli pojednávania verejné. Rovnako dôležité je, aby sudca svoje rozhodnutie zrozumiteľne vysvetlil.

S negatívnou skúsenosťou, že by novinári nesprávne pochopili váš rozsudok, ste sa nestretli?

Samozrejme, ale tu ide o to, že sa musíme navzájom rešpektovať. Sudca musí pochopiť, že metóda práce novinárov je iná, že určitá skratka je úplne na mieste. Jej zámerom nie je skreslenie informácie, i keď aj to sa môže stať.

Pre právnikov je typická precíznosť vyjadrovania. Vám nerobilo problém si zvyknúť na novinársku skratku?

U nás na súde sa vyplatilo to, že sme boli od začiatku aktívni. Pokiaľ sme chceli, aby novinári informácie neskreslili, tak sme proaktívne spolu s rozhodnutiami zverejňovali tlačovú správu. V nej sme zhrnuli hlavné argumenty, ale vždy bol súčasťou aj odkaz na samotné rozhodnutie. Oplatilo sa, keď novinári videli, že nič nezatajujeme. Je to tiež o vzájomnej dôvere. Pretože ak nekomunikujem, tak novinár je podozrievavý a má pocit, že sudca niečo zatajuje, a už špekuluje, fabuluje, čo by za tým mohlo byť.

Je takýto prístup bežný v Česku?

Nie, ale nám sa to vždy vyplatilo. Od roku 2003 máme na internete zverejnených asi 65-tisíc našich rozsudkov. Nie všetky patria do výkladnej skrine, tiež máme svoje dni, ale tým, že sa snažíme byť otvorenou inštitúciou, vidíme, že tie komentáre potom nie sú až také kritické.

Mali ste v zavádzaní takéhoto prístupu jednoduchšiu situáciu v tom, že ste zakladali súd na zelenej lúke, zatiaľ čo na starých súdoch už sú zaužívané isté stereotypy?

Určite áno. Ale tým, že som bol aj štyri roky na ministerstve spravodlivosti, videl som justíciu aj zvonka. Okrem toho som vždy patril k vnútorným kritikom justície. Keď som potom dostal možnosť budovať súd od úplného začiatku, tak som si povedal, že skúsim ukázať verejnosti, že sa spravodlivosť dá robiť aj celkom príjemne. Vždy som hovoril, že chcem vybudovať tak trochu iný súd. Zo začiatku som mal trinásť sudcov, dnes nás je tridsaťdva, pričom z tej pôvodnej sústavy sú piati.

Ako ste vyberali sudcov?

Hľadal som nielen sudcov, ale aj ľudí z praxe. Chcel som, aby na súde bola názorová pluralita, aby sa na ňom stretli ľudia, ktorí majú úplne inú kariéru za sebou, čiže advokáti, akademici či dobrí legislatívci. Dôležité tiež bolo, aby bolo rôzne zastúpenie aj regiónov, pohlaví, veku. Podstatné bolo nehľadať ľudí z rovnakého cesta.

To však musí byť ťažké hľadať riešenie pri zložitých právnych sporoch.

Je to náročnejšie, ale pokiaľ ide o výsledok, tak ten je potom kvalitnejší.

Sudca má predsa len iný pohľad na právo ako legislatívec.

Presne. Nejde však len o to, mať takto rozdielne typy právnikov na súde, ale ich aj správne namiešať do senátov. Rovnako dôležité je napríklad aj pohlavie. Muži totiž uvažujú inak ako ženy.

V čom sú ženy sudkyne iné?

Niekedy sú racionálnejšie, vecnejšie. My máme možno väčší syndróm kohúta na plote, ktorý si musí všeličo dokazovať a presadiť svoj názor. Ale v prítomnosti žien dokážeme byť miernejší. Okrem toho ženy majú väčší cit a empatiu. Vyváženosť je preto veľmi dôležitá.

foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

A čo vek?

Ten je rovnako dôležitý. Nesmie však byť vnímaný ani ako výhoda, ani ako hendikep. Na začiatku som napríklad prijal sudcov, ktorí mali okolo tridsiatky a nikdy neboli na krajskom súde. Rovno z okresného súdu prešli k nám.

Za to ste neboli kritizovaný?

Bol a veľmi. Vyčítali mi, že beriem neskúsených sudcov. Vedel som ale, že ich dám medzi kolegov strednej aj staršej generácie a navzájom sa budú ovplyvňovať. Elán kontra skúsenosti.

Veľkým problémom našich súdov je nízka dôveryhodnosť. Podľa programového vyhlásenia chce s ním vláda bojovať ešte väčšou otvorenosťou a verejnou kontrolou. Stačí to?

Určite to prispeje k riešeniu, no treba samotných sudcov presvedčiť, že to je predovšetkým ich úlohou. Vysvetliť im, že sa netreba baviť o tom, kto to za nich urobí. V tomto smere som veľmi ovplyvnený Otakarom Motejlom, ktorý hovorieval: „Páni, ak chcete byť sudcami, tak každé ráno, keď sa budete pozerať pri holení do zrkadla, pýtajte sa samých seba, čo dnes pre tú spravodlivosť urobím. A dámy, keď si budete robiť make-up, tak to isté. A večer, keď si ľahnete do postele, rozmýšľajte, čo sa vám podarilo a čo musíte urobiť zajtra.“ Každý sudca by mal rozmýšľať nad tým, že spoločnosť od súdov očakáva presadzovanie spravodlivosti. Teda aj tí, ktorí v živote nikdy neviedli žiaden spor, by mali mať vnútorný pocit, že žijú v spravodlivej spoločnosti. Že aj keď nastane isté bezprávie, tak spravodlivosť sa obnoví a právo sa presadí. Musí mať ten pocit, aby vôbec veril v systém a štát. To človeku nikto nevnúti. Nikto nedokáže prikázať: musíte veriť svojim sudcom. Oni sa jednoducho tak musia správať.

V Česku sa podarilo odsúdiť aj niekoľko „veľkých rýb“, ako napríklad Davida Ratha. Nakoľko takéto výsledky prispievajú k zvyšovaniu dôveryhodnosti celej justície?

Určite to vplyv má. Je to totiž súčasťou tej dôvery, ktorá sa odvíja od pocitu, či tu panuje rovnosť pred zákonom. Aby každý pochopil, že právo platí pre všetkých. V živote vidíme, že právo slúži skôr tým slabším, pretože tí silnejší si svoju vôľu presadia inak. Majú ekonomickú aj politickú, či mediálnu silu. Ide však o to, aby sa pred právom dostali na rovnakú úroveň ako tí slabší. A to je aj rozdiel medzi vládou práva a väčšiny. To si však musia uvedomiť politici, ktorí si myslia, že keď majú hlasy, tak nemusia nič. Zabúdajú na to, že tie hlasy nebudú mať večne a že sa musia starať o to, aby celý ten systém fungoval. Napríklad aj o to, aby ten systém nemohol nikto použiť ani proti nim, keď budú slabí bez moci.

Čím to je, že u vás sa takéto úspechy podarili a my na ne stále čakáme?

Áno, veľa vecí sa podarilo, ale veľa nie a už nikdy sa ani nepodarí ich dotiahnuť a tá pachuť u ľudí ostane. Prečo sa to u vás nepodarilo? Možno to súvisí s tým, že u nás sa tá justícia po revolúcii viac obmenila. Určite je u nás viac sudcov nových ako tých, ktorí tu boli pred rokom 1989. Ale pravda je, že tí noví sú najmä na okresných súdoch. Čím ideme vyššie, tak… Náš súd má však výhodu v tom, že nie je zaťažený takouto kontinuitou.

Do akej miery by si problémy v justícii mali riešiť samotní sudcovia, a kedy by mali zasahovať politici?

Politické moci by mali vytvoriť podmienky, aby justícia mohla podať výkon. To sa musí spojiť. My pri koncepte zatiaľ nerealizovanej Najvyššej rady súdnictva hovoríme: justícia môže ponúknuť svoju kompetentnosť, kontinuitu a určitú zodpovednosť, pretože poznáme nielen problémy justície, ale vieme pomenovať príčiny, takže by sme mohli navrhnúť aj riešenia. Nedisponujeme však prostriedkami, ktoré má vláda či parlament. Nemáme v rukách legislatívny proces, rozpočet. Deľba moci na súdnu, výkonnú a zákonodarnú neznamená ich navzájom separovať, ale neustály ústavný dialóg. Ide tu o spoločnú zodpovednosť všetkých aktérov. Našou spoločnou úlohou je pracovať na blahu pre krajinu, a nie vybíjať sa na nejakých kompetenčných sporoch o tom, kto bude mať väčší podiel na moci. Skôr ide o to, kto bude mať väčší podiel zodpovednosti za daný stav.

Dokážu ministri spravodlivosti akceptovať, že by nemali zasahovať do súdnictva viac, ako je nutné?

Viete, u nás je problém v tom, že životnosť ministra spravodlivosti je asi 14 mesiacov. Ak však chcete niečo v justícii urobiť, trvá to veľmi dlho, a to žiadneho ministra neláka, on potrebuje získať politický úspech. Raz som jednému ministrovi povedal, že sa musí zmieriť s predstavou, že zakladá les. Musí doň vysadiť mladé stromy, ale už sa nedožije toho, keď ten les bude dospelý. Napriek tomu však nesmie prestať tie mladé stromy vysádzať. Ministrov nebaví prijímať dlhodobé strategické riešenia, pretože úspechu sa nedožijú. Sústredia sa preto na rôzne efektné kroky, ktoré im prinesú titulky v novinách. Okrem toho Ústavný súd zakázal, aby na ministerstve boli na stážach sudcovia, takže ono stratilo už aj svoju kompetentnosť. Justícii už vôbec nerozumie.

Bolo to správne rozhodnutie?

Áno. Hoci sám som bol na takejto stáži, hovorím, že to bolo nesprávne nastavené. Keď ja som bol na ministerstve, ministrami boli nestraníci, ale dnes sú tam členovia politických strán.

Takže by ten sudca mohol byť potom spájaný s tou-ktorou politickou stranou?

Samozrejme. Ak ten sudca zodpovedá za určité rozhodnutia na ministerstve, tak môže byť aj vydierateľný. Nehovoriac, že sa dialo aj to, že ak sa niekto chcel stať sudcom, tak išiel najskôr na ministerstvo, a potom z neho do talára.

Je akceptovateľné, ak sudca kandiduje v parlamentných voľbách za konkrétnu stranu ako u nás štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská?

To je neakceptovateľné. Nie je vylúčené, aby sudca nemohol kandidovať vo voľbách. Potom si však musí vybrať.

Mal by sa vzdať sudcovskej funkcie?

Určite áno. Vo všeobecnosti hovorím, že by sme si mali ctiť svoje roly. Ak sú všetci všade, tak nikto za nič nezodpovedá. Ústavný súd to síce u nás povedal jasne, stále sa hľadajú spôsoby, ako to obísť. To isté aj pri predsedoch a podpredsedoch súdov. Ústavní sudcovia rozhodli, že pokiaľ má menovanie v rukách minister a prezident republiky, tak hrozí personálna korupcia, a preto nie je možné, aby boli vo funkciách opakovane.

Čo považujete za najdôležitejšie rozhodnutie vášho súdu vo vzťahu k verejnému záujmu?

Je ich niekoľko. Napríklad sme povedali, že na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa musia zverejňovať platy úradníkov, ktorí sú platení z verejných peňazí. To je napríklad rozhodnutie, ktoré oni doposiaľ nestrávili a hľadajú spôsoby, ako sa mu brániť. Rovnako rozhodnutie o vzájomnej zaujatosti verejnej správy. U nás sa totiž aj na obciach a krajoch vykonáva aj štátna správa. V praxi to vyzerá tak, ako hovoria samotní starostovia, že na jednej strane stola si podajú žiadosť a na tej druhej si ho opečiatkujú. Rozhodujú o svojich veciach, ale my sme povedali, že to nemôžu robiť. Aj to vyvolalo veľký odpor aj u politikov, či prezidenta. Dotklo sa to totiž mnohých veľkých stavieb, ktoré sú politicky pretláčané a často sú kontroverzné vo vzťahu k životnému prostrediu. Nemenej dôležité bolo aj rozpustenie fašizoidnej politickej strany.

foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Doposiaľ sme hovorili skôr o tom, čo u vás funguje lepšie ako tu. Čo by však mohli českí sudcovia závidieť tým slovenským?

Vy máte Súdnu radu, ktorú ste si síce svojho času trošku pokazili, ale teraz ju môžete napraviť. My ju nemáme, ale chceli by sme ju. Závidíme napríklad aj to, že sudcovia u vás sú lepšie zabezpečení. A to sa nebavíme o platoch, ale o zabezpečení počas choroby, o šiestich týždňoch dovolenky a ďalších dvoch rehabilitácie, práci z domu.

Všetko negatívne vnímané benefity. Bežný človek napríklad ťažko uverí, že ten sudca naozaj pracuje, keď je doma.

Viem, že sa to zneužíva. Rozumiem tomu, ale uveríte mu to vtedy, keď jeho rozhodovanie bude primerane dlhé a rozsudky budú kvalitné, zrozumiteľné a spravodlivé. Potom nech si to robí aj doma na strome, bude to jedno.

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie