Ľudia chcú vidieť aj tvár sudcu, hovorí český sudca Baxa

Český Najvyšší správny súd vybudoval na zelenej lúke. Keď dnes o ňom hovorí, cítiť v jeho hlase hrdosť na to, čo sa podarilo. Josef Baxa sa však nebojí priznať aj chyby.

Josef Baxa (56) vyštudoval právo na Karlovej univerzite. Ako sudca začal v roku 1984 pôsobiť na okresnom súde v Plzni, neskôr prešiel na krajský súd. V rokoch 1998 až 2002 bol štátnym tajomníkom ministrov spravodlivosti. Od roku 2003 stojí na čele Najvyššieho správneho súdu. Do Bratislavy prišiel diskutovať o dôvere a efektívnosti súdnictva na pozvanie združenia sudcov Za otvorenú justíciu (www.sudcovia.sk). Foto N – Tomáš Benedikovič

Na stránke vášho súdu sú fotografie všetkých jeho sudcov. To bol váš nápad?

Áno.

Prečo?

Myslím si, že je to súčasť dôveryhodnosti súdu. Ľudia, ktorí sa naň obracajú, by mali vedieť, kto o nich rozhoduje. Meno a priezvisko často nestačia. Ľudia chcú vidieť aj tvár. O to je to dôležitejšie pri vyšších súdoch, ktoré často rozhodujú bez toho, aby účastníkov konania videli. Musia im dať právo, aby sa na nich aspoň takto pozreli. Ďalší krok je, aby sa verejnosť dozvedela, kto ten sudca vlastne je a čo má za sebou, nakoľko je vzdelaný, aké má odborné skúsenosti.

Od začiatku ste to zaviedli na súde?

Hneď ako sme zriadili internetovú stránku. Na súde tomu však predchádzala veľká diskusia.

Museli ste kolegov veľmi presviedčať?

Veľmi. Dnes to s odstupom času vyzerá zábavne, ale v tom roku 2003 nebol internet vôbec natoľko rozšírený a ani takýto spôsob informovania. Našim sudcom sa do toho nechcelo. Niektoré argumenty zneli až bizarne.

Aké boli?

Jedna sudkyňa napríklad hovorila, že ju spoznajú na ulici. Ďalší nielen, že ho spoznajú, ale ho aj vykradnú. K tomu sa pridali aj vznešenejšie argumenty o tom, že tu existuje ochrana súkromia a ústavné právo na súkromie.

Čo ste im na to povedali?

Hovoril som, že si musíme vybrať. Ak chceme byť ústavnými činiteľmi so všetkým, čo k tomu patrí, a ako sa radi do tejto roly štylizujeme, tak sa nemôžeme oháňať Zákonníkmi práce či Občianskym zákonníkom a tváriť sa ako justičný proletariát, ktorý má len nejaké práva a žiadne povinnosti. To je jednoducho neoddeliteľná súčasť funkcie, ktorú zastávame. Nepodceňujem nebezpečenstvo, ktoré sudcom hrozí. Predsa len sudcovské povolanie nepatrí k tým najobľúbenejším, mnohí ľudia pociťujú voči nim zlosť a radi by im niečo urobili. To však nesmie byť dôvod na to, aby sme sa báli a schovávali. Aj na prezidentov sa predsa páchajú atentáty a tí sú ako veľmi strážení!

Je iná pozícia trestných sudcov, ktorí rozhodujú o vrahoch a nebezpečných zločincoch?

Aj ja som bol v minulosti trestným sudcom a tiež som odsúdil niekoľkých vrahov. Jednoducho to neobstojí. Musím dokázať povedať tomu človeku do očí, že je vinný. Malo by byť súčasťou spomínanej dôvery, že sudcovia budú vnímaní v takej vážnosti, že útok na jedného z nich bude spoločnosť vnímať ako útok na strážcu práv a slobôd, a teda bráňme ho. Nevylučujem nejaké špecifické situácie, keď bude sudca v špeciálnom režime. Inak však sudca musí byť stále súčasťou spoločenského života. Predsa jeho okolie vie, že je sudcom. Moji susedia vedia, kto som, sledujú, kde bývam, či mám pokosený trávnik a či si umyjem auto, keď ho mám špinavé. Aj to, ako sa správam, keď idem večer do reštaurácie, ako sa správam k manželke alebo deťom, to všetko sa o mne vie a aj to je súčasťou tej dôvery či nedôvery.

Čiže sudcovia by si mali dávať pozor nielen na to, ako sa správajú, aj mimo pojednávacej siene?

Je to neoddeliteľné a možno, čo je paradox, je to pre ľudí, ktorí v živote neprečítali ani jeden môj rozsudok, dôležitejšie. Viac dôvere pomôže, že budem vnímaný ako slušný človek.

Prečo si myslíte, že v Česku takáto prezentácia sudcov je možná a na Slovensku nie?

U nás bola táto diskusia intenzívnejšia v minulosti a dali sme určité príklady, ktoré sa postupne nasledujú. Boli napríklad časy, keď sa sudcovia vôbec nechceli ani mediálne vyjadrovať nad rámec toho, čo napísali v rozsudku.

foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Takto sa bránia aj naši sudcovia. Prečo to nie je v poriadku?

Je to veľká rana aj pre samotnú presvedčivosť rozsudku. Veď predsa vo chvíli, keď rozhodujem, musím byť schopný povedať nielen to, ako som rozhodol, ale aj to, prečo. A to musím povedať takým zrozumiteľným spôsobom, že tí, ktorým je adresované, budú to rozhodnutie akceptovať. A to aj vtedy, ak nevyhrajú.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |