Slovensko je „poločlenom“ NATO

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Malo ísť o plyn, ale nakoniec sa z toho vykľúva aj návrh na mierové rokovania, ktoré by sa mali odohrávať na slovenskom území. Viktor Orbán môže blednúť závisťou, že z mierových rokovaní má byť vylúčené Maďarsko. A tak sa snažil… Oba zverejnené dôvody moskovskej návštevy premiéra Fica sú však pofidérne, nedôveryhodné a ich skutočné dôvody treba hľadať inde.

V prípade plynu nie je z technického hľadiska problém pri zdroji, ale pri preprave. Rusko aktuálne predá Slovensku toľko plynu, koľko bude chcieť, otvorená otázka je, či ho Ukrajina pošle na Slovensko. Jeden by povedal, že predseda slovenskej vlády mal ísť radšej do Kyjiva ako do Moskvy, pretože tam leží riešenie rébusu. Namiesto toho po cely čas ruskej invázie na Ukrajinu sprostými slovami uráža nášho vojnou skúšaného suseda a nadŕža Rusku. Inak povedané, koná proti slovenským energetickým záujmom.

Ak Ukrajina bude prepravovať ruský plyn aj v budúcom roku po vypršaní „tranzitnej“ zmluvy s ruskou stranou, bude sa tak diať napriek proruským aktivitám Roberta Fica: aj Ukrajina potrebuje peniaze z tranzitu, ale, čo je hlavné, týmto spôsobom si dokáže ochrániť svoju plynovú infraštruktúru pred ruským bombardovaním. Fico bude, samozrejme, tvrdiť niečo iné a naparovať sa, ako „veci“ vybavil.

Misa šošovice

V tejto skrumáži záujmov, zahmlievania a dilem však nestraťme na pamäti, že trh s ruským plynom, ktorý sa desaťročia spoľahlivo prepravoval z východu na západ, rozmlátil dnes už vojnový zločinec Vladimir Putin. V dôsledku jeho politiky sa z ruského plynu stala nebezpečná geopolitická zbraň, čo, pravdaže, našim plynárom vrátane Roberta Fica, nedochádza, lebo ich zaujímajú len zisky. Slovenskú energetickú bezpečnosť a teda aj politickú zvrchovanosť krajiny sú ochotní predať za povestnú misu šošovice.

Z tohto uhla pohľadu, ak Ukrajina nebude pokračovať v tranzite, urobí pre slovenskú energetickú bezpečnosť viac ako Robert Fico. Slovensko sa voľky-nevoľky bude musieť tejto realite prispôsobiť a využiť alternatívne trasy, ktoré sa vybudovali s pomocou Európskej únie. Tej Únie, do ktorej Fico a spol. tak radi kopú.

Druhý dôvod – mierové rokovania na slovenskom území –, ktorý verejnosti dodatočne ponúkol samotný prezident Putin, zakrýva ten pôvodný, že plán Ficovej cesty bol vybaviť plyn a jeho tranzit cez Ukrajinu. Záver je, že to asi v Moskve nevybavil, rovnako ako to nevybavila ministerka hospodárstva Denisa Saková dvakrát pred ním v petrohradskom sídle Gazpromu. Lebo, ako už bolo povedané, problém nie je pri zdroji, ale v tranzite cez ukrajinské územie. No a zatiaľ čo Fico Ukrajincom hrozí, vyhráža sa im odvetou, ak surovinu neprepravia, v Moskve šúcha pred Putinom nohami.

K samotným mierovým rokovaniam na slovenskom území treba podotknúť dve veci. Slovensko nie je neutrálne. Je formálne členom NATO, jeho zbrojovky vyrábajú muníciu pre ukrajinskú armádu, na európskych fórach hlasuje za protiruské sankcie a napokon vláda aj vo svojom programovom vyhlásení kvalifikuje ruskú inváziu na Ukrajinu ako porušenie medzinárodného práva, uznávajúc právo Ukrajiny na sebaobranu. To, že verbálne prejavy mnohých súčasných vládnych činovníkov na čele s premiérom Fico sú v hlbokom rozpore s činmi a oficiálnymi deklaráciami, je demagógia na oblbnutie prorusky ladeného voliča. To aj v Kremli určite chápu.

Ak sú mierové rokovania na území Slovenska ako členského štátu NATO nepravdepodobné, ešte viac je nepravdepodobné, že sa uskutočnia podľa kremeľských predstáv: Ukrajina vyhlási totálnu kapituláciu a stane sa de facto i de jure ruským protektorátom, čo by podľa Ficovej rétoriky bolo v poriadku (hlavne, že pálime ruský potrubný plyn). Na takomto okázalom a geopolitickom víťazstve Ruska však nemajú záujem ani USA pod vedením prezidenta Trumpa, pretože okrem hanby a potupenia, obnaženia euroamerickej slabosti by sa tým vytvoril nebezpečný medzinárodný precedens. Naopak, záujmom – a v tom prípade aj Číny – je, aby Rusko vyšlo z invázie oslabené (a poučené).

Žaba na čifárskom prameni

Pri hľadaní zmyslu Ficovej moskovskej návštevy sa pohybujeme v relatívne širokom koridore od plynu po mierové rokovania, ale stále to akosi celé nedáva zmysel. Preto sa ľahko popustí uzda fantázii a človeku napadne, že či tam nebol sondovať možné miesto svojho pobytu, keď na Slovensku skončí. Veď, ajhľa, len také reči v poľovníckej chate v Čifároch ho usvedčujú z toho, s akou vervou sa snažil ako poslanec, ústavný činiteľ, mariť spravodlivosť, kompromitovať prezidentku, mobilizovať verejnú mienku v prospech záujmov mafie…

Ale dajme nabok fantáziu. Dôležitejšia je iná otázka: Je Slovensko stále členom NATO? Z formálnej stránky nepochybne áno, nikto nás z Aliancie nevypudil a ani my sme z nej neodišli. No napriek tomu je tu tá otázka. Robert Fico totiž robí všetko pre to, aby sme v NATO neboli skutočne, to znamená, že by nám v prípade napadnutia členské štáty Severoatlantickej aliancie a špeciálne USA so svojou najmocnejšou armádou prišli na pomoc. Bola by americká, britská, francúzska, nemecká, holandská, švédska… teda severoatlantická verejnosť ochotná posielať svojich vojakov a vojačky bojovať za slobodu Slovenska a Maďarska, keď jej premiéri bojujú za záujmy vojnového zločinca Putina?

Tá otázka sa dá položiť, pravdaže, aj inak, či by Slovensko bolo ochotné za štvrtej Ficovej vlády poslať svoju armádu bojovať za slobodu Fínov alebo Estóncov, keby ich napadlo Rusko. Na obe otázky sa nedá odpovedať jasnozvučným áno, lebo oveľa viac „ducha doby“ vystihuje temná odpoveď – skôr nie. A to je skutočný problém európskej i slovenskej bezpečnosti.