Čo ak Rusko vyhrá?

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite a autor knihy Domoviny

Existujú ľudské činnosti, v ktorých môžu vyhrať obe strany. Vojna však medzi ne nepatrí. Tú aktuálnu vyhrá buď Ukrajina, alebo Rusko. Nakoniec aj bývalý ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba otvorene hovorí, že ak sa súčasná trajektória nezmení, „túto vojnu prehráme“.

Ešte tu je priestor

Aby bolo jasné: stále sa tomu dá vyhnúť. Predpokladajme, že zhruba štyri pätiny ukrajinského územia, ktoré stále kontroluje Kyjiv, získajú také západné vojenské záruky, ktoré budú dostatočne silné na to, aby odradili Rusov od akéhokoľvek ďalšieho postupu, zabezpečili rozsiahle investície do hospodárskej obnovy, povzbudili Ukrajincov, aby sa vrátili zo zahraničia, znovu vybudovali svoju krajinu a umožnili v nej stabilnú, proeurópsku politiku a reformy. O päť rokov krajina vstúpi do EÚ a potom sa pod novou americkou administratívou začne proces vstupu do NATO. Väčšina Ukrajiny sa stane suverénnou, nezávislou, slobodnou krajinou, pevne ukotvenou na Západe.

Samozrejme, strata veľkého územia, utrpenie najmenej 3,5 milióna Ukrajincov žijúcich pod ruskou okupáciou a obrovský počet mŕtvych, zmrzačených a traumatizovaných by predstavovali strašné náklady. Nešlo by o úplné víťazstvo, v aké Ukrajinci dúfali a aké by si zaslúžili, ale aj tak by to bolo víťazstvo pre Ukrajinu a historická porážka pre Rusko. A vnímať by to tak mohla aj väčšina Ukrajincov. V prieskume, o ktorý sa so mnou vopred podelil Kyjivský medzinárodný inštitút sociológie (KIIS), sa Ukrajincov pýtali, či by v záujme ukončenia vojny dokázali (i keď s ťažkosťami) akceptovať kombináciu hospodárskej obnovy a členstva v EÚ a NATO výmenou za uchovanie územia, ktoré dnes kontroluje Kyjiv. Len za posledných šesť mesiacov podiel ľudí, ktorí hovoria áno, vyskočil zo 47 na 64 percent.

Aby však dosiahli tento výsledok v situácii, keď v Bielom dome sedí Donald Trump, vyžadovalo by si to, aby európska koalícia ochotných prijala bezpečnostné záväzky takej šírky a hĺbky, aké sme doteraz nevideli. Európski lídri to chápu čoraz viac, ale demokratická politika vo väčšine európskych krajín je na míle vzdialená od toho, aby im to umožnila. Na to, aby presvedčili Európanov, aby podporili potrebné kroky, ale aj na to, aby pochopili dôsledky toho, čo sa zdá najpravdepodobnejšie, teda že ich nepodniknú včas, si musia položiť otázku: čo ak vyhrá Rusko?

Nielen na východe kontinentu

Ak vyhrá Rusko, mali by sme reálne očakávať tvrdé dôsledky pre Ukrajinu, Európu, USA i svetový mier. Ukrajina by bola porazená, rozdelená, demoralizovaná a vyľudnená. Peniaze na rekonštrukciu krajiny neprídu, namiesto toho by krajinu opustila ďalšia veľká vlna obyvateľov. Politika by sa stala koristníckou a nadobudla by silný protizápadný osteň. Objavili by sa nové možnosti pre ruské dezinformácie a politickú destabilizáciu. Potrebné reformy by sa zastavili, a teda aj postup smerom k členstvu v EÚ.

Európa ako celok by bola svedkom eskalácie hybridnej vojny, ktorú proti nej už dlho vedie Rusko, pričom väčšina veselých Západoeurópanov, užívajúcich si vianočné nákupy, by si ju stále do značnej miery nevšimla. V skutočnosti však už dnes neprejde ani týždeň bez incidentu: ruský torpédoborec vypáli svetlicu na nemecký vojenský vrtuľník, záhadne explodovali balíky DHL, videli sme sabotáže na francúzskych železniciach, podpaľačský útok na podnik vlastnený Ukrajincom vo východnom Londýne, niekto prerušil podmorské káble v Baltskom mori a poprednému nemeckému výrobcovi zbraní sa vyhrážali smrťou. Nie všetky incidenty sa s istotou dajú vystopovať späť do Moskvy, no mnohé z nich áno.

Širokospektrálna hybridná vojna zahŕňa aj zasahovanie do volieb v iných krajinách. Takéto zmanipulované voľby sa konali v Gruzínsku. V Moldavsku okolo deväť percent hlasov priamo kúpilo Rusko. V Rumunsku sa bude opakovať prvé kolo prezidentských volieb, pretože súd zistil rozsiahle porušenie pravidiel kampane na TikToku. „Ach, to je východná Európa!“ povzdychne si spokojne vo vianočnom čase človek v Madride, Ríme či Düsseldorfe. Šéf nemeckej bezpečnostnej služby však nedávno varoval, že Rusko sa pokúsi zasahovať aj do februárových nemeckých parlamentných volieb, ktoré pre budúcnosť Európy nie sú vôbec okrajové.

Na čo nám to je?

Minulý týždeň sme videli, ako opäť maximálne sebavedomý Vladimir Putin vystupuje na každoročnej dlhokánskej koncoročnej tlačovej konferencii, kde môžu cárovi volať aj bežní smrteľníci. V Rusku funguje vojnová ekonomika, ktorej rast je závislý od vojenskej výroby a od konfrontácie so Západom definovanej diktatúrou. Bolo by naivné dúfať, že diplomacia môže dospieť k nejakému magickému momentu, keď sa Putinovo Rusko náhle „uspokojí“ s doterajšími výsledkami na Ukrajine a vráti sa k mierovým záležitostiam a k obvyklému životu. Keď plánovači NATO hovoria, že by sme mali byť pripravení na možnú ruskú agresiu proti územiu NATO do roku 2029, nie je to preto, aby šírili hororové príbehy motivované zvýšením vojenských rozpočtov.

Trumpovi voliči v Spojených štátoch si môžu povedať: „No a načo nám to všetko je? Vy Európania sa starajte o seba! My sa musíme obávať Číny.“ Rusko však dnes užšie ako kedykoľvek predtým spolupracuje s Čínou, so Severnou Kóreou a s Iránom. Putina síce obžaloval Medzinárodný trestný súd, no aj tak môže precestovať polovicu sveta, kde je vítaným hosťom. On sám hovorí o novej „globálnej väčšine“ a „vytvorení úplne nového svetového poriadku“. V tomto novom poriadku budú vojna a dobýjanie území úplne prijateľnými nástrojmi politiky podobne ako otravy, sabotáže, dezinformácie a zasahovanie do volieb. Víťazstvo Ruska nad Ukrajinou povzbudí Čínu, aby zintenzívnila svoj tlak na Taiwan a Severnú Kóreu v tlaku na Južnú Kóreu.

Sebaodstrašovanie

To nás privádza k najvážnejšiemu následku zo všetkých: k možnému šíreniu jadrových zbraní. Spomeňte si, že Ukrajina sa v roku 1994 dobrovoľne vzdala svojich jadrových zbraní výmenou za bezpečnostné záruky od USA, Spojeného kráľovstva a Ruska – a potom ju napadla jedna z mocností, ktorá jej garantovala bezpečnosť. Podľa posledného prieskumu dnes 73 percent Ukrajincov súhlasí s „obnovou jadrových zbraní“. Je pozoruhodné, že 46 percent opýtaných tvrdí, že by boli za, aj keby na Ukrajinu Západ preto uvalil sankcie a zastavil pomoc. V skutočnosti Ukrajinci hovoria Západu: ak nás nebudete brániť, urobíme to sami. Pri nedávnych návštevách Ukrajiny mi viacerí niekoľkokrát povedali, že je to jasná voľba: buď NATO, alebo jadrové zbrane. Nejde však len o Ukrajinu. Zraniteľné krajiny na celom svete pri pohľade na to, čo sa deje na Blízkom východe, dospejú k rovnakému záveru. No čím viac krajín – a možno aj neštátnych aktérov – získa jadrové zbrane, tým je istejšie, že jedného dňa budú použité.

Pred blížiacimi sa nemeckými voľbami sa kancelár Olaf Scholz nehanebne snaží využiť strach z jadrovej vojny a premeniť ju na volebnú výhodu nad svojím hlavným rivalom, kresťanským demokratom Friedrichom Merzom. V skutočnosti sú to práve dôsledky sebaodstrašovania Západu, jeho strachu z ruskej jadrovej eskalácie na Ukrajine, ktorý zosobňuje Scholz a obratne využívanej Putin a ktorý len zvyšuje pravdepodobnosť šírenia jadrových zbraní, a teda aj dlhodobé riziko jadrovej vojny.

Záver je známy, jasný a depresívny. Neochota európskych demokracií platiť dnes vysokú cenu znamená, že svet neskôr zaplatí ešte viac.