Pozor na debilov… vo svojej hlave

Autor je šéfredaktor týždenníka Respekt

Publicista Samo Marec pred seba postavil veľkú úlohu, ktorú zadefinoval v názve svojej knihy: Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a poraziť Roberta Fica. Takú snahu treba oceniť, a to napriek tomu, že kniha neprináša odpoveď, ktorú jej názov sľubuje. Ide však o prijateľné zveličenie, pretože sa autor snaží. Recenziu nechám na povolanejších autorov. Dovolil by som si len polemizovať s jednou tézou a s jedným argumentačným faulom.

Budeme dobrí

Na úvod treba povedať, že som v istom zmysle v konflikte záujmov. Respekt je súčasťou rodiny Denníka N a Martin M. Šimečka je môj blízky priateľ. K Denníku N však má blízko aj Samo Marec, tak to azda nebude až tak prekážať. Zmieňujem to preto, lebo stredobodom knihy je svojím spôsobom pasáž s veľavravným názvom Debili medzi nami, v ktorej sa venuje diskusiám Ako zachrániť demokraciu. Moderuje ich Monika Tódová, okrem Šimečku sa ich zúčastňujú aj Marián Leško, Matúš Kostolný a Michal Vašečka. Niekedy som hosťom aj ja. Čitateľ teraz vie, ako ma má čítať.

Samo Marec na takmer štyristo stranách opakuje svoju tézu, že Robert Fico vyhráva okrem iného preto, že politici, médiá a intelektuáli sú príliš zameraní na jeho kritiku. A čo je horšie, na kritiku jeho voličov. Uvádza, že ak budú oponenti k voličom vľúdnejší, urobia ústretový krok, dočkajú sa toho istého, teda ústretovosti. Kritizuje preto najmä Martina M. Šimečku, ktorý je k voličom tvrdý a neponúka im žiadnu ústretovosť. Ide o skratku, ale myslím si, že mi v nej neuniká podstata Marcovho odkazu.

Kým sa dostanem ďalej, musím povedať, že vo svojej podstate som v tábore Sama Marca. Dávam si pozor na zamieňanie voličov a politikov, šetrím silnými slovami na ich adresu. Zároveň však vnímam, že je to len jeden z možných prístupov, no najmä nefungujúci. Treba si to priznať aj bez toho, aby som preto svoj prístup menil.

Prečo nefungujúci? Nemusím ani nič napísať a pre nemalú časť spoločnosti (českej i slovenskej) som nepriateľ, pretože som novinár. To nie je pocit, ale overený fakt. Samozrejme, neplatí to pre všetkých, ale platí to dosť často, aby som to nepopieral. Čelíme obrazom, ktoré si o nás a druhých druhí vytvárajú. Čítal som toľko svojich údajných výrokov, ktorým ľudia veria, že nemusím robiť vôbec nič a budem polarizovať spoločnosť. Čo potom?

Slovensko malo za prezidentku Zuzanu Čaputovú, ktorá pristupovala k voličom s iným názorom takým inkluzívnym spôsobom, že to podľa mňa nemá ani v Európe obdobu. Napriek tomu ju polovica spoločnosti odmietala a šírila o nej lži, ktoré slušný človek ani nezopakuje.

Problém spočíva v tom, že aj keď sa budete správať slušne a empaticky, neznamená to zlepšenie situácie. Empatia sa v ére roztrieštených komunikačných kanálov nemusí „k tým druhým“ ani dostať. Súhlasím, že človek sa má snažiť žiť v súlade s hodnotami otvorenej, demokratickej a empatickej spoločnosti. Bol by som však naivný, keby som si myslel, že je to automatická cesta k zlepšeniu spoločnosti. História tiež ukazuje, že prílišné ustupovanie neprináša vždy na druhej strane ústretovosť, ale ešte väčšiu chuť. Preto si myslím, že Samo Marec nenašiel odpoveď na to, ako poraziť Roberta Fica, ale opísal, ako by si prial, aby fungoval svet.

Je to také jednoduché?

Chvíľami nie je v knihe zrozumiteľné, či autor píše o politikoch alebo intelektuáloch. Pokúsme sa rozdeliť to. Ak budú knihu čítať politici, dozvedia sa z nej, že sa nemajú natoľko sústrediť na Fica, nemajú vnímať politiku ako súboj dobra a zla; naopak, majú navrhovať vecné riešenia. A teraz sa priznajte: komu toto nenapadlo?

Argumentácia často vyznieva, ako keď otec kára malé deti, že si neumyli zuby. Možno bude fungovať, ale pochybujem. Poznámky typu, že niečo je „otázkou osobnej zrelosti“, by po prvé svedčali niekomu staršiemu a po druhé sa z nich nedá veľa vziať. Podobne to platí aj o nasledujúcej téze: „Žiadny politik ešte nezískal voličov tak, že im vysvetľoval, akí sú hlúpi.“ Kto by namietal? A najmä, ktorý slovenský politik to robí?

V niektorých ohľadoch ide o také všeobecné tézy, že sa zdajú samozrejmé. Marec napríklad píše, že jedným z riešení zložitej situácie by bol vznik novej strany. Niečo podľa vzoru českých Starostov. To máte pravdu, ale riešením mojej situácie by bolo viac peňazí na účte, no jednoducho tam nie sú. Čo s tým?

Ak však strana vznikne, „úloha opozičných strán bude dohodnúť sa s ňou prakticky za každú cenu“, píše Marec. Asi iba blázon by odmietol koaličného partnera. Takú radu PS a KDH asi nepotrebujú. Spornejšie je však spojenie „za každú cenu“, pretože v inej kapitole Marec píše, že ak chce niekto čo i len uvažovať o porážke Fica, tak „nevyhnutná podmienka spočíva v izolácii Igora Matoviča“. A čo ak bude stáť nový projekt na niekom podobnom? Čo potom? Tu by bol zaujímavý uhol jeho pohľadu.

Zaujímalo by ma aj, ako by sa autor vyrovnal s nasledujúcou tézou: „Myslím, že by sme sa mali vzdať predstavy, že sa dá hľadať a nájsť porozumenie aj v otázkach, v ktorých si nerozumieme a rozumieť nebudeme. Nedá sa. Ich periodické otváranie len destabilizuje spoločnosť, prehlbuje zákopy a nahráva Robertovi Ficovi. Kľúčová deliaca čiara sa navyše dnes naozaj netiahne po konzervatívno-liberálnej, ale po izolacionisticko-medzinárodnej línii.“

Do istej miery súhlasím. Čo to však znamená pre LGBTI+ ľudí, ktorým táto téza okrem iného hovorí „zabudnite na zlepšenie svojho postavenia“? Pre novinára ide o ľahkú tézu, ale už nie pre Progresívne Slovensko, ktoré je liberálnou stranou. Na to by sa nemalo zabúdať, pretože vzniká mylný dojem, že politici to majú vlastne jednoduché – proste sa zamerajú na vyšší záujem.

Škoda, že tézy zostávajú vo všeobecnej rovine príliš často. Pri viacerých argumentoch si podľa mňa môže väčšina strán povedať, že my to robíme. Pritom kniha pôsobí dojmom, že to vlastne nerobí žiadna. Vo všeobecnosti sa mi to najmä vo vzťahu k dnešným opozičným stranám zdá príkre.

Koho potrebujeme

Teraz k spomínanému argumentačnému faulu, ktorého sa Samo Marec dopúšťa a ktorý podľa mňa podlamuje už aj tak krehké nohy jeho argumentácie. Kým opakuje (a naozaj veľmi často), ako máme načúvať druhým a nepodsúvať im zlé úmysly, tým „svojim“ to robí opakovane. Je to známa a a populárna figúra: seba vykreslím v najlepších farbách a druhým nepriznám takmer nič.

V kapitole o diskusiách Ako zachrániť demokraciu okrem iného na adresu Šimečku, Kostolného, Leška a Vašečku uvádza: „Celkovo nemám pocit, že si účinkujúci uvedomujú zodpovednosť, ktorú zo svojej pozície majú.“ Keď počas diskusie hovoria o voličoch Roberta Fica a ďalších vládnych strán, vraj z nich robia debilov: „Téza – zjednodušene – je, že sú to debili, ale keď debilom vysvetlíme, že debilmi sú, tak sa uvedomia, prestanú byť debilmi a prejdú na našu stranu. A my ich veľkodušne prijmeme.“ Reakcia voliča bude podľa Marca, že „sa nahnevá. Naozaj veľmi sa nahnevá“. Celý formát debaty je podľa neho zlý. „Výsledkom je jednorozmerná a sploštená diskusia, v ktorej už nezaznieva nič nové, nijako sa neposúva ani nevyvíja, nič nové neprináša a nie je zaujímavá ani intelektuálne stimulujúca.“ Ponúka iný prístup, ktorý definuje takto: „Snažiť sa ľuďom vysvetliť, že realita je omnoho komplikovanejšia ako len ‚my tu v sále máme pravdu a vonku sú debili‘ a všetkým je nám spolu dobre a aj sa trochu zasmejeme. Našou úlohou je povedať, čo teraz, a ak to nedokážeme, tak nás ľudia nepotrebujú.“

Ak si Samo Marec myslí, že si spomínaní páni a moderátorka Monika Tódová neuvedomujú svoju zodpovednosť, tak ich – jeho terminológiou – považuje za debilov. Naozaj si také opovrhnutie zaslúžia ľudia, s ktorými nemusí súhlasiť, ale ktorí vo verejnom priestore pôsobia desaťročia? Ak si šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný podľa Marca neuvedomuje zodpovednosť, prečo u nich vydáva svoju knihu?

Už samotný termín debili je faul veľkých rozmerov. Podsúva totiž účastníkom debaty tú najsprostejšiu argumentáciu. Presne takú, akú im podsúvajú Robert Fico a ďalší. Fakt, že ste k niekomu kritický, predsa automaticky neznamená, že je debil. Keby som sa chcel dopustiť rovnakého faulu, tak napíšem, že Marec si myslí o divákoch diskusií, že sú debili, o čitateľoch Denníka N, o väčšine politikov… Určite by oprávnene protestoval.

Je vecou osobného pohľadu, či je nejaká debata zaujímavá alebo nie, ale napriek tomu, že s vystupujúcimi Ako zachrániť demokraciu často nesúhlasím, žasnem, koľko zaujímavých myšlienok tam zaznie. Viac než v množstve kníh. Áno, niekedy sa to nepodarí, niekedy sa ide naproti smiechu, ale toto riziko verejné debaty prinášajú. Nie sú to články, eseje, ale verejná debata.

Už som spomínal, že môj osobný prístup je bližší tomu Sama Marca; s Martinom M. Šimečkom často debatujeme, krásne sa prieme, ale nikdy nezabúdam, z akej pozície kto a čo hovoríme. A nemal by na to podľa mňa zabúdať ani Samo Marec. Šimečka je bývalý disident, ktorý moci čelil už za minulého režimu. Objektom záujmu sa stal aj za vlád Vladimíra Mečiara. Vláda Roberta Fica ide po ňom a jeho rodine tvrdšie než po iných. Ani vtedy a ani dnes sa stúpenci tých pri moci Šimečku nezastali. Prečo by v nich mal vidieť to lepšie? Prečo by im mal ísť naproti? Šimečka má právo na prísnosť, ktorá by pri iných bola prášením od úst. Budem s ním polemizovať i naďalej, pretože to vidím inak, a pretože ma sám na polemiku vyzýva, ale jeho optiku považujem za podstatnú, v mnohých ohľadoch za oprávnenú a chcem ju počuť.

Tu sa dostávame ku všeobecnejšej rovine. Akú rolu prisudzujeme intelektuálom? Samo Marec píše, že „úlohou je povedať, čo teraz, a ak to nedokážeme, tak nás ľudia nepotrebujú“. Naozaj? Nestačí, že nás niekto povzbudzuje premýšľať? Vystavuje oponentúru naším tvrdeniam? Nie je zdravé, ak niekto voličom pripomína, že nesú zodpovednosť za to, čo ich politici robia? Autorovi sa napríklad nepáči, že Šimečka označil slovenskú spoločnosť za zbabelú. Tu by som tiež polemizoval, ale na druhej strane ide o v istých ohľadoch doložiteľnú tézu (i o Čechoch) a úvahy o tom, akí sme, plnia nejednu významnú knihu – od Peroutku po Patočku. Môžeme sa uraziť, alebo aj premýšľať, čo je na tom pravdy.

Neporozumenie medzi Marcom a Šimečkom možno spočíva v tom, že Marec hľadá cestu, ako poraziť Fica, kým Šimečka hľadá cestu, ako zostať vnútorne slobodným. Prvá otázka je politická, druhá intelektuálna. Politická cesta si žiada taktizovanie, intelektuálna presnosť myslenia. Oboje má svoje miesto, oboje potrebuje otvorená spoločnosť a bola by chyba, ak by zvíťazila predstava, že je to buď – alebo.

Dobré zámery

Samo Marec napísal knihu, ktorá by mohla byť skvelá, keby bol autor prísnejší k sebe samému. Z knihy je badateľná frustrácia, že tu Fico bol, je a možno ešte nejaký čas bude. Autor píše, že keď v roku 2008 začínal s písaním, písalo sa na blogoch SME najmä o Ficovi. „Prešlo šestnásť rokov a stále sa najmä a s najväčším úspechom bloguje o Robertovi Ficovi. A ten Fico je stále premiérom. Asi to teda znamená, že je to síce dobrá kolektívna terapia, ale systematická cesta k vyriešeniu problému zrejme nevedie cez presviedčanie presvedčených.“

Ale čo potom? Píše, že sa nemá debatovať len o Ficovi. Ale iných tém sú SME, Aktuality, Denník N… plné. Marec si nepoložil otázku, ako by Slovensko vyzeralo, keby zmienené médiá, politici a intelektuáli neinformovali tak často o Ficovi. Bolo by to lepšie? Naozaj? Je veľmi náročné nájsť kroky, ktoré by zmiernili polarizáciu v spoločnosti, viedli by k posilneniu právneho štátu a väčšej nezávislosti inštitúcií. Fakt, že sa to nepodarilo ani Marcovi (hoci, samozrejme, viacero univerzálnych rád platí), nie je jeho zlyhaním, pretože jednoznačnú odpoveď dnes nemá v západnom svete nikto. Lenže všetci, kto ju hľadáme (raz úspešnejšie, raz menej), by sme si navzájom mali priznávať dobré zámery a nepodsúvať si tie nízke.