Matúš Kostolný
1. Robert Fico ťahá Slovensko k Putinovmu Rusku. Sledujeme to celý rok a na záver premiér aj vycestoval do Moskvy. Diplomat Ivan Novotný pracoval priamo v kabinete ministra zahraničných vecí Juraja Blanára a v rozhovore s Mirom Kernom detailne opisuje, ako vyzerá naše zahraničnopolitické blúdenie. V tom rozhovore je všetko, čo ma na súčasnej vláde desí: rusofília, homofóbia, neprofesionalita, pomstychtivosť a nevkus.
„Veľa z nových ľudí na ministerstve zahraničia má ruské vysoké školy – buď vyštudovali Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov (MGIMO), alebo Petrohradskú univerzitu. Väčšinou ide o mladých ľudí, čo znamená, že študovali v Rusku po tom, ako rozpútalo v roku 2014 agresiu voči Ukrajine. Ak tam z rôznych príčin išli študovať, po takých krokoch tam predsa nemôžu zostať.“
2. Vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry Ján Čurilla strávil rok v domácom väzení. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok ho postavil mimo služby, lebo je obvinený. Monika Tódová s ním urobila rozhovor, v ktorom opisuje, ako tlačia naňho aj na jeho kolegov, ktorým prischlo označenie čurillovci, ako sa ich snažia zastrašiť a ako ich trestajú iba za to, že sa snažili vyšetrovať zločiny politikov a ich ľudí.
„Nikomu som nič neurobil, nič som nespáchal a teraz neuhnem len preto, že oni sa cítia urazení, lebo sme ich vyšetrovali, alebo sa boja, že by mohli byť ešte niekedy stíhaní.“
3. Alexandra Kusá bola 14 rokov riaditeľkou Slovenskej národnej galérie. Ministerka kultúry Martina Šimkovičová ju odvolala. Rovnako ako riaditeľa národného divadla a národného múzea. Jana Močková sa rozprávala s Kusou a je to fascinujúci rozhovor, lebo neodhaľuje iba zlo, ktoré vláda na umení pácha, ale aj vzdor a hrdosť, ktorú prejavujú ľudia kultúry. Alexandra Kusá sama priznáva, že nebola nikdy veľkou revolucionárkou, ale teraz je jednou z tvárí boja za neznormalizovanú kultúru.
„My v kultúrnej obci nie sme k sebe vždy milí, presne vieme, kto čo kedy urobil zle, a roky si to vieme nezabudnúť, ale počas tohto leta som cítila úplnú solidaritu. Veľmi sa mi to páčilo, aj to spojenie s kolegami z národného divadla. Dalo mi to nádej, že žijeme v inej spoločnosti než pred revolúciou. To, čo sa dnes deje, často prirovnávame k normalizácii, a ono naozaj platí, že tie mechanizmy sú si podobné, ale spoločnosť je iná a je iná práve v spôsobe, akým vzdorujeme.“
4. Viktor Vincze bol roky tvárou televízie Markíza. Teraz je tvárou boja novinárov najväčšej slovenskej televízie za slobodnú a nezávislú novinárčinu. Aj vďaka nemu ešte aj dnes Markíza vysiela normálne správy a politici ako Robert Fico nemajú zaručené, že Markíza ich nebude vyrušovať. Monika Tódová sa s ním rozprávala o riziku, ktoré s kolegami podstupujú, aj o túžbe robiť normálnu novinárčinu.
„Ako by som svojmu synovi o pár rokov vysvetlil, že v rozhodujúcich chvíľach sa jeho otec tváril, že sa nič nedeje, len preto, aby si udržal skvelý plat? Som uzrozumený s tým, že moja televízna kariéra môže byť mojím pôsobením v odborovej organizácii či v štrajkovom výbore ohrozená.“
5. Otto Šimko má 100 rokov. Prežil holokaust, bojoval v Slovenskom národnom povstaní a ani za komunistov nemohol robiť slobodne, čo študoval a chcel. Dušan Mikušovič sa s ním rozprával o politike, Ficovi a Putinovi. Jeho prehľad a nadhľad je obdivuhodný.
„Nič nie je nekonečné, všetko sa musí nejakým spôsobom dokončiť. V prípade vlád je to ešte omnoho háklivejšie a bude to tak aj pri Ficovej vláde. Neviem, či sa toho dožijem, ale nie je na večné časy. Vidím ohromnú nádej na zvrat.“
6. Je nezvyčajné, aby podnikateľ pod svojím menom rozprával o manipuláciách pri štátnych tendroch. Ákos Szabó to urobil. V rozhovore s Máriou Benedikovičovou opisuje, čo musel urobiť, aby sa mohol uchádzať o možnosť dodať štátu uniformy pre policajtov, hasičov, lesníkov a vojakov. Z jeho rozprávania vyplýva, že tendre na ministerstve vnútra či obrany nie sú práve transparentnou súťažou, ale aj to, že štát nefunguje, lebo má vo veciach strašný neporiadok.
„Keď som si poľnú rovnošatu prezrel v sklade armády, videl som, že by bolo veľmi ťažké reprodukovať tieto odevy len na základe opisov, a pri tejto obhliadke by sme nedokázali vytvoriť dostatočnú dokumentáciu, pretože modely týchto odevov boli skutočne komplexné. Preto som hľadal iné spôsoby, ako získať potrebné vzorky, keďže mi ich armáda nechcela požičať. Napadlo mi hľadať na Bazoši, kde sa občas predávajú vojenské uniformy. Podarilo sa mi tam zohnať identickú rovnošatu za približne sto eur.“
7. Karol Sudor sa mesiace rozprával s Martinou a Janom Kavalírovcami. Vznikol z toho nezvyčajný rozhovor, v ktorom je príbeh ich lásky a túžby žiť, i keď sa rozprávajú o eutanázii. Nie je to novinový rozhovor, na ktorý ľahko zabudnete – je to román alebo celovečerný film. Príbeh Kavalírovcov pokračuje, narodila sa im dcéra a Karol s nimi hovorí ďalej. Rozhovor mal obrovský úspech a stal sa najčítanejším textom v desaťročnej histórii Denníka N.
„Uvedomila som si, aké by bolo krásne, keby tu Honzík bol ešte aj v septembri a videl by našu dcérku. Ťažko sa to vysvetľuje, ale Honzík mi je napriek všetkému obrovskou oporou. Fyzicky nemôže spraviť nič, ale už to, že je pri mne, mi dáva silu.“
8. Tomáš Hellebrandt bol necelý rok poslancom Progresívneho Slovenska. Mandátu sa vzdal, keď naňho Robert Fico vytiahol, že žilinskej nemocnici zatajil svoju diagnózu. Veronika Folentová sa s Tomášom Hellebrandtom rozprávala o HIV, ale aj o tom, aké to je, keď premiér zneužíva informácie o zdravotnom stave občana, ku ktorým by sa za normálnych okolností a vo fungujúcom štáte nemal mať ako dostať. Žilinská nemocnica naňho podala trestné oznámenie, koncom roka vyšetrovateľ rozhodol, že nespáchal zločin, a riešia to ďalej ako priestupok.
„Nechal som tú informáciu v pomerne úzkom kruhu ľudí, dokonca som to vtedy nepovedal ani mojim rodičom, nechcel som, aby sa kvôli tomu trápili. Vedela to len hŕstka ľudí… A potom som sa dozvedel o trestnom oznámení v parlamente. Bol to surreálny pocit, lebo som si uvedomil, že o najväčšom tajomstve, aké som v živote mal, zrazu vie polovica budovy a pritom nemajú kontext.“
9. Je to rozhovor s Ladislavom Welwardom, ale v skutočnosti je to rozhovor o 20. storočí v Banskej Štiavnici a vlastne na celom Slovensku. Je to rozhovor o živote pána Welwarda, ale aj jeho rodiny. O holokauste, arizáciách, udavačstve, špicľovaní a obyčajnej ľudskej zlobe, ktorá sa prezliekala do ľudáckych a neskôr komunistických uniforiem. Juraj Koník neurobil iba klasický rozhovor, kde sa strieda otázka a odpoveď, ale pretkáva ho príbehmi, ktoré dopĺňajú príbeh jednej rodiny.
„Otec sa túžil po vojne vrátiť do Štiavnice. Tak sme sa vrátili. A keď sme našli náš dom obsadený, mama to ešte raz skúsila a hovorí, poďme preč. Otec bol proti. Ten arizátor napokon z nášho domu odišiel. Otec aj začal fungovať ako lekár. Po pár mesiacoch zomrel. Mal 57 rokov, zomrel mladý. K moci sa tu potom postupne cez komunistov dostali tí istí gardisti, ktorí nás udávali.“
10. Alkohol ako hrdina knihy a alkohol ako pomocník a neskôr aj nepriateľ v živote autorky knihy. Patrik Garaj sa rozprával so spisovateľkou Ivanou Gibovou o alkohole. Jej kniha Babička© zvíťazila v prestížnej literárnej cene Anasoft litera.
„Poviem to tak, ako to bolo doteraz. Žiadnu svoju knihu som nenapísala triezva. Neznamená to však, že by som pritom bola opitá. Bol to akýsi rituál. Potrebovala som mať pri sebe fľašu vína, ktorá pre mňa bola otváračkou inšpirácie. Vždy, keď som si dala dve-tri deci vína, otvoril sa mi nejaký zdroj. Bola som uvoľnenejšia a zrazu zo mňa text vytryskol a celé to bolo také neregulované.“
Bonus: Vlani sme vydali knihu rozhovorov šéfredaktora Respektu Erika Taberyho s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Je to silné rozprávanie o politike, ale ešte viac o tom, ako Zuzana Čaputová prežívala svoj mandát. O jej strachoch, neistotách, trápeniach aj snahe byť stopercentne pripravená a presná.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
