Šimečka, Kostolný a Čikovský o roku 2024: Krajina sa nemala dobre, ale neprepadajme úzkosti

Podporte kampaň na 50 evakuačných sanitiek pre Ukrajinu od Nadácie otvorenej spoločnosti a Dárku pro Putina.

Aký ste mali rok? 

Martin M. Šimečka: Dobrý. Som v situácii, keď mi už nič nechýba. Dejú sa veci, ktoré ma hrozne zaujímajú. Tento rok bol divoký a ďalší bude ešte divokejší. Baví ma to, ak sa mi podarí nepodliehať strachu. Už som vycvičený, takže viem, ako na to.

Matúš Kostolný: Aj ja som mal dobrý rok, súkromne i pracovne. Našej redakcii sa celý rok darilo. Robili sme dobrú robotu. Počas roka sme pribrali 5 až 10 nových kolegov, stále sa rozrastáme. Krajina dobrý rok nemala, objektívne sa jej nedarí. Nie som z toho šťastný, ale veľmi intenzívne pracujem na tom, aby mi nevliezli do hlavy a nepokazili mi môj vlastný rok.

Konštantín Čikovský: Tento rok som nadobudol dojem, že jednoduchšia časť môjho života je za nami. Svet sa zmení, bude oveľa menej predvídateľný, bude dramatický. Je čas rozmýšľať o tom, čo by sme robili, keby bola vojna. Keď som k tomuto dospel, začal som uvažovať, ako viem byť užitočný v tomto novom svete. Neprišiel som na to, ale už len to, že som o tom rozmýšľal, mi veľmi pomohlo. Menej som sa bál.

V marci a apríli boli prezidentské voľby. Časť spoločnosti dúfala, že po prehratých parlamentných voľbách aspoň tie prezidentské dopadnú inak. Ale aj prezidentské voľby vyhral človek, ktorý išiel do vlády s Robertom Ficom – Peter Pellegrini. Vtedy na časť ľudí doľahla veľká frustrácia. Ako ste sa s tým vyrovnali? 

Martin M. Šimečka: Ja dobre. Ak je situácia dramatická, viem sa s ňou vyrovnať, tlak na moje vedomie je vyšší. Potvrdilo sa, že tábor vládnej koalície je v tejto fáze silnejší a nedá sa zmiasť tým, že kandidátom bol Pellegrini, ktorý by teoreticky niektorým nemusel vyhovovať. Ich hrôza z Korčoka je rádovo vyššia. Obidva tábory sú posadnuté obavou z toho druhého. Tábor vládnej koalície má hrôzu z toho, že nejakí progresívci chcú meniť štýl ich života. Opozičný tábor má hrôzu z toho, že vládna koalícia chce zničiť demokraciu. Sú to zaseknuté psychologické situácie. Preto mobilizovali voličov vládnej koalície. Pellegrini to postavil na strachu z vojny. Nič nové, mali sme to vedieť. Napriek tomu ma vysoká mobilizácia prekvapila.

Matúš Kostolný: Ja som si myslel, že vyhrá Ivan Korčok. Po prvom kole prezidentských volieb som si myslel, že sa vládnej koalícii nepodarí zmobilizovať svojich voličov po tom, ako vyhrali parlamentné voľby. Čakal som, že budú mať pocit, že to dôležité už majú, a neprídu tak nadšene voliť Petra Pellegriniho aj preto, že nie je prototyp človeka, ktorého by mal mať rád volič Roberta Fica alebo Andreja Danka. Mýlil som sa. Z toho, že Peter Pellegrini vyhral voľby, nemám traumu. Zobral som to na vedomie, podľa mňa je to škoda pre Slovensko, ale to dôležité sa odohralo vo voľbách už minulý rok. To dôležité určuje Robert Fico. Netreba sa fixovať na konkrétne momenty, rozhodnutia, dni a týždne, ale v dlhodobejšom horizonte stále verím, že Slovensko je normálna krajina a že budeme mať aj dobrú budúcnosť.

Konštantín Čikovský: Posledné dni pred prezidentskými voľbami som tipoval opak toho, ako to dopadlo. Pomýlil som sa, bol som prekvapený, ale nie extra vystresovaný, pretože sa Petra Pellegriniho nebojím. Je to umiernený karierista, ktorý má slabé morálne zásady, ale nie je to ten človek, ktorého by som sa najviac bál v tejto funkcii. Najviac ma zaujalo, ako klamstvom a drzo, ale témou geniálne pomenovali ducha doby, že sa ľudia boja vojny. Pellegriniho kampaň to trafila geniálne. Treba to rešpektovať a aj do budúcnosti myslieť na to, že je to dôležité. Najsmutnejší som bol z miery arogancie, ako sa klamalo ešte aj posledný deň počas volieb. Videl som človeka, ktorý drzo a jasne porušoval volebný zákon a potom sa stal ministrom vnútra. To je vec, s ktorou sa doteraz neviem vyrovnať.

Aký je Peter Pellegrini prezident?

Matúš Kostolný: Každý by to mal ťažké po Zuzane Čaputovej, ktorá bola výnimočná už len tým, že bola prvá prezidentka. V mojich očiach Peter Pellegrini neobstojí dobre. Zdá sa mi, že jeho najväčšia ambícia je byť dôstojný prezident. Štylizuje sa do roly, že nebude robiť hanbu a je ten, ktorý reprezentuje, vie, čo a ako má povedať. Na mňa však nepôsobí ako dôstojný pán. Zdá sa mi, že to, ako funguje, je nedôstojné. Prekáža mi, že sa nespráva ako samostatná hlava štátu, zatiaľ je stále v tieni Roberta Fica a väčšinu vecí robí na jeho príkaz alebo prianie. Za ten rok sa objavili momenty, keď sa Peter Pellegrini ozval a dokonca kritizoval aj Roberta Fica a vládu, ale je to veľmi diétne a robí to tak, aby neprekročil hranicu, keď by sa naňho mohli nahnevať. Všetky dôležité zákony pre Roberta Fica podpísal, aj tie, ktoré nie sú v prospech Slovenska. Nekládol odpor. Uvidíme, ako sa mu to bude dariť v druhom roku.

Ku koncu roka sa čoraz častejšie v Hlase objavovali vystúpenia poslancov, ktorí boli k vláde kritickí. Keď som si nedávno v jeden týždeň u nás prečítala rozhovory so Samuelom Migaľom a s Jánom Ferenčákom, pozorovala som, že sa mi trochu uľavilo a že autokracia už nepríde. Je to na mieste?

Konštantín Čikovský: Úľava je na mieste. Paralelne sa dejú dve veci, ktoré nám veľmi pomáhajú v záchrane demokracie. Prvá je, že v momente, keď Robert Fico nastúpil znova k moci, celá občianska spoločnosť, ale aj politici vedeli veľa o tom, čo bude robiť. On iba kopíruje to, čo robili iní autokrati, napríklad Viktor Orbán. Nie je to situácia, ako keď Orbán pomaličky sám diktoval, čo bude, a dokázal získať celé Maďarsko. O Ficovi väčšinou vieme, kam smeruje, prečo to robí a čo zlé chce urobiť, takže demokracia sa dokáže oveľa lepšie brániť.

Druhá vec je, že v momente, keď prešiel Trestný zákon, najväčšie spojivo, ktoré bolo medzi Smerom a Hlasom, už bolo naplnené. Pre mnohých ich ľudí už bolo vybavené, že sú beztrestní. V tomto momente sú títo ľudia slobodnejší. Hlas je strana, ktorá je z pohľadu slovenskej politiky asi najviac v strede, a je prirodzené, že sa tam objavujú ľudia, na ktorých kamaráti, manželky a deti kričia, preboha, čo to tam stvárate, a je im ľudsky nepríjemné to robiť. Preto sa ozývajú a potom tam tých 76 hlasov nie je.

Ako na mieste je mať strach z tretej svetovej vojny? 

Martin M. Šimečka: Záleží na tom, ako každý z nás pracuje s vlastným strachom. Za svoj už pomerne dlhý život si nepamätám takýto svet a tento typ rozvratu základných noriem. Donald Trump sa ešte len stane americkým prezidentom, ale sme v situácii, v ktorej sme nikdy neboli. Ešte Machiavelli písal o teórii šialenca. Ide o politikov, ktorí o sebe verejne hovoria, že sú blázni schopní urobiť čokoľvek. Putin to robí tým, že hovorí, že použije jadrové zbrane. Hrá podľa teórie šialenca, čaká, že ostatní sa zľaknú, že to naozaj urobí. Trump sa v podstate správa rovnako.

Budeme tu teda mať konfrontáciu dvoch šialencov, nevieme, do akej miery sú racionálni. Ostatní sa správajú vo vleku týchto udalostí. Základná otázka, ktorú si kladiem a nemám na ňu odpoveď, je, či sa nachádzame v nejakej fáze nastupujúceho barbarstva. Keby sme si pomohli dejinami 20. storočia, tak nevieme, či je to fáza 30. rokov – mnohé signály naznačujú, že áno, iné, že nie. Vtedy sa fáza barbarstva preliala do holokaustu, miliónov mŕtvych a vojny. Alebo sme vo fáze krízy, ako bola na Západe v 70. rokoch ropná kríza, ktorá viedla k poklesu životnej úrovne. Vtedy sa skončila éra zlatého povojnového veku a ľudia boli strašne nervózni. Prišiel nástup extrémizmu, komunistická strana vtedy v Taliansku a vo Francúzsku rástla do historických výšok. Bol terorizmus, stovky ľudí zomreli, svet vyzeral tiež veľmi zle, ale demokracia si s tým poradila. Neviem, v akej fáze barbarstva sme, či sme v 30. alebo 70. rokoch. Priznávam však, že obavy sú oprávnené.

Koncoročnú frustráciu ľudí zosilnila Ficova cesta do Moskvy za Putinom 22. decembra. Poslanec Hlasu Migaľ deň po tejto ceste zverejnil text, v ktorom napísal: „Slovensko si zaslúži líderstvo, ktoré hľadí dopredu a pevne stojí na strane svojich občanov, spojencov a hodnôt. Návštevy ako Ficova cesta do Moskvy nás nevedú k lepšej budúcnosti, ale vracajú nás do minulosti, z ktorej sme sa tak dlho snažili vymaniť. Je čas si uvedomiť, že sloboda a dôstojnosť nie sú na predaj – ani za lacnejší plyn.“ Toto znie ako odchod z vládnej koalície. Ako ďaleko sme od predčasných volieb?

Matúš Kostolný: Neviem si predstaviť, že poslanec Migaľ zostane dlhodobo členom vládnej koalície. V tomto momente si dal pozor, neurobil posledný krok, nepovedal poslednú vetu, že preto musí z koalície vystúpiť. Stále opakuje spolu s ďalšími tromi poslancami, ktorí si hovoria Hlas rozumu, že chcú zásadné vládne plány podporovať. Som presvedčený, že každá ďalšia skúsenosť, keď poslanec Migaľ verejne povie, že cisár je nahý, ho posúva viac a viac preč z koalície, pretože už nebude cesty späť. Toto musí prekážať Robertovi Ficovi a koaličným politikom. Migaľ tým získava strašne silný pocit slobody a nebude sa z toho vedieť vrátiť. Stále ma najviac zaujíma, čo urobí Peter Pellegrini, pretože Samuel Migaľ a ďalší traja poslanci, ktorí vytvorili skupinu Hlas rozumu, sú ľudia z Hlasu. Túto stranu vytvoril Peter Pellegrini, je to jeho projekt, jeho firma, a aj keď je prezident, zostal čestným predsedom. Vytvoril ho ako alternatívu voči grobianskym, vulgárnym, agresívnym a kriminálnym spôsobom Roberta Fica a chcel ponúkať iný smer. Smer s ľudskejšou tvárou. To tam je niekde zakódované. Ľudia ako poslanec Migaľ do toho vstúpili preto, aby boli súčasťou Hlasu, nie Smeru. Peter Pellegrini jedného dňa pochopí, že je prezident a má ústavné kompetencie a moc. A zároveň silu hovoriť, čo si myslí. To môže byť problém, lebo nevieme, čo si myslí a či si vôbec niečo myslí.

Migaľ ešte napísal: „Naše ministerstvo hospodárstva už v minulosti ukázalo, že dokážeme zabezpečiť energetické zdroje aj bez toho, aby sme rezignovali na svoje hodnoty. Máme diverzifikované zdroje, a hoci je plyn možno drahší, kompenzačné mechanizmy zabezpečia, že to ľudia nepocítia.“ Prečo Fico išiel do Moskvy a aký máme problém s plynom? 

Konštantín Čikovský: Ak by išiel plyn cez Ukrajinu, bolo by to pre Slovensko lacnejšie v malých stovkách miliónov eur. Podstatné je, že naši partneri hovoria, že nechceme podporovať Rusko, takže tu nie je o čom diskutovať. Hlavne však Rusko nerozhoduje o tom, či bude Ukrajina prepravovať jeho plyn. Nebude tu žiadna plynová kríza. Robert Fico tam išiel preto, lebo nemal čo stratiť z pohľadu svojho publika. Keď raz vedel, že ho Putin prijme, mal istotu, že bude mať fotku a bude môcť rozprávať, že s Putinom rokoval o mieri na Ukrajine a o stretnutí v Bratislave, kde by sa o tom malo hovoriť. Na tom môže len získať. Jediné riziko, ktoré z tohto preňho plynie, je, že vyburcuje svojich nepriaznivcov k väčšej aktivite. Išiel tam len preto, že je osamotený človek, ktorý pôjde absolútne na hranu, je mu všetko jedno, stratil elementárnu schopnosť rozlíšiť, čo je dobro a zlo. Vníma už iba seba a možno pár najbližších ľudí a je ochotný urobiť čokoľvek. Mali by sme o tom začať takto úprimne hovoriť. Je to strašné, ale toto už nie je štandardný politik, ktorý klame, toto je človek, ktorý stratil kontrolu, je to zlo a bude robiť čokoľvek, čo bude vyhovovať iba jemu.

Na druhý deň bola demonštrácia pred úradom vlády. Aj napriek zlému počasiu a termínu deň pred Vianocami tam prišlo pomerne veľa ľudí. Bude Ficova cesta do Moskvy a celkovo jeho proruské vládnutie zlomovým momentom? 

Martin M. Šimečka: Nie som si tým istý. Aj ja som bol na tej demonštrácii, lebo ma to naštvalo. Keď sa na to pozriem úplne racionálne, tak toto nebol žiadny zlomový moment. Bola to psychologická operácia, ktorú dohodol s Vladimirom Putinom pre svojich voličov. Jemu vyhovuje, keď sú demonštrácie, keď sa opozícia radikalizuje proti nemu, lebo to mobilizuje jeho vlastných voličov, ktorí majú strach z druhej strany. Robí to zámerne. Je to celé úplne absurdné. Čo sme za štát, že premiér ide do Moskvy na utajené stretnutie bez toho, aby o tom komukoľvek povedal? Ani nevieme, akým lietadlom a odkiaľ letel, hovorí za neho Putin, my ani stále nevieme, kde je. To je šialené, ale je to prejav toho, že je úplne mimo reality, respektíve ju prispôsobuje sebe, nič iné ho už nezaujíma.

Je racionálny v tom, že vie, že má tlačiť témy ako vojna na Ukrajine, on ako mierotvorca, plyn, kultúrne témy, akékoľvek veci, ktoré sa netýkajú reálneho života na Slovensku, ale niektoré sú fiktívne. Vojna na Ukrajine nie je fiktívna téma, ale vyvoláva iracionálny strach. Toto všetko robí, lebo vie, že jediný spôsob, akým môže v predčasných voľbách zvíťaziť, je, že bude sám tlačiť témy tohto typu, aby si ľudia nevšímali, že sa nežije dobre. Vidíme celú tú hru úplne jasne, je to ľahko čitateľné. Nechcem na to naskočiť, preto hovorím, že to nie je zlomové, lebo toto robil v skutočnosti celý rok. Aj prezidentské voľby boli o tom. Nie som si ani celkom istý, či má v tejto chvíli nejakú možnosť, môže sem naťahať ruských agentov, bude to veľmi nepríjemné, ale v tejto chvíli to ešte stále nie je tak, že by sme už zajtra smerovali k vystúpeniu z EÚ a do ruskej sféry vplyvu. Toto nebol zlomový moment, je to v súlade s jeho celoročnou politikou a bude to pokračovať.

Matúš Kostolný: Dodal by som, že vnútropoliticky to tak je, ale má to ešte jeden rozmer, a to že sme členskou krajinou EÚ. Fico od nástupu k moci rozpráva proruské a proputinovské reči, ale jedna vec sú reči a druhá činy. Doteraz na samitoch EÚ vždy zahlasoval za pomoc Ukrajine, neblokoval veci, nakoniec sa vždy správal ako člen EÚ. Návšteva Moskvy je zlomová v tom, že naši partneri v EÚ si definitívne povedali, že dobre, tento človek sa prihlásil a nohami zahlasoval, že patrí k Vladimirovi Putinovi. Budú nám ešte menej dôverovať, ešte menej nás budú brať ako partnerov a to Slovensko z dlhodobého hľadiska pocíti, ak by to trvalo veľmi dlho.

Konštantín Čikovský: Na to, čo Robert Fico robí, musíme reagovať. Nie je možné, aby ľudia, ktorí nechcú hrať Ficovu hru, na to námestie nešli. Slovensko nemá takú veľkú hanbu práve preto, že tam tí ľudia na druhý deň boli. Ľudia cítili, že ten človek, ktorý bol v Moskve, nereprezentuje nás všetkých. Ak by tam nešli, tak by to nefungovalo. Samozrejme, že to berie čas, energiu, sústredenie. Toto Robertovi Ficovi funguje. Nesúhlasím s mnohými komentátormi, ktorí hovoria, preboha, neskáčte mu na to. Ako nereagovať na to, keď ten človek robí veci, za ktoré sa ako krajina musíme hanbiť?

Nahrávame 27. decembra. Fico sa stále neobjavil v Bratislave, Putin povedal, že mu našu metropolu ponúkol na rokovania o mieri. Je reálne, že tu bude nejaký mierový samit?

Martin M. Šimečka: Vidím to ako klasickú ruskú psychologickú operáciu podľa všetkých ruských manuálov. Je to jednoduché, poznám to dokonca z detektívok a trilerov a z ruských dejín, ktoré rád čítam. Zoberte si, že Fico tam síce bol, ale nepovedal nič, nechal to na Putina. Dohodli sa, že to povie Putin; ak z toho nič nebude, tak je z toho vonku, a ak áno, tak bude víťaz. Celé je to blbosť, ale na Ficových voličov to funguje. Pozeral som svetové médiá, nemali ani riadok o tom, že by na Slovensku mohol byť nejaký samit. Nevšímajú si to, vôbec to nepovažujú za dôležité.

Konštantín Čikovský: Na druhej strane, tie isté médiá informovali, že Fico bol v Moskve. Naozaj je to komické a musíme o tom tak aj rozprávať. Urobíme to v Inchebe? Budú to robiť tí istí policajti, ktorí dopustili tragický atentát za smiešnych okolností, kde dôchodca strieľal na premiéra? Títo ľudia to budú organizovať? Kto tam príde?

Martin M. Šimečka: Dostáva to rozmery, keď človeku zostáva rozum stáť. Napríklad keď Rudolf Huliak povie, že by to mohlo byť v Očovej. Je to úplná blbosť, ale kopa ľudí už úplne stratila súdnosť, rovnako ako Fico. Sme v takých čudných časoch.

Matúš Kostolný: Nezabudnime, že v Bratislave už raz bol rusko-americký samit Bush – Putin, ale za úplne iných okolností, nebola vojna na Ukrajine. Logisticky sme to vtedy dokázali zvládnuť. Putin zároveň vyhlásil, že Bratislava by mohla byť to miesto, lebo Slovensko je neutrálna krajina. Tváril sa, že to myslel vo vzťahu k rusko-ukrajinskej vojne. My ani náhodou nie sme neutrálna krajina. Robert Fico nie je neutrálny, lebo je proruský, svojou návštevou Moskvy zničil šance na to, aby tu vôbec teoreticky nejaké stretnutie mohlo byť. Slovensko je všetkými dokumentmi potvrdený člen EÚ, NATO, čiže rozprávať o nás ako o neutrálnej krajine je ruská operácia, ktorá chce odkázať Európskej únii, našim spojencom, že tohto ste už stratili, už je neutrálny. Nie sme, nikdy nebudeme, alternatíva pre Slovensko nie je, že sme neutrálna krajina. Buď nás Rusko a Putin zhltne, alebo zostaneme v slobodnom svete. Fico ohrozuje našu bezpečnosť a to je vážna vec.

Tá návšteva bola strašidelná aj v tom, že Fico sa v Moskve zrazu len tak zjavil. Vopred o tom nepovedal nikomu, ani prezidentovi Pellegrinimu. Nevieme, ako tam letel, neurobil tlačovú konferenciu, nevieme, kde odvtedy je, a aj koaliční partneri chceli vysvetlenie. 

Konštantín Čikovský: Minister Taraba povedal, že ich už informoval. Vidno, akú formu komunikácie budú voliť. Hovorili, že Ukrajina porušila asociačnú dohodu, keď plyn neprepravuje. Pozrel som si tú dohodu a neporušuje ju. Takto sa klamať nesmie. Nie je to strašidelné len pre nás, ale aj pre jeho partnerov, čo je nejakým spôsobom aj dobré. Väčšina poslancov číta noviny, otvoria si ráno N-ko, majú tajné predplatné, aby sa to nikto nedozvedel, dúfajú, že sa dozvedia, čo ten Fico robí. Aj prezident Pellegrini musel dať verejne najavo, že o tom nevedel. Robert Fico získava každým dňom v podstatných veciach povesť nepredvídateľného človeka. Toho sa trochu bojíš, ale aj sa bojíš byť s ním dlhodobo partnerom.

Matúš Kostolný: Je to jasný signál, že Fico necíti absolútne žiadnu zodpovednosť voči krajine a občanom Slovenska. Zaujímajú ho iba jeho voliči a ľudia, ktorí ho podporujú. Podľa toho, čo sa odohráva na internete, sú hrdí na to, že bol v Moskve a že rozpráva o nejakom stretnutí v Bratislave. Vôbec im neprekáža a nezdá sa im čudné, že namiesto nášho premiéra o tom rozpráva srbský alebo ruský prezident. Je to jasný odkaz, že vy ma vôbec nezaujímate, Slovensko ma vôbec nezaujíma. Ficova štvrtá vláda je katastrofálna a svojim voličom môže ponúknuť jedine strach, hnev a nejaký typ zdania, že je svetový hráč a že niečo robí na úrovni oveľa vyššej, než sú naše prízemné slovenské problémy.

Udalosťou roka bol atentát na Roberta Fica. Strieľal nahnevaný dôchodca a spätne je úplne nepochopiteľné, že toto ochranka a polícia dopustila. A nedošlo ani k žiadnemu vyvodeniu zodpovednosti. Ale zároveň ako keby tým atentátom ani nikto nežil, iba Robert Fico. Prečo to tak je?

Martin M. Šimečka: Je to jeden z najpozoruhodnejších javov tohto roka. V prvotnom šoku by človek povedal, že sa niečo zmení, ale nezmenilo sa vôbec nič, zmenil sa iba Robert Fico, ktorý to prežíva veľmi osobne. Ukazuje sa, že spoločnosti je to jedno. Fico tým trpí a neustále opakuje, že spoločnosť je ľahostajná k jeho utrpeniu. Spôsobil si to sám. Celá jeho politika posledných rokov je o tom, že v ľuďoch znižoval mieru empatie voči trpiacim na Ukrajine, robil nepriateľa z kohokoľvek, vnášal do spoločnosti hnev, zúrivosť a hlavne nenávisť voči niekomu inému, čím dramaticky znižoval mieru empatie, ktorá by v spoločnosti mala normálne fungovať. Teraz za to dostáva svoju odmenu, spoločnosť je ľahostajná k utrpeniu tak, ako ju to naučil.

Nie je to aj tým, že o vyšetrovaní atentátu vôbec neinformovali? Že nie je súd, hoci je to pomerne jednoduchý prípad?

Konštantín Čikovský: Neinformovali o tom z jednoduchého dôvodu – nepodarilo sa im naplniť plán, aby to dokázali urobiť ako príbeh politického, systematického útoku jednej skupiny obyvateľstva a politikov na druhú. O to sa celý čas pokúšali. Spoločnosť to väčšinovo pochopila ako veľmi smutnú, tragickú, nebezpečnú náhodu, ktorá sa našťastie skončila bez smrti. Nie ako občiansku vojnu, útok jednej skupiny obyvateľstva na druhú, ale ako nešťastie, keď sa jeden starý pán zblázni a urobí niečo zlé. Takéto veci sa dejú skôr, keď je spoločnosť nahnevaná.

Matúš Kostolný: Polícia a ochranka zlyhali a všetci to vedia. Minister vnútra a premiér nám hovoria, že nikto nezlyhal a nikoho netreba potrestať, takže je to schizofrenické, a aj verejnosť si povie, že keď nikto nezlyhal, asi to nebolo až také vážne. Reakciou na atentát na Roberta Fica bolo aj to, že politici Smeru a Hlasu, ktorí sa dovtedy živili šírením nenávisti na internete, zrazu začali hovoriť, ako treba trestať nenávisť a aj slovnú agresivitu na internete. Dnes už vieme, že trestajú iba ľudí, ktorí útočili na Roberta Fica a ľudí jemu blízkych alebo v nejakej podobe schvaľovali atentát. Nedeje sa však nič s útokmi na novinárky, novinárov, umelcov, politikov opozície.

Konštantín Čikovský: Keby títo koaliční politici jeden deň zažili to, čo zažívajú novinárky na Slovensku, mesiac by parlament zasadal, aby na to prijal zákony. My sme si na to už zvykli, ale je to šialené a hrozné.

Ak nedokážete ochrániť premiéra nie pred nejakým sofistikovaným vrahom, ale ani pred dôchodcom, tak čo potom dokážete? Ako keby zrazu bolo všetko relatívne, aj pokiaľ ide o bezpečnosť, spravodlivosť. Ten pocit ešte znásobilo zrušenie špeciálnej prokuratúry, NAKA, to, že sa nič väčšie nevyšetruje. Funguje ešte tento štát?

Martin M. Šimečka: Mali by sme byť opatrní v tom, do akej miery budeme hovoriť o tom, že štát zlyháva. Zlyhávajúce štáty, to je Afganistan, Somálsko. Štátu trvá veľmi dlho, kým prestane fungovať. V bazálnej rovine bude fungovať ešte veľmi dlho. Sme svedkami toho, že zlyhávajú normy, ktoré považujeme za niečo, čo štát definuje. Porušením normy je to, čo urobil Fico v Moskve. Ide o porušenie všetkých pravidiel, na základe ktorých by mal štát fungovať. Premiér ide tajne do Moskvy, potom sa vyparí, nikto o tom nevie, takto by to nemalo byť. Polícia je v rukách vládnej koalície, robí len to, čo jej vyhovuje. Spravodlivosť z tohto pohľadu nefunguje tak, ako by sme si predstavovali, je na tom oveľa horšie. Ale keď sa na to pozrieme vecnejšie, štát v zásade ešte nezlyháva. Má našliapnuté k tomu, aby na tom bol čoraz horšie. Bol by som opatrný v tvrdení, že zlyháva. To by museli prestať chodiť vlaky, nedostávali by sme výplatu, zrútili by sa banky. Ani ľudia zatiaľ nepociťujú, že štát zlyháva, aj preto má vládna koalícia stále takú vysokú podporu.

Konštantín Čikovský: Tento rok sa trochu zmenila spoločenská debata v tom, že ľudia, ktorí kritizujú štát, začali viac používať slovník, že tu štát zlyháva, čím vlastne mysleli, že nefungujú veci na takej elementárnej úrovni, na akej by sme si predstavovali. Prestali hovoriť, že jediný problém štátu je, že sa tu trochu kradne a polícia trochu klame. Tento pocit, že štát sa nemôže porovnávať s úspešnými krajinami, ako je napríklad Česká republika, je veľmi dobrý, pretože nám to hovorí, že všetky opakujúce sa reči odborníkov, ktorí desať, pätnásť, dvadsať rokov hovorili, že ak toto neurobíme, časom sa to prejaví, sa napĺňajú. Ak nebudeme opravovať mosty, budú zlé; ak nebudeme plánovať diaľnice, nepostavia sa. Ak neurobíme dôležité veci v zdravotníctve, nebude fungovať a zdražie. Každý súhlasil, ale nebolo to dramatické. Teraz sa začalo diať to, že zapneme správy a hlavnou správou nie je Fico, ale dráma, že sa podarilo opraviť nejaký most. To je to, čomu ľudia hovoria zlyhávajúci štát. Je dobré, že konečne hovoríme, že korupcia je hrozná vec, kradne ľuďom peniaze, podlamuje dôveru v štát. A korupcia navyše robí aj to, že dáva preč rozumné pomalé riešenia. Hlavný problém tohto štátu je, že okrem toho, že je na tom zle morálne, nie je natoľko šikovný a zorganizovaný ako úspešné krajiny, ako to vidíme v Českej republike, Rakúsku.

Martin M. Šimečka: V porovnaní s okolitými krajinami sme skôr upadajúci štát.

Ako sa budeme mať budúci rok z ekonomickej stránky a čo to urobí s preferenciami? 

Konštantín Čikovský: Konsolidácia sa ešte nezačala, začne sa až 1. januára. Už dnes sa jej vo vláde šialene boja, zastavili rast cien plynu natvrdo tým, že to idú sponzorovať. Viacero vecí sa určite koalícii podarí niečím prekryť, prehovoriť, ale ten obrovský zákon sa nedá oklamať. Ak beriete ľuďom viac daní, ak štát nie je schopný za tieto dane nič viac dať, navyše to ani neplánuje, skôr plánuje konsolidovať, popularita vlády, ktorá to robí, bude upadať.

Tu treba pripomínať, že si zdvojnásobili platy. 

Konštantín Čikovský: Rozmýšľal som, či sa dá pochopiť, ako môže Robert Fico urobiť takúto obrovskú chybu. Jedno vysvetlenie je, že je tak mimo a sebastredný a tak veľmi chce mať peniaze, že povolil. Pravdepodobnejšie sa mi zdá vysvetlenie, že sme už zabudli na to, že keď mali tie troj- či štvortisícové platy, boli pod obrovským tlakom, každý sa ich pýtal na hodinky, na každý výlet, čo pri výške ich platov nešlo vysvetliť. Ak už máš sedem- či desaťtisíc, oveľa ľahšie sa ti kryje luxusný život. V tomto zmysle sa im už možno aj trošku uľavilo. Iba takto si to viem vysvetliť. Ktorý Robert Fico by chcel svojím rozhodnutím vytvoriť svet, v ktorom by všetci matovičovci chodili v tričku, že si zdvojnásobili platy?

Bude popularita vlády upadať?

Konštantín Čikovský: Nedá sa to nijakým spôsobom oklamať. Ak ľuďom beriete peniaze, ak sú v strese a vy ste pri moci, takmer neexistujú prípady, kde by to fungovalo. To, že sa potom bude snažiť rozprávať o Moskve, Ukrajine, o škodcoch, to príde, ale únava z moci, navyše v situácii, keď sa dvíhajú dane a zároveň je problém v Nemecku, príde tiež.

Martin M. Šimečka: Vo svete už nájdeme veľa príkladov, že vzťah medzi ekonomickým výkonom štátu a popularitou vlády nie vždy funguje. Dnes žijeme v dobe iracionality a aj Fico sa spolieha na to, že jeho voliči schudobnejú, ale on im bude dodávať energiu strachu a zároveň pýchy na to, že Fico je takýto veľký. Samozrejme, súhlasím, že popularita asi bude padať, ale nebol by som si istý, že to bude nejaké razantné.

Konštantín Čikovský: Joe Biden je dobrý príklad. Urobil absolútne skvelé veci, dnes ekonomický mainstream povie, že Biden bol dobrý ekonomický prezident, fungovalo to tam a výsledky boli viditeľné. Výsledok bol, že Trump na tom z veľkej časti vyhral voľby. Je to tak, že ak robíte dobrú ekonomickú politiku a ste pri moci, aj tak máte problém. Ak robíte zlú, tak sa to ešte znásobí.

My sa rozprávame o tom, aký je Robert Fico zúfalý, nešťastný, má posttraumatickú stresovú poruchu a podobne, ako kašle na zdravotníctvo, ale on zverejnil video z hotelovej izby, v ktorej robí kľuky, holí sa, čistí si topánky. A dal k tomu komentár: „Bežné ráno politika, ktorého vraj už nič nebaví a nič nerobí.“ Prečo sa takto ukazuje?

Martin M. Šimečka: Ak to mám vôbec nejako komentovať, musíme ísť do psychologickej roviny, lebo toto už nemá veľa spoločného ani s politickým marketingom. Aj keď to video určite bolo populárne, jeho voliči to milujú a tí druhí sa z toho smejú. Základný motív je iný. Fico naozaj hlboko prežíva to, že ho označujú za slabého, unaveného, za človeka, ktorý tu už nemá čo robiť. Je to zranená mužská pýcha. Chcel ukázať, aj v tom tričku, že pozrite, som tu, cvičím, robím kľuky. Bežný človek, ktorý sa na to pozrie, si povie: „Kde bol atentát? Atentát sa možno nestal, po pol roku od atentátu chlap takto cvičí?“ To asi nechcel Fico ukázať, chcel ukázať, že je fit. Všetci ho už považujú za slabého, pričom súčasť jeho identity vždy bola, že chodil plávať, pozerali sme sa naňho, ako svalnatý vystupuje z rybníka, tam robí kľuky, tam ide behať. Keď sa starnúcemu alfasamcovi začnete vysmievať, že slabne, urobí toto. Ja som sa na tom smial, predstavoval som si, ako tam je štáb, nakrúca to, strihá.

Konštantín Čikovský: Kultúru mužského ja majú obrovskú. Pred pár rokmi mi jeden môj košický známy hovoril, ako sa dá spoznať smerák. Ak sa dostane do funkcie a získa svoju kanceláriu, po pár týždňoch tam začne nosiť športové náčinie a sem-tam príde v teplákoch. To sú oni.

Matúš Kostolný: Robert Fico k tomu napísal komentár, že toto je akoby politik, ktorého to už nebaví a ktorý už nevládze. Ukázal, že ho baví starať sa o svoje telo, ale nehovorí nám to vôbec nič o tom, či ho baví vládnuť. Ukazuje kľuky, ale to neznamená, že vládne.

Vianoce boli ovplyvnené aj zverejnením nahrávok z poľovníckej chaty. Sú už celé nezostrihané na YouTube. My sme ich analyzovali už pred dvoma rokmi. Môže to znovu byť veľká téma?

Matúš Kostolný: Vtedy sme o tom napísali desiatky textov a napriek tomu Robert Fico vyhral voľby. Môže to byť naša neschopnosť, že sme to nevedeli odprezentovať verejnosti tak, aby to bolo zrozumiteľné a dostatočne naliehavé. Nezamávalo to podporou Roberta Fica a súčasnej koalície pred voľbami, takže neočakávam, že by to zamávalo teraz. Napriek tomu, že si uvedomujem, že sa hovorí, ako je lepšie raz vidieť než stokrát počuť. Aj vtedy sme zverejnili kľúčové pasáže z videí a nezamávalo to verejnou mienkou.

Teraz sa zmenil kontext. Aktéri, ktorí sa tam stretávajú, sú dnes na vysokých postoch. Jeden je premiérom, druhý ministrom obrany, tretí šéfom tajnej služby. Rozprávajú sa o prezidentovi a ďalších aktéroch, ktorí sú dnes pri moci. V čase, keď sa tam stretávali, to boli ľudia, ktorí sa všetkými možnými spôsobmi zúfalo snažili zvrhnúť vtedajšiu vládu a zastaviť procesy, ktoré im brali slobodu, a urobiť všetko pre to, aby zmenili verejnú mienku. Dnes sú pri moci a trochu ich vlastné slová môžu dobiehať, pretože sa rozprávajú sami o sebe a svojich súčasných partneroch spôsobom a jazykom, ktorý nie je príjemný. Môj odhad však je, že to nebude zlomový moment.

Počas predchádzajúcich Ficových vlád bol každú chvíľu na programe nejaký škandál, pri ktorom sa, zjednodušene povedané, kradlo. Aj teraz sa hovorí, ako strašne kradnú, ale ako keby to nebolo vidno na novinárskych textoch. Čo sa deje v pozadí? 

Konštantín Čikovský: Sú tu ešte krátko. Ak by naozaj začali kradnúť – a mnohí z nich túto tendenciu majú –, ešte by sa to neprejavilo. Trvá relatívne dlho, kým sa to ukáže. Navyše naozaj pomerne efektívne, veľmi agresívne zaútočili na políciu hneď na začiatku, takže ich nevyšetrujú. Aj preto to nevidíme.

Ako by ste dnes zadefinovali úlohu opozície? 

Matúš Kostolný: Neprestávať a byť schopná pomenovávať všetko, čo sa deje. Deje sa toho tak veľa, že je to niekedy komplikované. Úlohou opozície je spolupráca a to, čo sa deje a kam ťahá Robert Fico Slovensko, je také vážne ohrozenie, že by mali ísť nabok rozpory v kultúrno-eticko-filozofických otázkach a mali by sa v rozumnej miere vedieť dohodnúť a spolupracovať. Nehovorím, že tu má vzniknúť národný front opozície, ale nejaký typ rozumnej spolupráce v záujme záchrany Slovenska pred tým, aby sme sa stali ruskou kolóniou, to by sa malo stať.

Čo by ste priali ľuďom v novom roku? 

Konštantín Čikovský: Keď si spätne uvedomím, v akom stave je Slovensko a kam ideme, ľuďom by som do nového roka poprial, nech sú menej cynickí a ironickí ako ja, aby si dokázali vážiť aj malé veci.

Matúš Kostolný: Ľuďom by som želal, aby nestrácali nádej a aby sa nevzdávali, lebo si myslím, že to bude v nasledujúcom roku najdôležitejšie. Tento rok bolo pre mňa jednou z najdôležitejších vecí poznanie, že tu boli stovky, tisícky ľudí, ktorí kládli odpor proti tomu, aby ich súčasná moc zadupala do zeme. Umelci, novinári, politici, policajti, ochranári, úradníci, tých ľudí je strašné množstvo. Je to únavné, náročné a rozumiem, že ľudia môžu mať pocit, že je to zbytočné, lebo nám stále vládne Robert Fico a v prieskumoch sa stále nezdá, že by sa to zázračne otočilo a že by nás čakala lepšia a iná vláda. Želal by som im, aby nestratili nádej a nestratili túžbu prejaviť sa, lebo to je asi najdôležitejšie, čo môžeme my ako občania urobiť. Povedať, že sme tu a že máme svoj hlas.

Martin M. Šimečka: Keď hovoríme o spoločnosti vo všeobecnosti, pre mňa je najväčším rizikom úzkosť. Bol by veľký výkon, keby sa ľuďom podarilo zmierniť strach a úzkosť, ktoré majú a budú mať aj v budúcom roku, lebo dôvodov na to bude veľa. Úzkosť vo všetkom paralyzuje, potom strácaš racionálne myslenie, lebo sa bojíš vecí, ktoré ti nehrozia, ale ty už ich máš v hlave a vidíš ich tam. Prial by som im, aby sa dokázali pozrieť na svet bez úzkosti a strachu a s odvahou, že zvládnu všetky úlohy, ktoré ich čakajú. Takto by mal vyzerať život, nie prepadať panike a strachu.