Denník N

Jožo Ráž: Fico je jediný profík v politike, ale bude to mať ťažké

JOŽO RÁŽ (61) je spevák kapely Elán, s ktorou vydal štrnásť štúdiových albumov a predal milióny nosičov. Foto N – Tomáš Benedikovič
JOŽO RÁŽ (61) je spevák kapely Elán, s ktorou vydal štrnásť štúdiových albumov a predal milióny nosičov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kšeft je kšeft, hovorí spevák Elánu Jožo Ráž o tom, prečo by zahral na mítingu takmer hocikomu. S výnimkou Kotlebu, lebo je to fašista, ktorého neuznáva.

Spevák Elánu dáva novinárom rozhovory v podobnej atmosfére už pár rokov. Zatiahnutý záves v kancelárii robí ospalé prítmie, na stole stojí zapálená sviečka, on fajčí cigaru. Aj keď je krátko popoludní, ponúka írsku whisky, ktorú zvykne piť.

Tak ako sa nemení toto prostredie, nemení vraj ani svoje názory. „Za všetkým si stojím,“ odpovedá na otázku, či by zobral späť niečo z toho, čo v minulosti povedal. Dokonca aj o Číňanoch si myslí to, čo povedal v minulosti, chyba bola len tá, že vtedy rozhovor neautorizoval.

Jožo Ráž v rozhovore pre Denník N vysvetľuje, načo sú dobré kvóty na slovenskú hudbu v rádiách, prečo považuje Fica za profíka a Kotlebu za fašistu, prečo obdivuje Putinovo Rusko, čo ho na hudbe ešte stále baví, ale hovorí aj o tom, že v živote nebol na internete. 

Ako sa máte?

V rámci možností celkom dobre. Zdravý som, mám čo jesť, mám kde spať. Nesťažujem sa.

To veľa ľudí v súčasnosti nepovie. Čo vám robí v živote najväčšiu radosť?

Čo mi robí najväčšiu radosť? Asi moje dve vnučky. Mám dve dievčatká, jedno päťročné, druhé sedemročné. Obe sú výborné, pekné a múdre, z nich mám asi najväčšiu radosť. No a potom robota s kapelou a tuto v kancelárii. Jednoducho život.

Od začiatku apríla platí zákon o povinných kvótach na slovenskú hudbu v rádiách. Vy ste patrili k muzikantom, ktorí za ne lobovali.

Áno, som spoluzakladateľ Iniciatívy za slovenskú hudbu.

Často pritom v rozhovoroch hovoríte, že hudbu veľmi nepočúvate.

Vôbec nepočúvam hudbu.

Asi okrem kapely Chicago. No predsa len, od toho apríla, nezapli ste si aspoň zo zvedavosti rádio?

Nie.

Ako to? Nezaujímalo vás, či sa rádiá nezmenili?

Jasné, že to monitorujem, ale na to mám ľudí. Sledujeme to a bojujeme ďalej. Neviem vám to vysvetliť, no ja jednoducho muziku nepočúvam. Ani rádio, ani nič. Som človek, ktorý ani nečíta noviny, nepozerá telku. Som relatívne chránený. Aj mobilný telefón, ktorý mám, je vypnutý a v zásuvke. Svoj počítač som dva roky od novoty nezapol a uvidíme, kedy ho spustím. Nevenujem sa ničomu, čo by ma nejako extra spájalo so svetom.

Napriek tomu ste zákon o kvótach podporovali.

Áno, ten je potrebný.

Prečo? Čo sa pre kapely zmení?

Keď ste sa pred rokom vydali po Európe autom a v každej krajine si naladili miestne rádio, tak ste mohli počuť, že Chorváti hrajú chorvátsku muziku, Poliaci poľskú a Francúzi francúzsku. Každý svoju, len Slováci hrali anglickú hudbu. To bolo pre mňa nepochopiteľné a neprijateľné. Nejde mi o to, že nehrali moju muziku, my aj tak toho veľa nezískame, lebo už navždy budeme tí zlí, ktorí to vybavili, a tak nás hrať veľmi aj tak nebudú. Ale ide o identitu národa.

V akom zmysle?

Najväčšie víťazstvo Slovákov v histórii je, že existujú. Že sme zostali národom so svojím štátom, s vlastnou rečou, vlastnými zákonmi. Veľakrát boli tendencie nás ako národ zrušiť a asimilovať. To, že sme, je obrovské víťazstvo a nesmieme to stratiť. A ja mám pocit, že to v posledných rokoch strácame. Slováci sa správajú hrozne svetácky, sú takí veľmi európski a americkí, a zabúdajú, že „ó mojej matky reč je krásota, je milota, je rozkoš, láska svätá“, ako napísal Hviezdoslav.

Ako sa to prejavuje?

Poviem vám to na jednom príklade. Kamil Peteraj, známy to textár, robil také vzdelávacie besedy na školách. Bol v jednej triede a mali debatu, že čo poézia. Žiaci vraveli, že dobre. A on sa ich pýtal – aj niekto z vás píše? Prihlásili sa dve kočky, že píšu. Ale po anglicky. A Kamil sa na ne pozrel a spýtal sa: Keď budete v pôrodnici ležať v bolestiach, o pomoc budete volať tiež po anglicky? A to je celé. Tým som povedal všetko.

Jožo Ráž. Foto N – Tomáš Benedikovič
Jožo Ráž vo svojej kancelárii v centre Bratislavy. foto N – Tomáš Benedikovič

Otázka je, či sa musí k slovenskému jazyku vychovávať hneď zákonom, a nie záujem oň podporovať nejako inak.

Väčšina krajín okolo na to zákon má, len my sme ho nemali. To je prvý argument, prečo to asi dobré je. Druhý argument je, že rádiá u nás sú také drzé a v rukách takých majiteľov, že sa to s nimi po dobrom nedá. Oni vravia, že ak budú vysielať slovenskú hudbu, stratia zákazníkov. Ale to je totálna blbosť, to skrátka nie je pravda.

Nemôže sa stať, ako aj rádiá tvrdia, že ich mladí ľudia prestanú počúvať a prejdú k internetovým službám ako Spotify a podobne?

Život ukáže. Keď prestanú, tak prestanú, ja si myslím, že neprestanú. Slovenská muzika je dobrá a má čo ponúknuť. Je najmenej taká dobrá ako každá iná. Nie je dôvod, prečo by sme my Slováci mali počúvať len anglickú muziku. Samozrejme, kto ju chce počúvať, nech počúva. Ale musí tu byť možnosť počúvať aj slovenskú hudbu. Ak ju rádiá nevysielajú, slovenské pesničky sa nedostanú do povedomia ľudí a potom z nich nikdy nemôžu vzniknúť hity.

Ľudia, ktorí zákon presadzovali, spomínali, že vďaka zákonu o kvótach dostanú priestor aj mladé kapely. Vy vravíte, že hudbu nepočúvate. Zaregistrovali ste aspoň nejakú mladú kapelu, ktorá sa vám páči?

Vynikajúcich mladých slovenských kapiel je plno. Ja sa v menách veľmi nevyznám, ale talentov je tu dosť. Aby sme tu o dvadsať rokov ešte nejaké kapely mali, je potrebné, aby sa už teraz u nás doma vysielala domáca muzika. To nie je len o tom, že strácame identitu, ale strácame aj prachy. Keď vysielame anglickú muziku, peniaze posielame do Anglicka. Ak by sme vysielali slovenskú hudbu, peniaze zostanú tu a kapely z nich môžu žiť.

A je to dobrý biznis? Aký podiel z toho, čo máte z hudby, tvoria tantiémy?

Keby sa dodržoval autorský zákon, boli by tantiémy dobrým zdrojom príjmov. Problém je, že keď my vydáme cédečko, tak zarobíme len na tom, čo predáme za prvé tri dni. Potom to prevezmú piráti, ktorí majú dva roky super kšeft a my sa len pozeráme. Za hranosť v médiách nám idú len malilinké centy a zarobí len ten, kto má fakt veľa hitov a fakt veľa ho aj hrajú. Voľakedy, keď sme predávali 600-tisíc z jedného albumu, sme zarobili slušne. Teraz je to zúfalé.

Len na predstavu – koľko sa predalo z vášho posledného albumu „Živých nás nedostanú“?

Asi 15-tisíc kusov. Na dnešnú dobu je to výborný predaj, to sa podarí málokomu. Ale oproti 600-tisíc vinylovým doskám, čo sme predávali z jedného albumu kedysi, je to už len sranda.

Zákon o kvótach presadil minister kultúry Marek Maďarič s premiérom Robertom Ficom, ktorí po voľbách zostali na svojich miestach. Ste spokojný s tým, ako dopadli voľby?

Voľby boli účtom pre politikov za to, ako sa posledných dvadsať rokov správali. Národ to vyjadril tým, ako volil. Ja som rád, že Fico zostal pri moci, lebo je to podľa mňa medzi nimi jediný profík. Ale má to ťažké a z toho asi vyplývajú aj jeho zdravotné problémy. Osobne z politikov okrem Fica uznávam už len Kaliňáka a zopár tých odborníkov, ako je napríklad Lajčák. Dúfam, že vláda vydrží, lebo situácia je bohovsky ťažká.

Myslíte doma či vo svete?

Doma aj vo svete. Je kríza, chystá sa vojna. Treba sa modliť a užívať si každú minútu, ktorú môžeme, lebo nikto nevie, ako dlho to vydrží.

Z podujatia Smeru k MDŽ pred dvoma rokmi v Bratislave. foto – TASR
Z podujatia Smeru k MDŽ pred dvoma rokmi v Bratislave. foto – TASR

To tak v dejinách bolo asi vždy. Ale povedzte, kto podľa vás chystá vojnu?

No, kto ju chystá, to sú fanatici a platení žoldáci. A kto ju chce, to sú Američania. Tí chcú vojnu v Európe, ale neuvedomujú si, že to nebude také jednoduché a že keď ju rozpútajú, skončí sa to zle pre všetkých. No nemajú inú voľbu, majú strašné dlhy a idú svojou cestou. Jedinou istotou je silné Rusko, ktoré koná múdro a rozumne. Uvidíme, ako dlho to Putin vydrží.

Putina nechválite prvý raz, to nie je také prekvapivé. Ale kedysi ste aj o Obamovi hovorili, že je to svetový politik, ktorého si vážite. Zmenilo sa niečo?

Nezmenilo sa nič. Obama je dobrý, ale zúfalý, lebo má pánov, čo mu kážu robiť veci, ktoré robí. Na konci bude za debila, ale on sám osebe je dobrý a schopný.

A Putin nemá pánov, ktorí mu prikazujú, čo má robiť?

Má, jasné, že má. Ale on má nad sebou dobrú a bohovsky múdru partiu. Navyše Rusko má najlepšie zbrane na svete, o tri generácie lepšie ako všetci ostatní. A preto je zatiaľ aký-taký mier v Európe. Rusko to tu drží pod kontrolou.

Ako to Rusko u nás drží pod kontrolou?

Tuto je to napísané. (Ukáže na plagát s Putinovou fotkou na stene vo svojej kancelárii a prečíta citát, ktorý je vedľa Putinovej tváre) „Odpustiť teroristom, to je úloha pre Boha. Poslať ich za ním, to je moja úloha.“ To je celé.

Čiže vy zrejme súhlasíte s Putinovým zásahom v Sýrii.

Samozrejme. Všetko, čo sa vo svete deje, je vojna Američanov proti Rusku. Aj to, že Islamský štát operuje tam, kde operuje, je len preto, že tadiaľ Rusi chceli viesť ropovod a plynovod. Rusi majú svoje záujmy a je logické, že sa tam angažujú. Rozdiel medzi Rusmi a Američanmi je ten, že keď Rusi zaútočia, má to aspoň zmysel.

To, čo hovoríte, sú len ťažko overiteľné teórie. Odkiaľ čerpáte tento typ informácií a podľa čoho sa rozhodujete, že budete hájiť politiku Ruska, a nie USA či niekoho iného?

Ja sa rozhodujem podľa svojho rozumu, vedomia a svedomia. Občas si pozriem správy v televízii, ale inak televízor nepozerám vôbec. Všetko je to oblbovanie národa. Tie seriály, ktoré dnes vysielajú, to nemôžem ani vidieť. Z toho som zúfalý. Ľudia sa večer rozprávajú o Farme a Búrlivom víne, lebo ich médiá programovo oblbujú. Len aby boli roboti, ktorí budú chodiť do roboty, zarábať peniaze, poslúchať a báť sa.

Nepáčia sa vám seriály, ktoré v televízii chodia, ale vlani ste k jednému z nich, Kukučke v televízii Joj, spravili titulnú pesničku. Nie je v tom rozpor?

Televízia ponúkla Balážovi, aby spravil pesničku, a on ma zavolal, aby som to zaspieval. Spravil som to na kšeft a bolo vybavené. Takých pesničiek do filmu a čo ja viem čoho som spravil kopec. Kšeft je kšeft, ale ten seriál som v živote nevidel. Ja nehovorím, že to ľudia nemajú pozerať, len vravím, že pre mňa osobne je to totálny shit a oblbovanie národa.

Hovoríte, že kšeft je kšeft. Pred tromi rokmi ste hrali Smeru na MDŽ. Komu by ste ešte išli zahrať na míting? A je niekto, komu by ste zahrať nešli?

Išiel by som hrať tomu, kto dobre zaplatí a nie je problematický. V podstate hocikomu, ale sú aj niektorí, ktorým by som nehral.

Zaujímalo by ma, kto to je.

Napríklad tomu fašistovi, Kotlebovi. Toho neuznávam, to je strašné, čo robí.

Vy ste sám povedali, že tieto voľby boli účtom pre politikov za to, čo tu dvadsať rokov robili. Asi sa zhodneme, že Kotleba je súčasťou toho účtu.

Presne tak. On je výrazom toho, že mladí sú nespokojní a nasraní. A nevedia, proti komu by išli, len vidia, že tamten je taký revolučný, a tak ho volia. Hoci si neuvedomujú, čo robia. Ale je pravda, že Kotleba je súčasťou účtu voči politikom.

Prečo je potom podľa vás Kotleba nebezpečný?

Pre jeho názory a spôsob, ako robí politiku. Považujem ho za zárodok strašných vecí, ktoré sa veľmi rýchlo môžu zvrhnúť. Aj Hitler začínal nenápadne. Mal aj dobré heslá, štylizoval sa do roly vodcu národa, ale jeho kariéra sa skončila svetovou vojnou a miliónmi mŕtvych.

Vidíte nejaké paralely medzi nimi?

Kotleba je vodcom skupiny ľudí, ktorí sú ešte oveľa agresívnejší ako on. Sú za ním strašní ľudia, ktorí nosia zbrane a sú pripravení strieľať. Ja mám zbraň tiež, ale len na obranu, je zatvorená v trezore. Oproti tomu ísť s pištoľou do parlamentu sa mi zdá totálne mimo. Toho človeka, čo ju tam doniesol, by som tam viac nepustil.

Váš syn sa po voľbách stal vedúcim služobného úradu na ministerstve zdravotníctva. V štátnych firmách a na ministerstvách robil už predtým. Nerozpráva vám nejaké historky zo zákulisia politiky?

Nie, o takýchto veciach sa nebavíme, a keby aj, tak by som vám to nepovedal. On má svoju cestu a kariéru, a to, že je na ministerstve zdravotníctva, je len preto, že tam išiel spolu so svojím šéfom Druckerom z pošty, ktorý ho tam zavolal. Má dve vysoké školy a je veľmi schopný, a keby nešiel na ministerstvo, mohol byť šéfom pošty a bol by niekto. Takto nebude nikto a ešte bude mať aj nebezpečné miesto, lebo tam bude musieť bojovať proti miliardovým mafiám. Ale je to jeho život.

Mnoho ľudí sa čuduje niekomu, kto ide robiť pre štát. Vravia buď to, že tam nič nezarobí, alebo že tam bude medzi ľuďmi, ktorí chcú kradnúť. Jednoducho, nie je to považované za kariéru snov. Ako sa vy pozeráte na dráhu, ktorú si zvolil?

Je to jeho život. Je veľmi úspešný, má dve dcéry, dobrý barák. Ja som ho vychoval, ako som najlepšie vedel. Zariadil som, že moji dvaja synovia neberú drogy, čo je podľa mňa môj najväčší úspech v živote, a ostatné je už na nich. Ja im do ničoho nehovorím a ani hovoriť nemôžem. Dúfam, že sa mu bude dariť.

Keď sa vás novinári pýtajú, nemáte zväčša problém komentovať politiku či spoločnosť. Nedávno českí umelci Lenka Dusilová a David Koller kritizovali českého prezidenta priamo pri udeľovaní hudobných cien. Ako sa pozeráte na to, keď sa hudobníci takto vyjadrujú k politike?

Umelec, ako aj každý človek, má sväté právo myslieť si a hovoriť to, čo chce. Ale musí to mať úroveň. Nemám rád, keď niekto ide systémom „hovno, prdel, sračka, to je naša značka“. Proti názorom nemám nič, len si treba uvedomiť, že výroky uznávaných umelcov sú dosť mienkotvorné, preto by sa mali vyjadrovať zodpovedne. Idú za nimi zástupy ľudí, ktorí budú hovoriť niečo len preto, že to povedal aj jeho obľúbený umelec.

S Mečiarom sa dobre pozná. foto – TASR
S Mečiarom sa dobre pozná. foto – TASR

Ale to sa týka aj vás, aj vy ste populárny, máte autoritu medzi mnohými ľuďmi a nepochybne ovplyvňujete aj ich myslenie.

To áno. Preto si dávam pozor na to, čo hovorím.

A čo ten výrok o strieľaní Číňanov v rozhovore pre časopis Instinkt? Pokiaľ viem, boli ste sa zaň aj ospravedlniť na čínskej ambasáde v Prahe.

Tam bol problém, že som to neautorizoval a oni to aj tak napísali. Ale čo som povedal, to si aj myslím. Číňanov si bohovsky vážim a uznávam ich za ich pracovitosť, ale zároveň sa ich vplyvu bojím. Masívne sem nastupujú, dávajú miliardy do J&T a podobne. Na proroctvách o žltom nebezpečenstve podľa mňa niečo je.

Zobrali by ste späť niečo iné z toho, čo ste povedali v minulosti?

Nie, za všetkým si stojím.

Komu a čo by ste tak ako Koller či Dusilová odkázali z pódia vy?

Ži a nechaj žiť, a keď chceš naprávať tento svet, tak začni od seba. Ja odkazy politikom dávať nepotrebujem, nech každý robí tak, ako myslí, karma vždy dodá účet. Za všetko každý zaplatí. Nemusí to byť v tomto živote, ale karmicky to funguje stopercentne.

Jožo Ráž. Foto N – Tomáš Benedikovič
V prítmí a s cigarou vo svojej pracovni. foto N – Tomáš Benedikovič

Nie je tu okrem Fica ešte niekto, možno aj mimo politiky, komu by ste zverili vedenie tohto štátu?

Sú tu takí ľudia, ale tí tam ani bohovi nepôjdu. Mám zopár ľudí, ktorým verím a uznávam ich, za všetkých poviem jedného. Profesor Šteňo, ktorý mi operoval hlavu, keď som bol rozbitý na mraky a tiekol mi mozog po asfalte. Je to nenormálne schopný a dobrý chlap, ktorý by mohol robiť čokoľvek od premiéra po prezidenta. Takýchto je tu plno, ale oni majú svoj svet. Profesor Šteňo je medzi piatimi najlepšími neurochirurgmi na svete, načo by on išiel do politiky. Tak ako ja. Načo by som išiel do politiky ja?

Vám to ponúkal Mečiar, nie?

Ja som mal na stole papier, ktorý som mohol podpísať a bol by som super najväčší papaláš, akého si viete predstaviť.

Prečo ste to nezobrali?

Ja mám názor, že politika je len pre tých, ktorých sa to týka. Ja robím muziku a oni nech robia politiku. Každý má robiť to, čo vie robiť, čo mu robí radosť a čím je pre spoločnosť užitočný.

Zostaňme pri tej muzike. Čo z toho, čo robíte, vás fakt baví?

Koncertovanie. Keď vyjdem pred 50-tisíc ľudí, poviem „plačte“ a oni plačú. A keď potom poviem „smejte sa“ a oni sa smejú. To ma baví. Styk s publikom je výmena energie. Ja im dám to najlepšie, čo viem, a oni mi dajú to najlepšie, čo vedia oni. To keď raz zažijete, tak ste od toho závislý. Energia od ľudí je to najlepšie, čo existuje, a vďaka nej aj žijem. Keď som bol dva mesiace v kóme, celý národ sa za mňa modlil a vďaka tomu som tu.

Prečo teda tie koncerty nerobíte častejšie?

V prvých rokoch sme robili 200 až 250 koncertov ročne. Stále sme boli na trase. Teraz to nerobíme, lebo je veľmi málo ľudí, ktorí sú ochotní náš koncert zaplatiť. My už to lacno robiť nevieme. Naše honoráre nehrajú rolu, ide o aparatúru, ktorá sa stavia dva dni, a všetky veci okolo. To, čo je vo svete štandard, máme, aj keď ja osobne to nepotrebujem. Mne stačí jeden biely reflektor a mala aparatúra, ale ľudia to chcú. Robíme obrovskú šou, ktorá je drahá. A preto je náš koncert drahý. Málokto nás kúpi, a preto hráme málo veľkých koncertov.

A čo komornejšie koncerty Elán v divadle?

To je iný program, veľmi intímny. Hráme to len traja – Vašo klavír, Jano gitara a ja len spev. Je to iné, ale tiež zábavné a ja to mám veľmi rád, lebo tam sme blízko pri publiku. Spolu spievame, spolu pijeme.

Dá sa to porovnať? Čo vás baví viac?

Porovnáva sa to ťažko. Keď nastúpite pred 50-tisíc ľudí, tak nevidíte nič, len svetlá, ktoré vám svietia do očí, a počujete obrovský rev. Priamy kontakt nemáte, aj keď cítite tú energiu. Na tých divadelných koncertoch sa ľudí dotýkate, prežívate to s nimi. Neviem, čo z toho robím radšej, obe veci robím rád, lebo milujem svoje publikum. Je to jediný čas, keď znesiem veľa ľudí, inak na akcie, kde sú masy, ani nechodím. Nerád som v dave. Ale dav, ktorý príde na môj koncert, milujem.

Elán robí buď tieto komorné divadelné koncerty, alebo veľké šou. Prečo nechodíte napríklad na letné festivaly?

Načo? Toľko ľudí, čo príde na festival za tri dni, príde na Elán za jeden večer.

Ale mohla by to byť možno šanca osloviť aj iné publikum, ktoré by na Elán inak neprišlo. Alebo je Elán už taká kapela, že to nepotrebuje?

Poviem to takto – na festivaly nechodím, lebo ich neznášam. A nemusím to robiť. Kedykoľvek poviem, príde na náš koncert 50-tisíc ľudí. Načo by som chodil na festival, aby ma niekto videl? Tam chodí niekto, komu chodí na koncert tristo ľudí a tu má šancu, že ho uvidí pár tisíc. Ale to my nepotrebujeme.

Ako sa vám po tých rokoch ešte skladá hudba? Na albume „Živých nás nedostanú“ je len jedna vaša pieseň s Borisom Filanom, ďalšie zložil Vašo Patejdl, iné už robil napríklad Pavol Jursa.

Ja nie som skladateľ a autor, muziku robím len vtedy, keď musím. A to je väčšinou tri mesiace po vypršaní podpísanej zmluvy, keď mi začínajú hroziť pokuty a sankcie. Vtedy si sadnem a urobím pesničku. Hudbu skladám len preto, aby som z nej mohol žiť, lebo zo spievania nevyžijete. Preto som zložil pár pesničiek a zhodou okolností sú to hity. Ale nie som v prvom rade autor, v živote som nezažil, že by som si sedel doma a skladal niečo do šuflíka. Ja som spevák.

Čo chcú ľudia na koncertoch počuť? Staré hity? Alebo sa stane aj to, že niekto začne skandovať – zahrajte Živých nás nedostanú alebo Ryšavú?

Aj, aj. Ľudia chcú stále niečo nové, ale zároveň chcú, aby to znelo ako to staré. A to je veľmi ťažké robiť. Na koncertoch to kombinujeme, hráme aj staré, aj nové veci. Z nových platní sa zväčša dve-tri veci chytia a tie si ľudia potom aj pýtajú na koncertoch. Ja najviac milujem pieseň, ktorú práve robím. To je ako s deťmi. Najlepšie je ich robiť. Potom ich vychovávať je už ťažšie.

fo
foto – TASR

Viete dopredu, čo sa chytí?

Mám určitý cit na to, čo funguje, ale podpísať to nemôžem. Niekedy vás prekvapí, čo ľudia žerú. No viem odhadnúť, čo bude hit. Keď som išiel spievať Vodu, vedel som, že to bude hit, aj keď mi to nebolo sympatické a doteraz tú pesničku nemám rád. Ale vedel som, že to bude hit, preto som to aj naspieval. Ako kšeft do filmu (Fontána pre Zuzanu 3, pozn. redakcie).

Už sme narazili na služby ako Spotify a podobne. Sledujete, čo baví ľudí tam?

Mám informácie o všetkom, čo sa deje na internete, ale osobne som tam ešte nebol.

Na internete ako takom?

Nie. Vôbec nikdy.

To sa až tak ťažko verí. Na Youtube máte kopec vlastných videí, to vás nikdy neprepadla zvedavosť, koľko ľudí to videlo?

Všetko sa dozviem, lebo mi to povedia tí, čo to strážia, a ja ich za to platím. Ale ja som tam ešte nebol. Poviem vám svoj vzťah k počítačom. V živote som mal tri, ale nezapol som ani jeden. Pred dvadsiatimi rokmi som si kúpil prvý, najlepší, čo vtedy bol. Dva roky stál a potom som ho aj vyhodil. Neskôr som si kúpil ďalší, ale zase sa to zopakovalo. Teraz mám tretí, super vybavený, už ho mám dva roky, ale nezapol som ani ten. No tento už zapnem.

Ako sa pozeráte na ľudí, ktorí vo vašej blízkosti pozerajú do obrazoviek mobilov a kontrolujú si tam správy na Facebooku, e-maily a podobne?

To mi hrozne lezie na nervy. Keď dnes nastúpite do električky, počujete len ticho a každý pozerá do svojho mobilu. Hrozné niečo. Ja si myslím, že to je kríza ľudstva. Tento elektronický smog tak škodí ľuďom, aj keď sa to ešte neprejavilo, že sa tomu radšej bránim, kým sa dá. Mobilný telefón síce mám, ale je vypnutý a v zásuvke. Len keď potrebujem ja niekomu zavolať, tak ho zapnem, zavolám a potom zase vypnem.

Nepozeráte televízor, nepočúvate rádio, nesledujete internet. Čo vo voľnom čase robíte?

Bavia ma knihy, tie sú dnes stále dobré. Filmy sú katastrofa, podľa mňa celá kinematografia je v kríze a nedá sa to pozerať. A aj hudba je dosť v kríze, tomu, čo je dnes populárne, tomu bum-čvach, neviem prísť na chuť. Preto ju počúvam len tak málo. Raz za rok si pustím na vinylovej doske Chicago, zapálim cigáro a nič iné nepotrebujem.

Čo teraz čítate?

Severské detektívky, Joa Nesbøa, Petra Maya a ďalších. To ma baví, lebo mi tieto knihy pripomínajú staré časy. To je dobre.

A do kina teda nechodíte vôbec?

Nie je na čo.

Z pesničiek a príbehu kapely vznikol film aj muzikál. Teraz sa producenti vracajú k známym značkám.Vás nikto neoslovil, aby ste po Rabake natočili ešte jeden film?

Rád by som natočil ešte jeden film, ale zatiaľ sme nezohnali žiadneho financmajstra, ktorý by to zaplatil.

O čom by bol?

O nás, čo sme prežili po Rabake.

Portrét Jozefa Ráža z roku 1996. foto – TASR
Portrét Jozefa Ráža z roku 1996. foto – TASR

Čiže možno aj s vašou nehodou?

Jasné, aj keď ja si z tej nehody nič veľmi nepamätám. V jeden moment idem do štúdia, kde som zmixoval Vodu, čo ma drží nad vodou, potom idem pomaličky na motorke a zrazu bác a zobudil som sa za dva mesiace. Čierna tma, žiadny tunel, žiadne svetlo, nič. Ale film o Eláne by mal úspech. To stopercentne.

Vo februári ste o konci Elánu, ktorý ohlasujete už dlho, povedali, že ešte dva roky a potom naozaj končíme. Načo si dávať nejaké méty, veď nebolo by super hrať ešte po sedemdesiatke?

(Smiech) Nie. Pre mňa nie. Ja si myslím, že sme mali skončiť už dávno, lebo skončiť treba vtedy, keď sa darí. Potom už je neskoro.

Kým vám chodí 30-tisíc ľudí na koncerty, tak je ešte čas, nie?

To je to, že teraz sa nám darí, čokoľvek robíme, tak to vypredáme. Ale keď už tam tí ľudia nebudú, bude to trápne. A to ja nechcem.

Teraz najčítanejšie