Denník N

Jožo Ráž: Fico je jediný profík v politike, ale bude to mať ťažké

JOŽO RÁŽ (61) je spevák kapely Elán, s ktorou vydal štrnásť štúdiových albumov a predal milióny nosičov. Foto N – Tomáš Benedikovič
JOŽO RÁŽ (61) je spevák kapely Elán, s ktorou vydal štrnásť štúdiových albumov a predal milióny nosičov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kšeft je kšeft, hovorí spevák Elánu Jožo Ráž o tom, prečo by zahral na mítingu takmer hocikomu. S výnimkou Kotlebu, lebo je to fašista, ktorého neuznáva.

Spevák Elánu dáva novinárom rozhovory v podobnej atmosfére už pár rokov. Zatiahnutý záves v kancelárii robí ospalé prítmie, na stole stojí zapálená sviečka, on fajčí cigaru. Aj keď je krátko popoludní, ponúka írsku whisky, ktorú zvykne piť.

Tak ako sa nemení toto prostredie, nemení vraj ani svoje názory. „Za všetkým si stojím,“ odpovedá na otázku, či by zobral späť niečo z toho, čo v minulosti povedal. Dokonca aj o Číňanoch si myslí to, čo povedal v minulosti, chyba bola len tá, že vtedy rozhovor neautorizoval.

Jožo Ráž v rozhovore pre Denník N vysvetľuje, načo sú dobré kvóty na slovenskú hudbu v rádiách, prečo považuje Fica za profíka a Kotlebu za fašistu, prečo obdivuje Putinovo Rusko, čo ho na hudbe ešte stále baví, ale hovorí aj o tom, že v živote nebol na internete. 

Ako sa máte?

V rámci možností celkom dobre. Zdravý som, mám čo jesť, mám kde spať. Nesťažujem sa.

To veľa ľudí v súčasnosti nepovie. Čo vám robí v živote najväčšiu radosť?

Čo mi robí najväčšiu radosť? Asi moje dve vnučky. Mám dve dievčatká, jedno päťročné, druhé sedemročné. Obe sú výborné, pekné a múdre, z nich mám asi najväčšiu radosť. No a potom robota s kapelou a tuto v kancelárii. Jednoducho život.

Od začiatku apríla platí zákon o povinných kvótach na slovenskú hudbu v rádiách. Vy ste patrili k muzikantom, ktorí za ne lobovali.

Áno, som spoluzakladateľ Iniciatívy za slovenskú hudbu.

Často pritom v rozhovoroch hovoríte, že hudbu veľmi nepočúvate.

Vôbec nepočúvam hudbu.

Asi okrem kapely Chicago. No predsa len, od toho apríla, nezapli ste si aspoň zo zvedavosti rádio?

Nie.

Ako to? Nezaujímalo vás, či sa rádiá nezmenili?

Jasné, že to monitorujem, ale na to mám ľudí. Sledujeme to a bojujeme ďalej. Neviem vám to vysvetliť, no ja jednoducho muziku nepočúvam. Ani rádio, ani nič. Som človek, ktorý ani nečíta noviny, nepozerá telku. Som relatívne chránený. Aj mobilný telefón, ktorý mám, je vypnutý a v zásuvke. Svoj počítač som dva roky od novoty nezapol a uvidíme, kedy ho spustím. Nevenujem sa ničomu, čo by ma nejako extra spájalo so svetom.

Napriek tomu ste zákon o kvótach podporovali.

Áno, ten je potrebný.

Prečo? Čo sa pre kapely zmení?

Keď ste sa pred rokom vydali po Európe autom a v každej krajine si naladili miestne rádio, tak ste mohli počuť, že Chorváti hrajú chorvátsku muziku, Poliaci poľskú a Francúzi francúzsku. Každý svoju, len Slováci hrali anglickú hudbu. To bolo pre mňa nepochopiteľné a neprijateľné. Nejde mi o to, že nehrali moju muziku, my aj tak toho veľa nezískame, lebo už navždy budeme tí zlí, ktorí to vybavili, a tak nás hrať veľmi aj tak nebudú. Ale ide o identitu národa.

V akom zmysle?

Najväčšie víťazstvo Slovákov v histórii je, že existujú. Že sme zostali národom so svojím štátom, s vlastnou rečou, vlastnými zákonmi. Veľakrát boli tendencie nás ako národ zrušiť a asimilovať. To, že sme, je obrovské víťazstvo a nesmieme to stratiť. A ja mám pocit, že to v posledných rokoch strácame. Slováci sa správajú hrozne svetácky, sú takí veľmi európski a americkí, a zabúdajú, že „ó mojej matky reč je krásota, je milota, je rozkoš, láska svätá“, ako napísal Hviezdoslav.

Ako sa to prejavuje?

Poviem vám to na jednom príklade. Kamil Peteraj, známy to textár, robil také vzdelávacie besedy na školách. Bol v jednej triede a mali debatu, že čo poézia. Žiaci vraveli, že dobre. A on sa ich pýtal – aj niekto z vás píše? Prihlásili sa dve kočky, že píšu. Ale po anglicky. A Kamil sa na ne pozrel a spýtal sa: Keď budete v pôrodnici ležať v bolestiach, o pomoc budete volať tiež po anglicky? A to je celé. Tým som povedal všetko.

Jožo Ráž. Foto N – Tomáš Benedikovič
Jožo Ráž vo svojej kancelárii v centre Bratislavy. foto N – Tomáš Benedikovič

Otázka je, či sa musí k slovenskému jazyku vychovávať hneď zákonom, a nie záujem oň podporovať nejako inak.

Väčšina krajín okolo na to zákon má, len my sme ho nemali. To je prvý argument, prečo to asi dobré je. Druhý argument je, že rádiá u nás sú také drzé a v rukách takých majiteľov, že sa to s nimi po dobrom nedá. Oni vravia, že ak budú vysielať slovenskú hudbu, stratia zákazníkov. Ale to je totálna blbosť, to skrátka nie je pravda.

Nemôže sa stať, ako aj rádiá tvrdia, že ich mladí ľudia prestanú počúvať a prejdú k internetovým službám ako Spotify a podobne?

Život ukáže. Keď prestanú, tak prestanú, ja si myslím, že neprestanú. Slovenská muzika je dobrá a má čo ponúknuť. Je najmenej taká dobrá ako každá iná. Nie je dôvod, prečo by sme my Slováci mali počúvať len anglickú muziku. Samozrejme, kto ju chce počúvať, nech počúva. Ale musí tu byť možnosť počúvať aj slovenskú hudbu. Ak ju rádiá nevysielajú, slovenské pesničky sa nedostanú do povedomia ľudí a potom z nich nikdy nemôžu vzniknúť hity.

Ľudia, ktorí zákon presadzovali, spomínali, že vďaka zákonu o kvótach dostanú priestor aj mladé kapely. Vy vravíte, že hudbu nepočúvate. Zaregistrovali ste aspoň nejakú mladú kapelu, ktorá sa vám páči?

Vynikajúcich mladých slovenských kapiel je plno. Ja sa v menách veľmi nevyznám, ale talentov je tu dosť. Aby sme tu o dvadsať rokov ešte nejaké kapely mali, je potrebné, aby

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie