Atlas Coeli 1948.0

400 miliárd ton žuly, na nich tony opracovanej žuly, na Skalnatom plese observatórium a úplne hore na Lomnickom štíte milované mraky.

Komunistický režim nikdy neuznal jeho zásluhy na poli astronómie a meteorológie. Bol personou non grata československej vedy, ale Medzinárodná astronomická únia po ňom pomenovala kráter na Mesiaci aj planétku a inšpiroval i modernú americkú hudbu.

Antonín Bečvář, zakladateľ tatranského observatória, bol jediným astronómom na svete, ktorého vedecká práca „zaznela“ v koncertnej sieni v New Yorku. Jeho ďalší Atlas Eclipticalis, mapu planét, zhudobnil americký skladateľ John Cage a patrí medzi kľúčové Cageove skladby. Na premiére v Carnegie Hall v roku 1964 to bol absolútny škandál, hoci dirigoval Leonard Bernstein. Atlas okrem odbornej hodnoty bol aj na pohľad krásny. Cage v atlase videl partitúru budúcej symfónie, prikladal priehľadnú fóliu na strany atlasu a v hviezdach videl noty.

Cesty dvoch osobností sa v pozemskom priestore nestretli. Cage sa jeho atlasmi inšpiroval aj v ďalších skladbách: Etudes Australes (etudy pre piano), Etudes Boreales (etudy pre piano alebo cello). Atlas Eclipticalis sa do Carnegie Hall vrátil na jeseň roku 1992 ako pocta ku Cageovým 80. narodeninám.

Astronóm a autor nebeských máp hral na klavír aj na husle, a tak sa krídlo Petrof dostalo aj do tatranských hôr. Ak bol ako astronóm a autor hviezdnych máp dlho neprekonaný – a používajú sa dodnes –, v hudbe miloval všetko. Od Beethovena po Debussyho. Muž, ktorý miloval oblaky, ich aj fotografoval a oslovoval nimi odborníkov i laikov. Boli to básne o oblakoch. A písal aj skutočné básne, dokonca po slovensky. Slovenčinu ho učila Maša Haľamová, poetka a lyžiarka žijúca v Tatrách (Kam pôjdem? Svet je široký / Na východ? Západ? Juh?).

Písal si denníky a presne pred osemdesiatimi rokmi napísal strhujúci opis konca vojny. Z výšky hôr (2 634 m. n. m. + jeho 150 cm) videl v januári 1945 hrôzy vojny. On, ktorý doteraz pozoroval oblohu, videl zem a ľudí: „V zorném poli našich dalekohledů pohybovali se nekonečné kolony… obrovský požár planul neviditelný za obzorem, ve dne sloupy dýmu a paradoxním cumulonimbem uprostřed zimy.“

Svojou odvahou a dokonalou nemčinou zabránil deštrukcii observatória a odvozu vzácneho ďalekohľadu. „Hovořil jsem o kulturní vyspělosti jejich národa a nesmrtelní hanbě, kterou si udělají, uskuteční-li tuto loupež… Osud k nám byl tak laskavý, jak jsme ani nedoufali.“ Nemeckí vojaci odišli a prišli iní. „Co nás může tížit, je jen to, že naše vlastní budoucnost je stále kratší.“ Bola. Po intrigách v zmenenej politickej klíme dostal zakladateľ observatória Bečvář roku 1951 výpoveď.

S Bečvářovými textami ma zoznámil Štěpán Kovář po pohrebe svojho otca, môjho spolužiaka. Znela pieseň »Blíž k tobě« a ja som skúmal maľby hviezd. A ako začal s astronómiou syn? „Vánočním dárkem dalekohledu Astrocabinet. Byl tak mizerný, že mě donutil jít do antikvariátu, naučít se počítat ohniskové vzdálenosti, pak do optiky, kde jsem přesvědčil optičku, aby mi do kanalizační roury zabrousila brýlové čočky, a tak jsem stavěl první dalekohled.“

P. S. Sú muži, ktorí majú meter a pol ako Toulouse-Lautrec, košický kresliar Feld alebo hvezdár Bečvář, a potom sú takí, ktorí chcú vyrásť z mladého komunistu na štátnika, čo vie znepriatelené krajiny doviesť k mierovým rokovaniam. Žiadna hviezda – hovorí sa tomu hmlovina.