Najslabším článkom vzdelávacieho systému som ja

Autor je spisovateľ

Najslabším článkom slovenského vzdelávacieho systému sme my, jeho riadiaci pracovníci. Dlhodobo. Systémovo. Ministrom či ministerkou počínajúc a riaditeľmi škôl končiac. Viem, čo hovorím, sám som riaditeľom školy. Tretie funkčné obdobie. Napriek tomu, že sú viacerí poslanci mestského zastupiteľstva, ktorí o existencii či neexistencii školy, ktorú riadim, môžu rozhodnúť jediným hlasovaním, skalopevne presvedčení, že som neschopný manažér. Zatiaľ lepšieho nenašli, a tak veselo riaditeľujem ďalej. Vlastne neveselo. Skoro ako v tom milom vtipe o Jankovi, čo ho mamička durí z postele, lebo treba ísť do školy: Janko, ale ty musíš, ty si riaditeľ…

A do toho minister školstva vo veľkom koncoročnom rozhovore predhodí verejnosti toto: „Platy učiteľov by do budúcna mohli byť prepojené s výsledkami vzdelávania. Zvyšovanie platov by sa previazalo na zásluhovosť a automaticky sa spúšťalo v prípade zlepšenia slovenských žiakov v medzinárodných testoch.“ Koniec citátu. Koniec akejkoľvek rozumnej verejnej debaty na túto tému. Hoci – v inkriminovanom rozhovore pre TASR minister školstva Tomáš Drucker vyrukoval aj s tým, že o tom budú ešte diskutovať. No nemohol to urobiť naopak? Najskôr diskutovať a až potom tárať? Alebo ešte lepšie – nemohol v ten deň radšej ostať v posteli? Mamka, načo ste ho vôbec budili?

Pritom to, čo povedal, vôbec nie je až taká hlúposť, ako to na prvé počutie znie, len… je to také drastické zjednodušenie celého problému, až z toho mozog brní. No môže niekto pána ministra za takéto niečo pochváliť? Nedá sa, nemá kto a nemá za čo. Jeho mediálny poradca by mal odkráčať rovno na úrad práce a vypýtať si prútenú metlu. Pán minister mediálneho poradcu nemá? Tak nech tam pekne krásne napochoduje sám, aby mu nasolili zopár stoviek hodín verejnoprospešných prác.

Tu sú hlavné problémy jeho verejného uvažovania o zvyšovaní platov učiteľov: použitý podmieňovací spôsob a modálne sloveso „môcť“ znižujú mieru vážnosti takého vyhlásenia do tej miery, že sa dostalo do špekulatívneho pásma. Druhú vážnu ranu svojmu vyhláseniu, a tým aj zámeru riešiť platovú otázku učiteľov pán minister zasadil tým, že predmet svojho uvažovania zasadil do neurčitej budúcnosti. Takže ak všetko dobre pôjde, v skrátenom konaní presadíte svoj návrh v parlamente, o takých osem až dvanásť rokov sa začnú ukazovať prvé lastovičky zazobaných zajtrajškov našich pedagogických zamestnancov a zistíme to podľa toho, že z bratislavského letiska budú odlietať celé kŕdle chartrových letov s napakovanými učiteľkami na palube mieriacimi na nákupy luxusných handričiek do Dubaja.

No a vo vete „budeme o tom ešte diskutovať“ prišla apoteóza tohto komunikačného klenotu z dielne ministra školstva a mne v ušiach začala šumieť krv. S kým chcete o tom diskutovať, pán minister? Teraz, keď ste proti sebe a svojmu návrhu postavili všetkých učiteľov a riaditeľov škôl? Ako im dokážete vysvetliť, že to so zvyšovaním ich platov myslíte vážne, keď tam, kde je potrebné vážiť každé jedno slovo a pri formulovaní pracovať s hodinárskou precíznosťou, ležérne mávate bezobsažnými slovíčkami ohybnými ako gumené hady?

Prečo som na pána ministra taký prísny? Preto, lebo je to pán minister. Školstva. Každý študent pedagogiky, ktorý má za sebou jeden a pol semestra, vie, že hodnotenie výkonu žiaka je jedna z najcitlivejších tém v oblasti vzdelávania. Áno, hodnotiť žiaka a následne merať výsledky vzdelávania potrebujeme. Ale nie preto, aby sme podľa výsledkov, ktoré dosiahol jeden človek (žiak), odmeňovali iného (učiteľa). Ešte aj v cirkuse dostane kocku cukru tancujúci medveď, nie ten, kto ho drezíroval.

A sme pri podstate problému. Lebo to, čo som pánu ministrovi vyčítal doteraz, boli prehrešky kozmetickej povahy. Hlavným problémom, ktorý z jeho slov trčí ako vidly z kopy hnoja, je úplné nepochopenie úlohy hodnotenia žiaka ako výchovno-vzdelávacieho nástroja. Áno, pán minister hovorí o meraní, ktoré má solídne vypracované kritériá a v zásade objektívne odráža pripravenosť žiaka na zvládanie výchovno-vzdelávacích cieľov. Potiaľto je to v poriadku.

No zásadný rozdiel medzi tým, na čo je toto meranie ako nástroj určené, a tým, ako ho pán minister navrhuje použiť, spočíva práve v tom, čo on vymyslel. Je to to isté, akoby ste pri stavbe domu dodávateľom povedali: „Veď sa snažte, na peniazoch sa dohodneme potom.“ Nepovie im, či budú platení od hodiny, od štvorcového metra, dokonca ani termín im nedá, len ich nechá snažiť sa. Neviem, ako to znie iným, no mňa takýto prístup uráža.

Teoreticky si predstavme, že na ten návrh kývneme. Vie si vôbec niekto predstaviť, aký tlak to vyvolá na pedagogických zamestnancov? A na koho ho prenesú? Neznamená to však, že netreba hľadať riešenia na diferencované odmeňovanie pedagogických zamestnancov. Naopak, je to jedna z kľúčových tém personálnej politiky vo vzdelávacom systéme. Na Slovensku aj jedna z najnedoriešenejších. Lenže neslobodno k nej pristupovať od konca. Zvyšovanie platov učiteľov priamočiaro podmieniť zlepšením výsledkov žiakov v medzinárodných meraniach je taká vulgarizácia celého výchovno-vzdelávacieho procesu, že ešte aj ten cvičený medveď by v takom cirkuse odmietol vystupovať.

Zhodiť zo stola ďalšiu fantazmagorickú ministerskú hlášku nestačí. Dajme teda nabok emócie a rozhorčenie, ktoré v učiteľských radoch vyvolala, a poďme diskutovať. Ale nie tak, že tu máme ako zlaté teľa ministerskú hlášku a my sa poďme zodrať, aby sme ju urobili priechodnou. Potrebujeme poctivú debatu. Spočiatku so zaťatými zubami, ale ono sa to poddá. Ak to bude vecná, kvalifikovane moderovaná rozprava kompetentných s otvoreným koncom. No a tu sa dostávame k tomu, že by sme si mali povedať, kto by mal o týchto témach diskutovať.

Učitelia? Nuž, pri všetkej úcte – nie sú na takúto debatu vecne vybavení, česť výnimkám. Radový učiteľ nepozná Zákonník práce, nepozná systém fungovania škôl ani doma, nieto ešte v zahraničí, kde sa oplatí inšpirovať. Ak aj niekde niekedy niečo započul o tom, ako to robia inde, sú to spravidla epizodické zvesti spôsobujúce len ďalšie vlny frustrácie.

Metodici, školskí inšpektori ani vedeckí pracovníci v oblasti školstva nie sú úplne ideálnymi nositeľmi vhľadu do personálnej a mzdovej roviny zabezpečovania formálneho vzdelávania. To isté platí o špecializovaných pracoviskách v pôsobnosti ministerstva školstva. Sú zvyčajne úzko špecializované na niektorý typ pedagogickej či metodickej práce, tvorbu a aktualizáciu vzdelávacieho obsahu. Pri formulovaní kritérií na posudzovanie kvality práce pedagogického zamestnanca je ich pohľad na vec dôležitý, no do značnej miery poznačený akademickou povahou ich ťažiskových činností.

Zámerne som vynechal odborárov a zamestnaneckých dôverníkov. Majú síce svoje miesto pri riešení mzdových otázok, no mzda a jej zvyšovanie (či aspoň valorizácia) sú len zúžená agenda. Zredukovať problémy školstva na platy učiteľov, čo sa opäť raz deje, je neproduktívna mediálna nálepka. Navyše odborárska práca je vo svojej podstate politická práca. A tá je vždy odvodená od politickej vôle konkrétnej zákonodarnej a výkonnej moci, čo je v našich pomeroch trestuhodne nezodpovedný a vypočítavý partner. Kto teda má čo do zlepšovania odmeňovania pedagogických zamestnancov hovoriť?

Riaditeľky a riaditelia škôl. Je až trestuhodné, že si nepýtame viac priestoru a aj zodpovednosti pre tých, ktorí ako jediní v celom reťazci zabezpečujúcom formálne (i neformálne) vzdelávanie majú na jednej strane dostatok pedagogických skúseností a na druhej strane aj nutné minimum zručností manažéra. Je smutné, že spoločnosť tak málo dôveruje ľuďom, ktorí prijímajú do práce a reálne riadia učiteľky a učiteľov, ktorí sa dennodenne na pár hodín stávajú pánmi nad osudmi detí.

V prvom odseku som skonštatoval, že práve my, riaditelia škôl, sme najslabším článkom vzdelávacieho systému na Slovensku. Pravdepodobne som si tak vyrobil stovky nepriateľov, ale za svojím zistením si stojím. Dôvodov, prečo si to myslím, je veľa. Áno, aj nekompetentnosť, ale naozaj nekompetentný riaditeľ nikdy nemá dlhú životnosť. Lebo riaditeľa vymenujú a hodia do vody a on, či sa mu to páči, alebo nie, sa buď naučí v mútnych a nepokojných vodách riaditeľskej agendy plávať, alebo sa v nej utopí.

Poviete si, že veď predsa všetci manažéri majú na starosti aj personalistiku, zodpovedajú za ekonomiku, musia sa orientovať vo vyhláškach od bezpečnosti práce cez energetické a akustické protokoly až po ochranu osobných údajov, nedať sa oklamať dodávateľmi či realizátormi stavebných a elektroinštalačných prác, vedieť komunikovať s rodičmi, tímovo riadiť niekoľko desiatok výrazných individualít… Lenže do toho riešite, kto zase pustil vodu v pisoári a vytopil pol školy, že dcéra jedného z poslancov má diagnostikované poruchy správania a je nezvládnuteľná, no rodičia to taja, Hlobeň zase kopol Bureša do nohy a v školskej jedálni vybuchol kotol so šošovicovým prívarkom práve vo chvíli, keď si chystáte príhovor na plenárne zhromaždenie rodičov a priateľov školy.

Keď sme pri tých individualitách – skúste si vypočuť reči slovenčinárok spoza kôp slohových úloh, diktátových zošitov a testov o kolegoch telocvikároch: „Hodia im loptu a majú vybavené,“ zaznieva často. Matematikári sú buď únavní a nudní ako smrť, alebo nároční a prísni, až sa z toho slabšie povahy pocikávajú ešte aj v siedmej triede. Učitelia základných umeleckých škôl? Pche! Prídu si do roboty na obed, troška pofidlikajú, máličko hopkajú, zahrajú sa na koberci, nakreslia snehuliaka, dajú po tri kávy a idú domov.

A to všetko v situácii, keď riaditeľ vie, že stovky detí, za ktoré právne zodpovedá viac hodín denne ako ich rodičia, ak nerátame čas, keď spia, ho považujú za vševediaceho a všadeprítomného a primerane tomu ho aj neznášajú. Čudujete sa Jankovi z toho školáckeho vtipu že sa mu nechce ísť do školy? Čudujete sa mu, že okoktavie, keď minister povie, že dostane toľko peňazí, koľko krvi a potu jeho ľudia z detí vyžmýkajú?

Prečo potom tvrdím, že je riaditeľ školy najslabším článkom vzdelávacieho procesu, keď cez tri odseky prinášam obraz skromného a pracovitého supermana? No lebo nikto o tieto moje skúsenosti nemá záujem. Nikto sa nás na nič nepýta. Nikto nám nič nedaruje a platíme za každé pošmyknutie sa. Doslova – strhávajú nám to z platu. Skúste urobiť formálnu chybu pri ukončovaní pracovného pomeru s učiteľkou, ktorá je lenivá ako voš, a uvidíte, koľko kontrol sa na vás zosype. Nezverejníte jednu zmluvu a ste neschopný manažér. Prijmete na učiteľské miesto šikovného človeka bez kvalifikácie? Inšpekcia vám vysvetlí, ako sa na to pozerá Zákonník práce, a zriaďovateľ vám povie, že ste neschopný manažér a mali by ste sa nad sebou zamyslieť.

Do riaditeľa školy nikto neinvestuje. Neexistuje žiadny funkčný nástroj, ktorý z radového učiteľa urobí riaditeľa školy. A situáciu ďalej zhoršuje neochota riaditeľov navzájom spolupracovať a z toho vyplývajúca roztrieštenosť a izolovanosť. To všetko zahusťované nezdravou súťaživosťou. Lebo veď škola má toľko peňazí, koľko má žiakov. Druhou možnosťou je pocit bezmocnosti ústiacej do fatalizmu. Teda začarovaný kruh.

A potom príde minister školstva a povie, že raz… možno… by sa mohlo… medzinárodne zmerať, koľko ľudského a odborného potenciálu v riaditeľkách a riaditeľoch škôl naša spoločnosť má. A oni by vám povedali, že peniaze sú jedna vec, ale je aj veľa iných a sofistikovaných nástrojov, ktorými je možné diferencovane odmeňovať prácu pedagóga, než je ich urážanie tým, že im zavesíte mrkvu pred nos a necháte ich ťahať riadne naloženú káru hore strmým brehom. Lebo taká je pravda – pán minister fakticky povedal: snažte sa, potom uvidíme. Navyše v čase, keď už aj zabudneme, že nejaký Tomáš Drucker vôbec ministrom školstva bol.

Nikto sa riaditeľov seriózne a vážne neopýta, ako to vidia oni. Len príde nariadenie, vyhláška, dokonca zákon a ty, pán riaditeľ, poraď si ako vieš. Pritom riaditeľ je spravidla človek, ktorý učí deti chrániť prírodu aj vo chvíli, keď pred ich očami padá strom… Ba práve vtedy je na to vynikajúca príležitosť. To som si požičal z toho príhovoru, ktorý som chystal rodičom, ale do toho ten pisoár a Hlobeň, chápete. Tento text berte trebárs ako domácu úlohu riaditeľa, ktorému sa do tej školy ísť chce aj bez toho, aby ho mama musela duriť z postele.