Bolesti sa nedá vyhnúť, ale dá sa od nej odpútať. Čo je radikálna akceptácia a ako nám môže pomôcť

Píše psychológ Joshua Coleman, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post.

Moja klientka za mnou nedávno prišla s tým, že od nej odišiel jej dlhoročný manžel. Zaskočilo ju to a nevedela, ako si to má vysvetliť. „Myslela som si, že sme si vybudovali spoločný život, a teraz vidím, že to všetko bola pretvárka,“ hovorila mi. „Stále si v hlave premietam, kde som urobila chybu. Neviem, či sa s tým niekedy vyrovnám.“

Tak ako moju klientku, aj väčšinu z nás môžu ochromiť traumatické udalosti.

Niekto sa môže pri nehode ťažko zraniť a nie je schopný pokračovať v činnostiach, ktoré mu prinášali radosť a dávali zmysel života. Náš partner alebo partnerka sa môže náhle rozhodnúť, že chce randiť s inými ľuďmi. Môžu nám diagnostikovať nevyliečiteľnú chorobu. Niekto, koho milujeme, môže zomrieť alebo si vziať život.

A aj keď máme to šťastie, že sa nám podarí uniknúť najťažším životným ranám, nič nás neochráni pred poníženiami a stratami, ktoré sú každodenným rizikom ľudskej existencie.

Čo si má duša v takej situácii počať?

Začnime tým, že nebudeme robiť nič

Čoraz viac výskumov naznačuje, že čím viac proti bolesti bojujeme, tým je silnejšia a ozýva sa častejšie. Marsha Linehan, psychologička a tvorkyňa dialektickej behaviorálnej terapie (DBT), nazýva proces, v ktorom dovolíme svojim pocitom prísť bez posudzovania alebo konania, „radikálnou akceptáciou“.

Radí, že cesta von z pekla vedie cez utrpenie. „Čím viac so svojím utrpením bojujeme, tým viac zostávame v pekle.“ Cieľom radikálnej akceptácie nie je prijať alebo schvaľovať situáciu, ale uznať