Denník N

Všetky galérie sú mu malé, dali sme mu celé noviny

Ilustrácia ku knihe O svete 1973/1979. (About the World – Other Child Book)
Ilustrácia ku knihe O svete 1973/1979. (About the World – Other Child Book)

„Mám sedemdesiat, ale cítim sa ako pubertiak. Mám neuveriteľnú radosť z roboty,“ hovorí skvelý slovenský umelec Rudolf Sikora. Jeho diela ilustrujú celé stredajšie vydanie Denníka N.

Nedá sa prehliadnuť. Ani na ulici, ani v galérii plnej ľudí, ani na tomto svete. Ešte skôr ako ho zbadáte, ho s najväčšou pravdepodobnosťou budete počuť. „Dajte mi mikrofón, dajte mi tribúnu,“ burácal aj nedávno na námestí v Bratislave, keď pochodoval so študentmi Vysokej školy výtvarných umení v ostrom štrajku za učiteľov.

Mohlo by mu to byť jedno, štrajk, ako aj množstvo iných vecí, ale z nejakého dôvodu mu to jedno nikdy nebolo a nezdá sa, že by to bola len náhoda.

V nedeľu mal sedemdesiat. „Cítim sa ako pubertiak,“ hovorí so smiechom, ale pre istotu už má termín u lekára na kompletnú „estékačku“. Nedávno mal vraj do nejakého formulára vypísať, že je poberateľom starobného dôchodku, a skoro z toho zošalel. „Nikde vo svete sa tomu tak nehovorí, veď to je príšerné,“ ponosuje sa, no o sekundu je už úplne inde.

Všetky galérie sú mu malé. Nech vyberá z akéhokoľvek obdobia – maľby, kresby, grafiky, fotografie, objekty, inštalácie, akcie. Ja, my, človek, ľudstvo, naša krajina, stredná Európa, svet, planéta, vesmír, iné planéty, iné civilizácie a späť. To je to, čo ich spája – večné otázky o tom, načo sme tu, vnútorná idea, takmer päťdesiat rokov tvorby. „Keď niečo robím, robím to iba z jediného dôvodu – že to chcem urobiť, že o tom chcem povedať, že ma to zaujíma. Keď dáte preč všetky vonkajšie vizuálne znaky, toto tam vždy ostane.“ Rudolf Sikora.

Nie! Nie! Áno? (spolupráca s Táňou Hojčovou), 1980.
Nie! Nie! Áno? (spolupráca s Táňou Hojčovou), 1980.

Nie! Nie! Áno?

Podľa zdravotných indikátorov – nízkeho tlaku a slabého výkonu štítnej žľazy – by mal byť skôr introvertným, tichým človekom, no je to presne naopak. Mikrofón v skutočnosti vôbec nepotrebuje a na tribúnach stál už niekoľkokrát. Aj proti komunistom, aj proti Mečiarovi. V auguste 68 stál pred rozhodnutím, či radšej neostať na slnečnom pobreží francúzskej Riviéry ako v okupovanom Československu, a v novembri 89 zas pred otázkou, či ísť, alebo neísť do politiky.

V oboch prípadoch povedal Nie. Presne tak, ako hovorí na kultovej fotografii Nie! Nie! Áno?, kde si jeho tvár ponecháva jasné črty iba pri záporoch. Tá však vznikla v roku 1980, a to ešte nemohol tušiť, že príde revolúcia a on bude kričať: Dajte mi mikrofón, dajte mi tribúnu! A potom povie jasné Nie politike.

Umeniu hovorí stále Áno. Prakticky od detstva, bez otáznika, hoci s malými pochybnosťami, či je to naozaj dobre. „Hovorím si, že musím ísť spať, a potom je pol tretej. Zabudnem na to. Telefonujem, rozprávam a už kreslím, alebo začnem písať list a zrazu mám hotovú kresbu. Až žasnem, čo všetko vznikne,“ hovorí.

Stalo sa to aj nedávno, keď bol v Španielsku na návšteve u syna. Ostal na izbe, nekonečne unavený. „Vytiahol som ‚fidlátka‘. Okolo jednej v noci som bol zdravý ako repa. Neviete si predstaviť, ako mám tú robotu rád. Hovorievam, že je to moja najväčšia milenka. Ale možno ma podvádza, možno je to hlúposť, čo robím, ale zatiaľ sa z toho strašne teším. Mám sedemdesiat a mám neuveriteľnú radosť z roboty.“ Keby ste ho tak mohli počuť, alebo aspoň vidieť, ako to hovorí. Je to nákazlivé.

Výkričník VI, 1974.
Výkričník VI, 1974.

Takto to malo byť

Na kresbách sa mu teraz hromadia ľudské vlastnosti, najmä tie zlé. Prichádzajú akosi podvedome. Zatiaľ ich narátal omnoho viac ako dobrých. „Vyplavujú sa na povrch, tie nás teraz formujú. Je tu niečo, čo sme pokazili a teraz sa to ukáže,“ hovorí a myslí tým na ekológiu a témy, ktoré spracúval už v 70. rokoch minulého storočia. „Ľudstvo čakajú ťažké roky! Naša civilizácia buď prežije, alebo zanikne… Ak prežije, bude ľudstvo mentálne aj svojím technologickým vývojom úplne inde. A sotva ho budú riadiť nejaké strany a straníci!“ stojí na jednej z kresieb.

Má ich už okolo stopäťdesiat a ďalšie stále pribúdajú. O rok sa zrejme budú dať vidieť v Galérii 19 na Lazaretskej, ale to je ešte ďaleko. Momentálne sú jeho diela asi na siedmich výstavách a tento rok chystá aj výstavy v Miláne, Turíne, v máji v bratislavskej Roman Fečík Gallery a na jeseň aj v rámci Mesiaca fotografie.

„Dospel som do štádia, že už nebedákam. Lebo dlho ma to štvalo a rozmýšľal som, či som predsa nemal stadiaľto odísť. Ale už je to preč. To, čo sme urobili tu, bolo autentické. Ostáva po nás skutočné svedectvo, možno pravdivejšie, ako urobili umelci na západe. Často teraz vediem debaty napríklad o Stanovi Filkovi, ktorý nedávno zomrel. Bol to úžasný šialenec. Nechal za sebou takú stopu, že nie je možné, aby ju svet nezaregistroval, nehovoriac o ďalších – Koller, Želibská, Jankovič, Mlynárčik, Bartuszová. To nie sú náhody, že ich teraz vyťahujú vo svete. Nič z toho nie je náhoda.“

Ale k tomu sa vrátime ešte o čosi neskôr. Na stene visí pomerne nenápadný, „nesikorovský“ portrét akejsi mladej dámy. „Venoval som jej ho, lebo som vedel, že s ňou chcem byť, a bol som si istý, že ho nikam nedá,“ hovorí trochu zľahčujúco, no neskôr nešetrí svoju manželku Eugéniu poklonami. „Že niečo viem o histórii umenia, za to všetko môžem ďakovať jej. Je to pravda,“ hovorí a o chvíľu už v pracovni vyťahuje ďalšie staré práce. Na jednej z kresieb je ceruzkou napísané jeho meno a vek: trinásť a pol roka.

Ilustrácia ku knihe O svete 1973/1979. (About the World – Other Child Book)
Ilustrácia ku knihe O svete 1973/1979 (About the World – Other Child Book).

Ilustrácia ku knihe O svete 1973/1979. (About the World – Other Child Book)
Ilustrácia ku knihe O svete 1973/1979 (About the World – Other Child Book).

Do vesmíru

„Keď ste v takom veku, kreslíte to, čo máte okolo. Kubínsku Hoľu, Roháče, Žilinu. Do tempery som si lial alkohol, aby mi farby nemrzli, keď bolo priveľmi zima. Nemal som ani sedemnásť, keď som prišiel na prijímačky na bratislavskú VŠVU.“

Doniesol tam asi dvesto prác, celá miestnosť bola plná Sikoru, „nech vidia, že chlapec vie robiť“. Pospevoval si áriu z Pucciniho opery, jeho otec viedol v Žiline zmiešaný zbor. Vzali ho na prvýkrát. Najprv na scénografiu k Ladislavovi Vychodilovi na VŠMU, o dva roky neskôr si ho k sebe zobral Peter Matejka na VŠVU.

„Nič z toho sa nemuselo stať. Všetko mohlo byť inak a my by sme tu dnes nesedeli,“ hovorí. Všetko však bolo presne takto: boli 60. roky a on dospel. Vzal si Eugéniu a narodil sa mu syn. Hovorí, že v tom desaťročí sa naučil mať rád život, čeliť nepravdám a ovládla ho túžba byť sám sebou, byť vnútorne slobodný. Načasovanie nemohlo byť lepšie – do prichádzajúcej normalizácie to bola priam ideálna výbava. Vo svojom dome na Tehelnej ulici urobil dnes už legendárny I. otvorený ateliér, kde spolupracovalo a vystavovalo množstvo zakázaných umelcov. Spolu prišlo asi štyristo ľudí. Na druhý deň ráno ho v tom istom dome po prvýkrát vypočúvali eštebáci.

„Vystavovať sme ďalej oficiálne nemohli, ale chceli sme o našich veciach dať vedieť aspoň vonku. Intenzívne sme korešpondovali a prostredníctvom siete vynášali malé grafiky a kresby, o ktoré bol v zahraničí záujem,“ hovorí Sikora.

V roku 1972 sa jeho dielo zo série Z mesta von dostalo na obálku knihy o východoeurópskom umení v západnom Nemecku. „Na základe toho mi prišlo 82 reakcií z celého sveta.“ Volali ho na Documentu do Kassela, bienále do Paríža, štipendium do Los Angeles. Ani na jedno z nich nemohol vycestovať. „Žili sme paralelný život. Možno to bola aj pre mňa istá forma úniku. Unikol som až do astronómie, kozmológie a k ekológii, čerpal som stadiaľ termíny a na ich pozadí sa doteraz pýtam, načo sme tu. Načo je tu ľudstvo. Kam ideme. Aký to má zmysel,“ hovorí. Dostal sa tak až k antropickému systému – hypotéze, ktorá dopĺňa teóriu veľkého tresku. Hovorí o tom, čo všetko sa muselo stať, koľko „náhod“ sa muselo naraz udiať, aby mohol existovať človek.

„Matuštík mi hovoril, že som ideálny človek pre západ. Komunikatívny, energický. Keď som prvýkrát prišiel do Ameriky po revolúcii, všetci sa mi prihovárali, nechápal som prečo. Ale čo by sa bolo stalo, keby som emigroval? Bol by som väčším umelcom, keby som bol v New Yorku? Bol by som známejší? Alebo by som mal lepšiu ‚kariéru‘? To je pre mňa neprijateľné slovo.“

Pozemšťan III (Na dlažbe), 1996.
Pozemšťan III (Na dlažbe), 1996.

Dejiny nezmeníme

Hranice sa otvorili, ale západ na nikoho veľmi nečakal. „Nebudeme teraz predsa meniť dejiny,“ vypočul si Sikora neopatrné prerieknutie dvoch nemeckých kurátoriek, keď inštaloval výstavu v Prahe. To je už viac než dvadsať rokov. V júni otvárajú nový pavilón londýnskej Tate, ktorá sľubuje prierez dejinami umenia „už naozaj z celého sveta“.

Je to už takmer štyridsať rokov odvtedy, čo sa Rudolfovi Sikorovi do rúk dostali materiály z prvej svetovej konferencie o klimatických zmenách v Ríme, ktoré ho ohromili. „Už vtedy bolo jasné, že ak niečo nezačneme robiť, budeme čeliť katastrofe. U nás to v tom čase bola téma týkajúca sa výlučne západu. Policajtom som pri výsluchoch vysvetľoval, že ak si zničíme planétu, žiadne hranice nás neochránia. A to je to, čo hovorím stále – nemôžeme sa dívať iba na seba a uzatvárať. Len čo človek myslí, musí myslieť v širších súvislostiach, globálne. Od prahu svojho bytu cez ulice a Európu až k celej planéte. Ak chceme zastaviť ničenie zeme, musíme sa dať dohromady.“

Priznáva však, že dnes sa „nebojuje“ ľahko. Aj keď ide o planétu, lebo za ňou sú vždy politici a za nimi ešte niekto ďalší, kto robí rozhodnutia. „Keď sme stáli proti komunistom, bolo to jasné. Ihrisko s čiarou – na jednej strane tí dobrí, na druhej tí zlí. Keď sme sa postavili proti Mečiarovi, tiež to bolo jasné. Ale čo teraz? Proti komu mám bojovať? Za koho sa mám postaviť?“

Odpoveď neprichádza, iba jedno vážne konštatovanie: „Nechcel by som zažiť, ako sa Európa rozpadá.“

Dajte mu mikrofón, dajte mu tribúnu.

„Mám sa dobre. Vládzem, robím, vystavujem, mám ďalšie sny a plány, cestujem, kam chcem a kedy chcem. Môžem sa hrať na to, že je mi to jedno – kto u nás vládne alebo čo robíme s planétou. Ale jedno mi to nie je. Niekedy musím myslieť iba na seba, aby som bol schopný ďalej fungovať a myslieť, ale hneď vzápätí musím myslieť aj na to, čo sa deje okolo. Lebo keď to podcením, tak všetky moje sny aj plány môžu ísť razom do čerta.“

Meteór? 1980.
Meteor? 1980.

Rudolf Sikora. Foto N - Tomáš Benedikovič
Rudolf Sikora. Foto N – Tomáš Benedikovič

Rudolf Sikora (1946)

patrí k najvýznamnejším postavám slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Od roku 1970 aktívne pôsobil v rámci neoficiálnej scény. Do pozornosti tajnej polície sa dostal už v novembri 1970, keď vo svojom dome na Tehelnej ulici usporiadal I. otvorený ateliér, na ktorom vystavovali mnohí zakázaní umelci. Z jeho iniciatívy v roku 1988 odvolali dlhoročného komunistického funkcionára Ivana Schurmanna z pozície predsedu Zväzu slovenských výtvarných umelcov. 19. novembra 1989 zvolal za pomoci priateľov prvé stretnutie v Umeleckej besede slovenskej, na ktorom vzniklo hnutie Verejnosť proti násiliu. Od apríla 1990 bol členom koordinačného výboru VPN, do politiky však aktívne vstúpiť nechcel. Vo svojej tvorbe vychádza z konceptu, pracuje s fotografiou, kresbou, grafikou, maľbou, objektom, inštaláciami i akčným umením. Ako profesor pôsobil na bratislavskej VŠVU, neskôr na FU TU v Košiciach a externe na FAMU a AVU v Prahe. Jeho diela sú zastúpené v mnohých súkromných i verejných zbierkach po celom svete.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Umelecké noviny

Kultúra

Teraz najčítanejšie