Pozrite si diela Rudolfa Sikoru, ktoré ilustrujú noviny

Ja, my, človek, ľudstvo, naša krajina, stredná Európa, svet, planéta, vesmír, iné planéty, iné civilizácie a späť. To je to, čo ich spája takmer päťdesiat rokov tvorby Rudolfa Sikoru – večné otázky o tom, načo sme tu, kam smerujeme.

„Mám sedemdesiat, ale cítim sa ako puberťák. Mám neuveriteľnú radosť z roboty. Vládzem, robím, vystavujem, mám ďalšie sny a plány, cestujem kam chcem a kedy chcem. Môžem sa hrať na to, že je mi to jedno – kto u nás vládne alebo čo robíme s planétou. Ale jedno mi to nie je. Niekedy musím myslieť iba na seba, aby som bol schopný ďalej fungovať a myslieť, ale hneď vzápätí musím myslieť aj na to, čo sa deje okolo. Lebo keď to podcením, tak všetky moje sny aj plány môžu ísť razom do čerta,“ hovorí Rudolf Sikora.

Začiatkom 70. rokov mi veľmi záležalo na „presnej“ formulácii všetkého, čo sa týkalo Času, Priestoru. Úzkostlivo som sa pridŕžal nových vedeckých formulácií, kozmologických hypotéz – bolo mi to niekedy vyčítané ako dobrovoľné „okliešťovanie“ mojej vnútornej imaginácie… Teraz, keď sa pozerám späť, usmejem sa nad svojou dávnou túžbou „mať v hlave aký-taký poriadok“, nad túžbou „poznať odpoveď na večné otázky“: Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme?

Rudolf Sikora, z katalógu k výstave Sám proti sebe, Národná galéria v Prahe, 2006

… človek v tom mojom vesmíre bol vždy, ibaže až neskôr sa stal viditeľným. Nakoniec som zistil, že ten človek som vlastne ja sám a priznal som to. Pravdaže, nenárokujem si na privilegované postavenie. Som vymeniteľný i vo svojom súkromnom vesmíre. Inak by to nemalo zmysel. Vieme, že v každej našej bunke je vývojová matrica celého tela, ja som však presvedčený, že i celého vesmíru. Sme bytosti, vynárajúce sa z kozmu. Nielen ako jeho pasívny produkt, sme aktívni pozorovatelia s neznámym poslaním. Kým neprídeme na to, aké je to poslanie, bude naše postavenie fatálne. Veď celý Big Bang bol možno iba kvôli nám. Celá tá obrovská energia sa rozvinula pre čosi, čo možno môžeme dovŕšiť iba my.

Rudolf Sikora, z katalógu k výstave Sám proti sebe, Národná galéria v Prahe, 2006

Ukazujem na rukách otlačené znaky vzniku a zániku. V prvej a druhej časti krútim odmietavo hlavou – tvár však nestrácam… V tretej časti prikyvujem, tvár strácam, rozmazáva sa v lokajskom „pritakávacom“ geste… Človek sa narodí a zomrie. Medzitým má právo súhlasiť, ale musí vedieť povedať aj: Nie! … Je to pre mňa veľmi dôležité. Doteraz

 

 

Rudolf Sikora (1946)

patrí k najvýznamnejším postavám slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Od roku 1970 aktívne pôsobil v rámci neoficiálnej scény. Do pozornosti tajnej polície sa dostal už v novembri 1970, keď vo svojom dome na Tehelnej ulici usporiadal I. otvorený ateliér, na ktorom vystavovali mnohí zakázaní umelci. Z jeho iniciatívy v roku 1988 odvolali dlhoročného komunistického funkcionára Ivana Schurmanna z pozície predsedu Zväzu slovenských výtvarných umelcov. 19. novembra 1989 zvolal za pomoci priateľov prvé stretnutie v Umeleckej besede slovenskej, na ktorom vzniklo hnutie Verejnosť proti násiliu. Od apríla 1990 bol členom koordinačného výboru VPN, do politiky však aktívne vstúpiť nechcel. Vo svojej tvorbe vychádza z konceptu, pracuje s fotografiou, kresbou, grafikou, maľbou, objektom, inštaláciami i akčným umením. Ako profesor pôsobil na bratislavskej VŠVU, neskôr na FU TU v Košiciach a externe na FAMU a AVU v Prahe. Jeho diela sú zastúpené v mnohých súkromných i verejných zbierkach po celom svete.