Môžem ako Maďar na Slovensku zostať mimo debaty o slovenskej hymne?

Musím sa s niečím priznať. Nový aranžmán slovenskej hymny sa mi celkom páči. Pravda, to vôbec nie je dôležité, som len obyčajný Maďar a ako mnohí moji rovesníci, aj ja hudbu skôr len počúvam, než jej rozumiem.

Zvláštne ma priťahujú monumentálne hudobné diela, zbožňujem veľkolepú filmovú hudbu Hansa Zimmera, pri ktorej sa v obrovskom univerze cítim ako zrnko prachu. Očaril ma soundtrack Howarda Shorea k Pánovi prsteňov a mám rád aj hudbu Jeremyho Soulea k videohrám The Elder Scrolls, hoci o ňom vyšlo najavo, že jeho život nie je bezúhonný.

Iste, slovenská hymna sa nedá prirovnať k filmovej hudbe, keďže jej funkcia je úplne iná. Úprimne však poviem, že rozumiem tvorivému zámeru Oskara Rózsu, ktorý prišiel s nápadom vytvoriť monumentálnejšie znenie slovenskej hymny.

Tvorba, nová úprava hudobného diela je slobodná vec, ako je slobodné aj umenie. Súčasnému slovenskému umelcovi to dnes zrejme netreba vysvetľovať, keďže kultúrna obec práve za túto slobodu nezlomne bojuje a ja sa na ňu s obdivom pozerám, lebo tento zápas je úžasná vec.

Umenie je slobodné

Premisa teda znie, že umenie je slobodné. Slobodné je i v prípade, ak sa výsledok každému nepáči a niektorí jeho kvalitu spochybňujú. No mne, obyčajnému Maďarovi, ktorý nerozumie hudbe, by nenapadlo, že tento variant hymny je bezcenný.