Denník N

Ľutujem, že som neodfotil tie fľašky Coca-Coly plné krvi

Ostreľovač ukazuje svoje posledné obete – dvoch mladých bojovníkov z takzvaného Islamského štátu. / Séria Severne od Mosulu. (Irak 2015) Foto – Ján Husár
Ostreľovač ukazuje svoje posledné obete – dvoch mladých bojovníkov z takzvaného Islamského štátu. / Séria Severne od Mosulu. (Irak 2015) Foto – Ján Husár

Islamský štát je absolútne zlo a zatiaľ ako jediný ma v konflikte rozhodil, rozpráva slovenský vojnový fotograf Ján Husár. Už rok sleduje v Iraku prácu kresťanských milícií, ktoré sa pripravujú na boj s teroristami z Daíšu.

O divokej prírode hovorí, že ho pripravila na fotografovanie vo vojne. Ján Husár (1982) je vášnivý potápač a kedysi sa špecializoval na správanie žralokov. Nemá rád zbrane, ale teraz je jedným z mála svetových novinárov, ktorí žijú vo vojnovom Iraku, nechodí tam len na dva či tri dni. Zásadne nefotografuje mŕtvoly. Pre History Channel natáča seriál o vojnovej zóne. Popritom sleduje život v opustených mestách severne od Mosulu, ktorý ovláda Daíš a iracká armáda ho teraz chce dobyť späť. V najbližšom čase sa chystá fotiť jezídske bojovníčky. Na Slovensku sa mu dnes začína výstava z jedinej kenskej nemocnice, kde operujú deti so srdcovou chybou.

Už rok pokrývate život v Iraku na hraniciach s Islamským štátom, ako ste sa tam dostali?

Bol som tam viackrát na pár mesiacov. Vždy chodím na reportáž aspoň na mesiac. Ak by to malo byť menej, človek už nespraví takú dobrú prácu, ako by chcel. Mesiac až dva sú ideálny čas, keď môžem ísť na akúkoľvek misiu. Teraz som sa dostal do štádia, že mi volajú dopredu a objednávajú si ma. Vzhľadom na to, že v Iraku pôsobím zhruba rok a venujem sa kresťanom žijúcim na hraniciach s Islamským štátom, tak je o moju prácu záujem.

Teraz si vás „zabookoval“ History Channel, o čo ide?

Ide o webový seriál History Now, je to o ľuďoch, ktorí teraz píšu históriu. Ako napríklad NASA vedci, ktorí simulujú cestu na Mars, tí, čo sa snažia osamostatniť od niekoho iného, a podobne. Dlho som sledoval prácu jedného Američana, ktorý bojoval v Líbyii, potom v Sýrii točil nejaké dokumenty a teraz trénuje kresťanské milície s pomocou dobrovoľníckych amerických veteránov, ktorí bojovali v Iraku. Priamo nebojujú, ale pomáhajú im. Volá sa Matthew VanDyke. Bol to dobrý kamarát Jamesa Foleyho a Stevena Sotloffa, novinárov, ktorým islamisti odsekli hlavy. Foleyho som tiež stretol viackrát, vedel som, o koho ide.

Foto - Ján Husár
Silne veriaci asýrski kresťania bojujú za svoje prežitie v severnom Iraku, toto ilustruje útočná puška AK-47 a symboly Ježiša nad ich posteľami. / Séria Severne od Mosulu. (Irak 2015) Foto – Ján Husár

Cez VanDykea ste sa dostali ku kresťanským milíciám?

Oni tam tak či tak v tej vojne sú, lenže chýba im tréning. A taktika je veľmi dôležitá, rozhodne často o tom, či vôbec prežijete. Na to, aby si oslobodili vlastné mestá, ktoré sú na pokraji záujmu každého, či už Iraku, alebo Kurdov. Tí chcú byť samostatní a posledná vec, čo ich zaujíma, sú menšiny, ako sú jezídovia alebo asýrski kresťania. Vďaka kontaktom s VanDykeom som mal prístup do vojnovej zóny a medzi ich milície. Vytrénoval tam zatiaľ vyše tisíc ľudí. Keď jeho kamarátovi Foleymu Islamský štát odsekol hlavu v lete 2014, bol som v Gaze, keď tam bežala izraelská operácia Protective Edge.

Tiež to nebolo veľmi bezpečné, nie? 

Gaza bola jeden z konfliktov, kde riskujete veľmi veľa. Nedá sa tam nikam ujsť. Nesústredil som sa tam však na samotnú vojnu, ale na dosah na civilné obyvateľstvo. Nefotím napríklad, ako ľudia bojujú.

Ani mŕtvoly?

Nie, nepritiahlo ma to. Videl som však, ako ľudia predo mnou zomreli, vrátane detí, ale nefotografujem to.

V Gaze vás nakoniec uniesol Hamas, ako to prebiehalo?

Mali sme prenajatý byt, kde sme bývali traja medzinárodní novinári, všetci fotografi. Jeden bol z Južnej Ameriky, druhý zo Španielska. O jednej v noci, keď som ešte niečo dorábal na svojom laptope, zaklopala skupina mužov na dvere, vtrhli dnu a začali na mňa ukazovať a kričať po arabsky. Pochopil som, že musím ísť s nimi a dokonca si zobrať všetky svoje veci, čo bolo dosť divné. Keď fotíš, mnohé veci si nechávaš odložené. Je toho veľa. Naložili ma do auta a odviezli do nemocnice Al Shifa, jedinej, kde sa operovalo. Celý môj projekt sa volal Príbehy z Al Shify, o ľuďoch, ktorí sa tam dostali, alebo sa im to už nepodarilo. Nemocnicu postavila izraelská vláda, takže mala podľa ich pravidiel protilietadlový kryt. A v ňom, samozrejme, bola tajná polícia a celý Hamas.

IMG_0007
Bejt Hanún – v predchádzajúcich rokoch bolo toto malé mesto v Gaze niekoľkokrát takmer zrovnané so zemou. / Séria Príbehy z Al Shifa. (Gaza 2014). Foto – Ján Husár

IMG_0066
Dvaja súrodenci pozerajú cez okno v detskej izbe, ktoré predtým nemali – urobil ho izraelský mínomet alebo húfnica. / Séria Príbehy z Al Shifa. (Gaza 2014). Foto – Ján Husár

Schovali sa za ľudský štít?    

Áno, dá sa to tak povedať. Tam ma držali najskôr dve hodiny. Bol som v nepríjemnej situácii, zlomili sa mi dioptrické okuliare a zostali mi už len druhé, slnečné, tiež s dioptriami. Takže som ich musel nosiť aj v noci, a keď nemáš prekladateľa, tak sa to dosť ťažko vysvetľuje, a navyše som mal aj krátke nohavice. Začali tam vedľa niekoho mlátiť, hučali na mňa. Keď po hodinách chaosu za mnou prišiel fixér, ktorý sa v Gaze o nás staral, tak nás držali ďalších päť hodín, celú noc.  Nechceli povedať, čo sa deje. Prezerali si všetky moje fotografie, skúmali môj počítač. Moja práca pritom ukazovala utrpenie civilného obyvateľstva, čo im mohlo vyhovovať. V malej miestnosti sa na mňa tlačili deviati muži. Boli tam položené fľašky od Coca-Coly, plné krvi, z ktorej išli trubičky. Jediná vec, čo ma strašne zamrzela, bola, že som tam mal so sebou iphone a neodfotografoval som to. Neviem, či niekomu brali krv, alebo tým len chceli zastrašiť. Zamrzelo ma, že keď ma nechali chvíľu samého a vedľa niekoho bili, že som to necvakol.

Zažili ste bombardovanie počas izraelskej operácie?

Voľakedy som videl letecké útoky z diaľky, teraz som to zažil tak, že som išiel po ulici a lietadlo trafilo bombou budovu, vedľa ktorej som stál. Potom sa mi stávalo aj o pol roka neskôr, že keď som počul stíhačku alebo lietadlo, tak som sa úplne zasekol. Bolo to veľmi blízke a silné. Úmrtia boli hlavne na strane civilistov, videli sme zavalených ľudí a mŕtve deti. To som však nikdy nefotil. V takých vypätých situáciách sa snažím mať zadefinované, o čo mi ide, a prísť na to, aby som tú problematiku vedel podať, aby ľudia pochopili, čo sa deje. Fotografia rozvalenej budovy a odseknutej ruky je málo výpovedná. Dôležité je, keď s niekým z tej budovy strávite istý čas.

Je pre vás dôležitý kontext?

Určite. Práca, ktorú v takých situáciách robím, je veľmi náročná. Aby sa človek z toho nezbláznil, tak je veľmi dôležité, aby rozumel tomu, čo robí a prečo. 

Keď ste konfrontovaný s totálnou vojnou, prejaví sa to, keď príde na odpočinok?

Tie vypäté situácie, okrem toho, čo som zažil na fronte s Islamským štátom, tak som ich väčšinou strávil dobre. Mal som dobrý spánok, nestávalo sa mi, že by som sa v noci budil. Chrápem (smiech), na Ukrajine mi preto hovorili „The Bear“ – medveď. Blízko Islamského štátu, kde som raz strávil päť týždňov v kuse v jednom rozpadnutom meste, som sa každú noc budil po polhodine spánku. Počul som  rôzne zvuky, zdalo sa mi, že hrá hudba, pričom tam nebol žiadny prúd. Všetko súviselo s tým, že v noci bežne niekde nabehli bojovníci Daíšu. Dá sa povedať, že Islamský štát zatiaľ ako jediný rozhodil moju vnútornú pohodu vo vojnovej zóne, vzhľadom na zverstvá, ktoré robia.

921A2172
Oslava Vianoc na fronte s kresťanskou milíciou Dwekh Nawsha. / Séria Severne od Mosulu. (Irak 2015) Foto – Ján Husár

Ako blízko ste sa k nim dostali?

Videl som ich ďalekohľadom. Pre mňa je to teraz asi najsilnejšia a najdôležitejšia téma, snažím sa pochopiť to absolútne zlo. Je také koncentrované, že to všetko, čo vidíte a počujete, na vás pôsobí ako nejaká vymyslená rozprávka. Desí ma, ako sa otvorene hlásia k znásilňovaniu, popravám a masovým vraždám. Avšak musím dodať, že mnohé z týchto vecí sa diali už aj pred nimi. Napríklad aj v západnom Kurdistane, aj medzi nimi sa dejú zlé veci. Stačí len jedna fáma, že nejaká žena sa s niekým vyspala pred svadbou, tak sa hneď sama zabije, ak ju už nepopravila jej rodina. 

Kde sa to vzalo? 

Ťažko sa hľadá, čo dovolilo vzniknúť takému priezračnému zlu. Z istého pohľadu je to možno aj dobré. Také zlo tu mohlo existovať bez toho, aby sme o ňom vedeli, a mohli sme ho ignorovať. Teraz, keď to vidíme, tak to môžeme riešiť. Myslím, že do veľkej miery je to problém moslimov, s ktorým sa budú musieť vysporiadať, aby sa ich viera neprekrúcala do takej brutálnej reality. Na druhej strane, beží tam odboj proti tomu zlu. Nie je to však ľahké. Stačí, aby sa niekto dozvedel, že ste v odboji, a vyvraždia vám celú rodinu. Nerád by som to súdil, ľudia tam prežívajú veľmi ťažké veci.

Koľko sýrskych kresťanov tam asi žije?

Pred americkou inváziou do Iraku sa ich rátalo až na tri milióny, teraz sa odhaduje, že ich tam je 300- až 350-tisíc. Ak k tomu pridáme občiansku vojnu v Sýrii a zrod Islamského štátu, tak tam niekde zmizli okolo dva milióny ľudí. Ja sa vôbec divím, prečo mnohí neodišli skôr. Utečenecká kríza sa mediálne pokrývala na stanici v Budapešti cez pochody na diaľniciach, ako sa prevracajú lode. Ale tá skutočná utečenecká kríza je spätá s Arabskou jarou a vojnami, ktoré sa rozbehli bez snahy, aby sme ich zastavili. 

Iracká armáda začala ofenzívu, aby získala späť svoje druhé najväčšie mesto. Ako ste boli od Mosulu ďaleko? 

Asi 15 kilometrov od mesta, na území, kde sa ti už môže stať všeličo.

Iracká vláda tvrdí, že by ho chcela dobyť do konca roka, podľa Economistu to bude úspech, ak sa to podarí budúci rok. Prečo je také ťažké ho dobyť? 

Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí sledujú vojnu o Mosul, a hovoria tak o dvoch až troch rokoch, že to bude najkrvavejšia ofenzíva vo vojne s Islamským štátom. Bude sa odohrávať presne podľa toho, čo sme natáčali s History Channel. Budú musieť čistiť dom po dome, ulicu po ulici. To Islamskému štátu vyhovuje, pretože okrem toho, že tam budú mať svojich snajperov, výbušniny, samovražedných útočníkov, tak tam dôjde k obrovským ľudským stratám. Ten, kto útočí, je vždy druhý, kto strieľa, obrana bude vo výhode. Mosul je navyše obrovské mesto a žije tam veľa sympatizantov Islamského štátu.

IMG_0483
Americký inštruktor špeciálnych jednotiek z akadémie vo West Pointe dohliada na jednotku dôstojníkov pri čistení budov od teroristov. / Séria Severne od Mosulu. (Irak 2015) Foto – Ján Husár

Ako sú kresťanskí bojovníci pripravení na boj? 

Veľmi málo, väčšinou prechádzajú len fyzickým tréningom. Behajú a nestrieľajú. Vybavenie majú veľmi slabé, často si striedajú medzi sebou pušky. Majú tam dvoj- až trojtýždňové rotácie. Náboje sa prideľujú, neútočia automatickou streľbou, aby si nezničili zásobu na celý deň. Nepodporuje ich pešmerga, kurdské milície, aby náhodou nekontrolovali nejaké svoje územie.

S kým všetkým ste prišli do kontaktu?

S kurdskými milíciami ako YPG, s PKK. Sú to trochu komunisti, ale pijú Coca-Colu. Kresťanské milície tam majú tri rôzne jednotky, okrem nich sú tam jezídske ženské milície, ktoré sa chystám najbližšie filmovať. Asi so šiestimi rôznymi skupinami som pracoval v Rodžave a pri Mosule.

Jedna z epizód seriálu History NOW o milíciách v Iraku. 

Je stále medzi Sýriou a Irakom hranica?

Je, pretože z irackej hranice do Sýrie nechcú nikoho púšťať, musíš mať na to povolenie od regionálnej kurdskej vlády, ktorá na to má tajnú službu Asaíš. Novinárom to chcú dávať len jednorazovo. Pomáha, ak tam pôsobíte dlhšie a vytvoríte si známych. Veľa ľudí tam však otáčajú a problém sa môže objaviť aj pri ceste naspäť.  Do Iraku sa dá priletieť priamo do Irbilu, dávajú 30-dňové víza, ale nedá sa s nimi napríklad ísť za iracký Kurdistan.

Irbil je relatívne blízko pri Mosule, cítiť tam vojnu?

Ešte niekedy v máji bol najbližší front pol hodiny jazdy autom, teraz na to treba dve hodiny. Ale tým, že to územie je preseknuté Islamským štátom, tak sa musí obchádzať. Kurdi sa dokázali na niektorých pozíciách zakopať, hranica ohrozená Islamským štátom sa prestala posúvať, ale stále na seba obe strany útočia a zomiera sa tam denne. Veľa utečencov zo Sýrie v tomto kurdskom irackom meste predáva kvety či lízanky na ulici a klepú vám na okienko v aute.

Foto - Ján Husár
Vpadnutie ruských neoznačených špeciálnych jednotiek na ukrajinský Krym. Prve dni si zabudli vymeniť značky na autách. / Séria Začiatok konca. (Ukrajina 2014) Foto –  Ján Husár

Ako to vyzerá, keď opustíte bezpečnostnú zónu?

Žije tam málo ľudí. Ak tam niekoho stretneme, tak ide väčšinou o ľudí, ktorí prišli buď rabovať, alebo tam niekde žili a vrátili sa po svoje veci. Celé mestá sú tam opustené. Niektoré sú skontrolované, niektoré nie a v domoch môžu byť stále výbušniny či zamínované polia. Teraz nedávno niekto oral traktorom a zabila ho mína, ktorú v noci zakopali bojovníci Daíšu. Ja napríklad nestúpam nikde mimo betónu, je to príliš riskantné.

Je tam veľa snajperov?

Ani nie. Ninivské pláne sú celkom rovinaté, boli by tam ľahkým terčom. Skôr sú tam samovražedné útoky autami, v noci tam chodia jednotky džihádistov a zabíjajú, koho môžu.

Kto sú samovražední atentátnici?

Islamský štát posiela na misie takých vojakov, ktorí v tom meste nežili, aby k nemu nemali vzťah. Ale aj keď sa niekto s nimi baví, neverím, čo rozprávajú. Zverstvá sú však na obidvoch stranách, ak ti niekto znásilní rodinu, ty chceš znásilniť rodinu jemu.

Keď sa pohybujete v prostredí plnom fanatikov, nemáte nepríjemný pocit, že každú chvíľu sa môže niečo prihodiť? 

Nie, okrem problému so spaním, keď som sa päť týždňov nemohol na fronte proti Islamskému štátu vyspať. A to som mal vždy zabarikádované dvere skriňou, keby sa niečo dialo v noci. Inak sa snažím nič si nepripúšťať a sústredím sa na prácu.  

IMG_8457
Stanový tábor na železničnej stanici Keleti v Budapešti. / Séria Utečenecká kríza. (Maďarsko 2015) Foto – Ján Husár

Koľko kilogramov má váš batoh?

Asi 30 kilogramov má moja technika, z čoho dvanásť má statív, 20 kilogramov oblečenie. Väčšinou mi ho však dajú. Lepšie je chodiť oblečený v uniforme, ako má napríklad milícia, ktorú sprevádzam a žijem s ňou na fronte. To je lepšie, ako pobehovať s nápisom PRESS. Väčšinou ani nenosím ochrannú vestu, pretože aj tak sa útočí mínometmi, to ti nepomôže. Možno je tak dobrá proti šrapnelu. Tam, kde sa strieľa, je to iné, to som si vždy požičal aj vestu.

Zažili ste situácie, keď ste mali šťastie, že sa vám nič nestalo?

Stalo sa mi, že trafili človeka, ktorý stál vedľa mňa, alebo padol mínomet do budovy, kde sme boli polhodinu predtým. Stáva sa to.

Myslíte na bezpečie? 

Dávam si záležať na bezpečnosti. Keď robím napríklad s píšucimi novinármi, ktorí majú menej skúseností z terénu, snažím sa dávať pozor. Chodia radšej za mnou. Mám celkom odhad, kde je to nebezpečné. Novinári väčšinou prídu na pár dní, ja sa tam snažím žiť dlho, takže poznám aj tú miestnu mentalitu. Napríklad v Afrike som fotoaparát skryl, keď som videl, ako posekali vlastného, pretože sa im zrazu znepáčil. Vtedy som vedel, že to nechcem sfotografovať. Aj tým, ako sa správaš, vysielaš nejaké signály. Ak sa správaš ľudsky, situácia sa nevyhrotí.

Zahodili ste niekedy kameru, aby ste dávali prvú pomoc?

Ošetroval som už aj čistý priestrel. Myslím, že by som mohol byť lekárom, možno by som vedel urobiť aj tracheotómiu. Keď ti to má zachrániť život, a viem, čo robím, tak to spravím. Absolvoval som viacero výcvikov, zažil som dlhé operácie s doktormi. Snažím sa od nich učiť, ako napríklad ošetriť popáleniny, ktoré sú často horšie ako strelné zranenia. Ak vás niekto trafí, je to buď veľký, alebo malý problém. Veľa ľudí zranenia nevie ošetriť, a pritom môžeš zabrániť tomu, aby niekto ostal ochrnutý.

Teraz budete mať výstavu o kenskej nemocnici pre deti s vrodenou srdcovou chybou. 

Prekliatie v Keni

  • projekt česko-slovenskej misie v Keni
  • humanitárna pomoc deťom s vrodenou chybou srdca, ktoré by bez projektu zomreli
  • termín:  27. apríl – 10. máj
  • miesto: Národný ústav srdcových a cievnych chorôb
  • projekt môžete finančne podporiť cez ludialudom.sk 
  • viac o výstave nájdete tu 

Chodia tam pomáhať Slováci a Česi, je to jediné miesto v Keni, kde môžu ísť takéto deti na operáciu. Bohatí chodia napríklad do Indie, chudobné buď zomrú, alebo žijú so svojím postihnutím. Väčšinou sa taká chyba musí operovať do istého veku, aby sa nezhoršila. Videl som napríklad dievčatko, ktoré operovali, keď mala 12, hoci jej to mali spraviť už ako dvojročnej. Keď chodila, musela každých desať metrov stáť, aby sa neudýchala. Operácia vychádza na 7 700 dolárov.  Ročne sa narodí s takou chybou asi 3 500 detí, ktoré potrebujú pomoc. K operácii sa dostane ročne 16 až 50 z nich. Popri práci na sále a v nemocnici som chodieval aj domov k ľuďom do ich plechových búd, aby som videl, ako žijú. Jeden plný kôš, to bol ich celý majetok. 

IMG_1451
Pri operácii sú prítomní dvaja chirurgovia z Česka a miestny chirurg, ktorý sa takto prakticky vzdeláva v odbore detskej kardiochirurgie. Počas operácie si poznatky vymieňajú aj anestéziológovia. / Séria Prekliatie v Keni. (Keňa 2015) Foto – Ján Husár

IMG_1343
Malé dievčatko Eyden bezprostredne po operácii srdca potrebuje dočasný kardiostimulátor na prechodnú blokádu vedenia srdcového vzruchu, tzv. arytmiu. Týmto prístrojom je možné ovplyvňovať činnosť srdca. / Séria Prekliatie v Keni. (Keňa 2015) Foto – Ján Husár

Vždy vás lákala práca vojnového reportéra?

Vojna ako taká ma nikdy nezaujímala, nikdy som nestrieľal, v tom som veľký pacifista, je to pre mňa úplne choré. Dostal som sa k tomu okľukou. Predtým som fotografoval divokú prírodu, hlavne veľké predátory, tam som sa naučil fungovať vo vypätých situáciách. Vojny sú však nebezpečnejšie ako drsná príroda. Keď sa vieš pripraviť, tak prejdeš aj Saharu pešo.

Pripravilo vás fotenie divokej prírody na vojnové zóny?

Ide hlavne o psychiku. Tak ako je bežný fotograf či vojak, tak sú napríklad špeciálne jednotky, ktoré sú trenované, aby spravili niečo nereálne. Hlavne to musíš mať v hlave v poriadku. Viem, kto som, a mám v sebe vyrovnané veci. Ten, kto sa hľadá, nemôže ísť do vojny. Veľa ľudí napríklad skúsi špeciálny výcvik a neprejde ním, mne sa podarilo prejsť vojnovými konfliktmi, hoci som nikdy po tom nebažil. Tí, čo vidia moju prácu, však vedia, že to nie je o tom, že na dva-tri dni prídem a odídem, ale že tam v tom pekle žijem, a sú spokojní s výsledkom na konci. Preto si ma vo svete všimli. Pritom som sa chcel vždy potápať a filmovať žraloky.

Bavia vás morské predátory?

Vždy ma fascinovalo more. Po páde komunizmu, keď som mal dvanásť rokov, sme vyrazili s rodičmi k moru do Chorvátska na Škode 105L. Boli sme tam sedem dní, mám fotku, ako som mal vypálenú tvár od potápacej masky a spálený chrbát. Úplne mi vtedy preplo, a preto som neskôr študoval morskú biológiu. Mal som osem rokov, keď som videl Čeľuste, odvtedy mi hrala pri plávaní hudba z filmu. Vždy som videl, že niečo na mňa ide. Neskôr, počas štúdií na Oxforde, som si vybral ako zameranie správanie žralokov. Chodili sme na výjazdy do Juhoafrickej republiky, kde sme ich skúmali. Prikrmovali ich, prišlo ich asi 50, potom som skočil z lode, chvíľu sa ich bál a nakoniec som si zvykol, keď som videl, že mi nič neurobia.

Ste dobrý plavec?

Mám stovky ponorov. Najväčší problém je so svetlom. Pod vodou je úplne iná fyzika. Každých desať metrov strácaš farby, takže musíš používať farebné filtre. Od 30 metrov už je to všade rovnaké, svetlá sú nutné. Málokedy máš dobrú viditeľnosť, na prvý pohľad to vyzerá super,  ale potom si pozrieš fotografie a nič na nich nevidíš, pretože tam bolo napríklad veľa planktónu.

Keď ste unavený, idete pod vodu?

Nie som unavený. Po tých piatich až šiestich týždňoch potrebuješ vypnúť na týždeň, to si posťahujem veci a prehrabem sa vlastným materiálom a trošku sa zrelaxujem.

Ste náročný na techniku? 

Nie je pre mňa kľúčová. V istom momente je jedno, aký máš fotoaparát, ide o to, či vieš nájsť dobrú kompozíciu, či si technicky zručný a rozvíjaš svoj talent. Keď som prešiel z bežnej triedy digitálnych zrkadloviek na najvyššiu úroveň, stále som mal ten istý pocit, že sa pozerám do toho istého aparátu. Teraz však prechádzam na stredný formát Hasselblad, je to strašne drahé, zistil som, koľko stoja filmy a že to nebude sranda. (smiech) Ešte som však nikdy nefotil na film. Chcem ísť do toho, aby som sa niekde posunul, asi to budú skôr portréty, keďže technicky je to náročnejšie. Ale chcem to vyskúšať a vo vojne fotiť aj analógovo.

IMG_0756
Séria Severne od Mosulu. Foto – Ján Husár

Sledujete svetové spravodajstvo, keď ste na mieste?

Skôr nie, v konečnom dôsledku vplyv na moju prácu to nemá žiadny, pokiaľ tam nejde niekto hodiť nukleárnu bombu. Snažím sa na sto percent sústrediť na tému. 

Nerozčuľuje vás, čo hovoria naši politici o utečencoch?

Veľmi nediskutujem. Radšej dám fotografiu alebo nejaký link na Facebook a komunikujem vizuálne. Napríklad ako ukladajú čarodejnicu do lode, že keď sa doplaví, je to ekonomický migrant, ak sa potopí, je to utečenec. Snažím sa takto vtiahnuť ľudí do príbehu. 

Máte fotografiu, ktorú máte naozaj rád?

Pár sa mi páči, niektoré sú také, že ani neviem, ako sa podarilo, že je moja. Minulý rok ma veľmi zasiahla fotografia detí v Keni, dievčatko nemá nos, ale len veľký rázštep, potrebuje plastiku aj operáciu srdca. Na jednej strane veľmi pekná fotografia s pastelovými farbami a zároveň veľmi smutná. Nebola pritom vykonštruovaná a zadarila sa. Potom sa mi veľmi páči jedna fotografia z Gazy. Z polorozpadnutej budovy, na ktorú boli tri dni predtým nálety. Vrátili sa k nej domáci, postavili si okolo nej stany a hľadali veci, ktoré by sa im ešte zišli. Palestínčan pije čaj a za ním je zrútená päťposchodová budova, úplne nereálne. Takých fotiek mám tak možno päť.

IMG_0014
Dievčatko Blessing sa narodilo s chybou srdca a s kompletným rázštepom podnebia. Operáciu srdca nemožno vykonať bez operácie rázštepu, ktorá v Keni nie je možná. / Séria Prekliatie v Keni. (Keňa 2015) Foto – Ján Husár

Čo je pre vás dobrá fotografia?

Najlepšia je taká, o ktorej nič neviem, ale prehovorí na mňa. Môže to byť aj portrét modelky. Hneď to zbadáš. Ja fotím skôr podľa toho, ako to cítim, hneď si rámujem, nerobím výrezy. Výnimkou bol konflikt na Ukrajine, ten som mal tak strašne „vykropovaný“. (smiech) Ale nerád to robím, zaujíma ma minimalistický proces. 

Cvakáte veľa v teréne?

Na začiatku áno, ale keď som zistil, koľko to zaberá z času aj z pamäťových kariet, tak maximálne 50 až 90 záberov denne, z toho je päť až desať publikovateľných.

Cítite zodpovednosť za svoju prácu?

Nikdy som neštudoval fotožurnalizmus, ale venoval som sa medzinárodnému právu, preto sa snažím aj naštudovať si veci, kam idem, aby som nepodľahol veciam, ktoré sa zdajú inak, ako v skutočnosti sú. Na tom mi záleží. Niekedy človek, samozrejme, podľahne emóciám, ale čím som starší, tým sa viem skôr upokojiť a viac sa snažím sústrediť na prácu. Keď to vieš podať vizuálne, nemajú ti ľudia ako protirečiť. Ako to urobia? Kontrafotkou? Vtedy nedávaš priestor na diskusiu. To je zodpovednosť, ktorú mám, keď fotím ľudí v zlých situáciách, aby som im mohol trochu pomôcť. Musím mať tiež pocit, že sa nebudem za svoju prácu hanbiť, či niekoho nepoškodím. Niekedy preto nad zverejnením jednej fotografie rozmýšľam aj celé dni a doslova rozhadzujem papiere okolo seba.  

Čo vás najviac fascinuje na práci?

Že človek z malej krajiny, Nitran, si zrazu v nejakom konflikte dá čaj s nejakými pseudodiktátormi, či warlordmi, ktorí ovládajú tisíce ľudí, a riešim s nimi situáciu. 

Foto N - Vladimír Šimíček
Slovenský dokumentarista a fotograf Ján Husár. Posledný rok sa venoval hlavne vojne v Iraku proti Islamskému štátu pre History Channel, rok predtým bol počas vojny medzi Izraelom a Hamasom v pásme Gazy. Rád fotí divokú prírodu, špecializoval sa na správanie žralokov. Stojí aj za viacerými humanitárnymi akciami. Najnovšie má výstavu fotografií o jedinej kenskej nemocnici, kde operujú deti narodené so srdcovou chybou. Zo zásady nefotí mŕtvoly vo vojnových konfliktoch. Foto N – Vladimír Šimíček

Teraz najčítanejšie