Osvojili si choré dievčatko: Vraveli nám, že sa nedožije ani roka. Ak to tak malo byť, chceli sme, nech je čo najkrajší. Čoskoro bude mať šesť

Učiteľka Katarína Truliková (1983) a tanečník Tibor Trulik (1985) si v roku 2019 osvojili Rebeku, narodenú z utajovaného pôrodu.

Cestou v aute do Banskej Bystrice premýšľam, aký darček priniesť malej Rebeke. Viem, že v máji bude mať šesť rokov a že má vážne zdravotné problémy. Vo Zvolene sa rozhodujem pre dievčenské lego primerané jej veku. Keď si k nej potom v byte kľaknem na deku, na ktorej sa hrá, vezme si škatuľu do ruky a začne ju prevracať, ohmatávať a rytmicky si na ňu klepkať rúčkami. Katka, jej mama, mi hovorí: „Veľmi verím, že raz s ňou budeme môcť legá aj skladať. Zatiaľ si ich odkladáme.“

V tej chvíli poznám len základnú líniu príbehu rodiny Trulikovcov – rozhodli sa osvojiť si novorodenca z utajovaného pôrodu, ktorý sa javil ako zdravý, ale čoskoro sa ukázali vážne zdravotné problémy. Prognóza znela, že sa nedožije jedného roka. Katka s Tiborom napriek tomu necúvli a rozhodli sa Rebeke ten rok naplniť maximálnou láskou. A robia tak už šiesty rok.

V jedno sobotňajšie doobedie tak sledujem lásku, nehu, bolesť a nádej zhmotnenú v krásnej rodine.

Pamätáte si na moment, keď ste sa rozhodli pre adopciu dieťaťa?

Katarína: Bol to dlhší proces. Istý čas sme s manželom randili, spoznali sme sa v roku 2006, v roku 2012 sme sa vzali, ale napriek snahe sa mi nedarilo otehotnieť. Vedela som, že mám isté zdravotné problémy, po opakovaných zákrokoch v nemocnici mi nakoniec povedali, že by som už mala byť v poriadku, ale stále nič. Vyšetriť sa preto dal aj manžel. Ukázalo sa, že isté ťažkosti má aj on.

Informácia, že partner či partnerka nemôžu mať vlastné deti, neraz vzťah aj pre tlak spoločnosti rozbije. Iné vzťahy to, naopak, zomkne. Ako to bolo u vás?

Katarína: Áno, boli sme pod tlakom okolia aj rodičov. Mnohí okolo nás hovorili, že sme v zrelom veku a mali by sme už mať potomstvo. Obaja sme to síce medicínsky riešili, ale nikdy sme sa vzájomne nezačali obviňovať, kto za to môže a kto je nebodaj väčší vinník. Naopak, spojilo nás to a začali sme hľadať aj iné možnosti.

Mám skvelého gynekológa, vedel, aký máme problém, a tak mi navrhol, či by som neskúsila hormonálnu liečbu a umelé oplodnenie. Ale hoci to nijako neodsudzujem, vnútorne mi to nesedelo, nesúznela som s tým, nezdalo sa mi to celkom prirodzené.

Zároveň som poznala ľudí, ktorí už mali osvojené deti, prípadne si ich vzali do pestúnskej starostlivosti, a vedela som tiež, koľko detí na Slovensku je nechcených. A tak sme si s manželom povedali, že poďme sa o tom rozprávať. Kým sme sa však definitívne rozhodli, ubehli roky.

Keď sa žena dozvie, že nemôže mať biologické dieťa, je to veľký úder na ego, na jej sebavnímanie v zmysle „nie som plnohodnotná žena, aká sa od spoločnosti očakáva“? Stereotypy dokážu spôsobiť obrovskú bolesť.

Katarína: Samozrejme, veľmi dlho som v sebe spracovávala, že nie som dostatočná a dobrá žena. Dokonca občas to na mňa dolieha dodnes. Akoby som si nesplnila povinnosť, ktorá sa odo mňa očakávala. Pritom racionálne viem, že to nie je moja chyba, že som urobila maximum. Problémom býva práve tlak rodiny aj okolia. Moji spolužiaci už majú dospelé deti, naša dcérka bude mať len šesť rokov. Dlho sme pritom nikomu nehovorili ani len to, že sa chystáme dieťa osvojiť. Držali sme to len v sebe.

Tibor: Nezdá sa to, ale rovnako trpí aj muž. Aj od neho spoločnosť očakáva, že musí byť schopný splodiť dieťa. U mňa to bolo ešte radikálnejšie tým, že som fungoval ako tanečník. Ak sa totiž muž venuje súčasnému tancu, časť ľudí ho automaticky vníma ako geja. Podobných útokov sme ja aj naše divadlo zažili viac. Ak do toho ešte nemôže mať deti, čo už to len môže byť za muža? Svoje pocity z toho obdobia ani nedokážem presne pomenovať.

Išlo o komplex menejcennosti?

Tibor: Presne, je to komplex menejcennosti, ktorý si potom muž