Denník N

Prečo sa ľudia smejú? Slováci poodhaľujú evolučnú záhadu v špičkovom časopise

Ilustračné foto – TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Zďaleka nie sme jediný živočíšny druh, ktorý sa smeje. Smiech pozorovali aj u bonobov, šimpanzov, goríl alebo potkanov, hovorí biológ Pavol Prokop z Trnavskej univerzity.

Ľudia sú sociálne žijúce tvory. Každý z nás žije v skupine, od spolupráce s inými ľuďmi sme bytostne závislí. Je pre nás mimoriadne dôležité, aby sme dokázali správne identifikovať všetky znaky, ktoré nám život s inými ľuďmi uľahčujú.

Ak by sme nevedeli, že človek, ktorý sa mračí, je v tvári celý červený, má zaťatú päsť a nadáva, sa na nás hnevá a chce nám ublížiť, možno by sme sa stali obeťou jeho agresivity, ak by sme sa pred ním neukryli.

Jeden z užitočných signálov, ktorý nám prezrádza, či je komunikácia s druhým človekom bezpečná, je smiech. Že ide naozaj o sociálny nástroj, vieme vďaka tomu, že u ľudí je až 30-násobne vyššia pravdepodobnosť, že sa budú smiať, ak sú v skupine s inými ľuďmi, ako sami.

Smiech medzi priateľmi a cudzími ľuďmi

Lenže dodnes je smiech tak trochu evolučnou záhadou. Že má sociálny rozmer, je zrejmé, ale akú funkciu presne plní, celkom nevieme. Či ľudia dokážu rozoznať smiech medzi priateľmi a cudzími ľuďmi, skúmali aj slovenskí vedci Jana Fančovičová a Pavol Prokop, obaja z Trnavskej univerzity.

Boli spoluautormi štúdie, ktorá vyšla minulý mesiac v časopise PNAS. Spolu s časopismi Science a Nature patrí PNAS k trom najlepším prierezovým vedeckým magazínom na svete. Nedávno v ňom vyšiel článok aj antropológovi Martinovi Kanovskému, ktorý skúmal morálne intuície ľudí naprieč desiatimi kultúrami. O štúdii sme informovali.

Do výskumu o smiechu autori zaradili dvadsaťštyri spoločností z celého sveta. Ľudia posudzovali nahrávky smiechu medzi dvoma ľuďmi. „Išlo buď o kamarátov, alebo o ľudí, ktorí boli cudzí a nepoznali sa. Dobrovoľníci v experimente posudzovali asi 1-sekundový záznam smiechu medzi nimi. Mali sa vyjadriť, či si myslia, že ide o smiech medzi kamarátmi alebo cudzími ľuďmi,“ opísal priebeh experimentu pre Denník N biológ Prokop.

Autori zistili, že naprieč kultúrami panovala v schopnosti odlíšiť smiech priateľov a cudzích ľudí pomerne veľká zhoda. Na základe akustických vlastností smiechu dokázali ľudia rozoznať, či ide o priateľov alebo cudzincov, s presnosťou medzi 53 až 67 percentami. To je štatisticky viac ako náhoda. Zdá sa, že smiech by mohol slúžiť ako užitočný signál, ktorý nám pomôže odlíšiť priateľov od zvyšku populácie.

Aj deti a iné živočíšne druhy

Spontánny smiech sa objavuje už v prvých mesiacoch života dieťaťa, aj u dojčiat, ktoré sú slepé a hluché, píše pre Conversation psychológ Jordan Raine z univerzity v Sussexe. Smiech však neprekračuje len vekové či kultúrne hranice, ale aj hranice druhové. Ľudia nie sú zďaleka jediný živočíšny druh, ktorý by sa smial.

„Bonobovia majú smiech na podobnej frekvencii ako ľudia. U šimpanzov učenlivých, ako aj u niektorých ďalších primátov, napríklad orangutanov alebo goríl, smiech pozorovali aj v prírode,“ vysvetľuje Prokop.

„Výskum potvrdil, že sa smejú aj potkany. Majú podobne šteklivé oblasti ako ľudia, ale ich smiech pri frekvencii 50 kHz je ultrazvuk. Sú aj ďalšie dôkazy smiechu, napríklad u psov. Keďže je detekcia smiechu pomerne komplikovaná, nemyslím si, že je tento zoznam zvierat schopných smiať sa uzavretý. Sme skôr len na začiatku,“ dodáva slovenský biológ.

Smejú sa aj bonobovia. Zdroj – Youtube

Prehlbuje vzťahy

Hlavná úloha smiechu spočíva vo vytváraní a prehlbovaní sociálnych vzťahov. Smiech sa pravdepodobne vyvinul zo zrýchleného a namáhavého dýchania počas hrania, napríklad pri šteklení, vysvetlil nám Prokop.

Pri takýchto aktivitách sa mláďatá cicavcov učia spolupráci, ale aj súťaživému správaniu. Smiech mohol slúžiť ako znak, že vzájomná interakcia je želaná, a tak ju jedince predlžovali. Vďaka tomu boli živočíchy viacej spolu, prehlbovali svoje vzťahy a spoznávanie okolitého sveta.

Napodobenina smiechu

Pôvodne bol smiech spojený výhradne s tým, ako sme sa cítili. Naši evoluční predkovia sa smiali iba vtedy, keď ich zaplavili pozitívne emócie z hry s kamarátom. Postupom času, ako sa zdokonaľovala naša schopnosť vyludzovať zvuky, sa smiech oddelil od výlučne pozitívnych pocitov. Dnes dokážeme smiech napodobňovať a smejeme sa aj vtedy, keď to nemyslíme úprimne. Aj dospelé šimpanzy vyludzujú falošný smiech, píše Raine pre Conversation.

Smejú sa aj potkany. Zdroj – Youtube

Signál vzťahu

Spontánny či úprimný smiech a ten falošný sa líšia. Rozdiel je napríklad vo výške hlasu alebo v dĺžke smiechu. Gregory Bryant s kolegyňou v roku 2014 ukázali, že ak zmeníte výšku hlasu pri falošnom smiechu, takže sa podobá na smiech od iných živočíšnych druhov, ľudia ho stále dokážu odlíšiť od smiechu zvierat. To neplatilo pre spontánny smiech, „ktorý sa po zvukovej stránke oveľa viac podobá na smiech iných živočíchov,“ komentuje výsledky výskumu Raine.

Výskum Fančovičovej, Prokopa a ich zahraničných kolegov ukazuje, že smiech je signálom vzťahu medzi dvomi ľuďmi. U priateľov je väčšia pravdepodobnosť, že produkujú úprimný smiech. Naše uši sú dostatočne citlivé na to, aby taký smiech odlíšili od smiechu ľudí, ktorí sa nepoznajú.

Ich výskum zároveň poukazuje na univerzalitu emócií, ktoré musia mať spoločný pôvod a vyvíjali sa dávno predtým, než vznikli súčasné moderné kultúry.

Dostupné z: doi: 10.1073/pnas.1524993113

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Veda

Teraz najčítanejšie