Rok nepríjemnej pravdy v školstve: Druckerove priority sú len marketing

Autorka poslankyňa NR SR za Progresívne Slovensko

Po minuloročnej nežnej revolúcii prichádza rok pravdy. Minister školstva na prvej tohtoročnej tlačovej konferencii prišiel s ďalším veľkolepým obrazom. Tou pravdou, ktorá sa naplno ukáže, má byť odpoveď na jednoduchú otázku: je pre slovenskú verejnosť školstvo prioritou?

Otázku položil správne. Pýtať sa, či je školstvo prioritou pre vládu, sa už totiž nemusíme. Vidíme, že nie je „premiérskou témou“ a rozpočet rezortu bude do roku 2027 v pomere k HDP klesať.

Aj keď minister hovorí o svojich prioritách – ohodnotenie ľudí v školstve, skvalitnenie predškolskej dochádzky, optimalizácia siete škôl či využívanie umelej inteligencie – pri schválenom rozpočte to vyznieva nedôveryhodne. Sľubuje napríklad zvyšovanie učiteľských platov, no nehovorí, odkiaľ na to chce zobrať.

Na AI nie sú stroje

Je dobré, že minister myslí na najzraniteľnejších, ktorých šance uspieť by mala zvýšiť povinná školská dochádzka od troch rokov. Zároveň neskôr nezabudol spomenúť aj tému desegregácie, na ktorú podľa vlastných slov kladie dôraz.

V čase zavádzania pilotného projektu národnostných škôl, ktoré segregáciu len prehlbujú, však znejú jeho vyhlásenia ako fantazírovanie Dona Quijota. Segregácia sa totiž nedá odstrániť jej prehlbovaním.

Škoda však, že nespomenul aj zvyšovanie kvality vysokých škôl, aby terajší a budúci úspešní mladí ľudia neodchádzali za lepším vzdelávaním a životom do zahraničia.

Čiastočne sa dá súhlasiť s optimalizáciou siete škôl. Nie som si však istá, či si od tohto kroku nesľubuje minister príliš veľa. On sám hovoril o možnej úspore sto miliónov eur, čo však zďaleka nevykryje ani len adekvátne zvýšenie učiteľských platov, na ktoré by bolo potrebných minimálne 600 miliónov eur.

Nehovoriac o ďalších častiach vzdelávacieho systému, ako je napríklad zvýšenie počtu asistentov a asistentiek či zlepšenie dostupnosti psychologických služieb pre žiactvo a ďalších podporných opatrení.

Nasadenie umelej inteligencie vo vzdelávaní je dobrý cieľ, no ani tu nevidíme priestor, ako ho uviesť do praxe. Školám totiž chýbajú moderné technológie a historicky najvyššia investícia do digitalizácie školstva vo výške 225 miliónov eur nepostačí ani len na zabezpečenie základného štandardu vybavenia škôl.

Ide teda len o ďalší marketingový ťah na zavádzanie verejnosti. Navyše pri učiteľoch, z ktorých väčšina nemá požadované digitálne zručnosti, vyznieva táto priorita tiež len ako budovanie vzdušných zámkov.

Rukojemníci zlyhávajúceho systému?

To nás vracia opäť k téme kvalitných a ohodnotených ľudí vo vzdelávaní. Ak chceme kvalitné učiteľky a učiteľov, musíme im zabezpečiť primeraný príjem. Len tak prilákame mladých talentovaných ľudí a zabezpečíme, aby zotrvávali v systéme.

V súčasnosti sú však platy ľudí vo vzdelávaní katastrofálne nízke a neodrážajú nároky na povolanie ani spoločenský status. Plat začínajúceho učiteľa nedosahuje ani 1000 eur v čistom, je teda nereálne uživiť sa ako učiteľ najmä tam, kde sú vysoké životné náklady.

Požiadavky na zvyšovanie platov učiteľov nebrali vlády Roberta Fica nikdy celkom vážne. Snahy odborových organizácií v školstve dokonca vyústili do dvoch štrajkov v roku 2012 a 2016. Ani raz nedosiahli požadovaný cieľ a od vlády počuli rovnakú odpoveď: zvýšenie platov učiteľov by mohlo ohroziť stav verejných financií.

Dnes sú učitelia v rovnakej situácii. Rozpočet školstva s navýšením platov na rok 2025 nepočíta. Odbory hrozia štrajkom, no vyzerá to skôr ako hryzkanie a stiahnutie chvosta. Kým odbory s ministerstvom rokujú, ministra osvietilo a prichádza s nápadom podmieniť zvýšenie platov lepšími výsledkami testov PISA.

Motivačné ohodnocovanie učiteliek a učiteľov znie dobre len dovtedy, kým sa nad tým nezamyslíme. Možno to mohol skúsiť už minister.

Testy PISA odzrkadľujú nastavenie systému vzdelávania, nie individuálne výsledky pedagógov. Má na ne vplyv množstvo faktorov iných ako len učiteľský výkon – napríklad socio-ekonomické zázemie žiactva a schopnosť systému eliminovať ich prekážky vo vzdelávaní.

Navyše, prvé pozitívne zmeny kurikulárnej reformy vo výsledkoch PISA možno očakávať najskôr o niekoľko rokov. Ak dovtedy nebudú platy učiteľov pravidelne rásť, môže sa stať, že o pár rokov nebude mať kto pripraviť naše deti na život v 21. storočí.

Skratkami cesta nevedie

Vizitkou učiteľskej práce nie je len kvantifikovateľný výstup žiaka, ale najmä jeho progres, úroveň schopností, zručností – aj tých nevyčísliteľných – a uplatnenie sa na trhu práce. To test PISA neodmeria.

Podmieňovať platové ohodnotenie učiteľov výsledkami jedného špecifického testovania nie je motivácia, ale v lepšom prípade vykrúcanie sa ministra z povinnosti zlepšovať platové podmienky ľudí vo vzdelávaní. V horšom prípade ide o podobné vydieranie, ako je nápad prinútiť lekársky personál pracovať pod hrozbou väzenia.

Bez kvalitných učiteliek, učiteľov a odborných zamestnancov sa kvalita vzdelávania na Slovensku nezvýši. Len škoda, že minister uprednostňuje povrchné riešenia pred odbornými a neunáhlenými závermi.

Ak však chceme skutočne posunúť školstvo vpred, musíme prestať hľadať skratky a populistické riešenia. Namiesto neustáleho obchádzania podstaty problémov potrebujeme systémové kroky, ktoré budú motivovať učiteľov, podporovať ich odbornosť a zlepšovať podmienky, v ktorých pracujú. Bez toho bude kvalita vzdelávania stále len prázdnou frázou.

Ministra Druckera čaká rok veľmi nepríjemnej pravdy.