Denník N

Juraj Kemka: Z výsledkov volieb som sa dostával týždeň

Juraj Kemka. Foto N – Vladimír Šimíček
Juraj Kemka. Foto N – Vladimír Šimíček

Juraj Kemka je herec, ktorý sa výrazne angažuje aj vo verejnom živote. Vyjadruje sa k politike, kritizuje Smer aj to, že ľudia sa častejšie neozvú. Presťahoval sa do Rakúska, ale nie preto, že by chcel odísť z krajiny, ale preto, že to je lacnejšie.

Vyjadrujete sa k politickým a spoločenským otázkam. Nerozmýšľali ste, že diváci v divadle vás už viac vidia ako Juraja Kemku a nie ako rolu, ktorú máte hrať?

Ľudia v hľadisku sú všelijakí. Keď hrám, pridržiavam sa toho, ako je to napísané. Ale je pravda, že sa mi lepšie hrajú úlohy, kde sa stotožňujem s politickými názormi postavy, ktorú hrám.

Hrali ste niekedy úlohu, ktorej názory vám prekážali?

Nedávno sme hrali derniéru Čechovovho Platonova, kde som hral Platonova, ktorý je antisemita. Keby som sa na neho pozeral očami Kemku, tak by som s tým problém mal. Ale ukazoval som tohto antisemitu ako človeka s takýmito názormi a bolo jasné, že nie sú v poriadku.

Aké máte ohlasy na svoje vyjadrenia o politike?

Reakcie sú rôzne ako vždy, keď sa niekto angažuje. V mojom okolí je viac pozitívnych. A nechodím sa pýtať ľudí, či so mnou súhlasia, alebo nie, je mi to dosť jedno. Za všetkými názormi si stojím.

Divadlo Astorka sídli v rovnakej budove ako ministerstvo kultúry. Stretávate sa s ministrom Markom Maďaričom?

Veľmi málo sa s ním osobne stretávam. Má iný vchod.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Rozprávali ste sa niekedy?

Práveže nie. Nikdy som sa s ním hlbšie a dlhšie nerozprával. Ale poviem vám pravdu, že po tom ani veľmi netúžim. Je to strašné, ale tak to cítim. Vo všeobecnosti sa o ňom hovorí ako o jednom z najlepších ministrov kultúry, ale keď to počujem a predstavím si ho v debatách pred prezidentskými voľbami s Ficom, ako tam sedel s tou bradou, tak mi je dosť zle. Takže je dobre, že má iný vchod.

Divadlo Astorka už sedem rokov hrá jeho hru Túlavé srdce. Páči sa vám?

Videl som ju. Nemal som s ňou zásadné problémy. Hra je príjemná. Sme slobodné divadlo. Ak pán Maďarič má také ambície a naše divadlo sa s ním dohodlo na spolupráci, tak v tom nevidím problém. Keď je to umenie a ľudia na to chodia, nech sa hrá. Chvalabohu, že robí aj také veci.

Ľudia môžu mať pocit, že hráte Maďaričovu hru, lebo potom môžete dostať viac peňazí. Je to konšpirácia?

Neviem na to odpovedať. Neviem, čo je za tým, a ani som to nezisťoval. Možno mu je poetika nášho divadla blízka, a Túlavé srdce nesie takú poetiku. Asi len zbehol o pár poschodí nižšie. Nejako do toho nechcem zasahovať.

Nehráte v tom, nedostali ste ponuku?

Nie. Obišlo ma to. Ale nevyvíjal som aktivitu, že tam nechcem hrať.

Ak by ponuka prišla, prijali by ste to?

To je zvláštna otázka. Asi by mi trošku prekážalo, že je to Maďaričova hra. Ale keby som si ju prečítal a páčila by sa mi a režisér by mal obraz, ako to chce robiť, tak by som asi neodmietol.

Mali ste niekedy problém v práci pre svoje verejné vyjadrenia?

S ničím takým som sa nestretol. Ak by sa to stalo, postavil by som sa tomu a dal by som to ľuďom na známosť. Všetkých by som bonzol.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

V rozhovore pre .týždeň ste povedali, že ani v relácii Kredenc nemôžete robiť, čo chcete, a že vám vystrihujú politické veci. O čo išlo?

Bolo to pred voľbami. Aj keď vždy je pred nejakými voľbami a dá sa to tak pomenovať. Tieto veci sú pre vedenie televízie citlivé. A je to hrozné. Kde to žijeme? Televízie majú strach, či dostanú licenciu. Každý sa tu s každým pozná a radšej niečo vystrihnú, ako by mali dostať pokutu. Lebo tá sa dá vždy našiť na všetko v tejto spoločnosti.

Čo im prekážalo? Kritika Smeru alebo iných strán?

Týkalo sa to každej jednej – či pravej, alebo ľavej. Bolo to jedno. Keď som sa o tom s Danom Danglom rozprával, tak mi povedal, že ani on nemá ambíciu robiť politickú satiru. A ak by som ju mal ja, tak to môžem robiť, ale úplne inde.

Ako ste na to reagovali, keď ste sa dozvedeli, že vám niečo vystrihli? Nie je to už za hranicou?

Nepovažoval by som to za hranicu. Vždy môžem Kredenc prestať robiť, ale veľmi ma to baví. A keď sú takto nastavené pravidlá, tak ich rešpektujem.

Pravidlá ste vedeli na začiatku alebo až keď sa blížili voľby?

Na začiatku to nebolo. Mám pocit, že teraz po voľbách sa to uvoľňuje a nakrúcali sme veci, ktoré mi boli po chuti. Viem, že sa točili skeče o hliadkach vo vlakoch, čo ma dosť potešilo. Hádam sa to po voľbách opäť naštartuje a my budeme môcť robiť aj politickú satiru.

Kedysi sa robilo viac programov politickej satiry. Vidíte, že by sa ešte robila?

Jasné, že ju nevidím. Len neviem, kde je príčina. Asi je to v tom, že v televíziách to nejde, lebo veľa bohatých ľudí má všade prsty, a tak satiru na samých seba do televízie nepustia. Asi sa to môže udiať len na webe, kde môže byť slobodná tvorba, slobodní ľudia. Tí by to robili zadarmo, tak, aby neboli od nikoho závislí a mohli by si robiť, čo chcú.

Vidíte také videá?

Veľmi nevidím. Ako záblesk tu je Janko Gordulič na SME. A tiež by som rád spomenul Paľa Grausa, ktorý tiež na SME robil veci a robil ich bravúrne.

Pred voľbami ste mali spor s Martinom Nikodýmom, už ste to vyriešili?

S ním osobne? Tam nie je čo vyjasňovať. Poukázal som na to, čo RTVS odo mňa chcela. Tvárila sa, že to chcú od každého externého aj interného pracovníka. Išlo o vyhlásenie, že nebudem tvárou ani podporovateľom žiadnej politickej strany. Ale urobili to tak šikovne, že moja povinnosť by bola len prísť za vedením RTVS, oznámiť im, že budem robiť to a to, a oni mi s veľkou pravdepodobnosťou povedia, že je to O. K. Do momentu, kým som na to neupozornil, nikto túto zmluvu Nikodýmovi nepredložil a s tým som mal problém. Keď som ho videl v relácii na verejnoprávnej televízii a zároveň na mítingoch Smeru. Pre mňa je to ľudsky nepochopiteľné, ale on sa tvári, že to je jeho práca, dostáva za to honorár a nevidí v tom problém. On je taký a ja som taký.

Nepochopiteľné to je pre vás preto, lebo je tvárou Smeru, alebo preto, že takto prezentuje politickú stranu?

Keď som ho videl na pódiu na mítingoch, tak sa tváril úplne rovnako, ako keď moderuje šou Milujem Slovensko. A zdá sa mi zvláštne, ako môže pomáhať nejakým gaunerom a ľuďom, ktorí okrádajú štát, a zároveň sa usmievať v relácii, v ktorej tvrdí, že túto krajinu miluje.

Ale ak by to robil napríklad pre SaS, tak by to taký veľký problém pre vás nebol?

Vnímam to tak, ako ste to povedali. Ja by som sa takto nenamočil. Teda kedysi som nahováral spoty pre Most-Híd, ale nemalo to nič spoločné s voľbami – poukazovali na nečisté veci v tomto štáte. Vtedy bol ešte Most-Híd v opozícii. Ale áno, omnoho menej mi prekážajú ľudia, ktorí sa angažujú v stranách, kde mám pocit, že im o niečo dobré ide a sú to pre mňa prijateľnejšie a korektnejšie strany. Vidím v tom rozdiel.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Vy ste nedostali ponuku od politickej strany?

Ani by som do toho nešiel, ale nie, nedostal som nikdy ponuku. Viem, že tam ide o veľmi veľa peňazí, ale tie peniaze mi nestoja za to, aby som svoju tvár predal nejakej politickej strane. Ale predvolebné spoty Andrejovi Kiskovi som robil s radosťou a s energiou a so všetkým, ako som to robiť chcel.

V rozhovore pre Ženy v meste ste s manželkou povedali, že ona dostala ponuku kandidovať. Od koho?

Najskôr ako nezávislá do miestneho zastupiteľstva a v parlamentných voľbách prišla ponuka na spoluprácu s OĽaNO.

Prečo to neprijala?

Asi by to nešlo s jej povahou a vnútorným nastavením. Bojuje za spravodlivé veci, a keď vidí, ako sa to často zametie pod koberec, alebo ututlá, potom ju to všetko veľmi trápi. Ak ju niekto sklame alebo sa niečo stane, ťažko a dlho to spracúva. Ešte aj týždeň nato, keď som už na to aj zabudol, to ona ešte stále vnútorne rieši. Tak sme si povedali, že by to nebolo správne a pravé orechové, aby išla do politiky.

Boli ste v týchto parlamentných voľbách voliť?

Samozrejme, že som volil.

Koho?

Vybral som si v tom marazme, ktorý sa nám ponúkal, SaS.

Čo ste si povedali, keď ste videli výsledok volieb?

Radšej to tu nebudem citovať, ale chytil som sa za hlavu. Cítil som sa strašne. Týždeň mi to trvalo, kým som sa z toho zobudil. Už som bol ako moja žena. Aj práca tak vyzerala. Hovoril som si fúha. Až na ďalší týždeň v stredu som začínal všetko brať normálne, s humorom.

Keď sa dohodla koalícia, to bolo aké?

Toto celé pociťujem ako omnoho menší problém, aj keď viem, že Smer pokračuje a je to hrôza. Ale oveľa väčšia hrôza je, že v parlamente je Marian Kotleba. Aj po voľbách som cítil strach a des z toho, že tu máme toľko voličov, ktorí sú rozhodnutí dať hlas náckovi.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Čo zlyhalo, že Kotleba je v parlamente?

Od Slovenského štátu máme ľudákov stále medzi nami. Neviem, či niečo zlyhalo. Len my sme sa nezmenili a nepoučili z minulosti, žijú medzi nami a on ich iba prebudil. Veľkou mierou však k tomu prispelo chronické ignorovanie problémov v školstve, zdravotníctve a tiež vyvolávanie strachu z migrantov v predvolebnej kampani. Takže veľkú zásluhu na jeho vzostupe má Smer.

Je dnešná koalícia lepšia ako vláda jednej strany?

Odľahlo mi, že to nie je vláda jednej strany. Ale tá strana je stále na najdôležitejších postoch a má obrovské zastúpenie. Takže nejakú výraznú zmenu nevidím.

Kto je pre vás dnes najlepší politik na Slovensku?

Pre mňa je to Andrej Kiska, ktorý je najodvážnejší. Robí veci, ktoré často nie sú úplne komfortné pre jeho okolie. Napríklad aj to, že Kotlebu nezavolal do paláca. Ale myslím si, že je to výborný signál a jeho úplne radikálny postoj je namieste. Má odvahu, lebo obhájiť si niečo také v tejto ľudáckej republike je ťažké. A je to super.

Prezident nemá veľké právomoci. Skúsme niekoho, kto sedí vo vláde alebo v parlamente. Vidíte tam niekoho, kto by chcel niečo dobré urobiť?

Nevidím tam takého. Veľmi veľa je takých ľudí v mimovládkach, v mojom okolí či v občianskych združeniach, ale v parlamente takých nevidím. Mnohí vkladali nádej do Lucie Žitňanskej, ja ju však tak nevnímam. Aj Bélovi Bugárovi som vždy dával hlasy, ale nič zásadné tam nerobil. Potom prišli ďalšie voľby a pýtal som sa: Koho? No tak dobre, tak toho Bélu, a zas som to tam hodil. Až v posledných voľbách som ho už voliť nevládal a dnes som rád, že som sa rozhodol nevoliť ho.

OĽaNO sa tvári ako združenie nezávislých ľudí, ktorí by niečo chceli zmeniť. Nie je to dobrá cesta?

Je to Matovičova iniciatíva a neviem, či to je v poriadku. Cítim to tak, že on nie je na to úplne pravý človek. Ja ho tak nevidím. Je to odvážny človek, ktorý je v niečom na správnom mieste. Kto iný sa už s Ficom konfrontuje a hádže mu polená pod nohy? Matovič to robí. Dá si tričko s nápisom Fico chráni zlodejov. Len neviem, či toto je tá cesta. Či to treba robiť takto. Či by to skôr nemal byť človek, ktorý do toho nejde tak bojovne, ale viac premyslene.

Volili ste niekedy s radosťou?

Teraz som krúžkoval Martina Poliačika, lebo keď sa s ním rozprávam, je to veľmi príjemný človek a vidím jeho názory, s ktorými sa stotožňujem.

Veľa sa špekuluje, že Kiska založí stranu. Chceli by ste, aby kandidoval do parlamentu?

Neviem to posúdiť. Verím, že sa tu sformuje skupina ľudí, ktorí do politiky vkročia, založia stranu a nebudú sa báť stúpiť do toho hovna. Ale Andreja by som nechal tam, kde je, a dôveroval mu v prezidentskom konaní. Mám len pocit, že by to nemal robiť. Nerozprával som sa s ním, či má takú ambíciu, neviem, či to nie je len vymyslená vec. Nikdy to nepovedal, je to len špekulácia. Neviem, či by to bolo správne rozhodnutie. Myslím si, že jeho slobodné rozhodnutia z prezidentského postu sú dôležité.

 

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

O vás sa vie, že sa plánujete presťahovať do Rakúska. Už ste sa presťahovali?

Toto sú veci, o ktorých nechcem veľmi hovoriť. Vnímam odsťahovanie sa do Rakúska len ako odsťahovanie sa za jeden kopec.

Nie je to preto, že nechcete žiť na Slovensku?

Určite to nie je preto. Ten smer mi bol vždy sympatický, chodil som tam bicyklovať a v okolí Bratislavy to bolo finančne náročnejšie ako v Rakúsku. Neznamená to, že z tejto krajiny utekám. Práve naopak, keď sa k niečomu vyjadrujem, dávam do toho svoj ksicht a chcem, aby sa Slovensko dalo na normálnejšiu, európsku úroveň.

V rozhovore pre Ženy v meste ste povedali, že keď ste sa rozhodovali postaviť dom, tak jeden starosta vám ponúkol, že by sa niečo dalo vybaviť „pod ruku“. Chcel úplatok?

Nie, to nepovedal. Hovoril, že ak by sme niečo chceli, tak by sa niečo našlo. Ale bolo to pre mňa neprijateľné, nechcem, aby ma s takýmito ľuďmi spájali.

Riešili ste to nejako?

Nijako. Beriem to ako slovenský folklór, ako normálnu vec. Neznelo to tak, že by si vypýtal úplatok. Bolo to skôr, že majú niečo odložené pre známejších, prominentnejších ľudí. Nepotrebujem využívať svoju tvár, alebo to, že som známy, aby som bol potom niekomu niečo dlžný. Radšej si to vyriešim slobodnejšie a tak, ako ja chcem.

Kde to bolo?

V Záhorskej Bystrici.

V rozhovore v .týždni bol titulok: Nahnevaný mladý muž. Ste taký?

V takýchto veciach často áno.

Čo vás najviac hnevá?

Všetko.

Zápchy, ľudia, politika?

Politika. Ale v poslednom čase ma najviac hnevá to, že chodím okolo zákazu vjazdu na Štúrovej ulici. Dennodenne ten zákaz obchádzam. Rozum mi zastáva nad tým, prečo to tu takto je. A je to tu takto v celej krajine. Ľudia to neriešia, neprekáža im to, sklonia hlavu a obchádzajú to. Možno ľuďom, ktorí tam žijú, to vyhovuje, lebo im tam nechodia autá. Ale je to strašné.

Čo by mali robiť?

Pýtať sa: Kedy to bude, prečo to nedáte preč? Tá cesta je už urobená, to, že nie je ďalej skolaudovaný most, je niečo iné. Autom som prešiel po tej ceste, je hotová. Viezol ma kamarát a vošiel do zákazu, pri univerzite sme vyšli a nič sa nedialo. Nikde sme nezapadli.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Prečo sa neozvú?

Nikomu to asi neprekáža. Málokto sa v reštaurácii ozve, že mu nechutilo jedlo, a vráti ho. Takí  sme.

Pochádzate z Martina, ktorý je divadelné mesto. Chodili ste do divadla často, keď ste boli dieťa?

Chodil som. Ale počas gymnázia nie veľmi často, až potom neskôr.

Tri mesiace ste študovali na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline. Ako vám napadlo ísť na takú školu?

To nenapadlo mne. Bola to zotrvačnosť môjho otca. Študoval tam môj o päť rokov starší brat. Otec v tých 90. rokoch, keď som skončil gymnázium, mal pocit, že chalan, ktorý nevedel, kam sa zaradiť, by mal mať aspoň titul a spraviť si vysokú. Brali tam 7 000 ľudí, a bez prijímačiek. Tak aj ten Ďurko sa tam dostane. A aj som sa tam dostal. Otec sa na to pozeral takto. Nezazlieval som mu to, je to normálna vec, takto rozmýšľa veľa ľudí. Ale mal som šťastie, že som si po troch mesiacoch povedal, že to študovať nejdem. Za tie tri mesiace som veľa pochopil a možno, keby nebolo tej školy, by som na herectvo nešiel. Vedel som, že musím skúsiť niečo, čo ma v živote bude napĺňať.

Otec súhlasil, aby ste zo školy odišli?

Súhlasil. Zobral som ho na pivo. Strašne sa vtedy zľakol, lebo dovtedy som ho na pivo nikdy nezavolal. Doteraz na to spomíname ako na veľmi vtipnú príhodu – myslel si, že sa musím ženiť. Takže si vydýchol a naši to prijali celkom pozitívne, za čo som im vďačný.

V mnohých rozhovoroch ste hovorili o prijímačkách na VŠMU, a vždy tak, že ste sa báli, či vás vezmú. Predsa len sa tam hlási veľa ľudí a vezmú len pár. Čím ste ich presvedčili, že vás prijali?

Neviem. Pýtali sme sa Martina Hubu presne túto otázku, prečo my, lebo sme na to boli zvedaví. Okolo nás bolo veľa iných, vyšších, krajších ľudí. A on nám vtedy povedal, že na nás videl, že dokážeme rozmýšľať. To bol jeho argument, že preto nás zobrali.

Herec Juraj Kemka
Herec Juraj Kemka

Študovali ste aj s Lukášom Latinákom, Mariánom Miezgom a Róbertom Jakabom, s ktorými dodnes spolupracujete. Ako ste sa dali dokopy?

Má v tom prsty Martin Huba, ktorý si vyberal ľudí do ročníka. Máme spoločný humor, to je základ, ktorý nás spája. Aj keď sme spolu improvizovali, tak sa potvrdilo, že nám to funguje.

A ako ste na to prišli?

Boli sme spolu dennodenne. Zobrali nás 15 a po troch mesiacoch troch vyhodili a traja odišli sami a ostali sme deviati. Kolektív bol malý, a boli ste odkázaní sami na seba. V druhom ročníku sme už robili spoločné predstavenia, v treťom absolventské Na koho to slovo padne. Mali sme čas aj príležitosť zistiť, že si rozumieme a rozosmievajú nás podobné veci. Je to vzácna vec, nie je to pravidlo. Väčšinou sa ročníky po skončení rozpŕchnu. Je super, že nám to drží.

Ste spolu aj v Astorke, aj v televízii. Ešte si neleziete na nervy?

Tak akurát sa to vyvažuje, lebo máme aj inú prácu a nepracujeme len spolu. Niekedy pracujem cez deň s inými ľuďmi a večer hrám s chalanmi. Zatiaľ sa nestalo, že by sme mali zásadný problém a nevedeli spolu hrať.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Hráte aj v televíznych seriáloch. Máte ich rád?

Nemal som príležitosť robiť ich veľmi veľa, ale s tými, s ktorými som sa stretol, to ma veľmi bavilo. Na rýchlu prácu si musíte zvyknúť, inak by ste to robiť nemohli. Sú to seriály, kde nemáte čas rozmýšľať nad hĺbkou toho textu. Musíte ten text vedieť a za 30 minút natočiť obraz. Je to taká práca.

A ako divák? Pozeráte Búrlivé víno?

(smiech) Nepozeráme doma televíziu vôbec. Niekedy to je aj vidieť. V Kredenci často hráme aj postavy z iných seriálov a vyzerá to tak, že 15 minút predtým ako ideme točiť Kredenc, si pozerám na Youtube, koho mám hrať. Tam to vidím prvýkrát.

Nepozeráte ich, lebo nemáte čas, alebo preto, že sa vám nepáčia?

Keď som doma, tak sú omnoho zaujímavejšie veci. Televízia je pre mňa rušivý element. Ani v našom novom bývaní ju nechceme, čo sa celkom teším.

Na čom sa schuti zasmejete?

Veľmi veľa sa smejem. V Kredenci ma veľmi veľa vecí rozosmieva.

A váš obľúbený komik?

Peter Sellers. Nedávno som opäť pozeral Ružového pantera, do toho som úplne zamilovaný.

A autor alebo relácia zo Slovenska?

Fúha. Nie je taká. Vždy sa pobavím, keď sa na záver Kredenca bavíme sami na sebe. To je pre mňa smiešne.

Vieme robiť na Slovensku televízny humor?

Niečo sa hádam nájde. Ale neviem si na nič narýchlo spomenúť, teda okrem relácií, v ktorých účinkujem (smiech).

Keď sa herci alebo umelci vyjadrujú k politike, je to najmä  proti Smeru. Čím to je? Sú herci pravičiari?

Neviem, či sú pravicovo orientovaní. Herci a umelci sú veľmi citlivé články spoločnosti a ozývajú sa, keď sa deje nejaká neprávosť či nesloboda. A keď tu bola vláda jednej strany, tak sa prirodzene ozývali, lebo sa ozývajú v najneslobodnejších časoch.

A ozývajú sa dosť?

Herci sa ozývajú dosť. Skôr sa neozývajú iné odvetvia, teda teraz sa ozývajú učitelia. Herci sa ozývajú dosť v porovnaní s ostatnými, ale málo v porovnaní s tým, čo by sa mohli.

Herec Juraj Kemka (40) sa narodil v Martine. Študoval na VŠMU v Bratislave spoločne s Róbertom Jakabom, Mariánom Miezgom, Lukášom Latinákom. Pôsobí v divadle Astorka Korzo ’90. Majú aj reláciu Kredenc, v minulosti Partičku. V roku získal ocenenie Dosky v kategórii Objav sezóny za absolventské predstavenie Na koho to slovo padne – dostal ho spolu s Vladimírom Kobielským, Róbertom Jakabom, Mariánom Miezgom a Lukášom Latinákom.

Teraz najčítanejšie