Denník N

O etike zodpovednosti: Šebejovej, Havlovej a iných

Foto - TASR
Foto – TASR

Tí, čo kritizujú, by mali aspoň načrtnúť ten svoj a zdôvodniť, prečo ho považujú za adekvátnejší ako etiku zodpovednosti.

Asi ešte nikdy sa v mienkotvorných médiách na Slovensku neobjavoval termín „etika zodpovednosti“ tak často, ako v týždňoch po marcových parlamentných voľbách. Práve na ňu sa na tlačovej besede strany Most-Híd odvolal Béla Bugár (TA3, 19. 3.) a v rozhovore s Tomášom Gálisom ju bližšie rozvinul František Šebej (Denník N, 21. 3.), aby ňou zdôvodnili svoje rozhodnutie vstúpiť do vládnej koalície.

Povolebná debata

Šebejov odkaz na etiku zodpovednosti ako na základný prístup pri politickom rozhodovaní ma podnietil k napísaniu komentára Buďme k politikom féroví. Aj k tým z Mosta a zo Siete (Denník N, 29. 3.). O niekoľko dní neskôr vyšiel článok sociologičky a politologičky Sone Szomolányi Dajme vláde tých sto dní! (Denník N, 1. 4.), ktorého časť sa venovala obhajobe etiky zodpovednosti v kontexte povolebného Slovenska.

Termín „etika zodpovednosti“ vo svojich komentároch následne zmienili aj Peter Schutz (SME, 1. 4.), Štefan Hríb (.týždeň, 3. 4.), Marián Baláž (Aktuálne.sk, 5. 4.), Marián Leško (Trend, 8. 4.), ako aj ďalší komentátori, blogeri a čitatelia.

Sociologička a expremiérka Iveta Radičová označila za „prešľap týždňa“, že: „Vláda ,Smer +‘ apeluje a argumentuje etikou zodpovednosti. Veď hej, Max Weber pred vyše 100 rokmi hovoril o etike zmýšľania (hodnôt) a etike zodpovednosti. Etikou zodpovednosti odtrhnutej od etiky hodnôt sa začali zdôvodňovať sporné, nebezpečné a čisto mocenské politické rozhodnutia; samozrejme, ,v mene republiky.‘ Keďže spoločnosť a jej poznanie sa vyvíja, práve vďaka historickej skúsenosti sa takéto oddeľovanie považuje za neprijateľné“ (Denník N, 1. 4.).

Morálka a realita

Významný nemecký sociológ, ekonóm a filozof Max Weber bol pravdepodobne prvým, kto vo svojej klasickej eseji Politika ako povolanie (1919) predstavil „etiku zodpovednosti“, no odvtedy sa týmto morálnym konceptom vo svojich príslušných disciplínach zaoberali mnohí myslitelia. Spomeňme len filozofa Hansa Jonasa, teologického etika H. Richarda Niebuhra, politickú teoretičku Jean Bethke Elshtainovú alebo prezidenta Václava Havla.

Vo svojom skoršom texte som Šebejovu etiku zodpovednosti označil termínom „principiálny pragmatizmus“, pretože podľa mňa správnejšie vyjadruje povahu jeho etiky ako „primitívny pragmatizmus“, z ktorého bol obvinený iným autorom (Silvester Lavrík, Denník N, 25. 3.). Do diskusie sa zapojil aj spisovateľ, textár a prekladateľ Ján Štrasser, ktorý vo svojom texte Principiálny pragmatizmus (.týždeň, 10. 4.) zaujal postoj k Šebejovmu kontroverznému rozhodnutiu a konfrontoval môj pohľad.

Nechcem teraz polemizovať s vyššie uvedenými autormi – okrem jedného, ktorý reagoval priamo na môj text – o význame a aplikácii etiky zodpovednosti respektíve principiálneho pragmatizmu. Obhajujem tento prístup ako alternatívu čiste deontologickým a teleologickým etickým teóriám, a najmä voči klasickej reálpolitike, pretože si myslím, že najlepšie zohľadňuje na jednej strane požiadavky morálky a na strane druhej politickú realitu.

Havlov pragmatizmus

Či už etiku zodpovednosti obhajujeme alebo odmietame, mali by sme vyjasniť, v akom zmysle tento koncept používame, aby nedošlo k zbytočným nedorozumeniam a nesprávnym záverom. K takému nedorozumeniu zdá sa došlo pri použití termínu „principiálny pragmatizmus“. Termín som v skoršom článku objasnil, čo pán Štrasser neurobil a pomocou argumentačného faulu ho stotožnil so synonymami „oportunizmus“, „kolaborácia“ a „realita“. Ilustruje ho negatívnym príkladom Gustáva Husáka, ktorý sa podľa neho správal ako „principiálny pragmatik“ a analogicky s ním spája konanie Františka Šebeja po voľbách.

Zdá sa, že s pánom Štrasserom zdieľame obdiv k Václavovi Havlovi, čo ma úprimne teší. Havla označuje za „principiálneho“, no z môjho pohľadu je práve Havel dobrým príkladom „principiálneho pragmatika“, ktorý sa snažil riadiť etikou zodpovednosti. A Havlova aplikácia etiky zodpovednosti bola – podobne ako Šebejova a každého iného, kto sa ňou riadi – niekedy kontroverzná.

Zamyslime sa napríklad nad Havlovými postojmi voči komunistom nielen pred revolúciou, ale i počas nej a hlavne po nej. Sú to práve Havlovi kritici, ktorí ho obviňujú, že sa nesprával principiálne, ale naopak pragmaticky – v tom horšom význame slova. Havel však podľa mňa konal v súlade s etikou zodpovednosti, ako „principiálny pragmatik“, a práve to bol jeden z dôvodov, prečo revolúcia v Československu bola „nežná“ a prechod k demokracii menej bolestný.

Alebo sa pozrime na Havlovu podporu vojny v Iraku v roku 2003 a to aj napriek značnej nevôli občanov, ktorých ako prezident reprezentoval. Hoci som proti tejto vojne – v tom čase ako mladý pastor v USA – verejne vystupoval, netrúfol by som si označiť Havla za človeka, ktorý sa spreneveril morálnym princípom, a nestratil som rešpekt k osobnosti, ktorej život demonštroval záväzok neoddeľovať etické princípy od politického života.

Miera kompromisov

Havel sa v tejto, ako aj v iných veciach mohol mýliť, no predtým, než nad kýmkoľvek vyriekneme ortieľ, mali by sme čo najspravodlivejšie posúdiť mieru jeho morálneho pochybenia a zohľadniť pritom kontext celého jeho života. Pre tých, ktorí neposudzujú konanie druhých cez optiku etiky perfekcionizmu, aj nedokonalý človek môže byť morálnou autoritou.

Vo svojom spise Letní přemítaní hovorí Havel o politike, ktorá sa riadi „vyššou zodpovednosťou“. Je si vedomý, že politik sa na rozdiel od filozofujúceho intelektuála „pohybuje v priestore komplikovaných spoločenských realít určitej chvíle a neustále sa stretáva s nepoddajnou matériou protichodných záujmov, ktorá tento priestor vypĺňa“. A dodáva: „Kto si je však istý hodnotami, v ktoré verí a o ktoré sa usiluje, a kto o sebe vie, že ich zradiť proste nemôže, ten je zvyčajne tiež schopný dobre rozpoznať, akú mieru kompromisov si môže pri praktickej aplikácii svojich ideálov dovoliť, a akú nie, a aké veľké riziko musí, či naopak už nesmie, na seba vziať.“

Etika zodpovednosti predstavuje v mojom chápaní alternatívu etickým prístupom, ktoré zvažujú pri morálnej deliberácii na jednej strane len povinnosti a na strane druhej len následky. Berie vážne oboje a udržiava ich v kreatívnom napätí. Podobne predstavuje alternatívu k idealizmu a realizmu v politike – odmieta túto dichotómiu a je v istom zmysle slova kombináciou oboch. Etiku zodpovednosti nie je možné teda stotožniť s „primitívnym pragmatizmom“, pre ktorý sú morálne ideály a hodnoty irelevantné. Pre túto etiku sú relevantné vždy. Avšak ich aplikácia bude závislá od konkrétnej situácie, v ktorej sa – častokrát na základe neúplných informácií a ťažko predvídateľných okolnosti – treba rozhodnúť.

Nie je to jedno

Nie je jedno, akou etikou sa politici riadia. Treba rozlišovať medzi politikmi, ktorí neprikladajú etike v politike žiadny význam alebo etické princípy používajú len ako zásterku, ďalej tými, ktorých etika je čiste konsekvencionalistická, a tiež tými, ktorí samospravodlivo moralizujú s nedostatočným ohľadom na politickú realitu. Etika zodpovednosti predstavuje alternatívu vyššie zmieneným prístupom a jej obhajcovia si myslia, že je prístupom lepším, hoci nie je zárukou, že osoba, ktorá ju zastáva, bude vždy konať v súlade s ňou alebo ju správne aplikovať.

Tí, čo diskutovaný prístup kritizujú, by mali aspoň načrtnúť ten svoj a zdôvodniť, prečo ho považujú za adekvátnejší ako „etiku zodpovednosti“. Ak bude diskusia o téme vecne, zrozumiteľne a so vzájomným rešpektom pokračovať, slovenská spoločnosť urobí ďalšie kroky vo formovaní svojej politickej etiky, dôsledkom čoho môže byť morálne vyspelejšia a zdatnejšia spoločnosť, v ktorej sa bude každému lepšie žiť.

Komentáre

Teraz najčítanejšie