štvrtok

Zomrel Prince, skutočný hudobný symbol

Amerického speváka, skladateľa a multiinštrumentalistu našli v jeho dome bez známok života. Mal len 57 rokov.

Roger Prince Nelson (7. 6. 1958 - 21. 4. 2016). Foto Tasr/AP

Už ho pochovávali párkrát, no tentoraz to nebola fáma. Potvrdila to agentúra AP aj ďalšie médiá a je to rovnako šokujúca správa ako tá v lete 2009 o smrti Michaela Jacksona. Kráľ popu je mŕtvy, teraz zomrel Prince.

Našli ho v Paisley Parku na predmestí Minneapolisu – oáze, ktorú si stvoril ako kombináciu luxusnej rezidencie s nahrávacím štúdiom.

Minulý týždeň muselo jeho súkromné lietadlo núdzovo pristáť a speváka previezli rovno do nemocnice. Lekári usúdili, že išlo o nevoľnosť spojenú s následkami chrípky. Po pár hodinách ho prepustili a po návrate domov v sobotu 16. apríla zorganizoval veľkú párty. To bolo naposledy, čo sa objavil na verejnosti.

Spojil Hendrixa, Jamesa Browna a disco

Podobne ako v prípade Davida Bowieho, prišlo to z ničoho nič. Koncom minulého roka vydal krátko po sebe dva nové albumy a v týchto dňoch mal rozbehnuté ďalšie turné. Prince Rogers Nelson, ako sa volal celým menom, patril k najaktívnejším muzikantom už od svojho razantného vstupu na scénu. Na debutový album For You (1978) si všetky nástroje nahral sám a vydal ho ako 19-ročný. Prekvapenie? Skôr oneskorenie. Hudba z neho totiž presakovala už od detstva, prvú skladbu zložil na domácom klavíri, keď mal sedem.

Obvykle veľkí muzikanti začínajú v skupinách a potom prejdú na vlastnú kariéru, on do nej skočil rovno. Na prelome 70. a 80. rokov sa rýchlo začalo šíriť, že je tu nový mladý talent, ktorý vie dráždivo mixovať funk, R&B, rock a disco. Začal chrliť jednu nahrávku za druhou (jeho celková diskografia sa uzavrela na čísle 39), pesničky sa šplhali v hitparádach stále vyššie a očarených fanúšikov pribúdalo.

V čom bola jeho najväčšia sila? Dokázal geniálne prepojiť novátorstvo, virtuozitu aj lyriku Jimiho Hendrixa s dráždivými tanečnými rytmami Jamesa Browna. Vedel zložiť naozajstný hit a veľmi dobre vedel, čo znamená skutočná šou. Fantasticky hral aj spieval, vždy si potrpel na to, aby dobre vyzeral a aby mal dokonale zohratú kapelu plnú výrazných typov. Extravagantné kostýmy aj nástroje, no popritom stále XXL dávka hudby. Provokatívny imidž a šťavnatý obsah jedna k jednej.

Asi nik iný nedokázal odložiť nástroj uprostred sóla a zvyšok úplne plynule dotancovať. Celý jeho prejav bol vášnivý, no keď hral na gitare, evokovalo to sexuálny akt. Nie vulgárny, on gitaru naživo zvádzal, nikdy to nebolo hobľovanie hmatníka s prázdnou virtuozitou, z jeho tónov tryskala duša.

Počas koncertov sa zdalo, že už viackrát ide končiť, no aj keď zišiel z pódia, vtrhol naspäť a vytiahol ešte nejaké prekvapenie: „Vidíte, koľko hitov mám?“ hovoril napríklad publiku na festivale Sziget 2011, keď po dvojhodinovom vystúpení načal dlhý blok prídavkov baladou Nothing Compares 2U. Tú preslávila speváčka Sinéad O’Connor, no nikdy neľutoval, že jej ju posunul.

Zložil množstvo ďalších parádnych skladieb, z ktorých azda najznámejšou je Purple Rain. Epické číslo na pár akordoch, ktoré unesie aj desaťminútové verzie. Rovnomenný album z roku 1984 z neho definitívne spravil globálnu hviezdu. Len v Amerike sa predalo vyše 13 miliónov kópií, 24 týždňov viedol hitparádu a vznikol k nemu aj film (čo Prince ešte neskôr zopakoval pri niekoľkých albumoch). Získal zaň tri Grammy aj Oscara.

Prince logo.svg

Veľa takých workoholikov ako on nebolo. Okrem vlastných projektov sa stihol objaviť na množstve iných nahrávok či urobiť celý soundtrack pre režiséra Tima Burtona, ktorý sfilmoval Batmana.

Na rozdiel od Michaela Jacksona sa nezačal vytrácať ani v 90. rokoch. Stal sa symbolom. Doslovne. Namiesto mena sa rozhodol používať znak, ktorý sa nedá vysloviť, a tak ho začali volať „Artist formerly known as Prince (Umelec doteraz známy ako Prince)“.

Svoje vizionárske nápady neprenášal len do hudby, ale aj do marketingu. Stal sa prvou hviezdou, ktorá svoj album sprístupnila na internete, čo dnes pôsobí ako úplne samozrejmá vec, no v roku 1997 bol web ešte pre väčšinu ľudí panenským miestom.

Nadšenie pre digitálnu éru začalo opadať, keď zistil, že jeho hudba sa začína šíriť živelne. Najal si špeciálnu spoločnosť, ktorá aktívne prehľadávala web a nútila všetkých odstraňovať nelegálny obsah. V roku 2007 sa dokonca rozhodol žalovať portál YouTube a obchod eBay, pretože podľa neho mu nedokázali ochrániť autorské práva.

Nepáčilo sa mu, že fanúšikovia si nahrávajú a zverejňujú videá z jeho koncertov, nedôveroval ani novým streamingovým službám a zo sociálnych sietí svojím oficiálnym profilom poctil iba Twitter. Dôvodom nebola nechuť bližšieho kontaktu s fanúšikmi, skôr perfekcionalizmus a snaha kontrolovať vlastný obraz, čo je v ére nových médií dosť ťažko predstaviteľné.

„Albumy. Spomínate si ešte na ne? Stále na nich záleží, rovnako ako na knihách,“ vyhlásil vlani na udeľovaní cien Grammy. Že to znie starosvetsky? Len tým, ktorí hudbu vnímajú ako kulisu a ktorí nedokážu počúvať viac než pár sekúnd pesničky, než preskočia na ďalšiu. Pre nich Prince symbolom nikdy nebol. No muzikantov a fanúšikov, ktorých ovplyvnil, je veľa. Sú z niekoľkých generácií a z celého sveta.

Ak má teraz ako nekrológ zaznieť niektorá z jeho piesní, mohla by to byť napríklad When Doves Cry. Aj preto, že vôbec nie je klasickým nekrológom. Jemu by sa to určite takto páčilo. Alebo Sometimes It Snows In April. Mrazivá balada s epickým gitarovým sólom. Tá z iných uhlov vystihuje ďalšieho génia, ktorý odišiel predčasne.

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 82831 z vás dostáva správy e-mailom