Petra Procházková
Deník N
Tie zábery zbytočne ukotvených hrdzavých lodí na piesku určite poznáte. Slúžia ako svojrázna dekorácia, niekde ako preliezačky pre deti, skrýše pre mladých, ktorí tu zažívajú prvé potiahnutie z cigarety a mnoho ďalších vecí, ktoré prežijú prvýkrát. Tieto vraky sa využívajú aj na menej poetické účely, napríklad ako verejné záchody alebo smetné koše.
Ešte pred pätnástimi rokmi všetko vyzeralo neutešene, ako keď niekto omylom vypustí priehradu. V piesku potom uviazne všetko, čo nestihlo odplávať, vrátane živých tvorov. Piesočné búrky roznášajú jedovaté látky, väčšinou pochádzajúce z hojne používaných umelých hnojív, ktoré desaťročia pritekali do Aralu a usadzovali sa na dne.
Teraz sa odhalené vracajú k ľuďom.
Ryby aj lode, do ktorých ešte čas spolu s hrdzou nevyhrýzol priveľa dier, možno nečakane dostali novú šancu.
Bez preháňania je to správa desaťročia: v Aralskej mláke, ktorá miestni nazývajú more, hoci reálne ide o jazero, pribudla voda. A to zásadne.
V prírodnej nádrži je jej teraz o 42 percent viac než v októbri 2022. A do apríla by malo pritiecť ďalších 1,5 milióna kubíkov.
Polievali bavlnu a prišli o ryby
Skaza Aralského jazera sa začala pred zhruba šesťdesiatimi rokmi. Dodnes je zhmotnením boľševického hesla „poručíme vetru, dažďu“, príbehom spojenia ľudskej tuposti s globálnym otepľovaním.
