Beáta Obradovičová
Akékoľvek prejavy agresie, aj keď je intenzita či frekvencia nízka, by nemali zostať nepovšimnuté a mali by byť ostro odmietnuté, hovorí detská psychiatrička Eva Kružliaková.
Do jej ambulancie chodia aj deti a dospievajúci s prejavmi agresívneho správania. Odborníčka však upozorňuje, že každý jeden prípad je veľmi dôležité podrobne zanalyzovať, lebo za prejavmi agresie môže byť úzkosť či strach dieťaťa.
O vážnych prejavoch agresivity môžeme hovoriť pri poruche osobnosti, ktorá však podľa odborníčky nie je veľmi častá. „Rodičia sa môžu obávať, lebo vidia zmenu v správaní svojho dieťaťa. Môže im prebehnúť hlavou aj to, či sa náhodou jeho osobnosť nevyvíja problémovo. Ale často zistíme, že dieťa sa trápi, má poruchu nálady, zažilo si násilie a jeho správanie je následkom traumatického zážitku alebo sú vzťahy v rodine napäté, potencujúce podobné prejavy u mladistvých,“ hovorí.
V rozhovore s detskou psychiatričkou Evou Kružliakovou sa dočítate:
- čo všetko môže byť za prejavmi agresívneho správania u detí a dospievajúcich;
- že väčšinu prejavov agresie u dieťaťa spôsobuje nedozretá osobnosť;
- aký vplyv môžu mať rodičia na prejavy agresívneho správania u detí;
- ako je často šokovaná z toho, čo jej deti v ambulancii porozprávajú;
- ako riešiť situáciu, keď dieťa trpí, lebo má spolužiaka s agresívnym správaním.
Čo vzbudzuje u detí agresívne správanie? Čo za tým môže byť?
Budem vychádzať zo svojej praxe – pracujem ako ambulantná detská psychiatrička a ešte je dôležité spomenúť, že ľudia, ktorí ku mne prichádzajú, sú pacienti alebo klienti, ktorí prídu do súkromnej praxe, v ktorej nemám zmluvy so zdravotnými poisťovňami.
Príčiny, ktoré môžu viesť k agresívnemu správaniu či už v detskom, predškolskom, ale aj školskom alebo v dospelom veku, sú viac-menej podobné. To znamená, že to môže byť agresívne správanie, ktoré je podmienené nejakým organickým poškodením mozgu – môžu to byť deti po úrazoch mozgu alebo deti po zažitých pôrodných traumách, kde dochádza k štrukturálnemu narušeniu mozgu, čo potom má vplyv na schopnosť regulácie ich správania. Prípadne môžeme hovoriť aj o intoxikácii drogami alebo alkoholom, keď takisto to, čo normálne človek svojím prefrontálnym kortexom (časťou mozgu, ktorá je zodpovedná za sústredenie, chápanie, rozhodovanie, spomienky a dlhodobú pamäť – pozn. red.) má schopnosť zabrzdiť v správaní, tak sa mu to pod vplyvom omamnej látky nepodarí.
Ďalším dôvodom agresívneho správania môžu byť aj psychické poruchy, najčastejšie psychotické ochorenia, pri ktorých človek nemá dobrý kontakt s realitou, môže napríklad konať pod vplyvom porúch vnímania, pod vplyvom takzvaného halucinatórneho syndrómu alebo pod vplyvom bludných myšlienok, keď si realitu vykladá inak, a pod vplyvom bludných predstáv môže reagovať aj agresívne.
Aké ešte môžu byť ďalšie dôvody agresívnych prejavov?
Ďalším dôvodom môže byť skratové konanie. To znamená, že sa človek, respektíve dieťa ocitne v situácii, ktorú nevie rýchlo adekvátne vyhodnotiť, prekvapí ho, zažije náhly pocit ohrozenia, napríklad sa veľmi zľakne a niekoho udrie do brucha, čo môže byť formou sebaobrany, keď určite dopredu neuvažoval nad tým, že by chcel niekomu škodiť.
No a potom môže ísť o plánovanú činnosť, plánovanú aktivitu, keď už človek premýšľa o tom, že by chcel niekomu ublížiť, plánovanie dotiahne do konca, vedome uškodí. Toto by som už zaradila za príčiny agresie alebo agresivity na úrovni poruchovej osobnosti. Napríklad môže ísť u dospelého človeka o antisociálnu poruchu osobnosti, len tu musím zdôrazniť, že v detskom a adolescentnom veku sa poruchy osobnosti nediagnostikujú.
Osobnosť sa vyvíja do 25. až 30. roku života, takže v detskom a adolescentnom veku vývoj osobnosti rozhodne nie je ukončený. V detstve alebo v adolescentnom veku môžeme zaznamenať u niekoho disharmonický vývoj, to znamená, že sa osobnosť nevyvíja rovnomerne. Môžeme zaznamenať napríklad emočnú nestabilitu, impulzivitu alebo aj antisociálne prejavy v správaní, ale nemôžeme v tom veku niekomu diagnostikovať poruchu osobnosti ako diagnózu – práve preto, že vývoj ukončený ešte nie je.
Pristavím sa pri poruche osobnosti s prejavmi agresívneho správania. Nemôže byť síce v detskom veku diagnostikovaná, no môže sa rozvíjať už v detskom veku. Ako a prečo?
Ak chceme hovoriť o príčinách vývoja porúch osobnosti, kam patrí aj antisociálna porucha osobnosti s prejavmi agresivity, tak tie stále nie sú úplne známe. Čo však s určitosťou vieme povedať, je, že ide o multifaktoriálny model, kde sa spoločne kombinujú vplyvy genetické, biologické, sociálne – na strane rodiny a výchovy, ale aj školy a sociálnej skupiny, v ktorej sa dieťa pohybuje, ale aj množstvo stresových životných situácií, ktoré jedinec v určitej perióde svojho života prekonal.
Riziko rozvoja antisociálnej poruchy osobnosti sa zvyšuje, ak bola dieťaťu diagnostikovaná porucha správania, ak sa v rodinnej histórii objavil niekto s antisociálnou poruchou osobnosti, ak si dieťa zažilo zanedbávanie alebo zneužívanie alebo ak žilo v takzvanej dysfunkčnej rodine. Takže sú tu faktory tak na strane jednotlivca, ako aj na strane prostredia, ide o akúsi súhru a dodnes sa nedá povedať, že by išlo jednoznačne len o vrodenú alebo získanú príčinu.
Určite aj pri deťoch s vyššou genetickou predispozíciou na poruchu osobnosti pri láskavej, prijímajúcej a rešpektujúcej výchove, kde dobre fungujú matka a otec ako pár aj ako rodičia, môže byť ich pôsobenie ako protektívny faktor pred rozvojom poruchy osobnosti. A naopak, môže sa stať, že sa u dieťaťa bez vrodenej predispozície vplyvom životných skúseností, raných negatívnych zážitkov, nedobre vyvinutej primárnej vzťahovej väzby alebo vplyvom duševnej poruchy rodiča rozvinie porucha osobnosti.
Ak si rodič všimne, že u dieťaťa je niečo disharmonické, napríklad aj agresívnejšie správanie, čo robiť?
Ak si rodič niečo také všimne, čo býva predovšetkým na úrovni emočného prežívania, ale aj správania, určite by som ho
