Vitalia Bella
Ako o útoku v Spišskej Starej Vsi písali médiá a vyjadrovali sa politici, sledoval aj český kriminológ a právnik Pavel Houdek.
Podľa neho sa opäť ukazuje, že systém si s podobnými prípadmi vôbec nevie poradiť. „On je relatívne dobrý v represii. Niekto to oznámi, my to vyšetríme, nájdeme páchateľa, a potrestáme ho. Vystavíme papier, že sa k obeti nemôže priblížiť, a máme hotovo,“ hovorí v rozhovore.
Ako však vysvetľuje, represia je len malá súčasť toho, čo by mal systém robiť. „Nemalo by nás zaujímať len to, či páchateľ skončí vo väzení a na ako dlho. Všetkým nám ide o to, aby sa ten zločin vôbec nestal. To má polícia v popise práce, lebo jej činnosť by mala byť aj preventívna. Tu asi všetci vidíme, že to zlyhalo,“ hovorí.
Čo vám napadlo ako prvé, keď ste si o útoku v Spišskej Starej Vsi prečítali?
Že je to pekelný „prúser“. A samozrejme, cítil som smútok. Na jednej strane preto, že útok mal viac obetí. Na druhej strane preto, že vďaka skúsenostiam, ktoré mám zo svojej práce, už tuším, že tak, ako vo väčšine podobných prípadov, tak aj v tomto prípade sa útoku dalo predísť, ak by sa tomu niekto venoval.
Už som toľkokrát videl podobnú situáciu, keď po podobnom útoku prišiel minister školstva, policajný prezident alebo niekto podobný a povedal: Je to hrozná tragédia, nedalo sa nič robiť. A sú prípady, keď si obrazne búcham hlavu o stenu a hovorím si, no nie, dalo sa tomu predísť, ak by ste čo i len trocha chceli.
Čo sa dalo robiť?
Pravidelne sa objavuje naratív, že útočník bol divoký človek s problémami, od ktorého nikto nevedel, čo čakať. Páchateľ zo Spišskej Starej Vsi bol však odsúdený za nebezpečné vyhrážanie. Doslova sa niekomu vyhrážal, že ho zabije. Súd uznal, že tá vyhrážka je natoľko relevantná, že ho za ňu potrestá, čo je podstata nebezpečného vyhrážania. A on to nakoniec urobil. Tak ako môže niekto povedať, že to nikto nemohol očakávať? Ten človek doslova povedal, že to urobí. Keď teraz o tom hovorím, tak sa trocha smejem, ale to je smiech zo zúfalstva. Kde to žijeme, že ak sa niekto vyhráža zabitím, a potom toho človeka zabije, tak my tvrdíme, že sa to nedalo čakať?
Prečo je to tak?
Ukazuje to jednu vec. Že systém si s niečím takýmto vôbec nevie poradiť. On je relatívne dobrý v represii. Niekto to oznámi, my to vyšetríme, nájdeme páchateľa, a potrestáme ho. Vystavíme papier, že sa k obeti nemôže priblížiť, a máme hotovo. Ak by to porušil, a toho človeka by nezabil, tak tu máme marenie výkonu úradného rozhodnutia a naparíme mu ďalší trest. To však zďaleka nie je všetko.
Represia je len malá súčasť toho, čo by mal systém robiť. Nemalo by nás zaujímať len to, či páchateľ skončí vo väzení a na ako dlho. Všetkým nám ide o to, aby sa ten zločin vôbec nestal. To má polícia v popise práce, lebo jej činnosť by mala byť aj preventívna. Tu asi všetci vidíme, že to zlyhalo.
Ak išlo o mladistvého, ako je možné, že s ním nikto nepracoval? Ako je možné, že taký človek dostane trest za nebezpečné vyhrážanie a hotovo? Prečo tam nie je starostlivosť o jeho duševné zdravie? Dá sa to robiť už predtým, ako padne rozsudok. Prečo neexistuje tím zložený z viacerých odborníkov, v ktorom by bol povedzme sociálny pracovník, psychológ, pokojne aj niekto od polície, no nie vyšetrovateľ, ale napríklad forenzný psychológ či psychiater? Ten by s obvineným dokázal hovoriť, posúdiť jeho stav, vierohodnosť hrozby a začať s tým človekom preventívne pracovať.
V tomto prípade bol páchateľ už dvakrát odsúdený a len dva dni pred útokom o ňom rozhodoval súd pre starší útok na spolužiačku. Prokurátor mu navrhoval ústavnú psychiatrickú liečbu, ale súd to odmietol, lebo nebolo preukázané, že páchateľ spáchal trestný čin v súvislosti s duševnou poruchou.
Ale my nemôžeme k tým ľuďom pristupovať len ako k páchateľom. Páchatelia majú
