Denník N

V Poľsku pomáhal civilistom, oslobodzoval východ, Mikuláš aj Prahu

Foto – TASR
Foto – TASR

Juraj Biľo vycvičil mínometnú rotu z mladíkov, s ktorými prešiel od Dukly až po Prahu.

Juraj Biľo sa narodil v roku 1923 v obci Čukalovce na východnom Slovensku. Kraj spolu s obyvateľstvom bol chudobný, s takmer žiadnym priemyslom a možnosťou lepšieho zárobku. Množstvo obyvateľov sa vysťahovalo za prácou do cudziny. Tí, ktorí zostali, sa v rámci možností živili prácou na vlastných gazdovstvách.

Inak to nebolo ani v rodine Juraja Biľa. Čas ani peniaze na školy neboli, spomedzi detí svojich rodičov bol jediným chlapcom, a tak Juraj pracoval už v mladom veku.

„Pracoval som s rodičmi na ich málo úrodnom poli, a taktiež som pracoval s otcom aj s kamarátmi v lesoch pri rezaní guľatiny, siahovice atď.“

Povolávací rozkaz

Od roku 1939 zúrila v Európe druhá svetová vojna. Slovenský štát, ako spojenec nacistického Nemecka, s ním vojensky participoval na vojne. S rozširovaním vojny od leta 1941, keď Nemecko so svojimi spojencami napadlo Sovietsky zväz, prirodzene stúpali požiadavky na prísun materiálu a tiež množstvo vojakov.

Na začiatku októbra 1943 dostal povolávací rozkaz aj vtedy 20-ročný Juraj Biľo.

„Narukoval som k vojenskému útvaru JPO-2, čiže Jazdecký priezvedný oddiel 2 Michalovce. V priebehu dvoch dní som odišiel s vybranými chlapcami na mínometný výcvik do Bardejova. Trval do 24. apríla 1944. Po skončení výcviku sme odchádzali naspäť k vojenskému útvaru do Michaloviec a približne o týždeň sme odchádzali celý útvar JPO-2 Michalovce do poľa. To bolo mesto Dukla v Poľsku.“

Vtedajšie Poľsko bolo na rozdiel od Slovenska už od roku 1939 nacistami okupovanou krajinou. Keď mladí slovenskí vojaci v druhej polovici mája 1944 prišli na miesto, boli, pochopiteľne, udivení ľudoprázdnom vládnucim v okolí. Na mieste neboli žiadni civilisti. Vojaci lepšie pochopili, až keď nahliadli do niektorých opustených domov.

„Prešli sme asi dve alebo tri ulice, navštívili sme okolo dvadsať rodinných domov. Nijakého civilného občana sme tam však nenašli. Bolo tam však nedovarené plesnivé jedlo na sporákoch a našli sme aj nedojedenú plesnivú stravu v miskách, kastrólikoch na stoloch, porozhadzované postele.“

Táto nedostatočne vyjasnená situácia vojakov, prirodzene, znepokojovala. „Asi na druhý či tretí deň som navštívil nášho veliteľa, čatníka Vojtecha Mišinského z Michaloviec. Bol to dobrý vlastenec, Čechoslovák, a spomenul som mu, že sme pochodili po uliciach, po jednotlivých domoch, a čo sme tam všetko videli. Mišinský mi hovorí: ‚Vieš, Jurko, keď hitlerovci zabrali Poľsko, tak ľudí pobrali do pracovných táborov. Mužov zvlášť, ženy zvlášť, a zároveň zobrali aj deti na ponemčenie. Takže tu nikoho zo živých občanov, Poliakov, nenájdeme.‘“

 Podporte občianske združenie Post Bellum. V našej práci pomôžu aj vaše 2 percentá!

Použijeme ich na: 
  • dokumentovanie príbehov ľudí 20. storočia
  • workshopy pre žiakov stredných a základných škôl
  • výstavy na Slovensku
  • slávnostné odovzdávanie Cien pamäti národa

Pomoc civilistom

Po týždni dostal celý útvar rozkaz premiestniť sa do dediny Tylawa bližšie k slovenskej hranici. Aj tu vojaci pátrali po civilných obyvateľoch. Juraj Biľo pri prehliadke po obci zosadol z koňa, uviazal ho o plot jedného z domov a zašiel dnu.

Na jeho prekvapenie tu našiel stáť pri sporáku ženu v stredných rokoch, na prvý pohľad však bola v zúboženom stave. „Zaujímalo ma, čo tá žena asi môže miešať v hrnčeku, keď obchody tam zrejme dlhé roky neboli otvorené, a tak si nemohla žiadne potraviny kúpiť. Zo záhradky tiež nič nemohla mať, pretože tá pri dome bola úplne zarastená burinou a niečo tam pestovať nebolo možné. Všimol som si, že na posteli v izbe leží starý človek. Bol šedivý a mal vychudnutú tvár. Opýtal som sa jej, kto to leží na posteli, a ona odpovedala, že je to jej staručký otec, a preto ju Nemci nechali v dome, aby ho doopatrovala, a čo bude s ňou potom, že nevie. Má sa vraj prihlásiť na nejakom nemeckom veliteľstve, alebo také niečo.“

Juraj Biľo ponúkol žene pomoc donáškou potravín. Zásobovanie slovenskej armády bolo podľa jeho slov vtedy ešte dobré, a tak si mohol dovoliť brať z kuchyne dva obedy a jeden z nich nosil žene v dome. O svojej činnosti sa zveril svojmu nadriadenému Mišinskému.

„Hovorí: ‚Áno, nie je to jeden prípad. Naši chlapci tu objavili už niekoľko ľudí, ktorí sa schovávajú, a kuchári vedia, že keď príde ktorýkoľvek z vás pýtať stravu navyše, dajú vám toľko, koľko budete pýtať.‘ Dobre, bol som maximálne rád.“

V dome sa ukrývali ďalší

Po niekoľkých dňoch takéhoto zásobovania však Jurajovi Biľovi začalo byť podozrivé, že nosí žene stále väčšie porcie a tie vždy spotrebuje bezo zvyšku. Nebolo predsa možné, aby žena zjedla niekoľko porcií jedla naraz, a nevládny starec už takmer žiadnu stravu neprijímal.

Juraj teda nadobudol podozrenie, že v dome sa skrýva niekto ďalší. Vyzval ženu, aby neznámych zavolala, pretože jeho a slovenských vojakov sa báť nemusia. Žena sa najskôr pustila do plaču, ale po dohováraní priznala, že v dome nie je len ona sama s otcom.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

„Išla do komôrky a ja som šiel za ňou. Keď otvorila dvere, bola tam láda. Tak sa u nás vtedy hovorilo veľkej truhlici, v ktorej mali ženy na dedinách pri vydaji svoje oblečenie, výbavu atď. Keď sa tej lády dotkla, tá sa posunula za dvere a pred očami sa nám otvoril trojuholníkový bunker. Ale bol taký, že dievčatá v ňom, jej dve dcérky, sa mohli narovnať, len keď si kľakli, sadli, alebo mohli iba ležať. Nemohli sa tam postaviť na nohy, lebo bunker nebol taký veľký. Keď ma dievčatá zbadali, pustili sa do veľkého plaču. Ona ich prehovárala, aby sa nebáli, že to je ten, ktorý im prináša stravu z vojenskej kuchyne. Horko-ťažko ich bolo prehovoriť, aby prestali plakať. Podali sme im ruku, aby vyšli von. Dievčatá boli 17- a 18-ročné, Anka a Paraska. Boli síce vyrastené, ale strašne chudé a takmer žlté. Handry, ktoré mali rozprestreté na zemi v bunkri, boli takmer hnilé. Aj oblečenie, ktoré mali na sebe, košieľky a tak, bolo takmer hnilé.“

Juraj Biľo ich ubezpečil, že pokojne a bez strachu môžu vyjsť z úkrytu, poumývať sa, najesť a čisto obliecť. Zakázal im však vychádzať z domu, pretože ten bol blízko hlavnej cesty, po ktorej prechádzali nemecké vojenské vozidlá. Rodinu ubezpečil, že urobí všetko pre to, aby sa do domu nedostali nemeckí vojaci a neobjavili ich.

Biľo opäť zašiel za čatníkom Mišinským, chcel pre dievčatá vyjednať nejaké lepšie oblečenie. Ten však jeho myšlienky už predbehol činmi.

„Mišinský už vtedy organizoval výjazd auta na Slovensko. A odchádzali chlapci z okresu Svidník, Stropkov, Bardejov, Medzilaborce a od svojich príbuzných donášali večer a v noci rôzne oblečenie pre ženy aj pre mužov, topánky atď. A tak nasledujúci deň po večeri nielen ja, ale aj druhí chlapci, ktorí ponachádzali rôznych ľudí, sme prichádzali k Mišinskému do izby a tu sme vyberali pre týchto ľudí rôzne oblečenie a obuv.“

Onedlho vojakov zaskočila ďalšia udalosť. Na rozkaz veliteľa útvaru majora Bileja sa všetci vojaci zhromaždili na mieste blízko dediny. Prečítali 20 mien vojakov, ktorí sa mali okamžite zbaliť a vrátiť sa do kasární na Slovensko. Tento rozkaz zdanlivo nedával zmysel, pretože väčšinou nešlo o živiteľov rodín ani o jedináčikov.

Situáciu na druhý deň vysvetlil Biľovi kamarát pracujúci na štábe. „Janko sa pousmial a povedal, že to nemám nikomu hovoriť, ale že všetci tí, ktorých odviedli do kasární, pochádzajú z gardistických a ľudáckych, hlinkovských rodín. ‚A títo jednotlivci medzi nami nemajú miesto.‘ Tak už mi to bolo jasné. S rozhodnutím veliteľa útvaru som súhlasil.“

Juraj Biľo na oslavách oslobodenia Svidníka. Foto - tasr
Juraj Biľo na oslavách oslobodenia Svidníka v roku 2003. Foto – TASR

Masový hrob

O nejaký čas prišiel za Jurajom Biľom vojak-spojka, ktorý mu oznámil, že si má vziať koňa a dostaviť sa k čatníkovi Mišinskému. Tu už čakalo približne 50 ďalších vojakov a spolu s Mišinským sa presunuli juhozápadne od obce, smerom k slovenským hraniciam. Zastali pod jedným z kopcov s borovicovým lesom, zosadli z koní a pešo vystúpili na vrch. Tu mali podľa rozkazu čakať, aj keď nevedeli, čo bude nasledovať.

„Tak sme sedeli a pozerali sme sa z kopca smerom dolu na slovenské lesy. Približne o hodinu sme videli, ako z lesov na slovenskej strane vyšli traja muži a smerujú k nám. Keď prišli bližšie, pozerali sme sa po nich a videli sme, že sú to dvaja dôstojníci lekári – jeden z nášho útvaru, druhý bol zverolekár. Medzi nimi išiel človek v civile.“

Bol to ilegálny pracovník poľského odboja. Vojakov dali zvolať, aby sa im mohol poďakovať za pomoc civilným obyvateľom v Tylawe. Zároveň sa však zmienil o pracovnom tábore, ktorý sa vraj pred časom nachádzal blízko obce a o ktorom podľa slov Juraja Biľa vojaci dovtedy nevedeli.

„Hovoril, že na lúke východne od Tylawy, kde sme nechali kone, je koncentračný tábor s ostnatým drôtom nabitým elektrinou. Bolo tam vraj 700 až 800 mužov z celej Európy. Títo pracovali na úpravách vojensky dôležitej hradskej (cesty), vedúcej od slovenských hraníc do mesta Dukla.“

Odbojár ďalej opisoval drastické zaobchádzanie s väzňami: ako sa väzni plazili po štyroch k blízkemu potoku, odkiaľ pili vodu, a ako každého, kto už nevládal pracovať, nacisti bez milosti zastrelili.

Potom vojakov priviedol k masovému hrobu, čerstvo zasypanému hlinou. Podľa Juraja Biľa bol hrob dlhý viac ako 20 metrov a široký približne dva metre.

Odbojár vojakom vysvetlil, že v masovom hrobe sú práve ľudia z bývalého pracovného tábora, ktorý zrovnali so zemou.

„Hitlerovci stavali týchto ľudí vedľa seba pozdĺž jamy. Strieľali ich do tyla a ľudia padali do hrobu. Boli aj prípady, že niektorí padli v šoku ešte živí. A ten človek hovorí: ‚Ešte tri dni sme počuli ozveny ľudských hlasov spod zeme. Chceli a boli by sme im pomohli, ale hitlerovci okolie masového hrobu obsadili guľometnými hniezdami.‘ Severne od tohto hrobu boli tri ďalšie.“

Nočný prepad nemeckej protipartizánskej jednotky

Nasledujúce dni sa niesli okrem bežnej vojenskej rutiny v skľučujúcej atmosfére. Nálada medzi vojakmi bola pochmúrna, pretože mali stále v živej pamäti pohľad na masový hrob. Udalosti dostali opäť spád s náhlym rozkazom zobrať so sebou nabitú zbraň aj so zásobou streliva a presunúť sa k veliteľovi Mišinskému po ďalšie rozkazy.

„Mišinský sa pozrel a začal rozprávať: ‚Chlapci, túto noc pôjde od východu smerom na dedinu protipartizánska rota Nemcov. Našou úlohou je túto rotu likvidovať. Budete rozmiestnení ležmo pri plotoch dediny, žiadne rozhovory ani fajčenie, budete pripravení na streľbu. Keď vyletí červená svetlica, spustíte paľbu. Tá bude trvať, kým nevyletí biela svetlica.‘

Nemcov mohlo byť odhadom asi sto. Ako zostupovali po lúke, boli počuť klepot rôznej výzbroje a vybavenia. Potom preskakovali potok k dedine a priblížili sa k nám veľmi blízko, tak na 10-15 metrov. Vtedy vyletela červená raketa a bola spustená masová paľba.“ Rozkaz splnili.

Jurajovi Biľovi a jeho kamarátovi však nedali spávať myšlienky na pracovný tábor. Obaja sa rozhodli túto skutočnosť preskúmať na vlastnú päsť.

„Debatovali sme o tom, že ten človek nám síce hovoril o tábore, ale keď sme mali na tom mieste nástup, neboli tam žiadne stopy po nejakom lágri. Keby tam bol láger s ostnatým plotom, ten musel byť na nejakých koloch, a keď ich nebolo vidieť, museli tam po nich zostať aspoň nejaké diery v zemi. Niečo by sme tam mali objaviť a zistiť, či nám ten človek hovoril pravdu. Jedného dňa poobede sme tam zašli s drevenými palicami, ktorými sme prehrabávali zem, a naozaj sme tam pri potoku našli autogénom odpálené železné stĺpiky v zemi, každý tak dva metre od seba.“

Prechod naspäť na Slovensko a Povstanie

Dňa 28. augusta 1944 sa vojaci presunuli do Vyšného Komárnika na Slovensko. Mali informácie o prítomnosti nemeckej roty, ktorá tu dávala pozor na opevňovacie práce. Ďalšou úlohou jednotky Juraja Biľa bolo ich odzbrojenie.

„Rozišli sme sa v dvojčlenných skupinách a odzbrojili sme asi 20 Nemcov. Našli sme ich v dvoroch, ako sa opaľovali na stoličkách v záhradách. Sústredili sme ich na školskom dvore a v kruhu so zbraňami strážili.“

V škole tiež našli troch nemeckých dôstojníkov, ktorí sa odmietli vzdať – zastrelili ich. Večer toho istého dňa sa vojaci na koňoch presunuli do hôr v oblasti Krajnej Poľany.

Vypuklo Slovenské národné povstanie. V rámci partizánskej brigády Kriváň sa stal jeho priamym účastníkom aj Juraj Biľo.

„Našou úlohou bola likvidácia nemeckých autokolón, ktoré smerovali so zásobami na front do oblasti Duklianskeho a Lupkovského priesmyku. Osobne som sa zúčastnil na štyroch akciách.“

Na jeseň 1944 však nastala zima skôr, ako bolo bežné. Povstanie napriek počiatočným úspechom postupne likvidovali nemecké vojská, Červená armáda uviazla v postupe na Dukle. Úplne nedostatočné bolo zásobovanie, najmä potravinami. Aj preto 1. októbra 1944 partizánsku skupinu spolu s Jurajom Biľom rozpustili.

„Každý sa mal snažiť prežiť na vlastnú päsť. Ak by sa nám podarilo dostať sa na stranu Červenej armády, mali sme sa hlásiť do československej armády. Poznal som všetky dediny od Bardejova, od Svidníka až do Sniny. Nebol to pre mňa cudzí terén a chcel som sa dostať domov, aj keď som vedel, že tam nikoho nenájdem. Snažil som sa len nájsť niečo na jedenie, a keď som prišiel domov, nič tam nebolo. Vedel som však, že otec niekde ukryl obilie. Našiel som mech pšenice, premýval som ju vo vode a jedol som ju.“

Na druhej strane frontu – práca na obnove železnice

Juraj Biľo chcel za každú cenu prekročiť front a dostať sa k Červenej armáde, pretože mal mínometný výcvik, a tak vedel, že v československej armáde určite bude potrebný. Nakoniec front prekročil okolo 10. novembra 1944.

„Prišiel som do stredu našej dediny a na hornom konci už boli Nemci a front. V myšlienkach som hľadal cestu, ako by som sa dostal do susednej dediny, pretože tam už boli Sovieti. Mal som obavu z mínových polí Nemcov a z toho, čo urobí sovietska hliadka, keď prejdem na druhú stranu. Nakoniec sa mi to v poriadku podarilo, lebo som mal aj taký papierik z partizánskeho oddielu Kriváň.“

Na jeho počudovanie ho však Sovieti hneď neposlali k československému armádnemu zboru, ktorý viedol generál Svoboda. Namiesto toho ho poslali pracovať na obnove železničných tratí v oblasti Medzilaboriec. Vedel po rusky, tak nemal problém sa spriateliť s priamym nadriadeným – Gruzíncom.

„Dopravili ma tam večer a nasledujúci deň, keď sme nastúpili do práce, boli tam obrovské dvoj- až trojmetrové záveje. Bolo tam množstvo vojakov, chlapi prútenými metlami ten sneh neustále odpratávali, pretože fúkalo a zanášalo ho naspäť. Všade boli vysoké kopy skrutiek, pôvodné podvaly boli rozorané. Po stranách ležali koľajnice, ktoré sa podľa rozhodnutia Gruzínca odniesli navŕtať a potom sa nosili naspäť. Všetky nové diely sa dovážali zo Sovietskeho zväzu.“

Svoju prácu robil zodpovedne, neustále sa však dožadoval preloženia k československým jednotkám. „Takmer každý deň po večeri som sa stavil u veliteľa a žiadal som, aby ma uvoľnili a dopravili k Svobodovi.“ Nakoniec mu vyhoveli a 28. decembra 1944 sa zbalil a odviedli ho k štábu československej armády.

So svobodovcami

Po lekárskej prehliadke ho hneď nasledujúci deň nasadili do ostrých bojov ako obsluhu mínometu. Keďže vedel po rusky, dostal za úlohu urobiť niekoľkým desiatkam mladých chlapcov mínometný výcvik v obci Vyšná Vladiča.

„Prišli sme k murovanému, ale vyhorenému domu. Namiesto strechy tam boli nahádzané nejaké plechy, drevá, aby dovnútra nepadalo. Nadporučík Vetvička prikázal kočišovi zastaviť a hovorí mi: ‚Vieš čo, spočítaj tých chlapcov, malo by ich byť 105. Sú to 16- až 18-roční chlapci z Podkarpatskej Rusi. Tvojou úlohou je organizačne utvoriť mínometnú rotu a pripraviť ich tak, aby o štyri-päť dní išli do prvej línie. Budeš na to sám, ostatní inštruktori sú v poľných nemocniciach.‘“

Biľa s mladíkmi nasadili do bojov o oslobodenie mesta Bardejov.

Ďalej postupovali na západ. S mínometmi sa opäť zapojili do boja pri Branisku, keď zabezpečovali postup pechoty. Najťažšie boje však ešte len mali prísť pri postupe na Liptovský Mikuláš. Biľovi sa náhodou podarilo poslať správu domov, pretože jeho rodičia o ňom už niekoľko mesiacov nič nevedeli.

„Okolo obeda sme prechádzali cez Veternú Porubu. Na dvore pred jedným z domov som videl konský povoz a na povozoch boli kedysi plechové tabuľky, na ktorých bola adresa s údajmi, kto je majiteľom povozu, adresa atď. Meno ma nezaujímalo, ale videl som tam Udavské. To som poznal, lebo sme tam chodili aj s otcom do mlyna. Tak som sa opýtal, komu patrí ten voz. Prihlásil sa jeden človek, päťdesiatnik, ja som došiel k nemu, napísal som mu adresu rodičov a hovorím mu: ‚Dajte na túto adresu vedieť mojim rodičom, že som v Svobodovej armáde.‘“

Bojové operácie pri Liptovskom Mikuláši

Aj keď bol Juraj Biľo vojakom už od jesene roku 1943 a od vypuknutia Povstania sa pravidelne zúčastňoval ťažkých bojov, mimoriadne spomienky má na ťažkú situáciu pri oslobodzovaní Liptovského Mikuláša. Vtedy na čas museli vojaci čeliť prevahe a kvalitne pripravenej obrane nemeckých vojsk.

„Keď sme mali palebné postavenie nad dedinou Jalovec, jedna čata našich ‚automatčíkov‘ (vojakov so samopalmi) chcela prejsť voľným terénom k dedine Bobrovček. Zrazu som pozeral ďalekohľadom a vidím, že z kostolnej veže dediny Bobrovec sa iskrí, teda niekto po nich strieľa. Hore sme mali zakopané protitankové delo, tak som tam zašiel a vravím kamarátovi Ignácovi: ‚Pozri, ako tam pália po našich! Namier a pošli tam jednu ranu do okna tej veže.‘ On tak aj urobil a po tej veži zostal len taký kúdol prachu a ticho.

V rámci bojov o Liptovský Mikuláš sme preplávali aj Váh. Mesto sme tak obkľúčili, ale naši ‚automatčíci‘ neudržali protiútok hitlerovcov. Celá mínometná rota sme tak museli ustúpiť, preplávať naspäť a bolo šťastie, že sme nevypustili vzduch z pontónov. Nebolo by sa to veru skončilo pre nás dobre, lebo hitlerovci tam mali vtedy presilu.“

Mínometná jednotka vo výhodnom postavení bola vždy nevyhnutnou podporou ostatných vojakov. Či už v útoku, alebo v obrane, ako počas protiútoku Nemcov na dedinu Jalovec.

„A v druhý alebo tretí deň nasadili hitlerovci od Bobrovca smerom na Jalovec štyri tanky a pechotu proti postaveniam našich ‚automatčíkov‘. O nás nevedeli, pretože dovtedy sme z našej základne nad Jalovcom mínomety nepoužili, boli sme dobre ukrytí. Nie je tam veľká rovina, ale na tie tanky tam bolo miesta dosť. Pechota zosadla z tankov, rozišla sa do rojníc a tanky začali strieľať do našich postavení pri Jalovci. My sme hore mali okrem protitankového dela zakopanú aj húfnicu, 122-ku. Tak spustili na nich paľbu a tie tanky tam zostali. Ani jeden neušiel. A my sme potom celá mínometná rota na tú pechotu vystrelili možno sto rán. Žiadny z tých Nemcov nevstal.“

Prezident SR Rudolf Schuster prijal 5. mája na Bratislavskom hrade úèastníkov protifašistického odboja, ktorým odovzdal pamätné listiny. Na snímke Rudolf Schuster (vpravo) s Jurajom Bi¾om (v¾avo), príslušníkom Prvého èeskoslovenského armádneho zboru. Digitalfoto: Ivan Majerský - TASR, 5. mája 2000, Bratislava
V roku 2000 dostal Juraj Biľo vyznamenanie od prezidenta Rudolfa Schustera. Foto – TASR

Postup až do Prahy

Napredovanie armády často sťažoval nielen nepriateľ, ale aj nedostatočná dopravná infraštruktúra a príroda. Pri postupe horami sa vojaci museli vyrovnať s množstvom snehu.

„Nasledovali ďalšie bojové postupy až na Malú Fatru. Tam nám to trvalo približne týždeň, kým sme sa z Vrútok dostali na vrch, takmer na Polom. Snehu tam bolo ešte dobre povyše kolien, tak nám tam pomáhalo civilné obyvateľstvo z celého Turca. To protitankové delo ťahali z Vrútok hore tri páry volov. To bolo niečo. Lebo rozobrať sa nedalo a trvalo to celý deň, kým sa poľnou cestou dostali hore.“

Potom armáda prekročila ešte de iure existujúce hranice Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava. Juraj Biľo so svojou jednotkou prechádzal smerom cez Marikovú, Vsetín, Kroměříž, Prostějov.

„Za Prostějovom sme prišli k borovicovému lesu. Tam bolo dvadsať, možno viac nemeckých stíhačiek zaparkovaných medzi stromami. Neviem, akých spôsobom ich tam dali, lebo tie stromy neboli ďaleko od seba. Obišli sme to a o 200-300 metrov zrazu spoza kopca proti nám vyšla maďarská jednotka, dosť početná. Na čele jednotky išiel na koni vysoký dôstojník. My sme dostali rozkaz odzbrojiť Maďarov. Ja som hneď išiel k tomu veliteľovi a myslel som, že keď ide z východného frontu, tak po rusky rozumie. Povedal som mu tak po rusky, že sú obkľúčení, aby zišiel z koňa dole a odovzdal zbraň. On zostal sedieť na koni a vytiahol na mňa šabľu. Ale tí chlapci z Podkarpatskej Rusi vedeli perfektne po maďarsky, dobehli hneď bližšie a začali naňho rozprávať po maďarsky. Ja som naňho namieril automat, nevedel som, čo mu hovoria, ale zapichol šabľu naspäť do pošvy, odopol si remene s pištoľou na boku, zhodil ich na zem a zišiel z koňa. Bol celý šedivý, bolo vidieť aj na jeho tvári, že je to staručký dôstojník. Potom sme ich všetkých odzbrojili, zbrane nahádzali na kopu.“

Po mesiacoch vo vojenskej uniforme a stovkách prejdených kilometrov z východného Slovenska smerom na západ republiky konečne dorazili vojaci k Prahe. Vojna bola na konci a konečne sa našiel aj priestor na oddych. Všetci sa pripravovali na slávnostnú prehliadku Prahy.

„Potom už nasledovala Praha. V dedinke Újezd nad Lesy som sa bol dať ostrihať. Prvýkrát po celej dobe, od Dukly až do Prahy. Boli tam samé ženy a strihali nás elektrickými mašinami. To už sme mali niekoľko dní oddych a pripravovali sme sa na defilé do Prahy.“

Dnes je Juraj Biľo už jedným z mála priamych pamätníkov udalostí druhej svetovej vojny. Jeho zásluhy na oslobodení Československa v období rokov 1944 až 1945 ocenili množstvom domácich i zahraničných vyznamenaní.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200. Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected]. Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia!

Zapojte sa a vyhrajte vo veľkej dokumentaristickej súťaži. Pýtajte sa rodičov, prarodičov, známych, susedov a nechajte si rozprávať ich spomienky na 20. storočie.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie