Juraj Skala
Autor je kníhkupec
Tento text pôvodne nemal byť vôbec napísaný. Nie som „homo politicus“, politiku okolo seba už dlho vnímam ako nutné zlo a najradšej by som bol, aby som ju vôbec nemusel riešiť – ani čítať, ani sa ňou nijako zamestnávať. Oveľa radšej by som napísal, aké skvelé a hodnotné knihy som napríklad prečítal v minulom roku, a prečo ma tak oslovili. Ale nejde to.
Po poslednom komentári som si uvedomil jednu skutočnosť. A tou je, že striktné delenie na konzervatívcov a liberálov je jednoducho len chiméra. Mnohí z nás (a neviem koľkí) túžia byť oveľa viac v strede ako na krajoch. Že tie svety sa oveľa viac prelínajú, ako som si doteraz myslel. Jakobíni na jednej strane a horlitelia za Pána zástupov na druhej sú síce vidieť a počuť ich, ale to nie je celá pravda o našich táboroch. Je tu ešte veľká komunita (a netuším, aká je veľká), ktorá viac ako do krvi obhajovať svoje pravdy a vytyčovať kolíky chce niečo iné: žiť vedľa toho druhého v pokoji a porozumení. A tým budú určené tieto slová.
Dva príklady z hlbokej minulosti
V ranom kresťanskom svete hrali prvé husle dve kresťanské centrá: antiochijská a alexandrijská cirkev. Neustále mali teologické, politické a filozofické spory, ale v konečnom dôsledku išlo o rivalitu a otázku prvenstva. Táto ich nenávisť a nevraživosť sa preliali i do politickej roviny a oslabili jednotu a súdržnosť vo východných oblastiach Rímskej, neskôr Byzantskej ríše.
Tento rozkol a únava z nekonečných sporov nakoniec značne uľahčili moslimské dobytie a islamizáciu kedysi kresťanských regiónov Alexandrie a Antiochie a strategicky oslabili Byzantskú ríšu.
