Denník N

Smer pred voľbami míňal ako najatý, ale nie na sociálne balíčky

Keby platenie časti minuloročných výdavkov vláda nepresunula do tohto roku, padla by aj hranica trojpercentného deficitu.

Prvé podrobnejšie čísla o výsledkoch vlády v minulom roku ukazujú, že Smeru sa podaril grandiózny bluf. Zatiaľ čo celý rok rozprával o sociálnych balíčkoch, na dôchodky a sociálne dávky minula vláda dokonca o čosi menej, ako bolo v rozpočte (o 43 mil. eur menej).

Fico zamoril televízne a facebookové debaty výmyslom o štedrom sociálnom balíčku, ktorým príde od vlády bežným ľuďom miliarda eur navyše, zatiaľ čo vláda miliardu eur navyše naozaj minula, ale nenápadne na úplne iné veci.

Žiadne peniaze pre chudobnejších, ale napríklad splátky za stavby železníc a diaľnic, ktoré nepreplatili eurofondy (135 miliónov), informačný systém daniarov (119 miliónov), či 90 miliónov pre hasičov.

Áno, štát minulý rok minul len na stroje, ktoré potom minister Kaliňák rozdával po dedinách a mestách počas volebnej kampane, viac ako napríklad na slávne vratky plynu (48 mil.) či zníženú DPH na niektoré potraviny (77 mil.).

Slovensko tak napriek tomu, že malo aj vďaka eurofondom výnimočný hospodársky rast (3,6 % HDP), patrilo ku krajinám s najvyšším deficitom. Keby platby za pozemky pod bratislavským obchvatom (387 mil. eur) potichu nepresunuli do toho roku, skončili by sme s deficitom 3,5 percenta a dostali by sme sa tak medzi šiestich najhorších v Únii.

Kažimírov plán pritom mal politickú logiku. Ak by mu Eurostat uznal všetko tak, ako si naplánoval, skončilo by Slovensko vo volebnom roku na papieri v šedej zóne s deficitom 2,6 percenta, nikto by sa tým príliš nezaoberal a Smer by si ešte užíval bonusy zo záverečnej miliardovej párty.

Pochopiteľne, ekonómovia blízki Smeru budú pripomínať radšej údaje o dlhu, ktorý minulý rok klesol. Najviac tomu však pomohli peniaze z privatizácie zvyšku akcií Telekomu a ďalšie vyberanie peňazí z plynární, ktoré bolo znova rýchlejšie ako schopnosť podniku produkovať zisky (volá sa to superdividendy).

Pravda je, že za druhej Ficovej vlády slovenský dlh meraný pomerom k HDP stúpol len zanedbateľne a stále je hlboko pod európskym priemerom. Najmä preto sme stále vnímaní ako seriózna krajina, dokážeme si veľmi lacno požičiavať, čo rozpočtu šetrí dosť peňazí.

Naopak, kritici budú Kažimírovi pripomínať, že ak by nemíňal navyše, pri výdavkoch by sa držal zákona (rozpočtu) a viac daní vybraných vďaka výnimočnému rastu ekonomiky nenechal Kaliňáka, Počiatka a Imreczeho a spol. hneď minúť, štát by sa významne priblížil k vyrovnanému rozpočtu.

V praxi sa však minulý rok nič také čakať nedalo, nová vláda sa dokonca plánu na vyrovnaný rozpočet vzdala skôr, ako vznikla. Politici sú ako normálni ľudia, aj v rozpočtovej politike sledujú takmer vždy okamžité ciele, takmer vždy minú, koľko limit na karte dovolí.

Jediné, čo na ich rozšafnosť platí, sú zákazy, ktoré si v záchvate zodpovednosti schvália sami alebo im ich nadiktuje Brusel. Konkrétne Kažimír: dáva si pozor, aby deficit nepreskočil 3 percentá a aby sa dlh nezvyšoval do pásiem, kde už zákon o dlhovej brzde spúšťa sankcie.

Ak chceme, aby mala slovenská rozpočtová politika vyššie ambície, treba najprv stopnúť nadmerné výdavky v rokoch hojnosti. Ak by mal minister financií Kažimír v ruke špeciálny zákon o takzvaných výdavkových limitoch, už minulý rok by dopadol oveľa lepšie.

Nič extra zložité, len zákonom zakázať, aby sa výdavky ministerstiev počas roka zvyšovali, kedykoľvek minister financií privrie oči. Myšlienka to nie je nová, len ju nemá kto schváliť.

Rada pre opozíciu: čoskoro začne Kažimír hľadať podporu pre otvorenie ústavného zákona o dlhovej brzde. Čo tak to podmieniť zavedením tvrdých výdavkových stropov?

Teraz najčítanejšie